Od hotela Santa Marina sme sa ráno vydali doprava, aby slabšie polovičky videli aj hotel Apolonia v Amoudare a najväčšiu atrakciu - elektráreň. Odtiaľ už na diaľnicu - smer Agios Nikolaos. Elektronická navigácia so ženským hlasom hučala - vľavo, dvesto metrov, potom odbočka vpravo... - a podobne, ale keďže som PDA dostal z opravy iba nedlho pred dovolenkou, nestihol som si ho už nastaviť podľa mojich predstáv a poriadne vyskúšať. Takže som vedel, že tá navigácia bude po cestách, ktoré budú vyhovovať technike. Navyše som zabudol aj zapnúť automatické nahrávanie trasy, takže nemám ani ten záznam.

Odbočku na Knossos trafila baba z navigácie správne. Odbočil som podľa jej pokynov z diaľnice doprava a na nadjazde ešte raz doprava. Spolucestujúci začali hundrať, že šipky ukazovali Knossos doľava cez nadjazd. Tak som im vyhovel, otočil sa a prešiel po nadjazde. Že mala baba pravdu sme zistili už na nadjazde. Opravovala sa cesta a tak sme šli krokom až po hlavnú cestu vedúcu z Heraklionu do Knossosu. Tu sa premávka trochu umúdrila a tak sme pokračovali smer Knossos. Táto cesta mala zaujímavú filozofiu. Každá križovatka bola riešená ako malý kruhový objazd. Všetky štyri vjazdy do kruhového objazdu mali značku STOP. Na prvej som vzorne zastal, ale nechápavé pohľady ostatných vodičov ma veľmi rýchlo prinútili absolvovať "krétsku" autoškolu jazdy. Tu Stopka znamená to isté ako u nás Daj prednosť v jazde. Ak bol niekto v kruháku, tak dáš prednosť, ináč sa so zastavovaním neobťažuješ.

Parkovisko pri Knossose sa nedá prehliadnuť - vpravo stánky so suvenírmi, vľavo vyasfaltované parkovisko. Bezplatné samozrejme. Ráno tu nebol takmer nikto, takže nebol problém parkovať takmer pri vstupe. Ale po ceste sa už valili davy ľudí, tak sme sa ponáhľali dovnútra.

Knossos

Knossos, takto možno vyzeral voľakedyVstup do Knossosu za 6 eur, pre dospelého od 65 rokov a študentov za 3 eurá. Kupujeme teda lístky a ideme k turniketom. Vybieha za nami baba z nejakého stánku a pýta sa nás, či sme angličania. Nou. Germáni? Nein. Sme len Slováci. Baba teda sklamane zalieza do kamrlíka. Žiaden kšeft so sprievodcom nebude, vystačíme s tým knižným.

Kossos je jedno veľké stavenisko. Zatiaľ nemajú ani poriadne základy smile. To čo sľubujú plagáty pri vstupe do Knossosu tu možno nebude ešte ani o dvetisíc rokov. Ale možno že to už bolo. Akurát bez toho betónu. Ale ak to stavali takým tempom ako v súčasnosti, tak počiatky minójskej kultúry museli začínať o pekných pár tisíc rokov dozadu.

Traja "stavbári" sa tu motajú okolo akéhosi kameňa a pokúšajú sa ho otočiť do nejakého podivného smeru tak, aby pasoval k ostatným v kamennej stene. Je na prvý pohľad jasné, že sa to nemôže podariť, u nás by pridali trochu malty a usadili by ho tak, aby aspoň nevytŕčal. Prípadne keby aj vytŕčal, prehlásili by ho za historický držiak na pivo, na sviečku, alebo aspoň za výčnelok slúžiaci na neznáme náboženské obrady. Divím sa všetkým tým archeológom, že sa s tým tak paprú. Veď aj u nás sú z histórie známe príklady, že robili rekonštrukciu nejakého staršieho, či viac či menej zbúraného (obyčajne viac) hradu. Ak to vyšlo, bolo to v poriadku, ak to nevyšlo - tak sprievodcovia hovoria, že ...hrad bol v  tom a tom storočí kompletne prestavaný v takom a takom slohu... wink. Knossos

Keď sa pozorne zadívam na obrázok (vo fotogalérii je lepšie viditeľný), ako mal vyzerať Knossos pred niekoľkými tými tisícročiami, tak mi to pripadá, že je to nejaká dizertačná práca neúspešného študenta architektúry. Múry z betónu, plastové okná, plechové strechy. Už tam chýba iba presklenný výťah a na streche nejaký ten vodný svet alebo antény mobilných operátorov.

Ale treba uznať, že miesto aj vykopávky sú zaujímavé.  Nevidím tu nikde nariadenia, že si sem nesmiete priniesť nič na jedlo a pitie okrem čistej vody (ako na Akropole), prípadne že sa nesmiete fotiť s takými alebo onakými predmetmi. Areál stráži iba jeden pes, ktorý sa až trasie, ako by prípadného narušiteľa mohol pohrýzť. Alebo sa mi to iba zdalo a on tam iba chudák ležal a triasol sa od tepla a od strachu, aby naňho nejaký turista nestupil.

Okrem psa strážili objekt Knossosu aj krvilačné baby s píšťalkami. Na všetko dozerali, neustále na niekoho a niečo vypiskovali. Nepreliezajte zábradlie, nestúpajte na tú skalu, ale na vedľajšiu (rozmýšľal som, ako môže priemerný turista vedieť, že práve táto skala je posvätná a vedľajšia už nie a prečo ich nedali zarámovať, ale uložili ich s ostatnými na zem), pri fotení nelezte na tento múrik, na tamtotom múriku si vás ani nevšimnem... Najviac pískala a kričala baba na turistu, čo fotil svoje decko na každom stĺpe. Mesjé, mesjé, kričala na neho pomedzi pískanie. Znelo to ako dávno zabudnutá hvízdavá reč vyhynutých národov. Nikto nevedel, na čo zas stupil, tak sa všetci obzerali - iba uvedený maník nie. Mesjé - zakričala baba a vrhla sa v smere previnilca, vzdialeného približne dvadsať metrov. Prisahal by som, že tento hvízdavý tvor prekonal uvedenú vzdialenosť štyrmi mohutnými skokmi. Červená od zúrivosti, oči vypleštené, hlas nepríčetný. Teda neviem, prečo gréci museli vymýšľať tú o Minotaurovi a labyrinte. Veď by stačili aj strážkyne s píšťalkami. Až na tie rohy... (ale možno že vtedy vládli ženy a spravili nejaký zákon, že musia byť aj zvieratá v nejakej mužskej podobe - a aj to znie lepšie, že Knossos uctieval býka a nie kravu wink).

Z Knossosu do Amoudary cez Heraklion

Cesta z Knossosu do Amoudary cez Heraklion (alebo Iraklio, prípadne aj inak, neprajte si, aby som to písal v Helenike) prebehla pomerne dobre. Za autom stál síce taxikár, ale keď sme nasúpili, tak slušne ukázal, že hneď ide preč - aj tak bolo. Horšie to bolo s pochopením takej aziatky. Tá sa postavila za auto, na hlave čiapka, aby náhodou nezmrzla, veď vonku bolo iba 30 stupňov nad nulou. V ruke dáždnik. Na Kréte síce už dlho nepršalo, ani dlho ešte pršať nemalo, ale veď prečo by nemalo pršať práve dnes... Na tú neplatilo ani slušné naštartovanie, ani mierne drzé nacúvanie. Trúbiť som nechcel, veď čo ak by som náhodou vzbudil nejakých gréckych hrdinov - to by bolo vysvetľovania na úradoch. Nakoniec aziatka zanechala betónové pastviny svojmu osudu a pomaly sa odsunula bližšie ku vchodu do Knossosu, takže som mohol vycúvať.

Cestou domov som vyskúšal nastavenie GPS, ktoré ma posielalo na cestu vľavo. Keďže ostatní nenamietali, nechal som sa vláčiť po úzkych uličkách a jednosmerkách. Bolo to fajn, akurát baba ma zase donavigovala k upchatému nadjazdu ponad diaľnicu, ktroý som už raz absolvoval. Nadal som babe v GPS-ke, vystál druhý raz frontu a dal sa na križovatke doľava  - smer centrum mesta a prístav. Došiel som až po prístav a odtiaľ rovno popri štadióne do Amoudary a k hotelu Santa Marina.


Posledne pridané

Podobné články