Na úvod musím poznamenať, že Olymp som síce zdolal, ale najvyšší štít Olympu - Mytikas zostal nado mnou. Aj keď moja príprava na tento výlet bola čo najlepšia, niektoré skutočnosti som sa nedočítal nikde. Ešte pred tým, ako ich pre záujemcov zverejním chcem podotknúť, že nie som horolezec ani obzvlášť aktívny turista, môj najvyšší vrch je (doteraz bol) Kriváň, mám už aj nejaké tie zdravotné problémy a trpím závratmi z výšky - ale s tým všetkým som sa už naučil žiť (nemusíte ma ľutovať, uvádzam to len pre vaše porovnanie - aby ste vedeli, čo môžete očakávať).

 

Na internete som našiel niekoľko našich aj zahraničných popisov výstupu na Olymp (pozri zdroje na nete uvedené nižšie). Vedel som, že ak to chcem stihnúť za jeden deň, musím sa dostať nejako do Prionie. Odtiaľ pešo k Refuge A je to asi 2-3 hodiny, na Mytikas ďalšie 3 hodiny. Dolu takmer tak isto, takže spolu cca 10 - 12 hodín. Toľko hovorila teória. Preto som si doma k mojim zabehaným Planikám pribalil aj pár teleskopov a nejakú konzervu. Prax je však trochu iná.

Z Korinosu ide prvý autobus do Katerini o 8.20 hod, Z Katerini do Litochora o 9.20, s príchodom o 10.00 hod. Keďže posledný autobus z Katerini k Denisu išiel približne po deviatej hodine večer, z Litochora by som musel odísť už po ôsmej hodine, ale to sú už hraničné časy. Nezostávalo teda veľa možností ani na vyvezenie do Prionie taxíkom (cca 17 km tam), pričom by som si musel zabezpečiť taxík aj na cestu po zostupe. Keďže údajné ceny taxíkom sa blížia až k 1 Euru za km, bol by výlet aj značne finančne náročný. Rovnako som zavrhol aj cestu taxíkom do Prionie priamo od hotela v skorších ranných hodinách. Keďže sa nikto nenašiel z celého zájazdu, kto by chcel vidieť olympských bohov v ich domácnosti, zavrhol som aj požičanie auta alebo skútra (skúter cca 18 Eur/deň, auto 55 Eur/deň plus záloha 150 Eur - na jeden výlet by bolo potrebné požičať si ho na dva dni).

Po krátkej bojovej porade s polovičkou som sa rozhodol - výlet bude na dva dni, pričom prespím buď na chate Refuge A, alebo niekde nadivoko. Keďže noci boli v čase nášho pobytu dosť chladné a ja som nevedel, či sa v chate nájde voľné miesto, nabalil som si veľký ruksak (môj 50 litrový, s ktorým som došiel do Grécka), na spodok som znárodnil obrovskú flisovú deku z hotela, pribalil flisku, nepremokavú bundu (pre prípad), nejakú konzervu, zopár sójových tyčiniek, 1,5 l vody na začiatok, teleskopy, šiltovku, niečo na prezlečenie, foťák, objektív, filmy, mapu Olympu a pár drobností navyše - spolu "iba" čosi cez 16 kg.

Odchod z hotela Denis - smer Katerini, Litochoro a Olymp

Pohorie Olymp z Paralia - Korinos (hotel Denis)Vyrazil som po raňajkách, keď ma predtým "vybavili" na cestu aj z hotela Denis. Opatrne som sa pýtal, či je to pre mňa, pretože idem iba sám. Nevzali moje argumenty. Preto skúšam inakšie - idem iba na dva dni a zajtra pred večerou som pravdepodobne naspäť - nevadíííííí. Rezignujem. Jedna veľká igelitka s jedlom sa mi do batoha ešte vošla. Autobus došiel nečakane presne a tak som už po pol deviatej vysadal v Katerini na autobusovej stanici. V informáciách mi pracovníčka po anglicky povedala, že bus ide 9.20 z nástupišťa 15 a predala lístok za 1,6 Eura. Pred odchodom som nastúpil do autobusu a keďže som vodiča nikde nevidel, hodil som batoh dočasne na sedadlo. Vodič nastúpil, autobus sa pohol - a ku mne pristúpil zamračený sprievodca, vypýtal si môj batoh a uložil ho na zem k dverám. Starostlivo skontroloval môj lístok, potom tak isto starostlivo aj sedadlo, kde ležal batoh, či som mu neprederavil poťahy a až keď sa uistil, že je všetko v poriadku mi natrhol lístok a odišiel. Musím ešte pre spravodlivosť podotknúť, že rovnako usilovne sa zaujímal aj o malý, takmer prázdny batôžok, ktorý mal nejaký nemec na sedadle oproti.


Cesta do Litochora prebehla pomerne rýchlo, autobus sa silou mocou snažil vyhnúť diaľnici, takže kľučkoval raz po pravej, inokedy po ľavej strane diaľnice. Cestou popri mori som obzeral Olymp a aj najvyššie štíty sa mi nezdali vyššie ako náš Kriváň... Ešte pár kilometrov do kopca, okolo kasární a už autobus zastavuje pri kruhovom objazde na vrchu námestia v Litochore. Vystupujem a k výhľadu si idem obzrieť a odfotiť kańon rieky s výhľadom na najvyššie štíty Olympu. Pohľad na GPS - výška približne 300 mnm.

 

Kaňon Enipea

Kaňon Enipea (výstup na Olymp)Potom už nič nebráni tomu, aby som vyrazil uličkou vedúcou rovno hore tam, kde som si myslel, ze začína kaňon. Jedna ulička, druhá ulička, potom už vidím pred sebou cintorín, ten obchádzam sprava a po chvíli dorazím k nejakej budove, snaď kemp alebo bufet. Po jeho ľavej strane skutočne začína vstup do kaňonu rieky Enipea. Chvíľu idem po vodárenskej ceste (rovný vodovod, podobný ako na Rodose, ibaže je zakrytý betónovými blokmi, po ktorých sa kráča). Cesta k vodojemu pokračuje rovno, ja odbočím vľavo hore po štrkovej ceste popretkávanej kozími a oslími "onými". Pohľady na kaňon sú najkrajšie na začiatku. Neskôr cesta stúpa do vrchu, miestami nejaké stromy, ale väčšinou iba nižšie kríky. Postupne míňam prvú picnic areu (vybetónovaná lavica) a stúpam stále hore, až obchádzam jednu skalu. Ďalšie fotky, GPS ukazuje 600 mnm. Keďže Prionia je vo výške cca 1100 mnm, bola by to krása. Oproti mne sa týčia vysoké útesy, ktoré vraj slúžia ako cvičná horolezecká stena. Zostupujem najskôr mierne, neskôr aj prudko k rieke Enipea a výška, ktorú som nastúpal, je v ťahu. Znova do kopca a znova zostup k rieke. O niečo neskôr sa chodník odkláňa doľava a stúpa dosť prudko do kopca. Podľa mapy viem, že niekde cestou sa má napájať ďalší chodník z Litochora, preto kontrolujem mapu, aby som sa nedostal naspäť. Chodník pokračuje dosť prudko hore, ale už sa stáča do správneho smeru. Pred sebou počujem hlasy, preto si hovorím, že väčšina ľudí chodí do Prionie a nie naspäť do Litochora. Dostávam sa do lesa, cesta sa narovnáva a podomnou šumí riečka. Predbieham skupinu Nemcov a štrádujem si to chodníkom mierne dole. Chodník sa rozdvojuje a ja intuitívne pokračujem doprava. Mal som pravdu, cesta vľavo je naznačenou alternatívou do Litochora, mňa cesta dovedie k prítoku riečky, ponad ktorú vedie malebný mostík. Za mostíkom tečie pitná voda. Skladám batoh, osviežujem sa vodou a vyberám igelitku s desiatou z hotela. Je ľahké popísať, čo tam všetko bolo. Chlieb, syr, salám, rajčina, vajce. Ťažšie si je to predstaviť - asi takto: vezmite polku veky, trikrát ju narežte tak, aby ste dostali štyri rovnaké kusy. Medzi prvé dva vložte dva plátky salámu, medzi druhé dva dva plátky syra. Zabaľte to do alobalu, k tomu pribalte celé vajce a paradajku. Zopakujte to šesť krát. Presne takto vyzerala moja desiata z hotela. Prvý alobal som teda aj s rajčinou a vajcom zbodol pri prameni, zapil som to litrom vody, dočapoval vodu do fľaše a vyrazil ďalej.Agio Spileo v kaňone Enipea (výstup na Olymp z Litochora)Po krátkej ceste lesom ďalší mostík s nádherným výhľadom na malý vodopád, jazierko a oddychujúcich ľudí, ďalší mostík a ďalší ľudia, do kopca, z kopca, mostík a tak stále dookola. Určité spestrenie prináša až Aghio Spileo, čo je malý kostolík ukrytý pod skalným previsom pri malej jaskyni. Je rozdelený na tri časti, pričom prvá je obytná, druhá časť je samotný kostolík a tretia vedie k akejsi tmavej jaskyni. Pri kostolíku vyteká prameň a okolo neho bolo dosť ľudí, ktorí sem chodili s plnými taškami pre vodu. Od kostolíka ju nosili ku kláštoru Aghios Dionisos (starému), kde mali pravdepodobne autá. Na úseku cesty medzi Agio Spileom a kláštorom som stretol dosť mladých ľudí, ktorí tu zbierali odpadky. Aj keď v rokline je okrem iného zakázané spať a zakladať oheň, bolo tu vidieť dosť ohnísk (pomerne čerstvých), kde pravdepodobne spali. Tu je potrebné povedať, že v rokline som nevidel nijaké verejné smetisko ako je to zvykom v ostatných častiach Grécka, iba kúsok nad Aghiom Dionisosom boli pozostatky akejsi unimobunky. Od kláštora je to už iba na skok k vyústeniu poľnej cesty a potom k parkovisku pri samotnej chate Prionia.

Prionia

Pri Prionii končí cesta z Litochora, ktorá má veľmi dobrý asfaltový povrch, až na posledných asi 200 metrov - táto časť má charakter poľnej cesty s kameňmi a miestami výmoľmi, ale dá sa tu pohodlne a bez obáv dostať autom, motorkou i autobusom. Cesta je zakončená parkoviskom, v čase môjho príchodu tu parkovalo asi 40 vozidiel. Chata Prionia je od parkoviska oddelená akousi závorou (za ňou parkovali asi iba domáci) a ponúka občerstvenie pre pár ľudí (ťažko odhadnúť, koľko by sa sem vošlo ľudí v prípade poriadnej búrky, možno 40 - 60?). Pred chatou je murované WC so splachovaním (splachovanie pri mojej návšteve nefungovalo, WC áno - ale nebolo to tak hrozné), prameň pitnej vody, jedna malá búdka (asi TIM) s nejakými plagátmi o Olympe, zimná informačná mapa Olympu a nejaký prívesný vozík obitý drevom až po zem - ťažko povedať na čo slúžil.Zhodil som teda zo seba batoh pri prameni, doplnil liter vody pre moje unavené telo a po krátkej prestávke som siahol do ruksaku pre ďalší alobal. Neuveriteľne suché jedlo som zapil ďalším litrom vody (je fakt, že v tom horku som bol viac smädný ako hladný) a po približne hodinovej prestávke som vyrazil na ďalšiu cestu (poznámka: príchod do Prionie o 14.00 hodine, odchod o 15.00 hodine).Prionia (výstup na Olymp)Cesta z Prionie k Reguge A pokračovala okolo mapy Olympu, stajní pre kone a prameňa pod skalou cez tuším posledný mostík na ceste. Z Prionie nie je vidieť Mytikas, cesta sa kľukatí po nádhernom lesnom chodníku, človeku sa ani nezdá, že by bola nejaká strmá. Horúčavu zmierňujú stromy a aj posledná studnička vyznačená na mape bola v prevádzke, len voda sa mi zdala nejaká teplá.Ako pribúdala nadmorská výška, začal ubúdať aj les, avšak olympskí bohovia sa nado mnou zľutovali, pretože nebo nad Olympom sa lokálne zatiahlo slabým oparom a nebolo tak cítiť horúce lúče slnka. Cesta ubiehala pomerne svižne, iba trvala o niečo dlhšie ako som pôvodne predpokladal.To preto, že som celou cestou hore stretával ľudí vracajúcich sa z Olympu. Moji predchodcovia, z informácií ktorých som čerpal pred cestou mali pravdu. Boli to ľudia častokrát nesmierne unavení, podopierajúci sa drevenými konármi, krívajúci, niektorých museli podopierať mladší chalani v čiernych trikách - mal som dojem, že to bude obdoba našej HS.Po opustení posledných zvyškov lesa sa predo mnou otvoril pohľad hlavne na južné vrcholy Olympu a strmú roklinu jedného z potokov (teraz samozrejme úplne suchého). Ešte jedno koryto a už niekde v diaľke počujem pokrikovať Nemcov - no jasne, už zase rušia lesnú zver a iných turistov. Opatrne pátram, odkiaľ prichádza krik a už nad útesom vidím pár postáv - v tých miestach je chata. Keďže cesta prudko stúpa v akýchsi cik-cakoch, postupujem iba veľmi pomaly. Vedľa chodníka rastie ľuľkovec a na kríkoch sú papierové cedulky s upozornením, že rastlina je nebezpečná (jedovatá). Konečne zamávam paličkami na hulákajúcich nemcov a tí sa upokoja. Predo mnou je tabuľka, že k chate je to už iba 10 minút. Nejaký dobrák tam dopísal +5 minút a tento údaj je bližšie k pravde pre unaveného turistu. Konečne prichádzam ku kamennému vchodu do chaty, kde ma víta predpokladaný nápis v minimálne štyroch rečiach, že ak sa tu chcem iba zastaviť, oddýchnuť si, najesť sa z vlastného, použiť WC či doplniť vodu, musím zaplatiť 1,6 Eura.

Refuge A, Zolotas, či ako to tam pod Olympom majú nazvané

Na recepcii Refuge A (teraz mi to pripada ako v úspešnom filme - stretneme sa na bode Zero 21...) sa s obavami pýtam na nocľah, pretože z jedálne som videl vychádzať veľkú skupinu nemeckých školákov a v okolí chaty bolo tiež dosť turistov i horolezcov. Recepčný (alebo skôr chatár) sa ma automaticky pýta, či mám rezerváciu. Nemám (čo som vari Indián?), tak mu to hovorím. Pýta sa, koľko nás je? Iba ja sám. Na koľko nocí? Na jednu. OK. Ešte stále som nevedel, či jeho OK znamená, že tu môžem zostať, alebo škodoradosť, že nie. Prichádza akási dievčina, nesie jedlo. Chatár si pýta môj pas (už som vedel, že je dobre), necháva ma vypísať ubytovaciu knihu, v tom šere nevidím tie malé písmenká čísla pasu, tak mu ho podávam, nech sa snaží aj on. Odvedie ma ku skrinkám, podáva mi papuče, ja sa prezúvam a topánky nechávam pri recepcii (trochu s obavami, či si nemecká mládež po pár pivách nebude chcieť zahrať hod topánkami do rokliny). Recepčná (chatárka, čašníčka a možno aj spolumajiteľka v jednej osobe) ma vedie k jednej z budov za hlavnou recepciou a cestou mi vysvetľuje pravidlá: svetlo zhasne o deviatej, ráno sa rozsvieti o 6.30, odvtedy je chata otvorená. Vravím, že by som chcel vyraziť už pred šiestou - odrádza ma, že svitá až 6.30, dovtedy je veľká tma. Mením plán a ona chrlí informácie ďalej: je zakázané chodiť po chate v topánkach, jesť a piť na izbách, jedine na stoloch pred hlavnou budovou, WC a sprcha sú pod schodiskom, tečie iba studená voda, je zakázané fajčiť na izbách - nefajčím, prerušujem ju - dobre robíte, odvetí. Ešte ma upozorňuje na to, že na izbe nesmiem používať ani varič a pýta sa, či mám vlastný spacák. Hovorím, že bohužiaľ nie, ale že mám deku. Ukazuje na skriňu, že ak bude zima, môžem použiť ich deky (došľaka, načo som ťahal tú hotelovú!). Niektoré postele sú už obsadené, pýta sa ma teda, či chcem spať na spodnej posteli alebo na "štoku", pridelí mi posteľ a odíde.Po osprchovaní v studenej vode (vo veľmi studenej vode, musel som sa dokonca aj pozrieť, či som ešte chlapec Laughing) sa vraciam na izbu, prezliekam sa do suchého a teplého (fliska prišla vhod) idem pozrieť pred chatu. Teraz vidím, že to, čo som predtým považoval za mávanie nemcov je máchanie mobilmi vo vzduchu, aby chytili aspoň nejaký signál - zbytočne, obe dostupné siete sú už od Litochora nedostupné. Donesiem si teda z izby ďalší alobal a pozerám, ako sa turisti zabávajú s veľkým čiernym vlčiakom. Nejaký maník zametá priestranstvo pred chatou a pohľadom pod lavicu kontroluje, či mám papuče a či som teda oprávnený jesť v areáli zadarmo. Keď zistí, že mi pridelené papuče svedčia, uspokojí sa a prechádza inde.Po príchode na izbu je tu už nejaký turista. Pýta sa, či rozumiem nemecky, hovorím, že veľmi, veľmi slabo. On je Grék, býva v Tesalonikách, ale niekoľko rokov pracoval v Nemecku. Ja som mu anglicky hovoril, že som zo Slovenska. Prikyvuje, hovorí, že Já, Šechoslovakia. Naznačujem mu aj rukami, že Šechoslovakia je minulosťou, už sa Šecho and Slovakia rozdelili. Pokyvuje hlavou akoby rozumel, potom vyťahuje ďalší trumf - V šecho sprachen Šecho, and v Slovakii Šecho und Raša. Hovorím, že v Šecho šprachen šecho, v Slovakii slovak a v Raša raša, ale že ja rozumieť trochu aj raša aj šecho. Pokyvuje hlavou, ako že to chápe, tak toho radšej nechávam. Neskôr príde na izbu ďalší maník a zdraví ma "Nazdar". Teším sa, že v tejto grécko-nemeckej komunite konečne prehovorím a niekto ma bude aj rozumieť - tak odzdravím po našom - ale hneď ma schladí - Ich bin Deutch. Gestom oceńujem jeho snahu o naučenie sa cudzej reči a idem spať. Postupne prichádzajú ďalší turisti, ešte chvíľu sa po nemecky bavia a rozprávajú vtipy, najmä ten o tom Turkovi bol dobrý, všetci sa smejú, len mne nepripadá smiešny, pretože som ho už niekoľkokrát počul a som veľmi unavený. Na chvíľu zaspávam, potom ma však budí niečie chrápanie. Občas sa v tme ozve pokus o jeho prerušenie, na chvíľu chrápanie ustane, ale potom začne znova. Posteľ je výborná, matrace čisté, malý vankúš dokonca s čistou návliečkou, čisté deky - len tá ukrutná zima. Ak na chvíľu nadvihnem deku nohou, hneď mi ide umrznúť.

Skala (názov, nie kus šutra) a Mytikas - dva kopce Olympu

Skolio, OlympRáno sa budíme vo chvíli, keď zasvietilo svetlo. Krátka ranná hygiena, balím deku a vyrážam. V batohu mám opäť všetky veci lebo neviem, či sa nebudem vracať inou cestou. Vo chvíli, keď niektorí ešte iba vstávajú, ja vyrážam k osvetleným vrcholkom Mytikasu a hodiny ukazujú sedem. Prvá časť cesty vedie rovno cez areál chaty hore. Asi po 15 až 30 minútach míňam odbočku k chate SEO, ktorá leží na Planine múz (Muses Plateau). Fotím východ slnka nad Litochorom. Chodník stúpa pomerne strmo do kopca a ja využívam každý kúsok tieňa na oddych. Naľavo odo mňa sa týčia planiny Olympu, v diaľke vidím akési zvieratá. Keďže na chodníku pod Skalou pobiehajú kamzíky, myslím si, že aj na planine sú tie isté zvieratá (neskôr som v ďalekohľade videl, že súto kravy). Pomaly míňam ďalšiu odbočku k chate SEO, ktorá vedie po kamenných poliach popod Mytikas a Stefani. Stojím približne vo výške 2400 mnm, ešte kúsok a som akoby na Kriváni. Vrchol Skaly mám pred sebou a podo mnou na chodníku sa objavuje ďalší turista. Zhora sa mi zdá, že nesmierne smiešne kmitá nožičkami - akoby bežal. Párkrát oddychuje, ale keďže ja niekoľkokrát fotím, pred vrcholom Skaly ma dobieha. Zdravíme sa, je to Grék z chaty, čo robil v Nemecku. Na Skalu dorážama spolu, perfektný výhľad je smerom do vnútrozemia. Smerom k pobrežiu je opar. Fotím Skolio, Skalu, Gréka jeho foťákom (aj on mňa mojím), Mytikas - ten je čoby kameňom dohodil. Grék sa tvári, že nevie kade na Mytikas, Ukazujem mu vyznačenú cestu cez skalnú rozsadlinu, on "objavuje" aj žltý smerovník. Skôr, než sa blíži ďalšia skupina turistov, vyrážame smerom k Mytikasu. Je presne deväť hodín. Ak bol výstup na Skalu od chaty pomerne pohodlný, zostup je pomerne prudký. Odkladám teleskopy, ktoré tu začínajú zavadzať. Cesta je vyznačená červenými značkami (bodky, pásy) nastriekanými na skale. Grék ide vpredu a stále hovorí - toto nie je dobrá cesta, lepšia je tamto. Pohľadom kontrolujem že má pravdu, avšak o kúsok ďalej jeho cesta vyúsťuje na horšom teréne. Ukazujem preto na značku a ideme pomerne bezpečne k Mytikasu.Medzi Skalou (vľavo) a MytikasomMytikas, OlympMíňame ďalšiu rozsadlinu, tadeto by som sa nechcel šmýkať dolu. Chodník vedie cik-cak po širokom žľabe, miestami takmer po hrane strmej steny. Prichádzame na jeden z podvrcholov Mytikasu. Chodník pred nami ešte niekoľkokrát míňa úzke veže a hore je Mytikas. Keďže skala je drobivá a miestami na moje topánky až príliš šmykľavá, rozhodujem sa, že už ďalej nejdem. Grék predo mnou je rozhodnutý neísť asi už dávnejšie. On to zdôvodńuje počasím a podmienkami a navrhuje mi, že ma z Prionie vezme do Litochora. Ja si netrúfam nielen pre topánky, ktoré vynikajúco držia na mokrej skale, ale na tomto suťovisku kĺžu ako divé, ale aj pre moju hlúposť, keď som ruksak mohol nechať na Skale. Tu už ruksak nemám kde bezpečne nechať a nechcem riskovať, že by sa nejako skotúlal do rokliny smerom k moru alebo nedajbože na opačnú stranu. Cesta zo Skaly na podvrchol nám trvala približne 45 minút. Cestou dolu stretávame skupinu školákov z Nemecka z chaty, ich vedúci mi hovorí, aby som nechal ruksak a išiel s nimi na vrchol, ale hovorím si, každý má ten svoj Nanga Parbat a ja si nechám Mytikas na neskôr, keď si ho budem môcť vychutnať lepšie. Dnes ma čaká ešte zostup do Prionie a ak náhodou Grék kecá, možno až do Litochora. O jedenástej sme naspäť na Skale, kde stretávame opäť Nemca, ktorý opäť zdraví Nazdar a dodáva, že nie je Čech.

Zostup z Olympu do Prionie

Zostup k chate je podľa mňa oveľa náročnejší než výstup. Teleskopy dostávajú zabrať, na prudkom šotolinovom chodníku sa šmýka, vídiový hrot však drží spoľahlivo aj na hladkej skale. Grék ukazuje, že je to náročné na kolená, mňa zatiaľ tieto problémy obchádzajú. Približne za hodinu a niečo prichádzame k Refuge A. Grék vraví, že sa ide zbaliť, ja volím radšej pomalý zostup. V najhoršom ho v Prionii počkám. Cesta cez cik-caky pod chatou je hrozná. Slnko dnes pečie naplno, cestou stretávam zásobovanie chaty na koňoch. Na miestach s tieňom oddychujem nielen ja, oddychovali tu aj tie kone a na tom, čo po nich zostalo je plno múch. Trochu lepšie je to po príchode do pásma lesa. Stretávam čoraz viac turistov idúcich smerom hore. Asi pol hodinu pred Prioniou stretávam školský zájazd. Najskôr zopár mladých (hovoria po maďarsky), potom učiteľka a ďalšia skupinka. Po mojom pozdrave Helooo učiteľka kričí niečo za seba a zo skupinky za ňou sa ma nesmelo anglicky pýtajú, ako ďaleko je to ešte na samý vrch. Chvíľu si neveriaco prehliadam tie tenisky, cvičky, poltopánky, tričká bez rukávov a blúzky a potom hovorím - asi 2 až 3 hodiny po chatu a na vrch plus ďalšie 3 hodiny. Dievčatá to tlmočia do maďarčíny, načo učiteľka vyvalí oči a rýchlo volá na prvú skupinu, aby sa vrátili (asi). O niečo nižšie stretávam druhú časť maďarského výletu a naša konverzácia je presne taká istá.Nad Prioniou ma zrádzajú aj ponožky a preto poslednú časť idem pomaly a iba čakám, kedy ma Grék dohoní. Prídem až do Prionie približne o druhej hodine, otváram NZ (nedotknuteľné zásoby - Lunchmeat), zapíjam vodou a oddychujem. Vracia sa maďarský výlet, obsadzujú WC, sadajú do luxusného autobusu zn. Mercedes a odchádzajú. Grék prichádza až pred treťou, sťahuje plachtu z auta a vezie ma pomaly do Litochora. Aj na ňom je vidieť, že má ťažké nohy. Do Litochora dorážame okolo trištvrte na štyri. Vysadzuje ma na námestí, kde som vystupoval z autobusu. Poprajeme si šťastnú cestu a ja sa pýtam domorodcov, kde je autobusová zastávka. Rovno dolu, oproti policajnej stanici. Aspoň sa mi tak zdalo, bolo to totiž v gréčtine. Ale bolo to tak. Malý obchodík slúžil ako výdajńa cestovných lístkov, autobus mi odchádzal 15.50 a lístok stál 1,6 Eura, presne ako pri ceste sem.

Návrat strateného...

Prišiel autobus, vystúpil spriavodca, otvoril batožinový priestor, dal som tam batoh, nastúpil som a už sme frčali do Katerini. Na autobusovej stanici v Katerini bol v informáciách iba zamračený Grék, ktorý nerozumel ani slovensky, ani anglicky. Tak mu hovorím medzinárodne - Korinos, hotel Denis. Porozumel a dal mi lístok do Korinosu. Len ja som mal z neho taký divný pocit, ani som nevedel prečo. Tak som nahodil mobil a napísal polovičke, že o piatej mi ide autobus, že do dvadsať minút som na hoteli - možno. Prišiel autobus a ja som sa pre istotu opýtal vodiča, či ide do Korinosu. Skontroloval lístok, začal niečo vykrikovať, obehol s ním asi troch vodičov, ktorí mali na busoch ceduľku Korinos, išiel s ním až na informácie, kde som lístok kupoval a vykrikoval, že ide iba do Korinosu, že ja chcem do Paralia-Korinosu. Zamračený Grék iba pokrčil ramenom a vodič mi povedal, že ma vezme iba do Korinosu, že odtiaľ je to iba kúsok k hotelu Denis. Súhlasil som teda (čo mi iné zostávalo) a on ma blbec vysadil na námestí. Odtiaľ som šlapal pešo smerom ku kempingu, zatiaľ čo on obišiel Korinos a vracal sa oproti mne. Mohol ma vysadiť minimálne o pol kilometra bližšie k hotelu.Cesta z Korinosu k hotelu mi trvala asi 20 až 25 minút a tak som sa do večere stačil osprchovať, doplniť hladinu piva na prijateľnú úroveň a stihol som aj večeru.

Niekoľko rád Stefanynky na záver k výstupu na Olymp

  1. Neobchádzajte cestu z Litochora do Prionie cez kańon. Odporúčam navštíviť aj kláštor pod Prioniou. Ak však chcete vystúpiť až na olympské štíty, je potrebné  (lepšie povedané odporúčam) naplánovať výstup na dva, ešte lepšie na tri dni (výstup po Refuge A, prehliadka štítov a návrat na chatu, zostup z chaty - prípadne prechod do Litochora inou trasou).
  2. Na výstup sa vyberte iba s tým najpotrebnejším: voda, palice, šilt proti slnku, okuliare, no a pár drobností, bez ktorých sa nezaobídete, napr foťák, kamera, ďalekohľad - podľa vlastného uváženia.
  3. Ubytovanie na chate stojí 10 Eur na osobu a noc, členovia horských spolkov majú zľavu. Na ubytovanie si nezabudnite pas (a preukaz spolku - ak ním ste), prípadne odporúčam telefonicky rezervovať si miesto. Telefón na chate funguje (signál na mobil však nie), čísla na chatu sú uvedené na internete. Chata sa nazýva Refuge A, Olympiakos A, Spilios Agapitos alebo Zolotas.
  4. Na chate je všetko potrebné na prežitie k dispozícii - tečúca pitná voda, WC, sprcha (tzv. ľadové osvieženie čo trvá a trvá...), posteľ, podhlavnica, deky na spanie, niečo na jedenie i pitie (myslím, že uterák tam nebol).
  5. Najlepší čas na výstup je hneď ráno, slnko ešte tak nepečie.
  6. Nezabudnite na čo najlepšie obutie - cesta sa síce dá absolvovať aj v teniskách, ale rozhodne to neodporúčam - krívajúci turisti to dokazovali, k tomu aspoň jedny turistické ponožky na prezutie. Ak máte miesto v kufri, pribalte si aj teleskopické palice (aspoň jednu), konáre na vrchu nie sú a u nás som videl teleskopy už od 500 Sk.
  7. Nepodceňte výstup a zostup ako ja. Až do hotela som sa pohyboval ako pierko - ani batoh som necítil. Ďalšie tri dni som necítil nohy - veď to poznáte (stretnú sa dvaja trampi a jeden hovorí: Ja si ani nohy necítim. Tak si čuchni k mojim, odpovedá druhý Laughing). Svalovica ako hrom. Ja som po tých hotelových schodoch chodil ako s protézami... Frown

Posledne pridané