Vlakom z Bratislavy do Novej Bane. Tu som si vymyslel pokračovanie modrej značky od Krížneho buka po Tlmače. Výstup ku Krížnemu buku som zvažoval od Pukanca, z obce Uhliská alebo z Novej Bane. Nakoniec som sa rozhodol pre Novú Baňu, pretože sem som sa vedel dostať relatívne najrýchlejšie. Aj keď potom je cesta na chrbát dlhšia, ale lepšie ako čakať vyše hodiny na stanici v Leviciach na autobus.
Výlet začínal na stanici v Novej Bani, odkiaľ som mostom ponad diaľnicu aj rieku Hron prešiel do Novej Bane, časti Brehy. Odtiaľ viedla stará žltá značka, čiastočne viditeľná aj dnes hore po asfaltke až po Šlosberg. Túto cestu som už v minulosti absolvoval so svokrom (vtedy sme išli asfaltkou až po sedlo medzi krížnym Bukom a Veľkým Veterníkom). Tentoraz sa koláče nekonali. Na Šlosbergu som sa dal na zelenú značku a ňou až na Krížny buk. Ale ešte predtým som k termoske čaju dočapoval liter vody na Uhliarke. Voda bola dobrá, studená, prameň výdatný, akurát trochu zemitý.
Nad Šlosbergom sa po pár desiatkach metrov zelená značka odpájala od asfaltky a zamierila hore doprava. Po úvodnom stúpaní prišlo stúpanie ešte strmšie. V týchto miestach sa válali aj dve hlavy tiežturistov, ktorí tento kopec evidentne nezvládli. Nakoľko ja som ho zvládol, čakali ma ďalšie bonusy na trase. Najskôr sa cesta trochu narovnala. Aby to nebolo až také jednoduché, prišla prvá mladina. Trochu mi zavadzali paličky na batohu, ale dalo sa to prejsť. Neskôr sa pridali kamene na lesnej ceste. S vrstvou lístia navrchu to bolo zaujímavé. Tesne pred vyústením na asfaltku sa pridala najskôr totálne rozmočená lesná cesta spojená s následnou mladinou. Túto obtiaž som riešil čiastočným obídením. Keď ani to nepomohlo zastaviť ma, dostavila sa úplne zarastená cesta bez akéhokoľvek značenia. Ale podarilo sa mi zdolať aj túto prekážku, aj keď tu som už musel odopnúť palice a nakoľko som zachytil (aj keď trochu neskôr) aj odbočku doprava hore na Krížny buk, mohol som si po vyše dvoch hodinách upiecť aj víťazný jablkový koláč. No, cesto som nemal, ani rúru na pečenie, iba jablko, tak som ho aspoň schrúmal. Ale mohol som... :-)
Na Krížnom buku je jedna veľká (veľmi veľká) križovatka lesných ciest. A tiež zelenej a modrej turistickej značky, ale rozcestník som tu nestretol. K tomu je tu jeden poľovnícky posed a jeden výhľad na čiastočne vyrúbaný Ťatiar.
Na Krížnom buku som si spomenul na ocina, ako v časoch mojej mladosti recitovával:
Keď išiel tatko do sveta, pri tomto kľakol buku
a na moju sprostú hlavu, položil svoju ťažkú ruku...
Od Krížneho buku v smere modrej značky hore do kopca na prvú vyhliadku pod Ťatiarom. Ešte predtým vpravo hore malá studnička, kde z dreveného žľabu kvapkala voda. A to bolo ešte pomerne vlhko. Cez leto tu bude asi sucho. Výhľad od cesty hlavne na Sitno a kraj okolo. Po miernom priblížení sa dal rozoznať aj vysielač.
Potom odbočka doprava a na prvom strome ma šípka posiela ešte viac vpravo krajom lesa cez černičie hore k ohniskám a neskôr k zarastenému rozcestníku pod Ťatiarom. Rozcestník vrastený do stromu rovnako, ako aj mnohé ďalšie na tejto trase. Na Ťatiar je to ešte pár metrov do kopca, ale značka traverzuje svah vľavo.
Za Ťatiarom nasledovali prvé skratky. Väčšinou z cesty na tú istú cestu, akurát že značky išli krížom lesom. Chodník väčšinou neviditeľný. Bolo potrebné postaviť sa ku značke a dobre pozerať v smere predchádzajúceho postupu. Keď to nepomohlo, obzrieť sa dozadu a skontrolovať príchod. A potom opatrne prepátravať stromy vpravo aj vľavo od predpokladaného postupu. Značky som nakoniec objavil. A keď náhodou nie, prišla vhod GPS. Používam dáta z Freemapy a tie boli pomerne dobré. Samozrejme v prípade, že trasa nebola preznačkovaná pre popadané stromy a pod.
Odbočka pod Agrašom priniesla takisto málo čitateľný smerovník, ale časy zostali viditeľné. Takže najbližší Agraš by mal byť za 15 minút. Prvotnú príjemnú cestu vystriedala odbočka na mýtinu so skalami na chrbáte Agrašu. Výhľady na Pohronie a Veľký Inovec a prípadne na jaskyne a diery a skaly pod nohami.
Nasledujúci zostup lesom bol opäť hlavne o hľadaní značiek, takmer až po lúku pod Ostrým vrchom. Tu ma značka naviedla na spevnenú cestu. Značky boli len pomerne riedko, ale nakoľko som vedel, že bude nasledovať odbočka doprava, tak som strážil pravú stranu. Miesto Pod Rakovcom som neminul. Je tu solídna brána so zvyškom nezhrdzaveného zámku voľne sa húpajúcim v oku. Teda znamená to, že sa asi aj zatvára. Vpravo hustá mladina a pred bránou tiež plot. Mal by tu byť rozcestník so zelenou značkou, ale ten som nenašiel. Prešiel som ešte pár metrov dopredu až k stromu (a posedu), ale značky nikde. Tak som sa radšej vrátil pár sto metrov dozadu, kde som si pamätal, že bola nejaká odbočka vpravo. Ale ešte predtým som natrafil na modrú značku a tak som sa vrátil znovu k posedu. Tu nasledoval taký rozbahneno-zarastený lesnícky tankodrom doprava hore, tak som šiel vyskúšať a obzrieť. Obzretie sa vyplatilo, na stromovom pahýle bola značka a o pár metrov vyššie na strome ďalšia. Tá ma posielala ešte viac doprava hore cez priesek v lese, aby hneď po chvíli sa objavila vľavo nižšie. Potom ešte menšie blúdenie pomedzi mladinu, aby som objavil solídny priesek lesom až pod posed na Rakovci.
Odtiaľto už bola cesta vyznačená dobre až takmer po Priesil. Kopec poriadny, ale hľadanie značiek uľahčovali šípky, ktoré neznámy dobrodinec namaľoval k turistickým značkám. Pred vrcholom chrbta značka na moje prekvapenie odbočila doľava a traverzom dolu-hore začala stúpať na samotný Priesil. Ako obyčajne, krížom cez les, cez popadané a vyvrátené stromy. Nakoniec sa mi podarilo prísť na Priesil. Nivelačná tyčka s vrcholovou knihou. O čosi ďalej aj rozcestník zelenej značky a vrcholovou informáciou o názve. Všetky tri ceduľky boli pripevnené na polozhnitom konári provizórne opretom o ďalšie popadané stromy. Prekvapilo ma, že o modrej tu nie je ani zmienka. Aj preto som sa zamyslený vybral iným smerom, ale hneď som sa spamätal a dostal sa na správnu značku.
Modrá značka tu bola klasicky vyznačená, aj keď išla mierne inde ako v pôvodnej mape. Opäť sa jej podarilo pár skratiek, keď išla len pár desiatok metrov od nádhernej lesnej cesty. Párkrát som kontroloval aj pohľadom dozadu, či som išiel podľa značkárov, ale prejdená cesta bola vyznačená rovnako aj v protismere.
Za ďalšou lúčkou som sa dostal na ďalšiu spevnenú lesnú cestu, podľa ceduliek vybudovanú ako protipožiarnu z európskych Eur. Tu nebolo kde uhnúť, ako som si myslel, ale bol to iba môj dojem. Na jednej bezvýznamnej tiahlej zákrute som totiž zbadal vpravo od seba značku na strome. Letnou kontrolou som zistil, že tu skutočne cez priesek je vyznačená skratka. Hrubým odhadom by som ušetril tak 10 metrov (ako obyčajne).
Chodníky pred Krivínom boli v lepšom stave, nakoľko boli v mäkšom teréne a viac vyšľapané, aj keď je aj tu potrebné povedať, že som musel riadne sledovať značenie, lebo keď som pokračoval stále po vyšľapanom chodníku, zrazu som si všimol, že značka ide paralelne niekoľko metrov vpravo.
Vyhliadka na Krivíne v pohode. Zaujal ma akurát ten rozbitý kryt proti vesmírnej invázii (či čo to voľakedy bolo) pod Krivínom. Tyčka turistického značenia holá ako listnáč v zime. To som už pridal do kroku, aby som prípadne stihol autobus do Levíc odchádzajúci o 16.22 z Tlmáč. Cesta cez lúky bola v pohode, zaujalo ma akurát to cvičenie protitankovej brigády s protitankovou priekopou, ježkami a podobne. No dobre, tých ľudí na brigádu bolo málo, tá priekopa bola skôr naznačená, ježkovia z dreva, okopy tak maximálne pre ležiaceho strelca...
Pri vstupe do kameňolomu oznam pre turistov, že je potrebné sa zahlásiť na vrátnici, prefrčať areálom bez zdržiavania a pozitívna informácia bola, že pes je uviazaný. Vrátnica nebola nijako vyznačená, pes bol naozaj uviazaný a štekol iba dvakrát z povinnosti, tak som v duchu prostredného hesla areálom prefrčal. Bufet na stanici v Tlmačoch zatvorený, autobus došiel o päť minút neskôr, v Leviciach mal meškanie 10 minút, našťastie spoj do Bratislavy meškal tiež a tak som ho stihol.
Nakoľko aj viditeľné okolité bufety v Nitre boli zavreté, sušil som hubu až do Bratislavy. Keby bolo teplejšie, asi by mi tých 1,7 litrov tekutín nestačilo.
Rady Stefanynky k tomuto výletu
Dnes by som celý výlet označil ako "kotský". Ak nevieš, aký to je, skús za zahrať na koktavého. Pre prípadného záujemcu som si na stanici v Tlmačoch poznačil pár rád, ktoré mne pomohli.
Ak stojíš pri značke:
- Hľadaj náznak cesty (chodníka).
- Ak nájdeš náznak cesty, je možné, že nájdeš aj náznak značky.
- Značiek je dosť, len je potrebné ich objaviť.
Ak ideš po ceste (alebo po značke):
- To, že si na ceste ešte neznamená, že si aj na značke. Značka môže ísť kľudne aj 30 metrov vedľa cesty lesom.
- Niektoré skratky lesom ušetrili možno aj 10 metrov oproti trase po ceste, čo pri stovke skratiek znamenalo na vyše tridsiatich kilometroch úsporu asi 3 percentá (teda asi 1 kilometer).
- Hľadanie týchto skratiek prinieslo zdržanie aspoň hodinu (teda odhadom 3 až 4 kilometre)
- Kufrovanie, kým som sa dostal na značky prinieslo nárast vzdialenosti možno aj 10 percent (teda asi 3 kilometre)
- Značkári asi počítali s tým, že niekde namaľujú stromy a ľudia už chodník vychodia. Neviem, aký je priemerný značkársky vek, ale odhadujem, že nie 80 a viac rokov. Do tej doby asi poriadne chodníky nevzniknú.
Možno by pomohlo pousilovať sa o to, aby niekde okolo Kozároviec vznikol nejaký mostík pre peších cez Hron ku Krivínu. Aj vzhľadom k tomu, že v Kozárovciach stojí zhruba každé dve hodiny rýchlik (v Tlmačoch nie). Ale na druhej strane, celá rezervácia okolo Krivína by asi padla za obeť "drevorubačom sekajúcim vo výške pása".
Trasa výletu na mape
