Ranným autobusom z Bratislavy do Nitrianskej Blatnice. Tu vysadám približne o osem desať a čaká ma približne hodinový úsek asfaltkou. Tieňa je iba minimálne, našťastie cesta stúpa iba pomerne mierne. Prvá križovatka ciest priniesla koniec asfaltu. Namiesto toho začína kamenitá lesná cesta. Ešte necelú polhodinu a pred prvou lúčkou je odbočka k prameňu. Prameň je to pekný, na kamennej mohyle je vyvedená rúrka, z ktorej kvapká voda. Asi tak jedna kvapka za desať sekúnd. Ale adeptov na vodu je tu plno. Majú krídla a nepríjemne štípu. Navyše nielenže olizujú vlhké kamene, ale aj drzo vyliezajú zo spomínanej rúrky. A tak radšej pokračujem ďalej.
Zanedlho stojím na rozcestí pri bývalej horárni Jurko. Rotunda je odtiaľto asi desať minút a stojí mi v ceste žltou značkou na Marhát. Chvíľu do kopca, aby som na spodku lúčku zahol doľava hore a cez sad prešiel až ku vstupnej bráne do areálu.
Obranný val je prázdny, obrancovia asi zdupkali. A to som došiel sám...
Rotunda Jurko je pomerne upravená, navyše v okolí je vidno, že sa tu občas, a občas aj sem-tam pracuje. A navyše, nachádza sa tu aj pár prospektov. Nad amfiteátrom je aj Golgota, oplatí sa ísť pozrieť, prostredie je veľmi príjemné.
Za rotundou sv. Juraja vchádza chodník do lesa. Po pár desiatkach metrov je vedľa chodníka vodovodná skruž, z ktorej vyteká chladná a predpokladám, že aj pitná voda. Aspoň mne neuškodila.
Potom už chodník stúpa príjemnou lesnou cestou až takmer po sedlo Marhát. Akurát posledný úsek vedie po rúbanisku, takže tieňa nieto, zato výhľady začínajú.
Posedenie pod Marhátom príde vhod na krátky oddych, na vyhliadku nejdem, veď som tu bol nedávno a rozširujúci sa opar kazí výhľady.
Zo Striebornice nasleduje trochu prudší zostup až na asfaltku, ktorou sa dostávam cez Moravany až do Piešťan.
Trasa výletu z GPS na mape
