Výlety z hotela Champion Holiday Village

Beldibi - hotel Champion Holiday Village

Prechádzka strediskom na severnú pláž pod útesom

Z hotela na miestnu komunikáciu. Ňou doprava cez celé stredisko Beldibi až na koniec. Chodník na pravej strane cesty je doobeda zväčša v tieni. Vedie popri hoteloch, neskôr cez stredisko, okolo cintorína, miestnej verejnej (alebo skôr poloverejnej, polohotelovej) pláži i campingu. Pred posledným hotelom je potrebné odbočiť doprava k moru. Najlepšie pred alebo za miestnym potokom. V čase mojej návštevy to bola len taká zapáchajúca stoka. Pár korytnačiek, veľa sajrajtu všetkého druhu. Potok ani nedosahoval do mora.

Carnaval bazaar pred hotelom Champion Holiday Village v Beldibi

Stredisko Beldibi

Stredisko Beldibi. Vpravo hotely až k moru, vľavo väčšinou iba pás obchodíkov

Mestská pláž v Beldibi. Okrem voľne prístupnej časti pláže mali hotely, ktoré boli ďalej od mora takéto vypísané a niekedy aj vyznačené časti na pláži s lehátkami a slnečníkmi.

Pri mori posledné mólo pre lepšiu a ešte lepšiu klientelu. Zdôraznené to bolo posedením, poležaním, zatienením, samostatnými mostíkmi od lehátok aj prítomnosťou veľkých nerezových mís s ľadom, v ktorých bola pripravená voda vo flašiach a šampanské. Mňa nikto nepozval, ale skúste.

Severná pláž v stredisku Beldibi pod útesmi

Severná pláž v stredisku Beldibi. Nájdi nosatého Aladína.

Na konci pláže boli obrovské balvany nielen v mori, ale aj na pláži. Za nimi vznikli zaujímavé plážičky. Prístup buďto pomedzi kamene na brehu (niektoré časti sa podliezali), prípadne po skalách mierne do vnútrozemia. Tu sa skaly naopak preliezali. Zato tu hore boli krajšie miesta na fotenie, pár stromov a tiež útesy až po starú cestu vedúcu po vrchu útesov.

Severná pláž strediska Beldibi. V strede fotky je nad vodou taký nezreteľný kopček. To je Kemer

Severná pláž strediska Beldibi

Jeden z priechodov na pláž pod útesmi na severe strediska Beldibi bol cez vodu pomedzi tieto skaly

Na veľké kamene pri vode sa dalo vyliezť, z niektorých sa dokonca aj skákalo do vody. Ale treba povedať aj to, že niektoré veľké skaly mali okolo seba aj platá plytko pod hladinou.

More na severnom konci Beldibi

Na pláži na severnom okraji Beldibi sa nachádzali zaujímavé miesta

Z plážičky bol výhľad na celé pobrežie až pod hotel Champion Holiday Village, kde sme boli ubytovaní. Tiež v pozadí boli kopce pri Kemeri.

Severná časť strediska Beldibi

Kuk teleobjektívom zo severnej pláže strediska Beldibi. Hotel Champion Holiday Village sa nachádzal na pláži približne pod tým bielym (nižším) padáčikom. Cez stredisko Beldibi to bolo približne 5 km.

Cestu naspäť som absolvoval po opačnej strane ulice. Na tejto strane sú obchodíky, predaj kožušín, autopôžičovne, cestovky a pod. Pred slnkom sa nebolo kde skryť a tak som aj spotreboval oveľa viac pitiva ako pri ceste tam.

Hotel Premier Palace na severnom okraji strediska Beldibi

Nejaká španielska dedina v Turecku. Chýbal mi tam už len klasický dom obce Čičmany. Tu tuším poriadali Tureckú noc (teda myslel som tu ako v Turecku, nie tu ako v Čičmanoch).  Ale pokiaľ to môžem posúdiť, noc bola v Turecku každý večer aj napriek takýmto stavbám s presklennými garážami na prízemí

Cesta k severnej plážičke pod útesmi sa dala prípadne aj skrátiť Dolmušom či taxíkom. K severnej pláži je to približne 6 kilometrov, naspäť toľko isto, teda výlet meral zhruba 12 kilometrov a trval asi 3 hodiny.


 

Prechádzka do kańonu Goynuk

Južný koniec strediska Beldibi. Kamenité pláže až po ďalšie stredisko Goynuk

Do kaňonu Goynuk sa dá pohodlne dostať taxíkom. Jedna cesta (z Beldibi do kaňonu Goynuk, prípadne opačne) stála podľa miestnych ceduliek na stanovištiach 12 Eur (teda mala by to byť cena za jazdu, nie osobu). Keďže som išiel sám a chcel som vidieť aj niektoré ďalšie veci, som obe cesty absolvoval pešo - v sandáloch. Cesta tam bola v pohode, väčšina po asfaltových cestách, v kaňone Goynuk boli široké cesty. Nakoľko som sa v hornej časti kaňonu Goynuk namočil do vody, cestou som si uhnal zopár pľuzgierov.

Južne od strediska Beldibi boli takéto pláže. Pomerne veľké kamene bez dovolenkárov. Pri spiatočnej ceste som na kameňoch videl turkov, ako si grilujú obed. Hlavne, že nezapálili les.

Od hotela Champion Holiday Village som sa vydal doľava popri miestnej komunikácii. Spočiatku bola cesta popri hoteloch príjemná, stromy poskytovali aký-taký tieň. Okolo bolo pár zaujímavých miest - napríklad vstup do hotela Rixos, kde im voda permanentne umývala okná aj fasádu, prípadne ten čipkovaný hotel oproti. Na druhej strane cesty boli klasicky obchodíky, suveníry a podobne. Na konci strediska bola neprehliadnuteľná odbočka na hlavnú cestu z Antalye do Kemeru, ja som však zostal na miestnej komunikácii. Ešte posledný hotel naľavo, posledný sekuriťák, čo strážil vstup na pláž (vlastne južnú časť hotela) a už cesta pokračovala vedľa prvej pláže. Bola rovnaká ako všetky pláže v Beldibi. Menšie kamienky na brehu a veľké vo vode. Cesta prechádzala na menší kopček a za ním sa pláž úplne zmenila. Pod cestou až k moru veľké okruhliaky (30 cm v priemere i viac na brehu), vo vode veľké skaly a platá. Ale na druhej strane, na pláži nikto nebol. Po chvíli ma predbehlo auto a asi 100 metrov predo mnou zastalo. Vodička vystúpila, vypustila dva velikánske psy, nastúpila a pomaly sa pohla dopredu. Nuž, na začiatku som myslel, že ich ide vyhodiť a že sa po chvíli tieto asi hladné psy prídu presvedčiť, či som to ja, alebo je to iba nejaká chodiaca potrava, ale potom som si všimol, že vodička ide tak pomaly, aby jej tie dve hovädá stíhali. Nuž, zaujímavý to spôsob venčenia.

Cesta ma medzitým doviedla do menšieho lesíka, kde pomedzi stromy parkovalo dosť nákladiakov a autobusov. Ešte som prešiel pár metrov a cesta zatočila doprava dolu, aby okolo potoka prešla popod hlavnú cestu do Kemeru. Nutno ešte dodať, že v potoku umýval autobus miestny maník. Ak nepočítam pôžičovne štvorkoliek (squady) o niečo vyššie, ktoré mali vyznačené trate v koryte potoka, bol to jediný domorodec, čo sa choval k prírode macošsky. Teda z tých, čo som ich na dovolenke videl.

Druhá, odvrátená strana ekológie. Umývanie autobusu priamo v potoku.

Cesta do kaňonu Goynuk. Takáto vykachličkovaná cesta viedla až takmer ku vchodu.

Cesta popod mostík sa opäť vyšplhala o pár metrov vyššie a pokračovala popri vykachličkovanej ceste do vnútrozemia. Stredisko Goynuk nebolo vidno (až na pár domov), bolo totiž zakryté zeleňou. Po niekoľkých minútach som míňal odbočku na vyhliadkové miesto na kopci, ktorý teraz ležal medzi mnou a strediskom Beldibi. Chodník viedol pomedzi kríky a nebudil dobrý dojem na moje sandále a kraťasy. O čosi neskôr ďalšia odbočka na nejakú usadlosť, kde vraj predávali med. Ale chodník rovnaký ako v prvom prípade.

Odbočka na vyhliadku a vežu nad Beldibi. Chodník bol dosť zarastený, tak som to v sandáloch a kraťasoch neskúšal.

Mňa cesta doviedla k prvému squad-parkovisku. Tu na menšej križovatke doľava, aby som uvidel squad-hrisko - dolnú časť koryta. Občas som aj zahliadol pár "pretekárov", ako sa ledva vlečú po kamenitom podloží. Trochu to kontrastovalo s tými reklamnými fotkami, kde štvorkolkárom vlajú oči nad helmou, očividne od tej rýchlosti.

Pred vstupom do kaňonu Goynuk bola takáto perfektná lezecká stena

Cesta sa opäť rozdvojovala, ľavá časť viedla ho horného konca strediska Goynuk. Ja som pokračoval pravou vestou, ktorá ma doviedla okolo ďalšej squad-pôžičovne, pár domoch až na veľké parkovisko medzi stromami. Tu končila asfaltka. Na pravej strane sa vypínala zaujímavá stena, žiadneho lezca som však na nej nevidel. Nad stenou sa zdvíhali ťažké mraky, až som mal chuť vrátiť sa. Predo mnou pár tabúľ, akože Milli park, tabuľa s telefónnym číslom na taxi (aj s cenami) a za tým vstup do kaňonu.

Vstup do kaňonu Goynuk. Vstupné 2,5 Eura

Goynuk canyon, vstup 2,5 Eura. Pri vchode sa ma maník ešte pýta, či chcem ísť v hornej časti aj do neoprénu, že lístky je potrebné zakúpiť si tu dolu. Nakoľko tie mraky sprava sú zaujímavé, hovorím že nie. Pri búde ešte obzerám suveníry z kaňonu, nakoniec sa rozhodujem pre mapu Lykijskej cesty (diaľková turistická trasa od Fetyhe po Antalyu). Vyberám si z troch druhov. Škoda, že nemajú aj sprievodcu, bolo by čo čítať. Medzitým dorazí skupina Rusov a chlapík sa pýta predavača, či sa dá v kaňone kúpať. Predavač chvíľu krúti očami, potom mu lámane vysvetľuje, že more je na kúpanie teplejšie...

Lavička za vstupom do kaňonu Goynuk. Voda k dispozícii, neviem však, či bola aj pitná. Mne stačili na celý výlet tri pollitrovky z hotela. Ale je pravda, že v kaňone Goynuk bolo pomerne zamračené.

Od vstupu vedie široká cesta. Až po koniec. Aj sa čudujem, že tu nerobia autobusové zájazdy. Hneď za vstupom je prvý rozcestník, ukazujúci smer na Lykijskej ceste. Jedna časť smerom ku Gedelme odbočuje doľava (ale dá sa na ňu napojiť aj o čosi vyššie v kaňone), časť do Hisancandiru ide po ceste. Cesta ide chvíľu rovno, vpravo je prvá voda stekajúca z hadice do systému drevených korýtok. Po pár desiatkach metrov tečie ďalšia voda zo skalnej rozsadliny dutým kmeňom do iného korýtka. Tu sa dá aj posedieť. Potom cesta mierne klesá k dvojici jazierok. Pri tom dolnom sa fotí jedna ruská rodina. Poznáte to. Ženská na špičkách v pozícii práve odlietajúceho orla vykriveného hexenšúsom. Hlava na jednu stranu. Cvak. Hlava na opačnú stranu. Cvak. Ruky vzpažiť. Cvak. Upažiť. Cvak... Cvak, cvak...

Jazierko. Podľa cedulky s hĺbkou 3 metre. Počas mojej návštevy sa nikto nekúpal, okrem jednej ruskej rodiny s asi 3-4-ročným dievčaťom.

Pri tom vyššom jazierku ďalšia ruská rodinka, dcéra, kočík, plávacie koleso. Pri návrate už boli mokrí. Ceduľka pri jazierku ukazuje hĺbku 3 metre. Škoda, ze neukazuje aj teplotu. Ale podľa toho, jak som si omočil nohy v hornej časti tak je voda riadne studenááááááá.

Obe jazierka. Pri vzdialenejšom je za bielou ceduľkou jaskyňa.

Jaskyňa v kaňone Goynuk

Okolo horného jazierka vedie chodníček. Po pár metroch sa tu nachádza aj jaskyňa. Taká tmavá diera, významná tým, že sa tu čosi našlo, prípadne aj tým, že sa tu čosi nenašlo. Chodník pokračuje cez pristávacie miesto miestnej lanovej dráhy. Veľké pružiny navlečené na nosné lano by mali zabrániť, aby ste sa príliš nalepili na tie kamene, kde je lano ukotvené. Pri obchádzaní jazierka som ešte natrafil na odbočku Lykijskej cesty smerom na Hisancandir. Kamenité schody, zarastené kríkami. Potom už chodník do kaňonu pokračuje okolo miestnej lezeckej steny s umelými chytmi priamo na skale. U nás tak 2 až 6 UIAA, ovšem chyty to značne zľahčujú. Tam, kde to všetko končí, vedie ďalšie podlažie lanového centra. Traverzuje svah nad reštauráciou a vedie k lanovému mostu v pozadí. Cez lanový most do ľavej časti rokliny a tam vlastne začína to lano, ktoré končí na skale pri jazierku s jaskyňou. Kruh je uzavretý, keby bola reštika otvorená, mohol by som prípadne aj ochutnať.

Lanové centrum priamo v kaňone Goynuk.

Odbočka na Lýkijskú cestu (Lycian way) z kaňonu Goynuk na Hisancandir

V čase mojej návštevy však bol bufet zavretý, na lanovom centre sa robilo, napínali sa nové laná a vešali nové vyprané siete na lanový most.

Lanové centrum s mostom ponad kaňon Goynuk

Odbočka Lykijskej cesty smerom na Gedelme (neskôr popod Tahtali, k moru až do Fetyhe - aj keď chodí sa skôr naopak)

Kaňon Goynuk.

Cesta viedla pomerne ďaleko od koryta potoka Goynuk. To bolo pomerne slušne pokryté zeleňou a tak sa krajšie pohľady vyskytovali iba občas.

Kaňon Goynuk - pohľad späť. Tie mraky ma prenasledovali takmer počas celého výletu.

Kaňon Goynuk - pohľad na príjazdovú cestu od lanového parku k vodopádu.

Cesta pokračovala popod lanový most po lavičke postavenej na starom vyvrátenom strome. Dalo sa síce aj po ceste, ale tu by som si musel mierne namočiť sandále. Keďže som nevedel, čo ma ešte čaká, volil som radšej strom. Pri lávke ceduľa, že vstup meximálne 6 osôb, ale keďže na lávke boli iba dvaja, prešiel som bez problémov. Cesta začínala stúpať mierne hore popri potoku. Po pár desiatkach metrov, keď cesta vystúpila vyššie, bolo už vidno pod nami koryto. Ale len na niektorých miestach. Väčšinou bola stráň zarastená. Zato pribúdali ceduľky, že pozor, nebezpečie padnutia do potoka a pod. Cesta bola oddelená od potoka solídnymi stĺpikmi a lanom natiahnutým takmer počas celej cesty. Mala dve odpočinkové miesta so stolmi. Za prvým stolom sa trochu viac odklonila doľava, aby okolo druhej menšej roklinky sa vrátila do pôvodnej. Tam boli ďalšie stoly aj s altánkom. Cesta odtiaľ začala klesať dolu, a dostala sa k prvej budove. Tou boli toalety. Odtiaľ išiel krátky úsek chodníka po umelých schodoch povedľa cesty, až prišiel k ďalšiemu jazierku. Rovno za potokom bola akási chatka, dalo sa k nej dostať po mostíku. Doľava (ešte pred potokom) končila roklina skalou. Pod skalou butik miestnej rockovej body-raftovej skupiny so stojanom s neoprénmi. Voda pritekala spoza spomínanej skaly. Tu sa teda dajú využiť tie lístky zakúpené pri vchode.

Výtok z malého jazierka pri hlavnom vodopáde.

Jedna z hlavných atrakcií kaňonu Goynuk bol vodopád padajúci po skalách v tej zelenej časti. Ďalšími atrakciami bolo platené lanové centrum v dolnej časti kaňonu a brodenie sa s neoprénom vrchnými partiami kaňonu Goynuk vľavo za vodopádom.

Hlavná atrakcia kaňonu Goynuk. Keďže Turci vyrobili malú hrádzu o kúsok nižšie, bol prístup k vodopádu taký dvojvajcový. Malo to tú výhodu, že vodopády príde očumovať menej zaprášených ľudí, voda je tak čistejšia, požičia sa viac neoprénov a zo skaly vľavo sa dá skákať, pretože v tých miestach je voda už pomerne hlboká.

Hlavnou atrakciou bol vodopád. Voda kvapkala po skalách do spomínaného jazierka. Okolo toho vyrástlo trochu buriny, takže ani tá kvapkajúca voda nebola vidieť. Aj to jazierko na fotkách z internetu ešte nebolo vidieť. K vodopádu sa tak dalo dostať po vode po členky. To, že tam urobili jazierko, má nesporne mnoho výhod.Spomeniem aspoň niekoľko, čo ma napadá:

  • Len málo ľudí sa odhodlá prebrodiť studenú vodu, v ktorej ani neviete, aká je hlboká a čo sa nachádza pod nohami.
  • Nebudú chodiť zvedavci na vlastnú päsť hlbšie do kaňonu
  • Málo ľudí riskuje prípadné namočenie techniky (foťáky, kamery)
  • Do vzniknutého jazierka sa dá skákať z priľahlej skaly
  • Okrem väčšieho počtu neoprénov sa dá prenajať aj ten kajak pri butiku.
  • Menej turistických foťákov v kaňone, viac predaných vlastných fotiek.

 

Vodopád v kaňone Goynuk je za tými zelenými burinami. Za zeleňou je aj odvážlivec, čo skáče zo skaly. Myslel som, že skočí trochu bližšie ku skale - čo už. Ten maník na skale je pravdepodobne sprievodca a tá biela vec na vode nie je hlava, ale iba prilba.

 

Cesta naspäť k vchodu do rokliny viedla tou istou trasou. Len som zabudol spomenúť, že nad stromovým mostom sa nachádzala druhá značená odbočka na Lykijskú cestu, smerom na Gedelme (Fetyhe).

Kaňon Goynuk. Mostík nad lanovým centrom

 

Sušenie bielizne na mostíku lanového centra v kaňone Goynuk

 

 

Ľadovo medvedia rodinka v jazierkach pri jaskyni kaňonu Goynuk

 

Rovnakou cestou som sa vrátil aj do hotela. Jedinou nevýhodou bolo, že trením mokrých bosých nôh v sandáloch som si uhnal pár otlakov, a slnko už pražilo viac ako ráno. Cestou do Beldibi popri mori som videl plno turkov, ako si v miestnom píniovom lesíku grilujú. Autobusári, rodiny, prípadne aj cestujúci autom jednoducho zastali pri ceste, vytiahli prenosný gril, drevené uhlie, a rozvoniavali. Ale treba povedať aj to, že som obed stihol.

Ceny taxíkov od kaňonu Goynuk do jednotlivých stredísk. Jedna cesta do Beldibi za 12 Eur.

Pohľad spod kaňonu Goynuk na stredisko Goynuk (tie domy vľavo). Kaňon Goynuk je úplne vpravo v tom záreze. Najskôr som si hovoril, že takéto počasíčko nie je nič moc pre fotky, ale po celom výlete som si to celkom pochvaľoval, nakoľko mi stačila aj tá hotelová voda a nemusel som dočapovávať.

V ústí potoka (takmer až po vtok do mora) bol raj štvorkolkárov. Niekoľko pôžičovní krát nepočítane motoriek. Vyhradené miesto v štrkovom koryte potoka. Tých pár nadšencov sa aj tak ledva vlieklo po vačších aj menších kameňoch

Tekvicová výstavka

Vstup do hotela Rixos v Beldibi (do toho južného, lebo na severe Beldibi som našiel tiež Rixos hotel). Zaujímavý spôsob, ako umývať okná aj fasádu budov - nechať nepretržite tiecť vodu. A tuším sa tam ani sprejeri nechytal


 

Lanovkou Sea to Sky na vrch Tahtali

Výlet na vrch Tahtali sme si zakúpili u našej delegátky. Pôvodne sme síce rozmýšľali, že si požičiame auto a lanovku urobíme v rámci okruhu, ale už pred dovolenkou som auto zamietol. Výlet sa dal vybrať na ktorýkoľvek deň, s tým, že sa dalo vybrať, či chcete ísť doobeda alebo poobede. Vybrali sme si doobedný výlet. Slnko síce nemalo ideálnu polohu na fotky, ale v Beldibi chodili poobede mraky a často aj búrky. A to sme nad sebou mali kopec len okolo 1300 metrov vysoký. Tahtali je o zhruba o tisíc metrov vyšší.

Pohľad z údolnej stanice lanovky na vrcholovú stanicu Tahtali.

Autobus mal prísť o desiatej. Neprišiel. Tak si vravíme, že tých pár minút mu dáme. Neprišiel. Keď som sa už chystal, že budem volať delegátke, tak došiel. O viac ako štvrťhodinu neskôr. Šofér vystúpil, vytiahol ceduľku s obrázkom lanovky, my sme mu podali vouchre, on prikývol, nastúpili sme a šli brať ďalších ľudí do Goynuku. Odtiaľ na hlavnú cestu. Tu mal vodič telefonát, tak sa na najbližšej križovatke otočil, vracal sa smerom do Goynuku, potom ďalší telefonát, opäť otočka a zas sme frčali cez Kemer až k Tekirove. Tu je odbočka k lanovke so strážnym domčekom. Pred ním naložil ďalších turistov, ktorých asi zabudol a šli sme po ceste hore k dolnej stanici lanovky. Tá je vo výške zhruba 800 metrov nad morom. Tu nastúpil do autobusu pracovník od lanovky, rozdal nám lístky, povedal, kedy máme byť naspäť pri autobuse a odišiel.

Pohľad z Tahtali  južným smerom. To biele v pozadí sú asi skleníky v okolí Kumluce.

Plošina pri lanovke. Cez krajinu (približne stredom obrázka) ide chodník smerom k horskej vetve Lýkijskej cesty (Lycian way). Tá prechádza v tomto úseku od mora pri Cirali, vedie v údolí medzi holými vrchmi v popredí a zelenými vrchmi (v ľavej časti obrázka) a ďalej prechádza cez Gedelme, Goynuk kaňon do Hisarcandiru.

Podľa tabuliek prekonáva lanovka Sea to summit prevýšenie od tých cca 800 metrov do 2350 metrov za 10 minút. Dve protichodné kabínky prekonávajú tento rozdiel s až 80 ľuďmi (každá) za 10 minút. Bezpečnosť visí na troch lanách. Počet osôb stráži počítačový systém, ktorý odpočitáva počet označených lístkov. Po príchode kabínky a vystúpení cestujúcich nastal klasický chaos. Počítač je síce neomylný, avšak do prepravy vstupujú ďalšie faktory. Napríklad taká váha. Takže najskôr to blikalo na preťaženie, potom vystúpilo pár cestujúcich, potom pár ďalších, pretože ich príbuzní vystúpili, potom zas pár z tých, čo vystúpili najskôr sa vrátilo, lebo predsa už vystúpili aj tí druhí, čo ich príbuzní vystúpili ako prví.

Nakoniec sme sa predsa len pohli. Ale do dvoch metrov sme zas stáli. Dozorkyňa výťahu kamsi telefonovala, najskôr sa nemohla dovolať, potom sa predsa len dovolala a nakoniec sme sa pohli aj my. Cesta bola zaujímavá, vľavo sme videli more, zátoky, strediská. Aj mraky, ako sa k nám blížia.

Kuk teleobjektívom smerom na Beldibi a Antalyu. Beldibi ležalo za tým masívom ležiacim približne nad stredom fotkx. Antalya je tá beloba mierne viditeľná za pravým okrajom spomínaného masívu.  Pozn.: Tie biele kopčeky hore sú mraky

Tahtali, pohľad na Kemer (Sea to sky)

Tahtali, pohľad na Kemer (Sea to sky)

Kde sa vzal, tu sa vzal. Ako? Asi vrtuľníkom, prípadne po súčiastkách

Beldibi - Tahtali (Sea to sky) Ešte jeden Kemer s porciou šľahačky.

Výhľad z Tahtali smerom na Tekirovu. To vpravo je prírodné, naozaj tam nik nefajčil ako Turek...

Záliv pri Phaselise, neďaleko Tekirovy a Kemeru

Beldibi - Tahtali (Sea to sky)

Horná stanica lanovky na Tahtali je taká zaujímavá budova. Najskôr sa musíte pretlačiť pomedzi tých, čo sa ponáhľajú k terminálu pre odchod naspäť, potom sa musíte pretlačiť pomedzi tých, čo sa hore nechali odfotiť a teraz čakajú, až im vyjde fotka z farebnej tlačiarne, potom zas cez tých, čo si obzerajú a kupujú suveníry. Potom sa už dostanete na čerstvý vzduch. Tu je na plošine reštaurácia, stanovište paraglajdistov, jeden buldozér (ktorý sa tu zničohonič vzal, asi vrtuľníkom, alebo rozobraný lanovkou ) a hlavné nádvorie. Obohnané plotom, aby sme sa nedajbože neskotúľali až do údolnej stanice lanovky. Ale je potrebné povedať, že jedna z vetiev Lykijskej cesty vedie až sem hore. Kopcom sa vinie málo zreteľný chodníček, dokonca sú na ňom aj nejakí turisti. Na konci oplotenia je časť, ktorá sa dá otvoriť ako bránička. Na plošine je aj platený ďalekohľad. Väčšina ľudí okolo však svoj teleobjektív má. Fotky väčšinou klasické. Odlietajúci orol s hexenšúsom, krucifix na tisíc spôsobov, výskok s roztiahnutými rukami (tzv. trafená hus v smrteľnom kŕči). Ale je treba oceniť niektoré pozície. Napríklad taký trojcentimetrový výskok stokilovej matróny musel byť na fotke pôsobivý... Na fotke človek nevidí, či sa to megero odlepilo od zeme, alebo sa tá zem odlepila od toho megera...

Biela šľahačka nad Beycikom. V pozadí Kumluca

Pohľad smerom na planinu Gedelme (to zelené ihrisko za skalou v strede fotky)

V prízemí budovy lanovky je WC (samozrejme zdarma), na streche je vyhliadková plošina. Sem sa dá dostať výťahom i po schodoch. Zo strechy je vidieť ďalej do vnútrozemia i na príchod a odchod kabíniek. Na severovýchode je v diaľke Antalya, bližšie vidno kopec nad Beldibi, na východe priamo pod nami je Kemer. Na juhovýchode Tekirova, na juhu sa lesknú skleníky Kumluce. Potom pás pohoria Taurus až po Antalyu. Bližšie planina okola Ovaciku. Ale od mora sa nasúvajú mraky a tak niektoré oblasti vôbec nie je vidno. Napríklad takú Chiméru a Cirali sme ani len nezahliadli.

Očakávanie nových turistov

Tahtali, strecha lanovky Sea to Sky

Motlitebňa v budove lanovky. Vstup naboso. Ktovie, či by tie topánky na chodbe aj vydržali???

Beldibi - Tahtali (Sea to sky). Údolná stanica lanovky.

 

Návrat kabínky z Tahtali

Lanovka na Tahtali. Olympos Teleferik, maarketingovo nazývaná aj Sea to Sky. 80 ľudí, čas jazdy cca 10 minút. Obojsmerný lístok 30 Eur pre dospeláka (výlet stál pochopiteľne viac, bol aj s dopravou z/do strediska)

Táto mapa nie je správne zorientovaná, juh je v podstate vľavo. Stredisko Beldibi je na mape vpravo od Kemeru, Phaselis a Tekirova vľavo. Tahtali je viacmenej nad Kemerom (mierne doľava) a úplne vľavo ten biely záliv je Kumluca so spomínanými skleníkmi.

Toto asi nebude turecká nevesta v tradičnom kostýme. Skôr fotenie pre nejaký svadobný salón

Beldibi - Tahtali (Sea to sky). Údolná stanica lanovky.

Do údolnej stanice sa dostávame rovnako. Nakoľko máme do odchodu autobusu ešte dosť času, prezeráme jazierko, turkyňu v svadobnom, vydávame sa na jeden veľmi malý šesťeurový výlet do Efezu a čakáme na odchod autobusu. V stanovenú hodinu nasadáme a bez problémov vystupujeme až pri hoteli.

Výlet cez cestovku stál 45 E na osobu, v cene bola doprava a obojsmerná lanovka nazývaná Olympos teleferik, Sea to sky či Tahtali (samostatný obojsmerný lístok pri lanovke za 30 Eur).


Zoznam fakultatívnych výletov zo strediska Beldibi (Kemer, Antalya) od našej CK pre rok 2014

  • Rafting - denne - 32 Eur
  • Jeep safari - Ut, Št, So - 45 Eur
  • Rafting + Jeep safari - Po, Št - 50 Eur
  • Potápanie - denne - 55 E
  • Delfinárium Kemer - Denne - 35 Eur
  • Akvárium Antalya - denne 40 Eur (dalo sa aj na vlastnú päsť)
  • Hammam - denne - 25 Eur
  • Quad safari - St, So - 50 Eur
  • Termessos - utorok - 50 Eur (vraj pekný, spoludovolenkujúci odporúčali)
  • Antalya boat - utorok - 45 Eur
  • Antalya city - utorok - 20 Eur
  • Kemer boat - streda - 35 Eur
  • Pamukkale - piatok - 70 Eur
  • Sea to Sky - lanovka na Tahtali) - denne - 45 Eur (poldený, doobeda alebo poobede, absolvovali sme, pozri vyššie)

Posledne pridané

Najčítanejšie na Stefanynke