Pomník DibroviNie vždy všetko vyjde. Po tohtomesačnom pokračovaní Záhoráckej magistrály zo Senice do Závodu (predtým z Vrboviec do Skalice) som chcel spomenutú magistrálu skompletizovať. Zostáva mi už iba úsek Šance - Senica. Nič náročné, len že mám blbý príchod i odchod. Nie žeby som nestíhal, ale nemám rád tie úplne posledné spoje. Predsa-len, ak niečo nevyjde - veď to poznáte.

A tak som si naplánoval výlet so stanom. Prvý deň prejdem z Poriadia do Vrboviec a ešte kúsok vyššie a druhý deň doklepem do Senice. A bude vyriešené. Rosničkári hlásili pekné okno na víkend. Večer pred výletom síce spomenuli poobedné prehánky či búrky, ale do večera by to mohlo preschnúť. V najhoršom budem utekať.

Po desiatej vystupujem v Poriadí. Za oknom vlaku postrašilo pár kvapiek a aj víkendoví domáci vo vlaku hlásili búrky v Poriadí, ale keď som vystupoval, už bola príjemná obloha. Akurát cesty a všetko naokolo bolo mokré. Od rozcestníka Poriadie vyrážam približne 10 minút po desiatej a nakoľko mám šľapať necelé tri hodiny do kopca, pri Dibrovi by som mohol byť okolo jednej. Trochu som mal strach, lebo niekde mi nafúkalo na chrbát a teda som do rána takmer nespal, dokonca aj vo vlaku som radšej zaujal stojacu polohu, ale jak som nahodil bágel, bolesť ustúpila. Asi si to budem musieť dať patentovať ako báglovú terapiu. (Pokiaľ by mi niekto chcel nosiť bágel, kľudne nech sa prihlási, môžeme vyskúšať, či to účinkuje aj na Parkinsona, reumatizmus, zlomenú nohu, prípadne čokoľvek iné. Pozn: Alzheimrovci nech na to rovno zabudnú, to by sme ten bágel asi už nenašli.)

Z Poriadia k Dibrovmu pomníku

Poriadie. Most ponad železnicu. Stanica je vľavo.

Od stanice teda asfaltkou doľava na najbližšej križovatke opäť doľava a po pár metroch pred mostom doprava dolu. Zatiaľ stále po asfalte. Zanedlho chodník opúšťa asfaltku a stúpa mierne doľava, aby prešiel ponad železničný tunel a opäť klesne až pod úroveň trate s výhľadom na výstupný portál tunela. Cestou opäť začína mrholiť. Najskôr som myslel, že to len zo stromov padá ale nie. Dôsledkom toho je rozmočená cesta, ktorá sa šmýka. Ale na štyroch to nejako ustojím.

Poriadie. Most ponad železnicu

Poriadie. Stúpanie ponad tunel

Poriadie - tunel

Poriadie - pokračovanie trasy rovno (za tunelom)

Prichádzam na asfaltku vedúcu k zemľankám. Takmer v najnižšom mieste je vedľa cesty prameň. Zvedený niekde zhora dreveným žľabom. Mal som v pláne nabrať vodu na celý výlet až tu, aby som zbytočne nenosil po vlaku. Lenže v mape je vyznačený prameň vyššie, priamo pri zemľankách a to ma zmiatlo dokonale. Takže som len umyl tie dve horné po tom šmyku a pokračoval ďalej. A to som nemal robiť. Jednak preto, že priamo pri zemľankách už žiadny prameň nie je a za druhé preto, že z domu som mal iba nejakú sladkú chcanku. A k prameňu sa mi už vracať nechcelo, veď to bolo vyše kilometra dolu a ešte aj toľko isto naspäť po lesnej asfaltke. Ale zas na druhú stranu, o to ľahšie sa šliapalo.

Poriadie - prameň pod zemľankami

Poriadie - asfaltka k zemľankám

Poriadie - zemľanky

Zemľanky sú pekné, jedna je dokonca aj otvorená. Síce nasilu, ale je. Nechápal som, ako niekto môže ohnúť ten zamykací jazýček, ale evidentne to ide. Nakoľko som mal svetlo kdesi v ruksaku, tak som videl starú belú. Nejaké prične. Ale treba povedať, že to tam aspoň nesmrdelo jak v mestských hajzlíkoch.

Poriadie - zemľanky

Poriadie - zemľanky

Od zemľanok údolím stále ďalej, aby ma zrazu značka poslala doprava do rúbaniska. Nejaká cesta tam šikmo dohora viedla, ale GPS-ka ukazovala ešte vyššie. Nakoľko som nenašiel pokračovanie značky, tak som sa kúsok vrátil. Zarastená cesta viedla rovno hore, ale zas ešte viac vpravo. A tak som sa vrátil na pôvodnú a za miernou zákrutou naďabil aj na ďalšiu značku. Chodník až takmer po Prídolie bol asi málo chodený, na niektorých miestach zarastený viac, inde menej.

Pod Prídolím

Z Poriadia na Prídolie zelenou trávou aj značkou

Prídolie sa nachádza na asfaltke. Zelená značka ma posiela chodníkom cez lúčku. Na oboch hlavných turistických mapách je chodník zakreslený po asfaltke. Ja sa za chvíľu dostávam k nejakému polostojacemu domčeku. Dvere sú evidentne vysadené z pántov, takže búda slúži asi aj ako bivak. Pred ňou je stôl s lavicami, ale už to majú dáke nahnuté.

Príjemnou lesnou cestou sa dostávam na širokú lesnú diaľnicu, chvíľu ňou rovno a potom zelená značka mieri vľavo a vyššie. Zanedlho sa vyskytnú prvé výhľady do doliny a zakrátko prichádza aj pohľad na Durdu a aj na vysielač na Veľkej Javorine. Ešte chvíľu lesom do kopca a už som pri Dibrovom pomníku.

Z Prídolia k Dibrovmu pomníku

Veža na Veľkej Javorine a Durda vľavo

Od Dibrovho pomníku do Vrboviec (Šance)

Od Dibrovho pomníka pokračujem zelenou značkou na českú stranu po Kubíkuv vrch. V podstate ide značka stále z kopca. Za spomenutie stojí odpočívadlo s prameňom pod vrchom Čupec. Horná rúrka nefungovala, voda vytekala iba popod studničku. Pred studničkou malá jamka, možno by sa dalo aj nabrať, ale voda je nevábna. Opodiaľ sa váľa kelňa, dáky Jano ju tu evidentne zabudol.

Pomník Dibrovi

Studnička pod Čupcom

Posedenie pri studničke pod Čupcom

Výhľady na českú stranu začínajú na lúkach pred Šibenickým vrchom. V jeho okolí sa v lese váľajú aj ovce. Pastier žiadny, pes žiadny. Teda, niežeby som sa sťažoval, ale evidentne to napovedá o tom, že tu vlky nežijú. A teda tu nebude žiť ani Červená čiapočka. A možno ani babička - a to je už na pováženie.

Na Kubíkovom vrchu som sa rozhodoval, či pôjdem naplánovanou modrou trasou cez krúžok na Kamenné vráta a ďalej, alebo vzhľadom na nižší stav vodných zásob nezbehnem dolu do Filipova k vodným zdrojom (vedel som, že pri Liščí boude by mala byť voda) a odtiaľ nevybehnem hore na Kamenné vráta. Nakoniec som sa rozhodol, že mi zásoby musia stačiť po ŽST Vrbovce a šiel som modrou trasou.

Lúky pri Šibenickom vrchu

Lúky pri Šibenickom vrchu

Lesné ovce - našťastie neboli prezlečené ani mäsožravé

Filipovské údolí z Kubíkovho vrchu

Pri Kubíkovom vrchu

Bike highway na Krúžok

Za Kamennými vrátami smerom na Machovú

Modrá značka cez Krúžok až za Kamenné vráta je evidentne obľúbená trasa. Okrem jednej českej dvojice turistov asi osemdesiat bajkerov. Mladí českí turisti riešili dilemu, či je lepšie značenie trás v kilometroch (ako je to zvykom v Čechách), alebo v hodinách (ako na Slovensku). Bol som rád, že sa ma do tej ich polemiky nesnažili vtiahnuť, lebo okrem toho, že mi to bolo jedno mal som so sebou výtlačok z Hikingu, kde sú uvedené obe informácie. Pred Machovou sa otvorili prvé výhľady na slovenskú časť a hneď jeden z prvých na Ostrý vrch, v okolí ktorého som chcel zabivakovať.

Výhľad od Machovej smerom na Ostrý vrch (stožiare)

Chodník začal rapídne strácať výšku a cez nekosené lúky som sa dostal až na štrkovú cestu. Tá si to zamierila k podjazdu cez železnicu a bola takmer nekonečná. Druhá nekonečná cesta bola asfaltom až po rozcestník pod železničnou stanicou. Bývalá hranica - stop. Bike Stop - stop. Udírna - taky stop (teda nefunkčné). Na stanicu som sa ledva doplazil. Pumpa v parčíku nefunkčná. Ale mali umývadlo (aj s mydlom). A funkčné. Neviem, či pitné, ani som sa nemal koho opýtať, ale pravdu povediac, ani nebol čas. A tak som doplnil všetky fľaše, ktoré boli nachystané už na prameň pri zemľankách.

Výhľad spod Machovej na sedlo Tri kamene a Kobylu

Pod Machovou

Nad žst Vrbovce

Ostrý vrch

Až tak vysoko som nebol nabalený

Bývalá hranica a v pozadí Ostrý vrch

Šance

Ten prehistorický plž na Ostrom vrchu evidentne čakal, že sa ten strom v tom daždi pohne.

Moje predposledné kroky viedli do dediny Šance. Tu vedľa pamätníka je kryté posedenie, smetné koše a tak. Plán bol konečne sa najesť a počkať tak, aby som sa hore dostal ešte za svetla a mohol si nájsť nejaký flek, kde by som počkal na pokračovanie výletu.

Aj som sa najedol, aj som doplnil tekutinu, ale ako to už chodí, aj sa začalo schyľovať na dážď. Najskôr len také prehánky. Po nich búrka a ďalšia a ďalšia. Moje chabé oblečenie pripravené na denné teploty blízke 35 stupňom, prípadne ich nočným ekvivalentom, namočené od dažďa prestávalo hriať. Nuž áno, bol som síce pod búdkou, ale silný vietor je sviňa. Dokázal mi zhodiť 1,5 litrovú fľašu plnú vody schovanú za ruksakom. Kontrolou som zistil, že posledný vlak mi ide 19:30. Do toho stúpanie smerom na Ostrý vrch po mokrej tráve, dážď a silný vietor pri stavaní stanu - pred siedmou som teda výlet slávnostne odtrúbil.

Cestou vlakom smerom na Myjavu ešte párkrát pršalo a ani ďalšie príznaky nedávali nádej na zlepšenie počasia. Takže posledná časť trilógie Záhorácka magistrála možno niekedy nabudúce.


Trasa merala okolo 25 kilometrov s prevýšením okolo 750 metrov.

Voda za vyústením tunela (pred zemľankami asi 1 km), studnička pod Čupcom nefungovala dobre a umývadlo na stanici vo Vrbovciach (aj funkčné WC).

Únik z trasy v Prídolí (zastávka Topolecká cca 50 minút), Krúžok (do Starej Myjavy, chaty cca 25 minút), Kamenné vráta (Brestovec, Vdoviakovci cca 35 minút, Myjava cca 2 hodiny).

Trasa na mape.


Posledne pridané