Výlet z Analipsi na juh ostrova Kréta, do mesta Mirtos ležiaceho západne od mesta Ierapetra. Neďaleko leží roklina Sarakina Gorge, v ktorej sa dá mokrou nohou vegetiť aj bez piva. Je tu aj príjemný chlad, pretože strmé previsnuté steny bránia slnečným lúčom ohriať toto miesto na príliš vysoké teploty.
Ja som nohu v Sarakina Gorge aj trochu omočil, manželka zatiaľ skúmala slanosť mora na južnej strane Kréty v Mirtose. Keďže vydržala až do dnešných dní, asi bola dobre nasolená. Bola aj trochu ugrilovaná, lebo sme chytili teplý južný vietor (a to nenarážam na jeho sexuálnu orientáciu, ale na smer, odkiaľ prišiel).
Z Analipsi popri Water city a cez Kasteli do Mirtosu
Keďže to nebol náš prvý výlet, už predtým sme absolvovali cestu z Paul Marie cez Hersonissos do Malie (a na Lasithi), vedel som, že pred Hersonissosom musím zo starej cesty odbočiť doprava, do vnútrozemia, smerom na Starý Hersonissos a na vodný park. Menším problémom bola len križovatka na starej ceste. Teda skôr križovatkové námestie. Stará cesta, s ňou ide rovnobežne vľavo aj vpravo miestna komunikácia, obetri ich križuje cesta od mora (od Agisaras) k vodnému parku a do toho vyúsťuje ešte niekoľko rôzne pripojených paralelných, diagonálnych i kolmých ciest a výjazdov. To všetko sa stretáva takmer v jednom mieste.
Fajn sa tu chodilo po starej ceste, keďže to bola hlavná. My sme však prichádzali po ľavej miestnej komunikácii a potrebovali sme sa dostať krížom doprava. Jazdím už pár rokov, ale asi by som mal veľký problém určiť, komu mám a komu nemusím dať prednosť. Áno, autám na hlavnej to chápem, dokonca mi niečo hovorí aj pravidlo pravej ruky, keďže však hranice cesty ani križovatky neboli vyznačené, dosť ťažko sa hádalo, kedy sú ešte vozidlá idúce po hlavnej na ceste a kedy sú už vozidlá z vedľajšej cesty už na ceste hlavnej. Keďže sme vyrazili zavčasu, áut bolo menej a cez križovatku sme sa dostali vcelku v pohode.
Potom už mierne dokopca, okolo Stareho Hersonissosu (Chersonisos), Water parku i golfového ihriska. Pri odbočke doľava do Ghonies (smer Lasithi) sme sa dali naopak, doprava smer Kasteli. Cestou nie je naozaj kam poblúdiť, na to je prvá možnosť až v Kasteli.
Podľa GPS pokračuje cesta v Kasteli na prvej križovatke rovno. V praxi to vyzerá tak, že je tam nejaký vstup do hospodárskeho dvora. Dali sme sa najskôr doľava, ale smer Lithos sa nám nepozdával, tak sme to otočili. Minuli sme križovatku, ktorou sme prišli a hľadal som odbočku doľava na Ano Vianos a Mirtos. Prešiel som námestie a keďže som si nič nevšimol, odbočil som na prvej významnejšej križovatke doľava, ešte doľava, dostal som sa medzi olivy, potom som sa tam všelijako krútil po poľnej ceste, nakoniec som prišiel na asfaltku, obzrel si pristávaciu dráhu záložného letiska, aby som sa nejako preštrikoval až na správnu cestu. (Po príchode do Kasteli treba odbočiť doprava, hneď na začiatku námestia by mala byť doľava cesta na Mirtos. Tabuľu som si nevšimol, stáli tam nejaké poľnohospodárske stroje, možno ju zakryli.)
Na Krétske pomery pomerne rovná cesta pokračovala až k obci Nipiditos, kde bol nový kruhový objazd. Najvýznamnejšia cesta pokračovala doľava k spomenutej obci, my sme sa vydali nenápadnou, ale značenou odbočkou na Panagiu, Ano Vianos a Mirtos. Z rovnej cesty sa razom stala typická krétska kľukatina, raz dole, potom zas hore, každú chvíľu vľavo, vpravo a stále dokola.
Za zmienku stojí kláštor v blízkosti obce Thomadiano, ktorý stojí pod nádhernou vysokou skalnou stenou (možno Panagia Dheti , ale môžem sa aj mýliť, veď je to ľudské). Minuli sme Martu (pozdravujem), kde je odbočka na Mesarskú nížinu, Kofinas (možno nabudúce), Matalu, Festos a Gortys (pozri dovolenku z Nefeli pri Rethymne) a pokračovali sme do Ano Vianos. Tu sme mali to šťastie, že sme sa dostali do menšej zápchy. V tomto meste, kde sme videli dokonca aj bankomat majú totiž úzke uličky, na ktorých s obľubou parkujú domorodci. Keď sa k tomu pridá nejaký ten traktor, je občas potrebné zacúvať aj niekoľko desiatok metrov, aby sa ten oproti, čo stojí za miestnym parkujúcim maníkom zmestil tam, kde sme pred chvíľou boli my, aby tak uvoľnil miesto tomu pred nami, ktorý zúfalo stojí za tým traktorom pred ním :-).
Mirtos
Potom už viacmenej v pohode sme sa dostali až do Mirtosu. Aj napriek tomu, že sa nám cestou každú chvíľu zdalo, že na tomto najbližšom kopci už určite uvidíme more, neustále sme museli objavovať nové doliny a nové kopce, odkiaľ by to more už mohlo byť vidieť. Nakoniec sme sa predsa len mora dočkali. V Mirtose sme najskôr zamierili na východný koniec, ale keďže sa nám zdalo, že na západnom konci by mohlo byť lepšie, prešli sme úzkym mestom. Z úzkej hlavnej cesty v Mirtose viedli k moru schody, ktoré neboli vhodné ani pre Jimmiho. Cesta rovno viedla od konca Mirtosu ponad miestnu pláž smerom na Vatos. Prešli sme pár sto metrov, aby sme mohli spraviť pár fotiek, obzreli skalnaté pobrežie a vrátili sa k pláži.
Prvá prechádzka po Mirtose smerovala po nábrežnej promenáde. Za plážou boli postavené posedenia z taverien a medzi nimi a domami viedla príjemná cestička. Keďže od miestnej cesty ju oddeľovali spomínané schody, nebolo na nej ani jedného auta.
Po krátkej prechádzke sme sa vrátili na pláž, kde sme šiestimi eurami podporili rozvoj cestovného ruchu za dve lehátka a slnečník. Miestna pláž bola z tmavého, pomerne jemného štrku (rozhodne menší, než ten na cintorínoch). Vstup do vody v veľkých okruhliakov. Voda čistá, slaná, bez vĺn. Vietor saharský, južný, teplý ako Ďuro Mišo (George Michael).
Po mojej prechádzke v Sarakina Gorge sme využili pohostinnosť miestnych taverien na plážovej promenáde a za výdatného záujmu miestnych kočiek (štvornohých) sme okúsili grilované špeciality danej oblasti. Nie žeby boli nejedlé, klasický pork chop bol iba trochu menej šťavnatý ako v Bali, dokonca aj v Kato Zakrose, a z manželkinho Kebapu sa vykľuli dve šťavnaté grilované fašírky, trochu väčšie ako naše čevapčii, ale aby som pravdu povedal, čakali sme trochu viac. Najmä, keď sme na jedlo tak dlho čakali - a čakali - a čakali.
Sarakina gorge
Z Mirtosu som sa vybral do Sarakina Gorge cestou, ktorou sme prišli, teda smerom na Ano Vianos niekoľko kilometrov. Za benzínkou ešte stále rovno a v najbližšej ľavotočivej zákrute som pokračoval odbočkou doprava. Kľukatou cestou až do dediny. Nie je kde zablúdiť, po pravej strane ma sprevádza široké štrkové koryto potoka. V dedine ma víta parkovisko pri potoku, doprava vedie cesta so smerovkami na Sarakina Gorge. Pre autá je uzatvorená a tak parkujem hneď pri križovatke, beriem techniku a vyrážam. Dedinská cesta sa na niekoľkých miestach prepadla do rokliny a tak ju opravujú, pre peších je ale schodná. Dostávam sa na ďalšiu križovatku. Okolo idú autá a keďže vidím, že potok je ešte dosť ďaleko, vraciam sa druhou cestou k autu. Cestou míňam prameň vody v dedine na námestí (podľa ceduliek voda nie je pitná), potom mierne hore, zákruta doľava, prechod cez vyschlé koryto a zostup k zaparkovanému autu. To všetko po asfaltke.
Zobral som Jimiho na ďalšiu prechádzku, po ceste som prešiel okolo námestíčka a dolu k potoku ešte takých dobrých..., ak nie aj viac. Spolu s cestou naspäť som si tak ušetril minimálne pol hodinu, možno aj hodinu. Pred malým mostíkom cez potok je odbočka doľava. Ja som zaparkoval na krajnici pri ceste, ale parkovisko je aj o niekoľko metrov nižšie. V čase mojej návštevy bolo ešte nejaké miesto voľné. Chodník pokračoval od spomenutého parkoviska k malej priehrade (veľmi, veľmi malá), odkiaľ vytekala voda do betónovej šachty.
Okolo priehrady som sa dostal k malým schodom, ktoré ma vyviedli o pár metrov doľava vyššie na chodník s betónovým korytom na vodu. Chodník viedol rovno v vyššej časti potoka. Pred potokom bolo jedno úzke miesto, ktoré sa prechádzalo po skalách - taká supermalá ferata vytvorená na rovine. Boli tu aj nejaké kruhy zapustené do steny, vzhľadom na ľahký terén som skôr predpokladal, že by mohli slúžiť na ukotvenie nornej steny v prípade nejakej ekologickej havárie v kaňone. Alebo tu po daždi môže siahať voda aj vyššie.
Potom už chodník viedol vyššie po ľavej strane potoka, našťastie po suchým miestach, potok zostával diskrétne po mojej pravej ruke. Výška vody tak do 8 centimetrov v najhlbšom mieste, šírka približne do 1,5 metra. Teda nič na skákanie hlavičiek, rafting a podobné zábavky. Ale bolo to v suchom septembri a za daždivé mesiace neručím.
Vpredu bolo vidieť, že sa steny kaňonu vedia aj priblížiť, zatiaľ sa však dala obdivovať iba pravá stena, ktorá bola v dolnej časti Sarakina Gorge kolmejšia ako jej ľavá sestra. Navyše pod ňou sa chúlilo jazierko, pritekal potôčik a celú idylku dotvárala samozrejmá čierna plastová hadica ústiaca v prostriedku steny, z ktorej tiekla voda (teda z tej hadice, nie z tej steny).
Chodník sledoval potok až za zákrutu, kde sa každý na vlastné oči mohol presvedčiť (pokiaľ ich mal so sebou, samozrejme :-) ), že názov roklina, kaňon, gorge či tiesňava je tu namieste. Samozrejme, očami sa nedalo overiť, či je aj názov Sarakina namieste. Prezenčnú listinu asi odniesla voda, na otázky nikto neodpovedal, tak som sa musel spoľahnúť na to, že asi áno.
Podľa internetových legiend je Sarakina Gorge (niekde aj Myrtos Canyon , alebo vraj podľa miestnych gorge Sarantapihos) od 3 do 10 metrov široká, iba na niektorých miestach aj viac. Vysoká, alebo skôr hlboká je do 150 metrov, podľa iných zdrojov až 250 metrov.
Ostatné si pozrite na stránke Cretanbeaches, kde je mnoho zaujímavých roklín, pláží, fotiek z roklín, fotiek z pláží a to po celej Kréte a tam nájdete aj vysvetlenie, ako mohli fúzy prispieť k vzniku rokliny.
Najfotogenickejšia a pravdepodobne aj najužšia časť Sarakina Gorge mala asi 3 metre na šírku v spodnej časti, steny previslé, takže sa zdola od potoka zdalo, že sa po pár metroch hore spájajú.
V ľavej časti boli skaly mierne podmyté, to od toho, ako tu voda nestíhala vyberať zákrutu. Bolo preto potrebné prejsť na pravú stranu potoka, čo sa s prispením malých hrádzí podarilo bez namočenia. Neskôr, aj s ohľadom na šmykľavé skaly som už radšej hopsal po potoku. Malo to tú výhodu, že ma to strašne osviežilo, a nemusel som sa báť, že zletím do vody aj s celou elektrovýbavou z nejakej šmykľavej skaly.
Za touto najužšou časťou Sarakina Gorge sa roklina mierne rozšírila, avšak kamene v ceste sa začali zväčšovať. Bolo potrebné ich začať obchádzať, prípadne obliezať. Výhodou bolo, že správca Sarakina Gorge tu namaľoval červené šipky, ktoré ukazovali cestu hore roklinou. Do skál, ktoré sa nedali obliezť a ani preliezť, dômyselne a citlivo vybudoval dobré stupy a chyty. Najčastejšie ich vyfrézoval, asi karbobrúskou. Nie som odborník na šutre, ale vyfrézované časti prezrádzali, že ich zloženie je veľmi zaujímavé. Akoby množstvo malých sivých guličiek stlačených do kompaktného celku, ktoré budili zdanie skaly. Na starších skalách bolo vidno, že vplyvom prúdenia vody sa ľuďmi vyfrézované časti začali prírodou obrusovať a zmenšovať, až sa niektoré staršie úplne strácali. Strácali sa síce aj skaly, ale už na prvý pohľad bolo zrejmé, že v okolí sa ich ešte nachádza nepočítane.
Po prvej úzkej časti sa Sarakina Gorge trochu rozšírila. Na dno rokliny už mohlo zasvietiť aj slnko, takže sa na dne i na stenách rokliny začali znovu objavovať zelené buriny i stromy. Okrem nich sa tu prirodzene vyskytovalo nepočítateľné množstvo kameňov rôznej veľkosti a neodmysliteľné grécke čierne hadice. Našťastie ani tu neboli spomenuté hadice vôbec nebezpečné.
Červené šípky namaľované na skalách ma posielali z jednej strany na druhú, po rôznych šmykľavých balvanoch, až som sa čudoval, že som si techniku nerozbil (prípadne aj hubu). Na jednom mieste viedli vyfrézované stupy cez skalné okno, inokedy po pravej strane skalnej steny. Prišiel som na najširšie miesto rokliny, kde sa úspešne zhromažďoval všetok bordel. Zatiaľ som tu nevidel žiadne pneumatiky, staré chladničky, prepravky od piva či malebne zaparkovaný vrak auta, ako tomu bolo na iných miestach Grécka, napríklad auto v Therme na Kose či pod Stroumbolasom pri Amoudare na Kréte. Ale je možné, že dobrá duša, ktorá frézovala stupy stihla rozrezať aj takéto umelecké výtvory priemyslu.
Z najširšej časti rokliny Sarakina ma skalný mužík posiela vyššie štrbinou medzi skalami napravo. Tu po pravej strane, po hladkých skalách okolo potoka do ďalšej úzkej časti. Z pravej steny vybiehali nápadné suťové polia, ktoré sa vytvorili z komínov. Z ohľadu na moju nekrytú hlavu som upustil od skúmania, či sú komíny priechodné až hore. Na konci úzkej časti cez vysekané stupy na väčší balvan. Po jeho zdolaní ma čaká konečná, aj keď roklina Sarakina tu ešte nekončí.
V strede rokliny je veľký balvan a pod ním menšie jazierko. Chodník pokračuje pravou stranou Sarakina gorge stupmi až do prostriedku balvanu. Tu sa asi prechádza stredom rozporom. Na pravej stene je jedna skrutka, na ktorú niekto uviazal konopný povrázok. Neviem, či to myslel ako zábradlie, ako vtip to však bolo dobré.
Nakoľko som nevedel, či sa z rozporu dokážem vrátiť naspäť na pravú stranu rokliny, kde síce boli nejaké stupy, avšak nebolo tam nič, za čo by sa dalo chytiť a keďže dosť vysoká voda a silný prúd vody nezaručovali, že celá moja technika by prípadne zostala suchá, rozhodol som sa, že sa vrátim. Pokiaľ by som mal niekoho, kto mi podrží techniku pri prekonávaní steny, nie je problém.
Cesta dolu roklinou Sarakina bola oveľa zaujímavejšia ako cesta hore. Občas sa síce vyskytovali červené šípky, ktoré ukazovali, na ktorý balvan sa mám postaviť, aby som objavil vysekané stupy. Tie boli dobre viditeľné pri pohľade zdola, ale pri pohľade z balvanu často zanikali. Ešteže som si pamätal, kde je potrebné položiť ktorú nohu, lebo našli sa aj mierne previslé skaly so stupmi. Zvyšok cesty už nerobil problém, dokonca aj auto stálo na svojom mieste.
Z Mirtosu cez Ierapetru ku kaňonu Ha (Ha canyon)
Z Mirtosu sme vyšli na hlavnú cestu a vydali sa doprava, smerom na Ierapetru. Cesta viedla takmer po rovine, popri mori, občas bolo vidno aj more a pláže, ktoré boli zväčša kamienkové s kamennými platami pri vstupe. Cesta išla cez rôzne dediny a väčšina z nich bola označená rovnako.
Prešli sme až do Ierapetry, kde som samozrejme minul správnu odbočku a potom som sa musel vracať a pokračovali sme známou cestou na Pachia Amos. Tu ma napadlo, že roklinu Ha (Ha canyon) sme ešte obzrieť neboli a tak sme odbočili. Keďže som si chcel scenériu pozrieť z viacerých strán a tiež využiť postavenie slnka na lepšie fotky, zabočil som prvou odbočkou doprava. Cesta sa chvíľu blížila k rokline so zaujímavými pohľadmi, potom sa však rozbehla ešte viac doprava a hore medzi sady. Keďže teraz už Ha canyon nebol vidieť, otočil som auto a skúšal druhú cestu. Tá bola na Jimmiho ako stvorená, bohužiaľ končila dosť ďaleko od rokliny pri nejakej hrádzi, ktorá sa nedala ani obísť ani prekonať. Otočil som teda auto aj druhýkrát a šiel už vyznačenou asfaltkou až po odbočku na Ha canyon. Asfaltová cesta od križovatky viedla ešte pár desiatok metrov k blízkemu objektu (snáď fabrika alebo logistické centrum), odkiaľ pokračovala poľná cesta popri ľavom plote. Za plotom zúrivo štekal veľký čierny pes (uznávam, že zaujímavejší by bol žltý, prípadne modrý), ktorý nebol uviazaný.
Prešli sme až po kaplnku, kde sme zaparkovali. Pár fotiek a ja som išiel obzrieť vstup do Ha canyonu. Polovička zatiaľ zostala pri aute obdivovať roklinu z väčšej diaľky. Od kaplnky viedol úzky chodníček, ktorý po pár metroch ústil na pokračovanie poľnej cesty od kaplnky k rokline. Po širokej poľnej ceste ešte pár desiatok metrov rovno a už som bol pri ústí Ha canyonu.
Podľa internetu je Ha canyon priechodný. Podľa fotiek aj nádherný. Má to ale taký malý háčik. Priechodný je pre canyoning . Dolu v rokline je dosť jazierok, kde voda nevyschne celkom ani v sparnom lete. Neviem si predstaviť, kto všetko môže v takejto odstátej vode žiť. Preto sa tu odporúča neoprén. Navyše sa do rokliny chodí zhora a vraj môžu padať kamene. Preto prilba, lano, ostatné vybavenie a dostatok času. Ja som nič z toho nemal. A tak som obdivoval iba vstup a okolie.
Vstup do Ha canyonu
Poľná cesta končí trochu pod úrovňou ústia rokliny Ha (niekde aj Cha). Ešte pár metrov hore po rozlámaých skalách a dostávam sa na miesto, kde trochu vidím popod ďalšie skaly do rokliny. Úzke miesta a čierne jazierka vody. Občas presvitá obloha. Keď sa vyberiem trochu vyššie po skalách, čaro sa stráca. Už do rokliny nie je vidieť. Zliezam teda naspäť až na poľnú cestu. Tu sa dá zísť až na dno kanála do miest, kde voda padá z najužšieho miesta (teda vtedy, keď je voda, v čase mojej návštevy bol Ha canyon našťastie úplne suchý). Od výtoku úplne hladké kamene, približne 10 až 15 metrov vysoké. V hornej časti natiahnutá vodovodná trubka, ťažko povedať, načo ju tam osadili. Možno v čase povodní odoberajú vodu, možno iba jednoduchá pomôcka na to, kedy už voda z kaňonu začína vytekať.
Zaujímavé terény sú vpravo aj vľavo od rokliny, také skalné schody hore. V dolnej časti pomerne pevné, možno by sa dalo tadiaľto dostať aj hore. V ľavej časti steny dosť veľké suťovisko, ale ktovie, odkedy to tam je. V okolí ústia Ha canyonu veľmi veľa skál napadaných vidno nie je.
Vraciam sa naspäť ku kaplnke a autu a v aute nasáčkovaná polovička. Kým som ja obdivoval Ha canyon a okolie, ju prišiel poobdivovať ten veľký čierny štekajúci pes :-). No a ona radšej zaliezla do auta. Ako sa hovorí v starom vtipe: Istota je gulomet - povedala babka a kúpila si delo.
Od Ha canyonu do Analipsi
Cesta od Ha canyonu po asfalte na cestu vedúcu zo Sitie do Pachia Amos a po známej ceste cez Agios Nikolaos, Maleme, Hersonissos až do Analipsi prebehla bez problémov