Banská ŠtiavnicaĎalšia z túr v Štiavnických vrchoch. No to som si dal. Predpokladal som, že keď sa už o modrú značku v týchto vrchoch nestarajú (pozri Priesil), že aspoň červená bude ich obľúbená farba. V podstate aj tak bolo. Ale asi je to všetko naopak. Kým na výlete cez Priesil som bojoval s pomerne dobre vyznačenou trasou neprechodeným lesom, tu trasa nebola vyznačená takmer vôbec. Miestami to bolo neprechodené rovnako. A navyše, predposledná časť trasy cez Kojatín bola miestami takmer nepriechodná (nielen neprechodená). S tou farbou sa musia miestni značkári asi radovať na streche svojho baráčiku. Pretože na prevažnej časti trasy červená značka neslúžila na orientáciu, ale iba na potvrdenie toho, že až doposiaľ ste nezablúdili. Ak som sa dostal domov, tak len vďaka mapovým podkladom freemap v GPS. Ale poporiadku.

Nakoľko ešte pred nedávnom som na zahraničnej dovolenke absolvoval vysokohorskú túru na Psiloritis, myslel som si, že som snáď celkom nezlenivel a že to s mojou kondíciou nebude až také hrozné. Výlet podľa hikingu mal trvať 8 hodín. Keďže príchod autobusu do Banskej Štiavnice je až o desiatej hodine, rozplánoval som si čas na trochu rýchlejší postup tak, aby som stíhal vlak zo Žarnovice o pol šiestej. Ale terén a časy na smerovníkoch urobili svoje. No a prirodzene, tá moja kondícia a ešte slnečné počasie s teplotou okolo 30 stupňov.

Z Banskej Štiavnice na Tanád

V Banskej Štiavnici som vystupoval pomerne presne. Chvíľu som čakal, kým sa satelity na GPS preladia na stredoeurópske hodnoty a vyrazil červenou značkou do mesta. Tu som sa zdržal iba krátko pri miestnej trafike, kde sa dalo za 30 centov absolvovať exkurziu do miestneho mini podzemia. Ešte predtým som míňal nejakú babskú exkurziu do podzemia skutočného. Všetky mali na sebe slušivé žlté prilby a dlhé zelené pršiplášte. V tej horúčave im chýbali už len tykadlá na hlavách a prípadne aj blany na nohách Laughing. Od križovatky po námestie by to malo byť 30 minút.

Banská Štiavnica pri teplotách nad 30 st. C

Banská Štiavnica

Banská Štiavnica

Od námestia som sa vydal zelenou značkou hore okolo Veľkej vodárenskej nádrže až na sedlo Červená studňa (podľa značky 40 minút). V tom teple som sa príliš neponáhľal, ale aj tak som som oproti môjmu plánu získal nejaké tie minúty k dobru. Predpokladal som pôvodne, že pod sedlom si naberiem zo studničky do zásoby, ale nakoľko pri prameni Jána Nepomuckého sa bláznili s nejakými pitbulmi, operatívne a demokraticky som sa rozhodol, že moje dve fľašky vody by mi po Kopanice stačiť mohli. Jedna bola pollitrová a druhá sedemdecka.

Vodárenská nádrž

Červená studňa

Zo sedla Červená studňa som vyrazil červenou značkou na Paradajs. Značka tu hovorí, že na Tanád je to hodinka a do Žarnovice 5:40. To by sa mi hodilo, aspoň by som mohol zvoľniť tempo. Cez pole doprava a poľnou cestou hore. Ale nejako sa mi podarilo prehliadnuť odbočku zo širokej lesnej cesty na Zadných Rosniarkach a tak som pokračoval rovno. Omyl som zistil až neskôr na GPS, ale rozhodol som sa, že sa už vracať nebudem. Dokonca sa mi podarilo aj dostať sa naspäť na značku a tou na vyhliadku na Predných Rosniarkach. Výhľad je tu nádherný, Štiavnica a okolie ako na dlani. Dokonca aj Tanád predo mnou a za ním menšie kopčeky, kade sa dal tušiť smer môjho ďalšieho postupu.

Z Červenej studne na Paradajs

Geopark pri Paradajsi

Sitno

Banská Štiavnica

Banská Štiavnica

Banská Štiavnica

Prvé varovanie prišlo v sedle spadajúcom k Tanádu. Polorozbitý prístrešok, zhnité lavice. Až doposiaľ som išiel viacmenej po širokých lesných cestách. Tu som sa dostal na lesný chrbát. Chodník sa zúžil a kraje boli aj viac zarastené. Cestou pár výhľadov na Hodrušské jazero, ináč všetko okolo bolo zarastené. Značiek iba pár, viacmenej na potvrdenie smeru. Takto to išlo až na Tanád. Tu prišlo varovanie druhé. Smerovník na Tanáde bol rozlomený a tým pádom aj šípka ukazovala iný smer na pokračovanie, než by mala. Ale Žarnovica uvedená, že do 4:40 by sa mala stíhať.

Pohľad z Tanádu na Hodrušu

Veterné sedlo - v strede stúpanie späť na Tanád

Z Tanádu na Kopanice

Zostup z Tanádu pomerne strmým chodníkom až do Veterného sedla s konečnou lanovky z Hodruše. Tu som našiel smerovník, z ktorého viem, kde sa nachádzal, lebo takýto názov na mape nemám. Od Veterného sedla zas hore na Malý Tanád a dole na Farárovu hôrku (sedlo). Ani tu som si smerovník nevšimol. Akurát pri zostupe z malého Tanádu sa proti mne do kopca rútila nejaká pojašená cyklistka. Vyzerala zdiaľky, že by to aj Saganovi mohla natrieť. Celý vtip som pochopil vo chvíli, keď prefrčala popri mne jemne vrčiac. No to sa jazdí na baterky... Teda, ak nemala zapnutého dákeho robertka Cool.

Pohľad z Malého Tanádu smerom na Farárovu hôrku

Pokračovanie cesty bolo poľnou cestou vpravo mierne hore od kopca, aj keď sa dalo aj rovno hore cez samotnú Farárovu hôrku. Potom dolu do sedla pod Kanderkou, kde sa odpájala modrá značka, ale kde som si opäť žiadny smerovník nevšimol. Červená značka viedla tentoraz rovno hore na kopec, aj keď široká poľná cesta zvádzala skôr viac doprava. So značením to bolo veľmi zlé už od Veterného sedla. Značky boli trebárs nastriekané na skale na zemi na kopci za horizontom. Ak ste tam trafili, vedeli ste že idete dobre. Ak nie, tak nie. Rovnako som prešiel aj Košiarnu dolinu so zrúcaninou salaša. Za dolinou na kopčeku bol postavený akýsi kamenný mužík a ďalšia značka bola až kdesi pri ohnisku o 200 metrov ďalej. Šípka ma posielala kamsi k lesu, kde dolu kopcom bolo asi dvadsať chodníčkov od oviec a ktovie, kde končili. Opäť som sa teda nechal viesť navigáciu, aby som dolu trafil správny chodník a ten ma doviedol až k rozcestiu na sedle Pleso.

Pri Kanderke - pohľad späť. Dole v strede fotky začína náznak chodníka, pokračuje doľava hore ku kríku, odtiaľ mierne doprava, pokračuje vpravo od ihličňanu, rovno hore a neskôr oblúkom doprava do sedielka (s kopcom v pozadí)

Od sedla Pleso nasledovali prvé ucelenejšie zalesnené úseky a aj trasa viedla širokou lesnou cestou. Teda nebolo kde odbočiť. Zároveň značka viedla spolu s cykloznačkou. Končilo to pri čerešni a cykloturistickým prístreškom nad osadou Kopanice Baňa (na Freemape aznačenej ako Kopanice-Dômky). Cyklistická trasa sa tu odpájala viac vpravo, aby veľkým oblúkom zišla do dediny. Turistická trasa mala ísť rovno, ale nakoľko som značku nenašiel, chvíľu mi trvalo, než som pochopil, že ten náznak cesty nie je len miestne latrínisko s kopou toaletného papiera, ale že tadiaľto ten chodník asi skutočne vedie. Vyznačenie až do dediny veškeré žádne, jak hovoria češi. (Pozn. Stefanynky: na novšej aktualizácii mapy je už značka v mape preznačená po cyklo ceste. Značku v teréne som si vtedy preznačenú nevšimol.)

Cyklo a turistický prístrešok pred Dômkami. Príjemné posedenie

Až do dediny to išlo so mnou z kopca, potom kus po asfalte na dolný koniec. Pri kostole pokračovala asfaltka doľava dole, mňa značka viedla rovno. Ešte trochu do kopca na nevýrazné sedlo a lesnou cestou cez úvoz dolu do obce Kopanice. Tu som sa opäť dostal na asfaltku a po odbočení doprava hore som sa ňou dostal do centra obce s pumpou. Konečne som mohol dočapovať.

Z Kopaníc cez Kojatín do Žarnovice

Oproti pumpe bola aj miestna krčma. Spredu zatvorená, avšak ceduľka hlásila, že zozadu je otvorená. Pivo bolo pitné, dokonca aj miestna odroda Kofoly sa dala. Po občerstvení som sa vrátil k pumpe s vodou a miestnou cestou okolo cintorína som pokračoval ďalej. Poľná cesta viedla po zvlnenej rovine s mizernými výhľadmi. Raz som stretol ovčín, našťastie psi boli uviazané.

Pred Havránkovou lúkou

Značenie sa dalo, lebo v podstate ani nebolo kde uhnúť. Takto som došiel až na Havránkovú lúku, kde sa červená križuje s modrou. V podstate nebyť GPS-ka, tak si ho ani nevšimnem. Od Havránkovej lúky chodník začal stúpať strmšie hore bokom kopca a potom ešte strmšie. Nakoniec sa chodník otočil doľava takmer do protismeru, začal stúpať ešte strmšie hore, aby sa nakoniec takmer úplne vytratil. Pod nohami nebolo vidno ani len náznak cesty, v zarastenom teréne sa vyskytovali všelijaké skaly obalené machom, popadané konáre a podobne. Musel som hodne spomaliť, aby som si popri hľadaní značiek, čumení do GPS-ka a zároveň pozeraní pod nohy nenabil čumák. Je pravda, že značky tu boli. Ale oveľa častejšie boli lesnícke ako turistické. Aj chodník tu bol. Na pár miestach sa medzi burinou vyskytoval. Ale bolo tu aj dosť popadaných stromov, ktoré bolo potrebné obísť a potom bolo nesmierne náročné na ten pomyslený chodník trafiť späť. Vodítkom bol chrbát Kojatína, ktorý síce vytrvalo klesal smerom k Voznici, ale v ďalších a ďalších stúpaniach. Navyše tu boli spomínané nepriechodné časti z popadaných stromov, mladiny, prípadne buriny.

Od Havránkovej lúky smerom na Kojatín

Kojatín. Toto bol jeden z tých príjemnejších úsekov. Skaly obrastené machom (pozor pri vlhkom počasí), zarastený chodník. Na tých horších úsekoch boli popadané stromy a vyššia burina.

Kojatín. Teda občas sa tu niekto aj vyskytne.

Pohľad od lúky s krížom nad Voznicou na chrbát Kojatína (toto bol jeden z posledných kopčekov)

Zostup od kríža k Voznici, štôlňa

Bol som nakoniec rád, že som sa dostal na normálnu lesnú cestu a tou až ku krížu nad Voznicou. Letným pohľadom na časomieru som zistil, že na stíhanie vysnívaného vlaku by som musel poriadne kopnúť do vrtule. Ďalší spoj ide o dve hodiny po vysnívanom a tak som sadol na lavičku, pojedol, popil, poobzeral a tak. Potom som ešte kus blúdil vo vysokej tráve, aby som našiel nejakú schodnú cestu dolu na chodník. Nakoniec sa podarilo. Chodník pokračoval k prvým domom, pred nimi sa dal doprava a pomerne dobrým vykoseným pásom zišiel až na cestu spájajúcu Voznicu so Žarnovicou. Tu bol okrem smerovníka aj nejaký prameň vytekajúci z rúrky. Keďže zvyšky vody som dopil pri kríži, tak som pre istotu nabral aj z tejto rúrky, hlavne pre istotu. Nakoľko viem, že niekde povyše by mala byť šachta, tak aj tá voda bola iba pre istotu a nakoniec som ju nepil.

Asfaltkou som došiel až do Žarnovice. Druhým letmým pohľadom na námestí pri motoreste Sitno som si overil, že môj vlak by mal odchádzať zo stanice za pár minút a tak som to už ani neskúšal. V najbližšie otvorenej krčmičke som doplnil nejaké tekuté zásoby, nejaké som si vzal aj na prežitie a počkal na najbližší autobus. Čas som využil na menšie skultúrnenie, nakoľko rastlinnými guličkami z Kojatína som mal obalené nielen šnúrky od topánok, ale aj celé nohavice. So zvyškom si neskôr poradila doma polovička. A to som išiel v kraťasoch. Ani si neviem predstaviť, koľko času by zabrali dlhé nohávy.

Rady Stefanynky k výletu zo Štiavnice cez Tanád do Žarnovice

  • V roku 2016 bola trasa veľmi mizerne značená
  • Posledná časť z Kopaníc do Voznice bola aj takmer nepriechodná
  • Úplný záver z Voznice do Žarnovice bol po asfaltke bez krajnice. Premávka síce nebola bohviemaká, ale starší vodiči v klobúkoch radi jazdia predpisovo - to znamená čo najbližšie popri zvodidlách. A aj mladších vodičov v drahých autách to tam, najmä pri rezaní zákrut ťahá. Navyše sú tam pomerne zarastené okraje, takže občas vodiči zbadajú dole z buriny trčať nejaké nohy...
  • Pitie v Štiavnici, v Kopaniciach a v Žarnovici.
  • Možnosti úniku na Červenej studni, v Kopaniciach, na Havránkovej lúke, vo Voznici.

Trasa výletu na mape


Posledne pridané