Trnava - 2026

Výlet v roku 2026 do Trnavy. Tak v meste Trnava som ešte nebol. Lepšie povedané bol, asi 3x, ale 2x som ním iba prechádzal (t.j. stanica a blízke okolie) a prvý raz si už vôbec nepamätám, ako a prečo som sa tam ocitol. Samozrejme, moje študentské cesty vlakom cez stanicu Trnava nepočítam. Takže konečne nastal čas obzrieť centrum Trnavy.

No a musím povedať, že to bol pre mňa trochu šok. Kultúrny šok. Ale v tom dobrom slova zmysle. Pokiaľ neveríš, pozri na fotky. Alebo, ešte lepšie, choď pozrieť do Trnavy na vlastné oči. Nenáročné túlanie historickou časťou mesta s výstupom na mestskú vežu mi zabralo asi 5 hodín kľučkovania, cca 11 kilometrov života a naopak, zanechalo vo mne pozitívne dojmy. Takže začnem takto:

Sobota okolo 11 hodiny, vystupujem na železničnej stanici...

Popri Okresnom úrade smerujem zo železničnej stanice do mesta okolo Evanjelického kostola. Prvá zastávka je v Parku SNP. Funkčné fontány potešili. Rovnako ako upravené koryto s posedením pri potoku Trnávka.

Potom sa vraciam na Hlavnú, kde poobdivujem zvyšky Dolnej mestskej brány aj s tým trnavským šašom. Nasleduje Kostol sv. Heleny, ktorý je však zatvorený. Na Hlavnej ma zaujalo niekoľko vecí. Prvou je poriadok, druhou sú zrekonštruované domy, treťou je to, že tieto domy nie sú posprejované a ďalšou je decentnosť. Všetko to o niečom vypovedá. Poriadok o domácich aj návštevníkoch, rekonštrukcia ako úcta k histórii, tá neposprejovanosť aj o práci orgánov mesta (aj mestská polícia) a tá decentnosť o hlavnom architektovi a koncepcii, ale aj o práci zastupiteľstva, že nepovolia podnikateľom privlastňovať si verejný priestor. Je to vidieť aj na tom, že je tu viacero pitných fontánok pre návštevníkov, nie sú tu tie presklenné terasy ako v Bratislave (max. slnečníky), ale aj v tom, že domy a prevádzky sú vkusne označené bez obrovských neónových reklám a bez podobného vizuálneho odpadu.

Kostol sv. Jozefa obzerám tiež iba zvonku. Je to už druhý kostol, ktorý je úplne zatvorený. Tie ďalšie majú pootvorené vchodové dvere. Za nimi sú síce ešte jedny dvere, ale tie sú so sklom, takže sa dá obzerať. Na skle je ceduľka, že zákaz fotiť. Čo si pamätám na tureckú mešitu v Manavgate, tam mali vstup voľný, fotiť sa mohlo všetko okrem modliacich sa. Možno aj u nás by sa dalo o niečom podobnom uvažovať.

Je vidieť, že veľa domov je opravených a zrekonštruovaných, niektoré na to stále čakajú. V uličke M. Sch.-Trnavského a na Námestí sv. Mikuláša prebiehajú blšie trhy. Nepočítal som s tým, ale ani mi to nevadí. Naopak, bol som neskôr prekvapený, keď som poobede prechádzal týmito uličkami znova, aký poriadok tu po trhovníkoch aj návštevníkoch zostal. Klobúk dolu.

Moja ďalšia cesta so zastávkou viedla ku Katedrále sv. Jána Krstiteľa. Aj tu sa dalo nahliadnuť z medzidveria dovnútra.

Od katedrály som išiel obzrieť Mestskú vežu. Dolné dvere otvorené, pomerne úzkymi schodmi hore, kde je informačné miesto s predajom vstupeniek na vyhliadku. Cena 4 E (3E zľavnené), potom ešte pár drevených schodov k hodinovému stroju veže a ešte pár masívnych drevených rebríkov až na ochoze veže. Tá je vo výške 7 poschodia, a výškovo to robí niečo cez 28 metrov, ako sa mi to s prispením mladej biletárky podarilo nájsť na elektronickej informačnej tabuli. Z ochozy sa dá zhora pozrieť bližšie aj vzdialenejšie okolie Trnavy, teda je viditeľná aj väčšina tých pamiatok, ktoré som už prešiel, alebo ich ešte iba prejdem.

Po mestskej veži mi zostávajú ešte dva kostoly. Kostol Najsvätejšej Trojice je neďaleko a tiež má pootvorené vstupné dvere.

Tým posledným je Kostol sv. Jakuba, kde sa za prvé dvere dá dostať tiež.

Tým som vyčerpal všetky kostoly, ktoré som chcel navštíviť a teraz idem obzrieť mestské hradby. Musím konštatovať, že od Jakuba k Mikulášovi sú zaujímavé úseky. Ktoré sa oplatia vidieť, kde sa dá dokonca aj dostať na hradby (trochu kývajúci sa rebrík), kde sa dá odpočinúť. Dokonca tu stretávam aj párik robiaci si svadobné fotky. Trochu mám výčitku k fotografke, že pri tom slnečnom dni mohla mladých upozorniť, že za pár rokov budú ľutovať tie slnečné okuliare...