Ako som už spomínal, v Side ma to ťahalo na viacero výletov. Nakoniec zostal jediný - výlet k ústiu rieky Manavgat so Stefanynkou. A tak som sa vybral aj na druhý peší výlet. Vodopád Manavgat som už voľakedy dávno (rok 2000) navštívil. A tak že pôjdem obzrieť, čo sa odvtedy zmenilo.
Trasu v GPS som mal pripravenú, takže som tentoraz okrem jednej malej vody z hotela vzal aj 1,5 l perlivú minerálku. Plus jednu nektárinku a jednu tyčinku z NZ (nedotknuteľných zásob). Z hotela som vyrazil hlavným vchodom, dozadu a viac doprava. Hore na hlavnú cestu, prejsť na druhú stranu (k českej a slovenskej cestovke), krížom cez druhú hlavnú cestu a tichšou uličkou cez tretiu hlavnú cestu. Ešte chvíľu a strmším kopčekom hore a ešte kúsom do menšieho kopčeka. Tu ma GPS posiela rovno, ale rovno žiadna cesta ani chodník nevedie. A tak sa dávam doľava na ďalšiu štvorprúdku (2+2). Doprava a popri ceste mierne z kopca okolo obchodu Nova Mall až na ďaľšiu štvorprúdku. Prejsť na druhú stranu a pravou stranou po chodníku prejsť až popod viadukt s hlavnou cestou (Antalya-Alanya). Na opačnej strane doprava - do tichšej štvrte. Vidím malú mešitu a tak konečne vyťahujem foťák.
Odtiaľ trochu kľučkovať a narážam na ďalší obchod (tuším Migros), za ktorým bola ďalšie štvorprúdka. Pri obchode bol nadchod, tak som vyskúšal. Prejsť sa dalo, ale eskalátory boli nefunčné, madlá eskalátorov trochu dosť popraskané od UV žiarenia, výťahy asi tiež nefunkčné.
Ešte pár metrov a stojím pri dolnej stanici výťahu na Turkbeleni Ormani (aspoň myslím, že sa to takto volá - na fotke je napr. Yapay Selale - ale neviem či je to názov). Výťah (boli dva) bol funkčný. Taká presklená kadibúdka, ktorú po šikmej plošine vyvezie niečo ako naša zubačka.
Hore upravený parčík, lavička, veľká turecká zástava na takom stožiari, že by kpt. Danko pukol od závisti. Hore upratuje pár turkov. Jeden sa pristavuje, tak sa chvíľu bavíme lámanou angličtinou. Potom už musí ísť a tak pobehám okolie s foťákom. Výhľady na Side (juhozápadným smerom) sú fajn, výlety na mestečko Manavgat a riečku Manavgat sú trochu dosť v protisvetle. Ale je možné rozoznať aj štvorminaretovú mešitu, kde sme voľakedy boli pri návrate z Výlet do Green canyonu v Turecku.
Dolu schádzam po schodoch povedľa výťahov. Dolu reštaurácia a verejné WC. Za reštauráciou z druhej strany idem ešte poobdivovať fontány s kaskádami, vytekajúcimi z kopca, na ktorom som predtým bol. Tu je malý parčík a v rohu spí bezdomovec. Treba povedať, že jediný, ktorého som počas pobytu videl.
Odtiaľ popri hlavnej ceste ešte asi 500 metrov a za cestou už vidím rieku Manavgat. Opatrne prechádzam a v najbližšom parčíku pri rieke dopĺňam z vlastných nejaké tekutiny.
Odtiaľto až po vodopády v Manavgate pôjdem popri vedľajších cestách, prípadne cestičkami vo vnútrozemí. Prechádzam popri jedom z mostov ponad Manavgat, popri novších domoch. Zaujímavé je, že väčšina domov, popri ktorých som prechádzal boli štvorposchodové domy. Každý mal na streche niekoľko dvojsudov na teplú vodu (všimnite si tú fotku so štvorminaretovou mešitou). Zaujímavé je, že som ani nikde nevidel solárne panely. Za riekou Manavgat bolo aj niekoľko výškových budov (cca 10-poschodové - to len pre poriadok).
Za novšími domami sa dávam doprava. Cesta vyzerala kvalitatívne ako voľakedy príjazdovka na JRD (bez toho hnoja), prípadne asfaltová cesta do záhradkárskej osady. Ešte zdravím dve babky a norím sa pomedzi sady. Po vyše 500 metroch je asfaltová odbočka doprava k malému manavgatskému vodopádu. Na konci reštaurácia (ešte zatvorená) v areáli zajačiky, húsky. Rovno k rieke Manavgat, tu je staré koleso vodného mlyna a posedenie reštaurácie nad vodou. Rieka Manavgat tu prechádza cez malú perej. Ešte sa posudkom pýtam chlapíka, ktorý upratuje posedenie, či mu nebude vadiť, keď si spravím pár fotiek, ten mi kývne na znak súhlasu a odíde, aby som mal fotky bez neho.
Od malého vodopádu sa vraciam na záhradkársku cestu a popri už nefukčných betónových aquaduktoch až do dediny Cayyazi. Tu doprava dolu k zastávke autobusu (aj keď mňa to ťahalo skôr doprava, ale to bola len slepá ulica). Vedľa zastávky je funkčná voda s kohútikom, tak sa trochu opláchnem.
Hneď vedľa zastávky je moje pokračovanie cesty smerom k vodopádom. Zanedlho prichádzam na hlavnú cestu a dostávam sa k vstupnej bráne k vodopádu Manavgat. Cena vstupného je 50 TL. Po skúsenosti so Side sa pýtam baby v pokladni, či môžem platiť v Eurách, tá prikývne, vypočíta vstupné na 1,5 Eura a idem dovnútra. V roku 2000 tu bol vstup voľný a predávali tu praclíky za pol milióna tureckých lír. Od tej doby teda spoplatnili vstup a previedli menovú reformu.
Vnútro upravené, všade nejaké stánky, ktoré ponúkajú všetko možné, hlavne však zmrzlinu. Horná vyhliadka je na úrovni horného prahu, teda super, ale vodopád je tu taký dosť nevýrazný. Tie správne grády má dolná vyhliadka, ktorá je trochu nad úrovňou dolného prahu, len je potrebné trochu počkať, kým sa máličko vyľudní.
Ešte prejdem po areáli, okolo reštaurácie, pár obchodíkov. Verejné WC k dispozícii.
Po vyjdení z areálu idem ešte pár desiatok metrov vyššie, prechádzam na druhú stranu do miestneho obchodíku a pýtam sa predavača, či je Euro OK? Keď prikývne, tak si za 2 Eurá beriem jednu fľašu koly. Nad areálom vodopádu je areál na grilovanie. Posedenia, stoly, odpadkové koše aj voda na umytie a WC (šlapačkové) k dispozícii. Navyše, zatiaľ je tam len pár upratovačov, dve či tri turecké rodiny s deťmi a jeden policajt. Zjem nektárinku, doplním tekutinu a rozdelím si ďalšiu tekutinu do menšej flašky, aby som nemusel neustále šiahať do ruksaku.
Po občerstvení vyrážam na cestu, tou ešte pár sto metrov proti prúdu a popri výraznej štvorprúdke do najbližšej dediny Sarilar. No, čiastočne to vyzeralo ako dedina, čiastočne ako sídlisko. Hlavne v prvej časti ma GPS povodilo pomedzi rodinné domy. V jednom z nich mali v garáži evidentne výrobu kobercov. Odtiaľ po rušnejších aj tichších uličkách. Tie tichšie si predstavte ako cestu medzi domami a garážami.
Zaujímavé bolo, že som križoval viacero širokých bulvárov (teda štvorprúdovky so širokým nezastavaným pruhom okolo). Akoby ich pripravovali na väčšiu prevádzku.
Stále dolu, poblíž zvyškov starého Aquaduktu až pod viadukt hlavnej cesty z Antalye do Alanye. Za viaduktom začínal široký park a po prejdení ďalšej štvorprúdovky ma GPS nasmerovalo rovno medzi domy. Po prvých domoch cesta aj chodník končili. Ďalej bola nepriechodná zarastená džungla. Skúsil som to poza dom, tam sa nedalo, ale o pár metrov ďalej bol pomedzi burinu náznak chodníka. Tak som ho opatrne prešiel a dostal sa na asfaltový chodník vedľa hlavnej cesty. Ďalej som už nič neskúšal a držal sa chodníka popri hlavnej ceste.
Podarilo sa mi šťastne dostať až do hotela.
