Už dlho som rozmýšľal o rokline Rouvas (Rouvas gorge, Rouva Faragi) pri meste Zaros na juhu Kréty v regióne Heraklion. Ale poznáte to - občas je človek príliš ďaleko, inokedy...
Tento rok som dúfal, že sa mi podarí pozrieť sa sem. Snom bolo prejsť ju z planiny Nida, prípadne z cesty pod Skinakasom, teda spraviť ju jednosmernou, ale to by som musel nájsť odvoz na Nidu, ktorý by neskôr došiel pre mňa do Zarosu. A tak som sa uskromnil, požičal si auto na jeden deň (od večera do večera, aby som mohol vyraziť po raňajkách) a vyrazil (cca 7:30).
Z Amoudary cez Heraklion do Zarosu a k jazeru Zaros
Cesta autom prebehla bez problémov. Z Amoudary na diaľnicu v Gazi, tou až na zlez z diaľnice v Heraklione a cestou prvej triedy smer Mires. Touto cestou až po kruhový objazd pred Agia Varvara. Tu som nepokračoval novou cestou cez tunely (doprava), ale išiel cestou rovno do dediny. Opatrne cez dedinu, lebo všade bolo veľa detí na ceste do školy. Prvá nenápadná odbočka doprava - tú míňam, druhá pred nejakou tavernou. Pozerám do mapy, to je moja cesta. Trochu hore, potom dolu, prechádzam popod novú diaľnicu smerom na Panasos, Gergeri, Nivritos a Zaros.
V Gergeri stojí pri miestnej benzínke auto cez celú cestu. Chvíľu čakám, vidím že od pumpy ku mne smeruje nejaká divá bára. Ukazuje mi, že po ceste ďalej sa nedá. No, do kelu, buď sa cesta zavalila, prepadla alebo zmizla - myslím si. Grékyňa mi ukazuje, že to mám obísť. Podľa jej máchania rukami dúfam, že to budem obchádzať maximálne cez Mires a že nebudem musieť ísť naspäť cez Agiu Varvara a trajektom cez Egypt a Tunisko :-).
Vraciam sa teda na kraj dediny, kde som videl odbočku na Mires a tou sa dávam. Ešte než opustím dedinu, tak cesta na Mires odbočuje doľava dolu, ale rovno pokračuje nejaká iná dedinská asfaltka. Tak sa idem pozrieť. Vyliezam za druhou benzínkou, kde práve na ďalšej pumpe čapujú dve cisterny. Dostávam sa na pôvodnú asfaltku a tou dojdem až do dediny Zaros.
Pri pumpe doprava a po pár sto metroch si všimnem ceduľku doprava na IDI. Napadlo ma, že som na mape v Zarose pri jazere videl nejaký hotel Idi a tak sa tam vydávam. Nejaký smetiar ide proti mne, ale než stihnem reagovať, už spolujazdci vodičovi ukazujú, aby sa pichol na plácok vpravo odo mňa. Ďalej úzkou dedinskou uličkou a rovno hore okolo hotela Idi až k Votomos lake (jazero Zaros). Tu odparkujem tátoša, pobalím a vyrážam. Čas 8:45. Predpokladaná vzdialenosť cca 5 km hore a rovnako aj dole. Predpokladaný čas - 2,5 hodiny hore a toľko isto aj dolu. So sebou mám jednu litrovku vody a ešte jednu pollitrovku vody. Počítam s tým, že ich trochu podporím Isostarom a hore na planine naberiem vodu na cestu naspäť. Na jedlo mám nejaké jablko a dvoje Jerki.
Pri jazere Zaros vidím jeden turistický pár ako vyráža, ale než zapnem GPS, niekam sa strácajú. Do návratu som ich už nevidel. Prvé metre absolvujem po asfalte medzi Natural parkom (teraz zavretým) a jazerom (Lake Zaros). Cesta je označená značkou medzinárodnej cesty E4. Ďalšiu značku som už neskôr nestretol.
Od jazera Zaros po previs v rokline Rouvas
Asfalt za miestnou tavernou prechádza do štrkovej cesty cez olivový háj a po pár desiatkach metrov sa aj táto cesta stráca. Doprava hore pokračuje taký vychodený kozí chodníček a nakoľko aj GPS ukazuje, že tam niekde by mal viesť chodník do rokliny Rouvas, tak sa ním vydávam. Skutočne narážam na širší chodník. Pred ním je klasický krétsky plot, ale je tu aj bránička. Stačí potlačiť. Chodník mierne stúpa po svahu. Občas je pod nohami značený červenou bodkou s bielym okrajom. Za zákrutou sa otvorí pohľad na kláštor Agios Nikolaos. Chodník pomaly klesá ku korytu potoka pri kláštore. Aj sa idem pozrieť odbočkou ku kláštoru, ale tam je ďalší plot a tak sa vraciam. Medzitým prekračujem potok. Mostík je bohužiaľ rozbitý a tak jedine preskákať po kameňoch. Vody tak žabe po brucho, ale očividne tečie
Vraciam sa teda na turistickú značku a chodníkom krížom cez už suché koryto k jednému traktu kláštora Agios Nikolaos. Tesne popri budove a cez lesík hore.
Po stúpaní obvykle nasleduje zostup, tu znova do koryta potoka. Trochu viac šutrov, chodník pomedzi ne je vyznačený červenými bodkami alebo šípkami. Ale to v celej rokline Rouvas, najmä v hornej časti, kde sú skaly ešte väčšie. Prekvapilo ma, že aj tu, v koryte potoka, rastie pár stromov. Plus všadeprítomné oleandre.
Prvý výrazný prah sa obchádza malou roklinkou s vybudovaným stupmi a občas aj s dreveným zábradlím vpravo. Nad roklinkou ešte viac doprava. V svahu vľavo odo mňa je vytvorené betónové napájadlo pre kozy. Voda je privedená klasickou čiernou hadicou, ale nakoľko voda tečie, tak je voda príjemne chladná.
V protiľahlom svahu je občas vidieť chodník s úsekmi zabezpečenými dreveným zábradlím. Pri pohľade naspäť sa proti slnku v svahu nad jazerom Zaros črtá nejaké skalné okno. Pri priblížení teleobjektívom je vidno nejaká kamenná stavba pod horizontom. Bohužiaľ, chodník rovno od jazera som na mape nenašiel.
Nad napájadlom cesta pokračovala ešte kus hore a postupne sa narovnala. Prichádzam znovu ku korytu potoka, oproti mne je veľký skalný previs. Roklina pokračuje síce doprava, chodník ale mieri popod previs a doľava, akoby naspäť ku kláštoru Agios Nikolaos. Dokonca aj cesta je tu široká ako pre nákladiaky.
Od previsu rokliny Rouvas po Agios Ioannis Rouva
Chodník (či skôr cesta) vedie našťastie iba pár desiatok metrov a prichádza na rázcestie. Rouvas gorge pokračuje doprava hore. Tu sú aj posledné výstražné ceduľky. Že chodník je na vlastné nebezpečenstvo, že hrozí zosuv a podobne. Chodník pokračuje najskôr rovno hore, neskôr sa už stáča doprava - smerom k samotnej rokline Rouvas. Chodník stúpa hore, aby išiel ponad spomínaný previs. Občas drevené zábradlie, občas je zábradlie rozbité. Na jednom mieste v zákrute pod stromom dve drevené lavičky s výhľadom k Zarosu.
Chodník v Rouvas gorge od vyhliadky nad previsom znovu pomaly klesal do koryta potoka (resp. išiel takmer rovno, až sa stretol so stúpajúcim dnom rokliny). Tu boli už skaly veľké a preto bolo potrebné pozorne sledovať červené znamenia na skalách. Z koryta viedol chodník znovu hore na pravú stranu rokliny. Tu bol vedený miestami vyslovene po hrane, koryto potoka viedlo niekoľko metrov pod chodníkom. Miestami aj 15 až 20 metrov.
Tým, že sa steny rokliny Rouvas priblížili k sebe, začína v rokline poriadne fúkať. Zohriaty vzduch zdola prudko stúpa smerom hore a v zúženom priestore sa jeho rýchlosť zvyšuje. Na rovnakom mieste fúkalo aj pri ceste dolu.
Z pravej hrany rokliny Rouvas sa chodník znovu dostáva do koryta, niekoľko desiatok metrov korytom a prechádza na ľavú stranu. Popod veľkú skalu vedie drevená lavička. Ja som sa musel prikrčiť, hlavne na konci lavičky. Ešte pár metrov popri ľavej strane steny rokliny a už som pri najfotogénnejšej lavičke v rokline Rouvas. Ja som fotil, ale lepšie zábery sú až z návratu, tak hľadajte fotku až tam.
Lavička ma opäť privádza na pravú stranu rokliny Rouvas (pravá strana pri výstupe), opäť stúpa hore na hranu.
Po ďalšom prechode dnom rokliny Rouvas prichádzam k malému miestu pre oddych pod stromami. Kamene usporiadané ako lavičky, prípadne aj stoly. Za tým malý plácok, asi na spanie. Pokračujem príjemnou cestou redším lesom s malým stúpaním, až prichádzam k vodopádu po mojej pravej ruke. Samozrejme, okrem krátkeho úseku pri kláštore na začiatku cesty je koryto úplne suché. Takže aj vodopád je potrebné si domyslieť.
Skalný prah s vodopádom sa obchádza chodníkom so zábradlím doľava. Hore je vyhliadkové miesto na vodopád zvrchu.
Horná časť Rouvas gorge (alebo Faragi Rouva) vedie prevažne po pravej strane rokliny. Vpredu už vidieť otvárajúci sa kužeľ oblohy.
Roklina zatáča doprava. V koryte potoka občas vidno vodu - najskôr len stojatú v priehlbinách skál a vyššie aj tečúci potôčik. Prichádzam na Agios Ioanis Rouva, teda lúčku s prameňmi a posedením.
Agios Ioannis Rouva
Ako prvé zamierim k prvému prameňu (murovaný). Voda privedená čiernou hadicou je chladná, chutná. Trochu mi robí problém uzavrieť kohútik, ale nakoniec sa podarí. Povyše je ďalší prameň pri potoku, ešte vyššie ďalší prameň. Na druhej strane koryta potoka sú lavičky pod mohutnými stromami - prevažne sú tu platany, ale aj iné. Z lavičiek pod stromami práve odchádza skupina turistov dolu roklinou. Agios Ioanis Rouva teda ostáva iba pre mňa.
Prvé chvíle teda venujem prinesenému obedu (jerky) a dočapovanej vode. Pritom ma ide obzrieť koza z čriedy pasúcej sa povyše, ale vyhodnocuje ma ako nezaujímavého. Druhé chvíle sú venované prehliadke a foteniu bližších častí. Nepáči sa mi, že sa tam váľajú rôzne zvyšky kartónových škatúľ. Asi pozostatok po prespatí, ale podľa veľkosti súdiac, turisti idúci na E4 to asi nedoniesli. A jednodňoví z rokliny Rouvas tiež nie.
Až následne pred odchodom idem pozrieť aj ku kostolíku a divnej budove oproti.
Kostolík Agios Ioanis Rouva je otvorený, len sa treba trochu posnažiť. Budova oproti - to sa mi nepodarilo zistiť, na čo slúži. Myslel som, že nejaké stredisko správy parku. Okná aj dvere sú zamrežované, prípadne s okenicou, ale v prípade potreby by sa dovnútra dalo dostať celkom jednoducho a bez násilia. Vedľa budovy je prístrešok s placom na sedenie. Teda ideálne na gulášpárty.
Z Agios Ioannis Rouva dolu k jazeru Zaros
Doberám ešte vodu na cestu naspäť a vydávam sa na cestu dolu. Cesta rovnaká ako hore. Samozrejme, nepočítam ak som cestou hore obchádzal nejaký šuter sprava a teraz z opačnej strany. Pod vodopádom stretávam prvú dvojicu idúcu hore. Vlastne nie, prvá dvojica bola na skalách nad chodníkom takmer pod lúčkou. Pod fotogenetickým mostíkom ďalších asi 6 ľudí.
Ďalšiu čudnú dvojicu stretávam kúsok pred vyhliadkou nad previsom. Starší pár, on v sandáloch, ona v turistických topánkach. On vpredu, ona pár metrov za ním sa snaží prekonať malé nevýrazné suťovisko pretínajúce chodník. V podstate len také štrkové koryto po tečúcej vode. Asi tak na dva kroky. Keďže vidím, že pani má veľký problém, že nebyť mňa by išla asi po štyroch, tak okrem pozdravu jej aj ponúknem ruku na pomoc. Najskôr na mňa pozerá jak puk, ale potom ruku prijme. Za chvíľu počujem, ako sa mnou niečo nadšene vykladá svojmu partnerovi. Asi sa s tým stretla prvýkrát??? Keď som si predstavil, že tá pani bude mať problém takmer na polovici cesty hore a dolu rovnako, tak som sa jej aj čudoval, že sa doteraz neobrátila na cestu naspäť.
Aj ďalšia dvojica o pár metrov nižšie je divná. Asi frantíci, ale možno aj iný národ, lebo som od nich počul iba jedno slovo. Vystupujem na kraj chodníka a čakám, až prejdú. Zdravím. Ten prvý miesto pozdravu ukáže na moje topánky a hovorí uveličene: Scarpa. Nuž, neviem, či je to nejaký druh pozdravu v ich krajine, ale naozaj som si vzal na dorasovanie moje staré Scarpy Mojito. Aj ten človek mal rovnaké Scarpy na nohách, ibaže inej farby.
Predposledných ľudí stretávam - vlastne pri napájadle predbieham tlupu, idúcu mojím smerom. Sú to tí istí, čo odchádzali z lúčky Agios Ioanis Rouva, keď som tam ja prichádzal. Posledný z nich sa vydal pomedzi oleandre po vychodenej cestičke od kôz a teraz sa nevie dostať na chodník. Ale už sa predposledný pre neho vracia. Ostatní ich čakajú poniže.
Za kláštorom prechádzam chodníkom ešte kúsok za bráničku, ktorú som použil na výstupe. Bola tam ďalšia bránička, ktorou som sa dostal až za koniec jazera Zaros. Ešte pár metrov a som pri aute.
Vyhodnotením času zisťujem, že by som ešte mohol stihnúť v hoteli obed (neskorý, v plážovej taverne) a tak iba narýchlo zbuchnem druhé jerki, zapijem zvyškom vody a vyrážam. Dolu do dediny Zaros, na rázcesti pri pumpe a odtiaľ v smere šípky na Iraklio, teda trochu inou cestou ako som prišiel. Nakoniec cez dva kopce až na novú cestu z Miresu do Heraklionu. Cestou ešte dočapovať sirup do auta.
V Heraklione dosť veľká zápcha, ale nakoniec som sa stihol aj osprchovať a vyraziť na obed.
Cesta autom cca 50 km jedným smerom. Roklina asi 5 až 5,5 km jedným smerom. Časovo to závisí od toho, koľko sa kocháte, koľko fotíte a koľko oddychujete.
Nakoľko dva dni pred mojou návštevou bola na juhu Kréty dosť silná búrka, a nakoľko v dolnej časti rokliny boli ceduľky, že vstup na vlastné nebezpečenstvo a dolu na širokej ceste pred previsom bola ceduľka, upozorňujúca na nebezpečenstvo zosuvu pôdy, vlastne sa tej opatrnej pani ani nečudujem.
