(2021 - doplnené foto z Patsos gorge, Eleuterny aj výhľady od jaskyne Melidoni) Auto som mal požičané na dva dni, nakoľko druhý výlet som mal naplánovaný hodne skoro. Keďže prvý deň mali auto priviezť až o 9. hodine, celodenný výlet na poludňajšom slnku až na Psiloritis a naspäť by som už asi nestíhal. A tak som hľadal aj nejaké kratšie alternatívy. Do toho vziať do úvahy, kde som ešte nebol, čo by som chcel vidieť - zostalo asi 52 cieľov. To by som potreboval auto na ďalších minimálne 21 dní, ale nakoľko som nemal ani toľko ubytovania, tak som si vybral iba niekoľko.
Od pôžičovne po roklinu Agios Antonios (Patsos gorge)
Nakoľko moja prvá cesta viedla cez Rethymno, zvolil som návrat od pôžičovne Voyager okolo nášho hotela a starou cestou až do Rethymna. Čím bližšie k Rethymnu, tým väčšie zápchy. Navyše autobusy vykladajúce nových turistov, miestna autobusová doprava zberajúca ľudí do centra, skútre, turisti prebiehajúci cez cestu a tak.
Správnu odbočku som si síce na mape pozrel, ale poznáte to - v reáli križovatka vyzerá úplne inakšie ako na mape. No a ešte pribudli aj úplne nové križovatky, a tak som tú moju križovatku prešiel. Uvedomil som si to hneď za ňou, ale nakoľko som nechcel zmätkovať, pokračoval som po druhú križovatku. Tu odbočil doľava hore, pri miestnom kostole sa otočil a pár sto metrov sa vrátil, aby som na druhýkrát odbočil správne. Popod miestnu Nationalroad som sa dostal na druhú stranu a tu mierne tápajúc som zvolil prvú križovatku rovno. Našťastie, bola to tá správna cesta. Potom už iba stúpajúc až na najvyšší bod trasy, aby som za horizontom uvidel priehradu Potami damm, ktorá sa nachádza neďaleko môjho prvého cieľa - rokliny Agios Antonios. Ešte cesta do údolia po mierne šmykľavých bobkoch, na väčšej križovatke s množstvom oviec mierne doprava a voľakedy veľmi dobrou cestou hore. Dnes by som ju už ako veľmi dobrú nenazval. Dosť sutiny zosunutej hlavne v zákrutách. Cestou k rokline som ešte dvakrát stretol stádo oviec. Ich pastieri ich hnali rovno po ceste, pričom sami boli na skútri. U nás som takýchto honelníkov teda nestretol, aj keď uznávam, že v tej horúcej, kamenistej a pichľavej krajine by to ten chlapík nemal jednoduché.
Odbočka k rokline Agios Antonios bola v pohode, parkovacie miesta na kraji voľné, ale poučený skúsenosťou spred dvoch rokov som tátoša zapichol až dolu na parkovisku. Z neďalekého kostola sa tlmene ozývalo zlovestné mumlanie, ale to možno iba zaklínali dusný deň.
Roklinou Agios Antonios (Patsos gorge)
Chodníčkom s pár drevenými schodíkmi som sa dostal až ku kostolíku svätého Antonína (Agios Antonios) pod skalou. Po svätom je roklina nazvaná, prípadne ju ešte volajú aj Patsos gorge podľa dediny Patsos povyše.
V Grécku pod previslými skalami stavajú takéto kostolíky často. Napríklad som ich stretol v rokline Enipea pod Olympom, v rokline Platania i inde. Zaujímavá je skala nad kostolíkom i prepletené korene stromov na tejto skale.
Od kostolíka rovno ďalej po známom chodníku cez amfiteáter a dolu až k drevenému mostíku ponad roklinu.
Je potrebné povedať, že mostík rokliny Agios Antonios pri Patsose už nebol v najlepšom stave, drevené zábradlie už bolo dosť spráchnivené a na mnohých miestach sa kývalo, niektoré priečky odišli už asi pred časom. Ale prešiel som ho nielen ja, ale aj pár ľudí za mnou.
Za mostíkom na druhú stranu rokliny, tu poza veľký kameň doľava, po drevenom rebríku s priečkami vzdialenými ako pre King-Konga na ďalšiu skalu. Tu som sa pred dvoma rokmi otáčal. Tentokrát som pokračoval ďalej ľavou stranou rokliny dolu po ďalších šikmo položených rebríkoch, držiacich len silou vôle a ešte podporených pár lankami navyše.
Trasa v rokline Agios Antonios viedla viac-menej korytom potoka. Tentoraz našťastie suchého. Voda sa držala iba na niekoľkých miestach, ale na niektorých miestach sa tečúci potok dostával aj na povrch. Teda tým chcem povedať, že tiekol, ale väčšinou pod povrchom.
Miesta pod vodou sa v rokline Patsos dali obísť po skalách vľavo alebo prípadne vpravo. Cesta na takýchto miestach bola pomerne dobre vybudovaná, na pridržiavanie slúžilo väčšinou lano, lanko alebo šnúrka (občas som myslel, že od topánok). Túto feratu by som teda mohol nazvať aj ako lanata. Ak sa nedalo vpravo ani vľavo, tak na niektorých miestach sa dalo stredom po priviazanom rebríčku. Ten nebol nebezpečný, len bol niekedy problém zhora ho objaviť.
Voda v čase mojej návštevy - to bola iná káva. Pri každom kroku popri vode skákalo spod mojich nôh a z okolia do vody tisíc žiab. K tomu boli nad stojatou vodou asi tri milióny komárov. No a na dokreslenie hororovej atmosféry treba povedať, že v rokline bolo plno holubov a havranov. Tým nemyslím na fľakaté skaly, fľakaté oleandre a pod. Ale ak nado mnou vyletel holub, dva, tri, desať či viac holubov, prípadne aj havranov, tak som sa mohol aj pototo... (teda, niežeby útočili, ten hluk bol predovšetkým desivý).
Koniec Patsos gorge ústil pri betónovom mostíku s poľnou cestou. Ak nemusíte, hore sa neštverajte. Plno suti, šmykľavo a rovnaká cesta naspäť. A žiadne výhľady. Ale odtiaľto sa dá dostať do východiska nielen naspäť cez roklinu, ale aj ponad ňu. Ako je to schodné - na to sa ma nepýtajte.
Po absolvovaní rokliny Patsos dolu a aj hore som vyšiel pri rovnakom kostolíku pod skalou, ako som bol dve hodiny predtým. Voda pred kostolíkom bola studená, pitná a chutná. Ale potom sa sem dovalil autobus s Rusmi a tak som utekal...
Patsos gorge merala necelých 5 km (hore aj dolu) a trvala mi aj s fotením čosi cez 2 hodiny. Vrelo odporúčam.
Kláštor Arkadi (Moni Arkadi)
Z rokliny Agios Antonios pri Patsose som sa vydal ku kláštoru Arkadi, ktorý v tragických gréckych dejinách zohráva významnú úlohu. Teda, nie celé grécke dejiny sú tragické, myslím skôr na tie tragické momenty v dejinách, na ktoré dodnes gréci lákajú turistov. Trebárs také Thermopyli, dnešné Arkadi ale aj Melidoni o kúsok nižšie.
Gréci hovoria, že sa tu ukryli kréťania pred turkami a namiesto toho, aby sa vzdali, vyhodili sa všetci v prachárni (sklad pušného prachu) do luftu. Dodnes tú spomínanú pracháreň vrátane luftu uctievajú a kvôli tomu sa sem vozia turisti (no áno, ja som prišiel sám, ale bežne zo stredísk okolo Rethymna vozia záujemcov turistickými vláčikmi).
Treba dodať, že parkovisko pri kláštore Arkadi je zadarmo, vstup spoplatnený.
Miesto je to rozhodne zaujímavé a za návštevu stojí. Mňa zaujalo, kde našli toľko opracovaného kameňa v inak síce kamenitej, ale pustej krajine.
Takmer po celom areáli sa môžete poprechádzať. Arkadi je síce obývané, ale sú voľne prístupné objekty aj miestnosti, kde sa môžete pozrieť.
Spomenutá pracháreň ma celkom neoslovila. Zarazili ma tie okná ústiace mimo objekt. Pokiaľ sa obrancovia uchýlili do tejto miestnosti, kde bol aj pušný prach, a vonku boli Turci, tak výbuch bol len otázkou času. Ale možno obrana už ani nebola cieľom.
Viac o kláštor Arkadi
Cez Elefternu k jaskyni Melidoni
Od kláštora Arkadi som išiel obzrieť ďalšiu tragickú časť krétskej histórie odohrávajúcu sa v jaskyni Melidoni. Cestou som sa zastavil obzrieť časť historického miesta Eleuterna, aj keď je potrebné povedať, že som ho iba mierne míňal a na hlavné vykopávky som nešiel.
Jaskyňa Melidoni (Melidoni cave) a návrat do Sfakaki
Autom sa mi podarilo dostať do Peramy a odtiaľto už nebol problém dostať sa až na parkovisko pred jaskyňou Melidoni. Parkovisko zadarmo, WC k dispozícii, občerstvenie taktiež. Vstup do jaskyne spoplatnený. Vybavili ma nejakými prospektami, ukázali smer, kade ľahšie, a išiel som.
Tragédia tejto jaskyne v gréckych dejinách spočíva v tom, že je za miernym kopčekom. Teda keď sa v minulosti dovalili turci, tak si obyvatelia mysleli, že v jaskyni za kopčekom ich nenájdu. Našli. Keďže jaskyne bývajú pod zemou, teda dolu, povedali im podobrotky, aby vyšli hore. Keď nepomáhalo ani pozlotky, tak namiesto toho, aby ich vynášali po jednom hore, nahrnuli pred vchod raždie a zapálili ho.
Namiesto toho, aby gréci vyšli hore, išiel kysličník uhoľnatý dole.
Dnes je v jaskyni postavený oltár s krížom na pamiatku.
Jaskyňa Melidoni má veľmi slabé osvetlenie. Lepšie povedané, osvetlenie by aj celkom ušlo, len keď tam dvaja turisti predo mnou spustili "bleskovú" paľbu do všetkých strán, tak sa mi tak zatmelo pred očami, že som asi 10 schodov ledva ustál. A to som bol naozaj rád, že som sa stihol zachytiť zábradlia a neskončil až dolu pri oltári :-). Prísť sem s autobusom plným smartfoňákov - tak som mŕtvy určite.
Návštevný okruh je celkom dobre vybetónovaný a na zvyšku som už problém nemal. Treba povedať, že ja som väčšinou blesk nepoužíval, pretože na väčšie vzdialenosti bol na dve veci a pri fotení bližších kazil atmosféru. Teda aj fotky z ruky s dlhými časmi sú trochu roztrasené, ale aby ste si vedeli spraviť názor myslím stačia.
Od Melidoni som sa vrátil autom do Perama a cez Panormo do hotela