Lístok na Santorini, zakúpený u delegátky Kataríny stál 79 Eur, v cene nebola doprava z hotela Nefeli v Plataniase do a z prístavu v Rethymne, nakoľko sme boli jediní záujemcovia v tomto termíne. Cesta taxíkom z hotela a do hotela stála cca po 7 Eur každá.
Od delegátky sme dostali voucher na loď Panagia Thalasini (tak nejako sa to píše) s odjazdom o 7.30 a príchodom niekedy okolo jedenástej (veď to poznáte - Gréci sa neponáhľajú). Moderná loď, ktorá by Santorini mala stíhať za 2,5 hodiny.
Skoré raňajky (a balíček na večeru) nahlásené na recepcii boli pripravené. Na raňajky chleba a nejaký džem, zopár cereálií. Zato na večeru sme dvaja dostali balík pripomínajúci škatulu od topánok. Nejaký chlieb, dve vajcia, po dva plátky šunky a syra, rajčiny, dva kúsky kuracieho mäsa a myslím, že tam boli aj nejaké jablká.
Recepčný hotela Nefeli nám zavolal taxík, ktorý skutočne prišiel načas a odviezol nás do prístavu (Marinas), kde už čakala jedna dostatočne veľká loď. Našťastie nie naša. Tá podľa slov prístavného personálu mala prísť asi za 15 minút. Bolo mi to divné, že pripláva asi 5 - 10 minút pred odjazdom, ale v pohode. Loď prišla naozaj tesne pred odjazdom. Najväčšie zmätky spôsoboval nejaký lodný dôstojník, ktorý vyhlásil, že naše Vouchery na loď neplatia, ale si treba vyzdvihnúť lístok u dvoch báb z gréckej cestovky. Kto bol blízko mal šťastie, kto ďalej - no - vyzeralo to tam, ako keby niekto zadarmo rozdával nové autá. Po úspešnom prebití sa pomedzi dav Angličanov, Nemcov, Švédov, Maďarov, Talianov, Francúzov, Čechov, Slovákov, ale hlavne Rusov mi boli odobraný voucher a dostal som dva lístky, ktoré slúžili na celý výlet i na cestu späť.
Kréta, Rethymno. Loď Panagia Thalasini na Santorini
Do lode sa cez zadné dvere trajektu zatial nahrnulo plno ľudí a tí zabrali všetky miesta pri okienku. Systém sedadiel bol podobný ako v lietadle, iba tých radov tam bolo tuším šesť. Zástupcovia cestovky medzitým kontrolovali, či všetci sedia, ale to sme už plávali okolo pobrežia smerom na severovýchod k ostrovu Santorini. Poloha lode sa dala kontrolovať na monitoroch, kde zo začiatku premietli povinné informácie o únikových východoch z lode a o používaní záchranných viest. Medzitým sa už niektorí stavali do radov na bufet, či navštívili lodné toalety.
Kréta, Rethymno. Loď Panagia Thalasini na Santorini
Pred koncom plavby sme dostali informácie od delegátok, že je potrebné sa po vylodení dostaviť čo najskôr k autobusom, ktoré budú označené jazykom, ktorý sme si vybrali. Nebol som si istý, či sa jazyk nevyberal ešte pri handlovaní vouchera za lodný lístok, ale pre istotu som sa pýtal delegátky zo Saturu, či nemajú volné miesta v autobuse. Vraj nemajú - nevadí. V prístave sme sa teda vybrali do autobusu s cedulkou English. Pýtam sa sprievodkyne, či majú voľno - vraj Welcome - a pýta sa, či vieme Anglicky a odkiaľ sme. Yes, tak trochen - zo Slovenska - tak to tu máme peknú zmes - Slovákov, Švédov a Maďarov. Okrem nás ešte traja Slováci. Pár privítacích viet v Angličtine a potom už hovorí iba po Maďarsky. Ale do Thiry sme sa dostali - odchod vraj o dve hodiny.
Thira
Thira ponúka krásny výhľad na kalderu. Môžem si ho vychutnať, pretože kamera sa nám pokazila deň pred odchodom na Santorini a môj foťák si požičala moja polovička (na dvadsať rokov, ako vojská Varšavskej zmluvy na dočasnom pobyte). Ja som sa len čudoval, ako taký obyčajný kinofilmový Dynax môže nahradiť aj digitálnu kameru. Aspoň tak som si pripadal, keď som v priebehu asi 5 minút zakladal už tretí film (ale neskôr to už nebolo až také rýchle). Prechádzka uličkami Thiri - je nádherná - biele domčeky spadajúce smerom ku kaldere, úzke uličky, malé obchodíky, zlatníctva, lanovka, somári s nákladom a strašne veľa turistov. (Verejné VC pri autobusovej stanici poniže.)
Santorini (Thira)
Odchod sa nám trošku natiahol, náš autobus neprišiel (asi spadol do kaldery :) ). Maďarská sprievodkyňa nervózne pobehuje od autobusu k autobusu a my, keďže nepoznáme nikoho iného, pobehujeme spolu s ňou. Tu nastúpi zopár Maďarov do autobusu, tu do iného - tak sa pýtam inej sprievodkyne v inom autobuse English, či majú voľné. OK. Tak hovorím Maďarke, že my Slováci ideme do English. Je potešená, že sa o nás nemusí starať a pridávajú sa aj tí traja Slováci. Potom už cesta prebieha bez komplikácií. Sprievodkyňa Maríja je síce divného gréckeho zjavu, ale hovorí zrozumiteľnou angličtinou.
Presúvame sa teda do letoviska Kamari, údajne najznámejšieho letoviska na Santorini.
Kamari
Kamari - krásne okolie, plážová promenáda s tavernami a hotelmi a pristávajúce lietadlá nad hlavou. Okrem toho čierny štrk pod nohami a ľudia, ktorá sa radšej oblievajú vodou z fliaš ako by si mali ísť dať zraniť nohy pri výstupe z mora. Ale musím priznať, že je ešte iba záver júna a horúčava teda až tak neženie do vody. Doplníme teda hladinu vody v tele najskôr z plechovice piva z miestneho obchodu a neskôr aj v taverne s jedlom. Do odchodu autobusu zostáva ešte nejaká minúta, tak sa obzeráme po suveníroch zo Santorini.
Santorini, Kamari
Ďalšia cesta do Oie vedie cez miestne múzeum vína. Autobus nás vyhodí priamo v areáli, sprievodcovia vytvoria koridor, aby sme náhodou neušli niekde inde. Vošli sme do pivnice, kde vo výklenkoch boli rôzne figuríny znázorňujúce históriu a práce pri výrobe vína a rôzne pomôcky a nástroje. Jedna figurína, dve figuríny, tri figuríny so somárom, jedna pri lise a tak dookola. Niektoré sa hýbu, trochu mi to pripomenulo časy lunaparku v Petržalke. Raz tam manželka vzala syna do strašidelného zámku. Vozík zaliezol dovnútra, potom sa ozval strašný krik, vybehol chlap a kričal" "Ja sa na to vys*****, vozík mi prešiel po nohe...". Keďže niektorí v stojatom vzduchu v podzemí nemohli riadne a zhlboka dýchať, a keďže aj my sme boli medzi nimi, ponáhľali sme sa von. Po východe nás sprievodca hnal na ochutnávku vína s možnosťou zakúpiť si ho. Keďže podobné nútenie do kúpy som už absolvoval, bol som trochu opatrný. Ale treba uznať, že nič také sa nekonalo. Na pulte boli pripravené poháre s vínom, mohli ste sa na chvíľu posadiť a ak ste mali záujem, víno si kúpiť. Víno bolo sladké a ťažké, trochu mi to pripomínalo šípkové víno z mladosti (ale už si jeho chuť nemusím presne pamätať). WC v areáli, pripravené autobusy a šli sme do Oie.
Oia
Oia je mestečko ako Thira, iba farebné budovy mu prepožičiavajú väčšie čaro. Úzke uličky, schodíky, malebné zákutia. Ešte sa dá fotiť, nakoľko v tomto mesiaci tu ešte nie je toľko turistov. Pri návrate späť mám trošku problémy vyhnúť sa somárovi s nákladom, kde mu uhnem, tam ide aj on - to viete, keď sa stretnú dvaja somári proti sebe... Posledné minúty pred odchodom treba využiť na osvieženie. (Keď si spätne čítam tieto poznámky, zabudol som napísať, že verejné WC je na námestíčku nad parkoviskom.)
Santorini. Oia
Santorini. Pohľad na Thiru
Pirgos
Keďže sa blíži čas odjazdu lode, poberáme sa autobusom na poslednú zastávku - Pirgos. Po vystúpení nám sprievodca hovorí, že máme čas hodinu. Na protesty, že to by sme mali byť už na lodi nám odpovedá, že nemali, lebo loď má meškanie. Fajn. Cestou späť stretávame niekoľkých turistov zo Saturu, ako bežia smerom k autobusu. Majú čas, ale oni to ešte netušia. Neskôr ich stretávame na námestí, už vydýchaných a spokojnejších.
Posledná cesta autobusom do prístavu. Slnko už pomaly zapadá, a tak sa v autobuse horlivo filmuje a fotí.
Po vysadnutí sa ponáhľame do haly, ktorá slúži ako zhromaždisko pre odchod, aby sme sa nepomiešali s vysadajúcimi a autami. Lodný dôstojník nám odoberie cestovný lístok a ponáhľame sa chytiť si flek. Podarilo sa pri okne, ale aj tak nám je to nanič, keďže slnko už zapadá úplne. Z okienka teda vidím iba osvetlenú bielu morskú penu od lode, ktorá mi robí chuť na pivo. V strednej časti kajuty nefungujú dobre monitory a my teda vidíme miesto našej polohy iba čiernu obrazovku. Ale na druhej strane, pri okienku sa zas chytá GPS, ktorá ukazuje v podstate rovnú čiaru k Rethymnu a rýchlosť okolo 56 km/hod. Okolo 23.45 hod. vysadáme v prístave a hneď si nás odchytí taxikár, ktorý nás a ešte jeden pár hádže na méďourovi až pred hotel Nefeli. O polnoci teda otváram aj tú penu z chladničky.