Kedysi dávno, v dobách, ktoré si už mnoho ľudí nepamätá, teda približne pred niekoľkými rokmi, presnejšie to bolo v roku 2009, som pobýval v rovnakom stredisku v hoteli Santa Marina (tento rok ho búrali) a túžil sa dostať na zaujímavý kopček zvaný Stroumboulas (alebo aj Stroumpoulas), ktorý sa týči nad Amoudarou na Kréte. Boližeto doby, ešte ani mapy neboli tak podrobné, takže moja celá príprava išla do ... (veď vy viete kam). Tak mi zostal zavesený pytel, ako hovoria climberi.
A tak tento rok, keď sme sa rozhodli pre Amoudaru, oprášil som staré GPS súbory, pridal nové, stiahol aktualizované mapy, vzal lepšie tenisky aj lepšiu GPS a dúfal, že tentoraz sa výlet zadarí lepšie...
Cestu som si naplánoval tak, aby som z Amoudary vyrazil ešte za tmy, aby som ušetril čo najviac slnka. Teda z hotela som vyrážal pred piatou hodinou. Predbežný itinerár som poznal. Asfaltkou až k Voulismeno Aloni, odtiaľ novou asfaltovou cestou (alebo skratkou kozím chodníčkom) do sedla ku kostolíku Agios Georgios a odtiaľ západnou (juhozápadnou) stranou až na vrchol kopca Stroumboulas. Naspäť tou istou trasou. Predbežný odhad bol cca 27 km, z toho viac ako 20 km po asfalte.
Moja príprava okrem toho zahŕňala aj zakúpenie dvoch 1,5-litroviek, jednej coly a jednej mierne bublavej minerálky (tie bublikové potvory lepšie a dlhšie vydržia pitné a chutia aj teplé, na rozdiel od obyčajnej vody). K tomu som si vzal dve tyčinky, keby náhodou (jednu som zjedol cestou, druhú som v rámci NZ doniesol naspäť). No a potom som sa spoliehal už iba na to, že moje zásoby brušného tuku mi vydržia až do návratu.
Ráno som teda vytiahol z chladničky spomínanú kolu a prihodil ju k minerálke do ruksaku. Nakoľko som moc nechcel budiť polovičku, tak sa stalo, že som na stole zabudol GoPro-čku (spoliehal som sa na širokouhlý záber), čo som zistil až po opustení hotela. Ešte že som si predtým nabalil zrkadlovku...
Z Amoudary ku kostolíku Agios Georgios pod Stroumboulasom
Amoudara pred piatou hodinou rannou bola našťastie vysvietená. Už som videl asi 3 autá a jedného člena personálu nejakého hotela, ako čaká na odvoz do práce. Známou asfaltkou až na svetelnú križovatku pred diaľnicou. Ešte som tak ledabolo kontroloval, čo som si zabudol vziať a čo nie a tak som sa na svetelnej križovatke dal rovno do kopca. Rýchlo som však svoj omyl zistil, vrátil sa pár metrov a pokračoval po ceste, ktorá od Amoudary na svetelnej križovatke zatáčala doprava. Cesta viedla popod diaľnicu. Vľavo odo mňa bola otvorená nejaká žrádelňa a kávovňa pre kamionistov aj bežných záujemcov. Hovoril som si, že nepotrebujem a tak som išiel ďalej. Ale po približne hodine mi tak začalo škvŕkať v bruchu, že som to oľutoval.
Cesta viedla okolo nejakých stavebných firiem a popod kopec po mojej pravej ruke začala stúpať vyššie. Áut už začalo pribúdať a osvetlenie naopak zmizlo. Pochvaľoval som si, že som si vzal malú baterku, lebo mnoho vodičov ešte asi spalo (alebo už telefonovalo) a keď som si zasvietil pred seba, tak sa pár aj zľaklo. Baterka mala výhodu aj v tom, že keď v strede cesty stál veľký pes, tak svetlo baterky do očí ho dokázalo teleportovať na opačnú stranu krajnice, kde potom prešiel oproti mne a stratil sa niekde vzadu.
Asi po hodine sviežej chôdze po asfalte do kopca som míňal rezort Arolithos, o trochu vyššie odbočku doľava na Tylisos (a Anogiu, a Nidu, a Prisloritis) a pokračoval smerom na Voulismeno Aloni. Asfalt mal zhruba 15 až 25 cm od krajnice taký tmavší pruh (pozri o dve fotky nižšie). Myslel som si najskôr, že sa im krajnica odtrháva, ale neskôr som prišiel s vlastnou teóriou, že tam vyfrézovali starý asfalt, zaliali čiernu grécku hadicu s vodou niekde zhora a teraz majú zadarmo horúcu vodu pre celý Heraklion. Alebo potom už neviem...
Cez Voulismeno Aloni som viac-menej prebehol. Parkovisko, ktoré bolo voľakedy dostupné pod zákrutou je už ohradené a cesta na začínajúci kozí chodník ako skratka ku kostolíku Agios Georgios sa mi vôbec nepozdáva. Navyše cestička očividne vedie cez priestranstvo s maringotkou a úľami. A tak som pokračoval asfaltom ešte pár sto metrov nad Voulismeno Aloni a dostal sa na novú diaľnicu vedúcu hore.
Pamätám si, že túto cestu stavali už v roku 2009 (a ktovie, kedy začali). Dnes som na nej stretol tri autá, z toho jedno policajné.
Od kostolíka Agios Georgios na Stroumboulas
V sedle sa konečne naplno otvoril výhľad na Stroumboulas, ale aj kostolík Agios Georgios. Vpravo od neho a neskôr poza neho (kostolík) sa tiahla štrková cesta, ktorou som sa vydal. Ja viem, že som mal ísť ešte pár desiatok metrov ďalej, ale smer cesty aj neskôr pokračovanie naznačovali, že by tam nejaká spojka mohla byť. Nebola. Tak som sa teda vrátil, pokračoval ešte kus cesty po novom asfalte a odbočil až na druhej odbočke. Pri odbočke ku Stroumboulasu bol na "diaľnici" zákaz vjazdu, až som nechápal odkiaľ a kam všetky tie tri autá chodili.
Z prístupovej cesty na Stroumboulas sa otvárajú výhľady predovšetkým na charakteristický masív Psiloritisu.
Široká prístupová cesta čoskoro končí a začína výstupový chodník. Vybudovaný chodník na Stroumboulas. Skaly, šotolina a drevené stupy.
Po výstupe na hranu sa otvárajú aj výhľady na severozápad. Odtiaľto tiež vedie výstupová cesta na Stroumboulas.
Stroumboulas
Vrchol Stroumboulasu je ohradený. Ale má bráničku a tá sa dá otvoriť. Vystúpam až ku kostolíku Timios Stavros (Svätý kríž) a zasvätený Profitis Ilias (sv. Eliášovi). Na jednej strane ešte pár múrov a jedna plechová kadibúdka. Múry sú vraj pozostatky pozorovateľne, ktorú postavili Nemci počas 2. svetovej vojny a pri ústupe ju zas vyhodili do vzduchu.
Amoudara a Heraklion sú akurát proti rannému slnku, takže pre lepšie fotky si musíte sem zájsť poobede až podvečer.
Zo Stroumboulasu do Amoudary
Zostup zo Stroumboulasu až do Amoudary vedie po tej istej ceste ako výstup. (Ale dalo by sa zostúpiť aj na sever a prekľučkovať sa roklinou Almiros)
Na planine Stroumboulas sa ešte zastavím poobzerať aj kostolík Agios Georgios (sv. Juraja) a o čosi nižšie aj historickú a lezeckú lokalitu Voulismeno Aloni.
Pri odbočke k prameňom Almiros (miestna asfaltka, ktorou sa dá dojsť k hotelu Appolonia) je ešte jeden malý obchodo-bufet, tak sadnem na jedno chladené plechovkové. Potom už popod diaľnicu až do hotela. Za zmienku stoja tie kvetináče takmer pod diaľnicou. Mne sa veľmi páčili, ale nechcel by som sa s tým ťahať po letisku a domov :-)
Do hotela som došiel nejako po dvanástej, takže mi polovička doniesla (okrem karty na izbu) z plážového bufetu niečo chladené, stihol som sa ospršiť, a prezliecť, a ísť na obed.
Hore-dolu to robilo nejakých 27 km, prevýšenie od 0 do 790 metrov (takže cca 800 metrov), spolu cez 7 hodín. Samotný Stroumboulas bol od parkoviska na planine cca 2,5 km, prevýšenie cez 300 metrov a časovo cez hodinu hore aj s kochaním a fotením (keby chcel niekto absolvovať Lazy-variant s použitím auta)
Cestou naspäť som si uhnal jeden otlak (na dovolenke už druhý), ale po asi troch dňoch starostlivosti sa vstrebal bez následkov.
Mapa návratu z Mount Stroumboulas do Amoudary so všetkým podstatným (od kostolíka Agios Georgios po hotel je súvislý asfalt)
Z Amoudary do Heraklionu po pláži
Tento výlet bol časovo ešte pred Stroumboulasom, ale keďže ten kopcovitý sa mi zdal zaujímavejší, tak som ich na stránke prehodil.
To je tak, keď sa človek pri mori nudí, svrbia ho podrážky, tak vezme po raňajkách ladvinu, foťák, pre istotu sandále a polovičke povie, že sa ide prejsť tuto kúsok, asi 500 metrov k pláži hotela Santa Marina, kde sme už voľakedy pobývali. Potom vykročí popri mori, prejde malý potok, v ktorom si omočí nohy, skalky sa mu dostanú do sandálov, po treťom dolovaní a vysýpaní sa vyzuje a pokračuje bosý po brehu mora.
Prvá fotka, fotka smerom späť, druhá fotka, pláž pri Havana Beach Bar, kde sme už tiež chodili z Analipsi, ďalšia fotka, pláž v miestach Santa Maríny, akurát z pláže nie je nič vidieť. A tak pokračujem ešte ďalej, a ešte ďalej až nakoniec zisťujem, že štadión pred Heraklionom je bližšie a bližšie. Letná kontrola ladvinky ukazuje, že peňaženku mám a dokonca aj nejaké mince sa v nej povaľujú a tak pokračujem zvesela ďalej. GPS som si nevzal, veď načo na tých pár metrov k Santa Maríne. Ale potom mi napadlo, že by som aj rád vedieť, ako a kade a tak zapínam záznam trasy na hodinkách.
Míňam nejakú surferskú pláž, drevený mostík pred štadiónom, ešte pár sto metrov po kamienkoch a za štadiónom vychádzam na drevený mostík smerujúci k mostu cez potok.
Nakoľko sa blížil čas, keď ma bude polovička hľadať na obed, prípadne zburcuje záchranárov v širokom okolí, v najbližšom obchodíku som si kúpil chladenú sladkú chcanku a vrátil sa po pobreží rovnakou cestou do hotela.
Je treba poznamenať, že v dôsledku rýchlejšej chôdze naboso po vlhkom piesku/kameňoch som si uhnal prvý dovolenkový pľuzgier. Po aplikovaní mojej obľúbenej masti sa do troch dní vstrebal.