V Amoudare sme absolvovali dva kratšie pešie výlety. V tom druhom sme prešli neďalekú roklinu (Almyros alebo Almiros, pípadne aj inak) a v tom prvom sme išli obzrieť, ako sa dostaneme najrýchlejšie na nástup. Boli by sme tých výletov absolvovali aj viac, ale mojou neopatrnosťou som prišiel k jednej vkusnej diere v nohe a tak sme od tých ostatných dobrovoľne upustili.
Výlet prvý - prechádzka po roklinu Almiros/Almyros pri Amoudare
Po večeri sme chceli ísť pozrieť na prístup do rokliny. Od hotela Santa Marina sme vyrazili doprava, po hlavnej ulici prešli cez mostík a cez maličký kopček sme pokračovali až po križovatku. Odbočka doprava viedla k hotelu Apollonia, doľava niekam medzi sady. Vybrali sme si tú doľava, lebo podľa mapy sa zdala kratšia, avšak nevedeli sme, či sa ňou dá určite dostať popod diaľnicu. Cesta viedla chvíľu rovno, potom pokračovala doprava. Viedla popod diaľnicu a za ňou bola nejaká vodárenská spoločnosť alebo niečo podobné. Cesta pokračovala doľava, ale keďže sme usúdili, že by sme zašli ďaleko od ústia cesty vedúcej k rokline Almiros, dali sme sa doprava medzi sady. Brána bola otvorená, ibaže cesta po pár desiatkach metroch končila. Vľavo priehradný múr, rovno koryto odpadového kanála. Našťastie na priehradný múr viedol rebrík. Ním sme sa dostali hore a po priehradnom múre na druhú stranu. Po prekonaní tejto technickej ferraty :-) som zvolil pár metrov doprava (v smere toku) a potom prudko doľava hore na kopec.
Moja prvá skúsenosť hovorila, že na chodenie po kozích chodníčkoch som si nemal vziať sandále, lebo suché ostré kríky nepríjemne bodali do prstov nôh. Rovnako som si nemal dávať ani kraťasy, lebo tie kríky strašne škrabali. No ale čo už, keď z dlhých nohavíc som si vzal ina Krétu ba rifle, ktoré boli na večeru dobré, ale na šliapanie sa príliš nehodili. Cez zvodidlá sme sa dostali na širokú asfaltku (vedúcu z Arolithosu k elektrárni) a na druhej strane asfaltky ústila poľná cesta s odbočkou k rokline. Medzitým na Amoudaru a okolie Kréty padala tma.
Poľnou cestou sme prešli asi dvesto metrov, keď nás zrazu vyrušil zúrivý brechot. V ohybe cesty stál pes, čo pes, šakal, vlastne pes baskervilský to bol. Poviem vám, nebolo mi všetko jedno... Pes bol našťastie uviazaný o strom a brechal iba z povinnosti. Keď sme prešli okolo, prestal. Po tridsiatich metroch nasledovala odbočka doľava do rokliny. Široká poľná cesta pokračovala, iba zvieratstvo sa menilo. Najskôr mačka (a možno ani divá nebola), neskôr ovce aj s baranom. Niekde vpredu v rokline sa ozývali zvuky psa, kôz a všelijakých iných divokých šeliem Kréty. Možno aj Minotaurus tu ešte niekde prebýval...
Romantické stromy okolo cesty vystriedali nemenej romantické kopčeky, pravdepodobne cementu, alebo podľa mňa skôr popolčeka z blízkej elektrárne. Kopce vľavo od nás vyzerajú mierumilovne, avšak zarastene a škrabľavo. Počítal som s tým, že sa na tabuľovú horu pôjdem pozrieť, avšak rozhodli sme sa, že najskôr sa pôjdeme pozrieť do rokliny a k Stroumboulasu, čo je kopček týčiaci sa za roklinou. Otočili sme sa teda a popri štekajúcom psovi sme vyšli na známu asfaltku. Ňou pár sto metrov doľava popod diaľnicu, okolo elektrárne, popri hoteli Apollonia k hotelu Santa Marina v Amoudare.
Výlet druhý - roklinou Almiros od Amoudari pod Stroumboulas
Na druhý výlet sme vyrazili ráno. Skoro ráno. Keďže skoré raňajky podľa rozpisu hotela Santa Marina začínali 4.30, prišiel som večer predtým na recepciu a hovorím, že chceme skoré raňajky. Recepčná si zapisuje požiadavku, počet osôb a pýta sa, kedy chceme skoro raňajkovať. Hovorím, že o piatej. OK, hovorí recepčná a pridáva, že na ňu je to moc skoro, či sme sa náhodou na dovolenke nezbláznili - dopĺňa nemou otázkou.
Raňajky o piatej boli nachystané, dokonca nás už nejakí ľudia aj predbehli. Tuším to boli animátori a tí asi nemali skoré raňajky, ale neskorú večeru - predpokladám. Po raňajkách vyrážame známou trasou, ibaže nevolíme predchádzajúci nástup okolo priehrady, ale okolo hotela Apollonia a elektrárne.
Pes šteká aj dnes, ibaže to je už trochu viac svetla ako minule a tak nás asi spoznáva. Pokračujeme okolo popolčekovej krajiny, míňame akési menšie parkovisko na rozšírenom úseku cesty. Kamene a čierny popol napovedajú, že tu sem-tam niekto prespí. Kolmé steny vľavo, vedúce na tabuľovú horu dávajú tušiť, že sem-tam to bude aj nejaký lezec, ak sa mu bude chcieť kľučkovať pomedzi kríky pod nástup. Dnes tu nie je nikto. Tabuľka na začiatku cesty do rokliny Almiros hovorí o nejakých troch kostoloch/kláštoroch. pomerne udržiavaná cesta túto domnienku potvrdzuje. Za chvíľu vidíme pred sebou dva kláštory. Vstup do rokliny Almiros je uzatvorený drôteným plotom, suťovisko vpravo je neschodné, chodník vľavo vyzerá, že končí pri kláštore. Rozhodujeme sa teda pre stred. Popri strome sa dá plot preliezť. Ešte nevieme, čo bude ďalej, lebo na mape je roklina až po cestu uvedená ako vojenské pásmo. A na ostrove Kos mali ceduľky s pekne desnými nápismi pri vojenských priestoroch. Tu však žiadne ceduľky nie sú a tak vyrážame.
Roklina (gorge) má podľa internetu vraj až sedem názvov (ospravedlňujem sa, že to neprekladám, ale predpokladám, že slová hil, spring, beach či monastery sú všeobecne známe):
- Gorge of Keri, due to the homonym hill of Keri to the east.
- Gorge Almiros, due to its adjacency to the springs of Almiros river at its exit.
- Gorge of Ellinoperamata, because it ends at Ellinoperamata beach.
- Gorge Porofarago, a common name throughout Cretan gorges, meaning the passage.
- Gorge of Tris Ekkliseis (Three Churches), due to the small monastery of Saint John Farangitis that operated inside the gorge from 1350 till its destruction during the siege of Candia by the Turks that ended in 1669. Today there are two chapels; the first is dedicated to Saint Marina and the second double-aisled church is dedicated to Saint Anthony and Saint Paraskevi. There was a third chuch dedicated to Saint George.
- Gorge of Strouboulas, as it starts from the foothills of mount Strouboulas.
- Ghosts’ Gorge,
Zdroj: https://www.cretanbeaches.com/en/gorges-and-canyons-in-crete/central-crete-gorges-heraklion/almiros-gorge)
Roklina Almiros
Zo začiatku je roklina Almiros pomerne široká so štrkovým dnom. V rokline rastie plno oleandrov a pomedzi kríky sú vyšliapané kozie chodníčky. Na začiatku je malá kaplnka, pri nej postavené dve umelohmotné fľaše s vodou. Občas sa chodníčky strácajú, takže treba hľadať tie najširšie. Neskôr sa roklina zužuje, pribúdajú väčšie kamene. Občas ich treba preskakovať, občas obchádzať. Sem tam vidieť kozie kosti, sem-tam aj zdochnutú kozu. Našťastie Minotaurus nie je práve doma.
V strednej časti rokliny Almiros sa steny približujú a narovnávajú. Tu netreba ani plot, únik do strán je možný iba s horolezeckou výbavou. Aj kamene sú v koryte už vo veľkosti človeka. Vstup do predposledného úseku je oddelený skalnou stienkou. Tu majú kozy aj napájadlo. Obchádzame celý tento úsek sprava a vnárame sa do ľavej vetvy rokliny. Tá už nie je až tak hlboká, avšak pribudlo v nej stromov a kríkov. Chodník pokračuje okolo plota. Na mieste, kde sa roklina znovu vetví nachádzame posledný kláštor/kostol. Slnko osvetľuje skalné zrázy tabuľovej hory, ale teraz je v protismere. Vľavo od rokliny vidíme spleť ciest, ktorú práve brázdi nejaký blázon na divnom vehikli. Má to tri kolesá, ale rachotí ako osemkolesový.
Vydávame sa od kláštora po rokline Almiros doľava. Roklina doprava vedie síce na nejakú poľnú cestu, ale ktovie, kde do vojenského priestoru vedie. Ideme teda vľavo od plota. Tu už končia aj kozie chodníčky. Vpravo za plotom je strmé suťovisko porastené burinou, na dne sa váľajú chladničky, pneumatiky a iný bordel. Nad nami je teda cesta, ináč by bordelári nenosili tento sajrajt cez celú roklinu hore. Roklina sa stáča ešte viac vľavo, navrhujem, aby sme odbočili úplne vľavo a vyšli na koniec tabuľovej hory. Nakoniec sa ale rozhodneme pár metrov vrátiť, prejsť na nejakom vhodnom mieste plot, pretraverzovať pomedzi kríky na suťovisko a jeho okrajom výjsť na poľnú cestu nad nami.
Tak sa aj stalo. Pri najbližšom stromčeku sme preskočili plot, pomedzi pichľavé kríky sa preštrikovali k suťovisku. To bolo zarastené iba suchou trávou. Ale iba na prvý pohľad. Boli to podobné pichľavé rastliny ako tie nazelenalé. Jedinou výhodou bolo, že to tam náramne voňalo. Oregáno, bazalka, tymian. Ako v sušiarni byliniek. Sušenou záhradou sme sa teda dostali na poľnú cestu. Nad nami (asi 50 metrov) bola asfaltka - náš cieľ. Poľná cesta mierne stúpala doľava, ale podľa mapy by sme vyšli príliš ďaleko vľavo, Rozhodli sme sa preskúmať odbočku strmo stúpajúcu doprava. K ceste sa dostaneme rýchlejšie. Dostali sme sa - na koniec cesty. Vľavo hore políčko nejakého jačmeňa, vpravo pár metrov cesty a zráz dolu. Auto, ktoré je zaparkované v polovici kopca je nám nanič. Určite má rozbité predné sklo a možno sa mu ani dvere nedajú zavrieť. O fungujúcej klimatizácii ani nehovorím. No nič, musíme hore, po svojich. Vyhliadli sme si miesto, kde bolo viac skál ako bodliakov. Prekonali sme spomínané zrno, pár pichľavých kríkov a stáli sme pod cestou. Cesta mala polmetrový múrik namiesto zvodidiel a v ňom kovové tyče a pletenina do výšky ďalšieho metra.
Chcel som plot prekonať flopom, ale dopad na asfalt pred prípadné auto mi nestál zato. Objavili sme spojenie dvoch tyčí a za pomoci drevenej palice sa nám podarilo otvoriť túto čarovnú bránu (samozrejme, že aj zavrieť). Keďže cesta ďalej (vyššie) bola neschodná, pokračovali sme asfaltkou doľava. Asi po kilometri sme prichádzali ku kameňolomu. Ideme po ľavej strane vozovky a pod menším kríkom míňame kovový sud. Ďalší bordel - myslím si. Po piatich metroch to v sude zaštrngá. Ale čo to, myslím si, vari tu má vyústenie labyrint? Otočím sa a zo suda vyjde pes. Dosť veľký (značku neviem, taký miešaný), uviazaný reťazou v sude. Zima mu v tom čiernom plechovom čude asi nebola. Pri kameňolome vychádza aj prvá poľná cesta. Sto metrov od nás je na nej závora a pri nej uviazaný ďalší pes.
Chvíľu pozeráme po kopci, chvíľu po hodinkách, chvíľu po mape. Od kameňolomu vedie nejaká poľná cesta vľavo od Stroumboulasu, ale keďže v mape nemáme žiadne chodníky, rozhodujeme sa pre návrat. (Ináč to bola tá správna cesta k nástupu na Stroumboulas - ponad kameňolom a držať sa vľavo až takmer za kopec, odkiaľ vás serpentíny dovedú až hore.) Čaká nás ešte cca 12 km po asfalte s Oskarom nad hlavou až do hotela. Asfaltka chvíľu klesá, motorizovaní domorodci si nás so záujmom obzerajú. Jeden by nám aj zastal, ale potom si to radšej rozmyslí... (ale veď my by sme aj tak odmietli).
Od Voulismeno Aloni do Amoudary
Prechádzame okolo miesta zvaného Voulismeno Aloni. Zhora taký suchý kameňolom. Ale keď zájdeme za zákrutu, dostaneme sa k vstupu do tohto historického miesta. Dnes ho obývajú - ako inak - samé kozy. Tieto živé harvestre tu spásajú všetko okrem kameňov a tak prispievajú k zachovaniu pamiatok pre turistov. Naopak, občas turista šliapne na nejakú-tú "pamiatku", čo tu zanechala koza.
Pokračujeme po asfaltovej ceste dole smerom k Arolithosu. Obdivujem kamene popri ceste. Vyzerajú ako vápencové, dokonca majú aj diery ako po vode, ale tie diery idú zdola hore... Za odbočkou na Tylisos je to už o hubu, lebo cesty sú kľukaté, krajnice porastené burinou a bez chodníkov. Prvá reštaurácia vľavo je zatvorená, druhá vpravo tiež. Hodilo by sa pivo miesto obednej siesty.
Prichádzame na odbočku, vľavo ide cesta k elektrárni, rovno do Gazi. Vydávame sa rovno a prechádzame popod diaľnicu. Na prvej križovatke, hneď za podjazdom, odbočujeme doľava a cesta nás spoľahlivo dovedie do Amoudary k mostíku. Teraz doprava, pár sto metrov a končíme pri pive v plážovom bufete hotela Santa Marina.