Na Kavrose boli aj nejaké tie výlety, aj keď je potrebné povedať, že najmä spočiatku to vyzeralo všelijako. Najmä s tými pešími, pretože moje koleno pred dovolenkou toho veľa nedovoľovalo. Tak do roboty a naspäť, prípadne ešte do obchodu a naspäť. Takže zo zamýšľaných prechádzok bližším i vzdialenejším okolím pomaly schádzalo. Aj napriek tomu som si pripravil pár výletíkov, tak "pre istotu". Medzi hlavných adeptov patrila roklina Moudros, roklina Platania a prípadne aj roklina Imbros.
Poznámka: Ďalšie výlety zo strediska Kavros pozri aj v dovolenke na Kréte v roku 2015
Z automobilových výletov prípadné zopakovanie už absolvovaných trás, nakoľko sme sa trochu striedali s našimi mladými, ktorí ešte spomínané krásy nevideli. S tými automobilovými to tiež vyzeralo všelijako, najmä keď nám delegátka oznámila cenu - vraj 58 Eur na deň, pri ďalších dňoch vraj nejaké tie dve eurá dolu. Ale nakoniec boli aj tie s autom. Oproti hotelu v pôžičovni boli najlacnejšie autá za 100 na tri dni, free kilometre a plné poistenie, dokonca bola aj nejaká zľava. Mali síce aj pôžičovňu s autami za 60 na tri dni, ale to mi už bolo podozrivo lacné (nepýtal som sa, ale mohli byť staršie autá, obmedzené kilometre, prípadne bez časti poistenia a pod.).
Výlet pešo po piesku do strediska Georgioupolis a naspäť
Trasa bola naozaj veľmi jednoduchá. Po pláži západným smerom až k potoku pri Georgioupolis. Celou cestou po piesčitej pláži s krátkym drobnokamienkovým vlezom do mora. Kým pri Kavrose bolo voda teplá, pri Georgioupolise bolo more vplyvom riečky dosť ľadové. Pred Georgioupolisom prejsť cez mostík (prípadne prebrodiť potokom s ľadovou vodou po kolená) a prejsť mestečkom Georgioupolis na druhú stranu ku kostolíku Agios Nikolaos. Pláže sú skraja prieskové, široké, s trčiacimi skalami z vody. Neskôr prechádzajú do klasických mestských pláží. To znamená, že boli tak meter široké, kamenisté.
Mólo na ostrovček s kostolom sv. Nikolaja bolo postavené z väčších i veľkých kameňov. Dosť blbo sa po nich chodilo, občas sa aj šmýkalo (a to neboli vlny), ale chodník sa pri zvýšenej pozornosti dal prejsť aj v sandáloch. Od kostolíka bol pekný výhľad na Georgioupolis, na Lefka Ori i na pláž smerom ku Kavrosu.
Druhá riečka, ktorá ústila za kostolíkom, bola zaujímavá tým, že tam kotvili výletné lodičky pre obzeranie okolia, ale aj lodičky pre priaznivcov potápania a šnorchlovania. Plac medzi riečkou a dedinou práve civilizovali, teda betónovali a nakladali tam mačacie hlavy. Mne by sa tu teda viac páčilo námestíčko s parkom, stromami, chládkom, lavičkami - ale chápem, že to Únia neprepláca. Veď ako by vyčíslili, že použili napríklad 14 853 stebiel trávy. To by mohol povedať každý. A pritom by im to tam mohlo vyrásť len tak - mírnix-dírnix.
Samotné námestie v Georgioupolise bolo taktiež vybetónované. Síce nejaké obchody a taverny v okolí boli, ale buď zatvorené, alebo prázdne. Veď kto by už len sedel na betóne pod páliacim slnkom.
Cesta naspäť do Kavrosu prebehla rovnakou trasou, teda po pláži popri mori. Je potrebné iba dať si pozor, aby ste neprešli až na koniec pláže na Dramia Beach, lebo to by bola ešte raz taká vzdialenosť ako z Georgioupolisu do Kavrosu.
Výlet autom - historický - z Kavrosu do Armeni, na Festos, Matalu, Gortys a do Knossosu
Z Kavrosu viedla naša cesta Krétskou diaľnicou, teda nazývanou aj National road do Rethymna, kde sme odbočili doprava smer Spili. Pomerne dobrou cestou sme sa vyšplhali až na kopec, kde pred dedinou Armeni sme odbočili doprava na pomerne rozľahlé parkovisko.
Nekropola Armeni
Za plotom sa nachádza významné pohrebisko s názvom Nekropola Armeni. Vstup voľný (WC v blízkej budove). Na zalesnenom pahorku sa nachádza pohrebisko. Niektoré hrobky sú sprístupnené, je do nich dokonca zavedené aj elektrické osvetlenie, aby turisti vedeli, kde majú zamieriť fotoaparát. Vstup dobrých 20 metrov do diaľky a možno aj 10 metrov do hĺbky. Samotná komora na uloženie spopolnených rodín tak odhadom viac ako 6 x 6 metrov, vysoké asi 2 metre. To všetko vysekané do žuly. Hrobári, čo pochovávali, museli byť riadni machri. Tí lenivejší šli kopať hroby do pieskovca, napríklad do Mataly. Tí ešte lenivejší kopú hroby v hline. A tí najlenivejší sa ešte aj sťažujú - na zmrznutú zem, na kamenistú pôdu a pod. Na stáž do Armeni s nimi! :-)
Festos, Matala a Gortys
Z Armeni sme pokračovali cez Spili (ale nakoľko sme toho ešte mali dosť pred sebou, tak sme Spili nechali na neskoršie). Cestou sme zišli až k moru pri Agia Galini a potom sme šli k vykopávkam vo Festose (Phaistos). Ja ich už mám prechodené, ale mladí tam strávili vyše hodiny. Vstupné tuším 4 Eurá, študenti a dôchodcovia majú na gréckych pamiatkach rôzny systém zliav. Niekde idú za polovicu, inde zadarmo. Akurát sa pýtajú, či ste z Únie. Parkovisko pred Festosom zdarma, len treba vystihnúť chvíľu, keď odchádza niekto pred vami. Prípadne sa postaviť na drzovku na miesto vyhradené autobusom, ako to predviedla jedna vodička. Ani zúfalá gestikulácia a nadávanie gréckeho vodiča autobusu je nedokázala presvedčiť, aby auto prepriahla niekde inde. Ešte, že nerozumiem helenike, to by som sa musel aj červenať.
Matala bola rovnaká, ako som si ju pamätal z predchádzajúcej návštevy. Akurát sfunkčnili za európske peniaze plot okolo a tak bol aj vstup na pohrebiská spoplatnený. Teda okrem tých koumákov, čo to oboplávali a po skalách dohopkali až do areálu. Nuž ale s technikou sa hopká ťažko (o plávaní ani nehovorím), dôchodkový vek ešte nemám a tiež už neštudujem. Takže okrem parkovného a vykopávkového bolo potrebné aj nejaké akési pitné, ale to sa v miestnom supercarefoure spravilo tiež. Potom už iba krátka prechádzka mólom na opačnú stranu zálivu a návrat k autu.
Z Mataly sme šli naspäť popri Festose na hlavnú cestu až k vykopávkam v Gortyse. Parkovisko zdarma, WC pri vstupe. Nakoľko aj Gortys mám napochodovaný, išli obzrieť iba mladí. Našťastie im to až tak dlho netrvalo. Odeon so zákoníkom stál, k Akropole na kopci sa im už nechcelo a na druhú stranu cesty už tiež nie.
Knossos
Cestou z Gortysu do Knossosu sme sa zastavili na niečo chladené v miestnom obchodíku. Okrem hrozného výberu ma nič nezaujalo. Možno len to, že ovocie bolo viac-menej vkusne naukladané v zaolejovaných bedničkách spolu s časťami brzdného ústrojenstva, palivovej sústavy či iného odpadu z áut a traktorov. U nás by inšpektori plesali... A inkasovali tiež.
Parkovisko pri Knossose poloprázdne, šóry pri pokladniach krátke. Trochu otravovali požičiavatelia elektronických aj živých sprievodcov, ale naša exotická reč ich našťastie odradila. Na vykopávkach v Knossose sa našťastie vytratili hrozné krvilačné pískajúce strážkyne posvätných kameňov a nedostavaných múrov. Takže už sa mohlo chodiť a fotiť viac-menej všade. Teda, pokiaľ nezavadzali všadeprítomní Rusi. Tých tu bolo požehnane.
Pre milovníkov histórie a cudzieho jazyka odporúčam miestnych osobných sprievodcov z ponuky pred turniketmi. Pár sme ich počuli a boli to naozaj zasvätené výklady (bez akejkoľvek irónie). O tom, ako sa stavalo, prečo, aké rituály sa používali a podobne. Jeden sprievodca na dvoch ľudí, no predpokladám, že celý deň by bol na výklad a diskusiu krátky.
Výlet autom - vyhliadkový - planina Askifou, Hora Sfakion, pláž Preveli a dedina Spili
Z Kavrosu sme sa vydali krétskou podivuhodnou diaľnicou smerom na západ. Okolo strediska Georgioupolis sme došli až na výjazd Vrises, kde sme zamierili viac na juh. Pomerne dobrá cesta až na planinu Askifou. Cesta bola pomerne dobrá, z minulosti som si pamätal na podstatne viac zákrut a užšie cesty.
Za planinou Askifou leží roklina Imbros. Pri hornom vstupe do rokliny Imbros práve zastali autobusy s turistami. My sme pokračovali cez dva nové tunely smerom k Hora Sfakion. Pri poslednom je taverna s výhľadom do Imbrosu a na pobrežie. Príchod dosť krkolomný - tesne pred tunelom je taká vykamenená cesta vedúca okolo kopca, cez ktorý je tunel prevŕtaný. Vykamenená znamená, že je vyložená kameňmi, ale nie na spôsob mačacích hláv, ale na spôsob mozaiky. Akurát tie kamene sú snáď veľkosti ľudskej hlavy, možno aj väčšie. Ale ako hovorí stará múdrosť, najlepšie terénne auto je služobné auto (v tomto prípade auto z pôžičovne). Taverna fajn, výhľady do rokliny čiastočné, pretože je čiastočne proti stúpajúcemu slnku.
Od Imbrosu do Hora Sfakion
Cesta do Hora Sfakion po strmom kopci plnom ostrých zákrut. Ak stretnete autobus, je lepšie pár minút počkať. Najkrajšie výhľady na cestu sú odspodu, keď si počkáte na co najväčší počet autobusov na zákrutách nad vami.
Hora Sfakion je menšie turistické mestečko. Okrem plateného parkoviska nič moc. Čaro mu dodáva možnosť lodného spojenia s Loutrom (prípadne až Samariou) a tiež to, že leží na E4. Teda diaľkovej turistickej trase vedúcej cez Európu až na Krétu - na východné pobrežie do Kato Zakrosu. Znamená to, že tu nájdete v supermarkete aj turistické palice.
Z Hora Sfakion do Frangkokastela
Z Hora Sfakion sme sa vydali čiastočne naspäť a pod kopcom odbočili doprava smerom na Frangkokastelo. Cestou sme prechádzali okolo dolného vstupu do rokliny Imbros. Frangkokastelo sa taktiež moc nezmenilo. Kým mladí išli pozrieť na pevnosť, ja som sa vydal obzrieť miestnu vyhlásenú pláž. Pláž pri Frangkokastelovi je zaujímavá a piesková. Ľavá časť má trochu viac rozbúrené more, vstup do vody je teda strmší. Pravá časť pláže prechádza do menšieho zálivu, má pozvoľný vstup do mora, vhodný aj pre deti. Z pláže je zaujímavý pohľad na pohorie Levka Ori v pozadí s pevnosťou v popredí, ale väčšina kúpajúcich to mala aj tak v paži...
Z Frangkokastela na pláž Preveli
Z pevnosti Frangkokastelo sme cestou pokračovali až na pláž Preveli s troma krátkymi zastávkami. Tou prvou bolo stredisko Plakias, kde to vydalo na nejaké to hrozno u súkromníka parkujúceho na miestnom kruhovom objazde. Druhou zastávkou bol starý benátsky most pri Kato Preveli a tou treťou parkovisko pri samotnom Moni Preveli.
Nakoľko bol čas siesty, oželeli sme návštevu kláštora a išli rovno na parkovisko nad Preveli. Po zaparkovaní sme vybrali vodu a vybrali sa dolu k riečke na pláž Preveli. Cesta dolu hrozná, celá po slnku, ale to som predpokladal. Preveli Beach bola pre mňa trochu sklamaním, pri poslednej návšteve bola voda čistá a do ramena sa dalo dostať na vodnom bicykli. Teraz bolo rameno zanesené zeleným žaburincom a po bicykloch ani stopy. Pri bufete asi tisíc ceduliek, čo všetko nesmiete robiť. najviac pobavilo upozornenie, že nesmiete púšťať hudbu (byť hlučný). Najmä na pozadí lodných klaksónov výletných lodí by hudba určite rušila tie dve husy, čo sa čľapkali v chladnej sladkej vode.
Výstup na parkovisko k autu bol rovnako namáhavý ako posledne. Tak na dva infarkty za sebou. Aj som sa radšej vrátil pre mladých s novou fľašou vody.
Z Preveli Beach do Kavrosu cez Spili
Cestou sme sa zastavili na parkovisko pri rokline Koutraliotiko. Trochu obzrieť a poobdivovať roklinu, vrak auta v rokline, útesy, dravé vtáky nad roklinou.
Potom sme už išli rovnou cestou do dediny Spili, ktorú sme deň predtým vynechali. Veľké parkovisko v Spili sme neminuli. Od neho sme sa vydali rovno cestou k prameňom, ale na hlavnej ceste narazili mladí na obchod s prírodnými produktami. Čaje, bylinky, oleje, maslá a masti, a mnoho iného, všetko vraj z vlastnej zahrádky. Nuž neviem, čo tam tú hodinu robili, možno dreli na tej záhrade.
Fontány v Spili fungovali naplno a teda bolo aj čo fotiť, Odtiaľ sme sa ešte vybrali poobzerať krásy vnútrozemskej dediny. A tam sme narazili na miestne etnografické múzeum...
Výlet autom - večerný - na západ slnka do Chanie
Po návrate z Vyhliadkového výletu a po večeri sme išli ešte obzrieť prístav v Chanii. Nejakou šťastnou zhodou okolností sa nám podarilo v spleti jednosmeriek a preplnených ulíc naraziť na oplotený poloopustený flek za prístavom. Spočiatku som myslel, že vstup iba pre domácich, ale z veľkej tabule napokon vysvitlo, že je to snáď verejné parkovisko a že nám možno nášho tátoša ani nevymknú. A tak sme vyrazili do mesta. Okolo miestneho parčíku s WC k prvým domom prístavu. Ako sa čím ďalej tým viac stmievalo, v prístave pribúdalo ľudí. Výhodou bolo, že boli k dispozícii voľne dostupné mapy Chanie s vyznačenými dominantami a tak sme vedeli, že vľavo od nás je samotný prístav a že ten maják na konci móla je naozaj ten maják na ktorý smerujeme. Aj keď treba povedať, že cesta až ku samotnému majáku je takmer nekonečná. Spestrenie ponúkali iba pohľady na prístav, pretože na druhú stranu bolo také plytké kamenité more.
Pred samotným majákom je nejaká budova, jej význam mi je trochu nejasný. Na strechu sa dostanete pohodlne schodami, samotná budova je však rozbitá. Pred budovou úbohý žobravý chromý grék s paličkou, ikonou a ručne písanou ceduľkou, aký je chudák. Vyberal peniaze na svoje nemocné nohy. Než sme sa vrátili z vychádzky zo strechy tej budovy, žobrák strčil palicu, ikonu aj ceduľku so srdcervúcim textom za najbližšie kríky a pokojne odkráčal domov. Aj som mu chcel dopísať na ceduľku niečo v zmysle - Som starý ...(oný) a ho(...) mi dajte, ale nakoniec som sa na to vykašlal, veď som nevedel, či ten chudák náhodou nevie po slovensky a tiež som nemal hrubú fixku. A tak sme mu tam nechali aj tú palicu aj tú ikonu.
Po návrate z prechádzky prístavom sme si našli parkovisko odomknuté, auto celé a na svojom mieste a tak sme vyrazili na cestu domov. Jediný zádrhel nastal, keď sa mi zdalo, že by sme sa mali držať viac vľavo, aby sme trafili domov. Nakoniec sme to šťastne otočili, syn našiel aj odbočku na national road a šťastne a úspešne sme došli až domov.
Výlet autom - turistický - roklina Platania a časť rokliny Patsos (Agios Antonios)
Nie každý chce prežiť v aute tri dni. A tak som mal auto na jeden deň aj pre seba. Keď som pred dovolenkou pozeral výlety, len tak, pre istotu som si do GPS nacvakal aj roklinu s názvom Platania. Platania gorge leží asi 75 km od Kavrosu juhovýchodným smerom. Roklina je malá, nevýznamná, ale má niekoľko zaujímavostí. Chodník nevedie samotnou roklinou, ale je vedený po skalách na hranách rokliny. No a ešte dravé vtáky a Pan a tak. Vraj cesta pre skúsených horalov s pevným krokom. To dokonale odradilo aj moju polovičku a tak som teda vzal sandále, bandáž kolena, ruksak, pár litrov vody, GPS, foťák a ostatné somariny a vyrazil som.
Z Kavrosu po dedinu Platania
Z Kavrosu do Rethymna, tu odbočka doprava smerom na Spili. Za pohrebiskom Armeni a dedinou Armeni som odbočil doľava na Kares, Goudelianu, Seli a Mirthios. To som nemal robiť. Tou cestou som išiel tak maximálne 15- až 20-kilometrovou rýchlosťou. Niežeby tá cesta bola taká hrozná. Cesta sa vinie mierne do kopca. A tiež kľučkuje mierne na východ. Teda skoro ráno mi slnko svietilo rovno do ksichtu. Miestami som nevidel nič. Väčšinou takmer nič. Krajnice som odhadoval podľa tých burín v bočných oknách. Spoliehal som sa jedine na to, že prípadný protiidúci vodič si všimne toho slepca oproti a zatrúbi. Takže som si stiahol okienka. Na jednom takom tienistom mieste som stretol bežkyňu v protismere. Ak by si o pár sekúnd privstala, asi by mala veľký problém. O pád desiatok metrov ďalej na auto vybehli dva veľké psy. Tak som tie okienka radšej privrel. To som sa už našťastie s autom dostal na lepší úsek, prípadne sa aj slnko posunulo trochu inde. V dedine Seli som na križovatke pokračoval rovno, aj keď sa cesta doprava zdala lepšia. Tak som si vyhliadol najbližšieho domorodca vynášajúceho smeti, aby som sa opýtal na cestu. Domorodec vyzeral ako náš najúbohejší bezdomovec. A tak sa ho pýtam medzinárodnou rečou - Mirthios??? A dedo mi hovorí: Yes, you must go directly to Mirthios. It´s about two kilometer. Padla mi sánka. Poďakoval som a odfrčal. Šťastne som sa dostal nielen do Mirthiosu, ale aj dolu pod vodnú nádrž Amari. Tu vedie nová široká cesta vpravo od nádrže hore až po križovatku do Patsosu. Ja som ešte na chvíľu odbočil doprava smerom na Patsos, ale otočil som to a vrátil sa na cestu smerom na Apostoli (akoby som križovatkou pokračoval rovno). Na križovatke s Patsosom som si všimol aj výraznú ceduľu Agios Antonios Gorge 1 km (tá viedla pri mojej pôvodnej trase doľava dolu). Za odbočkou na Patsos som ešte raz odbočil doľava dolu (smerom na Voleones), ale po konzultácii s mapou som sa opäť vrátil na cestu a pokračoval rovno smerom na spomínané Apostoli, Agia Fotini a Vistaghi. To bola dedina, ktorú som si pamätal ako možný nástup na Platania Gorge. Aj som si všimol nad dedinou zaujímavé skaly, dokonca aj nejaká široká poľná diaľnica tu viedla, avšak ja som pokračoval autom z kopca do nižšie položenej dediny Platania. Nakoľko podľa internetových tamtamov malo byť v Platanii parkovisko s tabuľou o rokline a ja som nič také nevidel, pokračoval som až na druhý koniec dediny. Potom som to obrátil a vrátil sa na námestie. Tu bola taká opustená zastávka autobusu, ktorý tu chodí snáď dvakrát ročne - na Vianoce a potom ešte niekedy poobede. Pri nej zaparkovaný nejaký maringotkový vozík. Tak som sa pichol k nemu a dúfal som, že ma v tejto zabudnutej dedine neodtiahnu, prípadne mi auto neopľujú.
Platania Gorge
Spomínaná tabuľka s informáciami o Platania gorge bola neďaleko. Akurát tam chýbali tie informácie. Asi už išli dopredu do rokliny. Od tabule viedli dva chodníky. Jeden rovno a druhý hore. Tak som vyskúšal ten do kopca. Za chvíľu som došiel do olivovej záhrady. V otvorenej rokline boli z kameňov vybudované také ohrádky, v ktorých rástli olivovníky. Pomedzi viedol chodník s vyznačenými bodkami. Cesta po hline, prípadne cez skalné schody. Zanedlho som došiel k prvému vyhliadkovému bodu na chrbte kopca po mojej pravej ruke. Tu končila prvá časť chodníka vhodná vraj aj pre deti a starých. Z vyhliadky sa dalo dovidieť nielen na dedinu Platania podo mnou, ale aj do celého údolia.
Od vyhliadky viedol trochu strmší chodník popod previslú skalu. Kým na prvej časti bolo vidno hlavne drobné vtáctvo, pri skale sa už začali vyskytovať aj väčšie vtáky - havrany. Predo mnou vpravo bola roklina Platania, ale výhľady boli biedne až zarastené. Navyše slnko bolo v protismere a tak aj fotky sú také o ničom. jediné potešenie bolo, že som vedel, že za kopcami rokliny bol vysoký kopec. Ten najvyšší na Kréte. Psiloritis.
Zanedlho som došiel ku skalnej bráne, alebo skôr k polozbúranej jaskyni. Tu končí druhá časť chodníka, vraj pre tých s lepšou kondíciou. S deťmi v pohode, dokonca aj starší ľudia by určite nemali problém. A tak sa pozrime na tú časť pre tých skúsených horalov (google prekladal aj ako pre horolezcov).
Chodník v Platania gorge začína stúpať trochu strmšie a na hline sa šmýka (trochu). To našťastie netrvá dlho a chodník sa okrem toho, že sa približuje k rokline dostáva aj na hranu, ale hlavne na skalu. Je perfektne vybudovaný, zábradlie je zapustené železnými tyčami do skaly. Zábradlie je už trochu nahnité a tak neodporúčam opierať sa. Ale s tou hranou to tiež nie je také horúce. Pri prekonávaní prvého prahu je chodník trochu úzky, ale neskôr sa rozširuje. Stavitelia cesty sa určite zapotili, niektoré časti chodníka sú vyslovene vysekané do skaly. Našťastie väčšina chodníka vedie v cik-cakoch po strmšie sa zvažujúcom boku rokliny.
Tretia časť rokliny Platania končí na oddychovom mieste na skale nad samotnou roklinou. Výhľady do rokliny nič moc, ale borovica poskytuje aký-taký tieň na oddych i občerstvenie. Navyše nad mojou hlavou sa začína letecký deň dravých vtákov. Tuším orliakov morských, ale môžem sa aj mýliť. Najskôr jeden, dvaja, traja, dvaja vo formácii. Počas ďalšieho výstupu som napočítal deväť vtákov na oblohe naraz. Sú trochu vysoko, ale občas ich zrkadlovka zachytí pomerne dobre. Táto tretia časť je najzaujímavejšia a najkrajšia na celej túre. Odporúčam každému.
Posledná, štvrtá časť rokliny Platania po kaplnku je už rutina. Najskôr trochu vyššie po vysekaných schodoch, potom zas dolu na malú planinu. Cez planinu rovno k jaskyni Pana (doľava vedie taký zreteľný chodník do sedla a podľa mapy ďalej až do Vistaghi - nakoľko som mal auto v Platanii, tak som ním nešiel).
Od jaskyne ešte pár desiatok metrov cez bráničku v plote až po kaplnku/kostolík. Pri kaplnke je prameň. Ale v páliacom slnku je v priloženej PETke vody tak pre kozie mláďa. A navyše zelenej. Kaplnka vystavaná pod previsnutou skalou. Vnútri príjemný tieň, ikony, sviečky. Klasika. Pri kaplnke dvaja postarší gréci, ktorých som počul už dávnejšie. Kým žena pobehuje po skalách nad kaplnkou, s grékom sa dávame do reči. Odkiaľ som, kam kráčam (to keby som vedel), ukazuje mi kopec, či viem čo je to zač. Hovorím, že Psiloritis. Očividne je rád, že viem, kde sa nachádzam. Hovorí, že s priateľkou sa vybrali z Platanie do Fourfourasu a pozýva ma s nimi. Poďakujem, že mám auto zaparkované v Platanii a že by som sa rád k nemu aj vrátil. Rozlúčime sa a on ešte pobehne za mnou, že vraj či nechcem jablko. Poďakujem, veď oni si ho tiež zaslúžia a ja mám ešte jedla i pitia dosť.
K autu sa vraciam rovnakou trasou, akou som šiel aj hore. Na internete je ešte aj nejaká okružná trasa do Plataniasu, trochu dlhšia a jednoduchšia, ale zas tie schody mi rozhýbu koleno, v protismere možno budú aj lepšie fotky a nepoblúdim. K autu zostupujem v pohode. Auto zostalo celé, len je trochu horúce na páliacom slnku.
Roklina Agios Antonios
Z Platanie sa k rokline Agios Antonios dostávam trochu oblúkom. Najskôr jedným, potom aj druhým. Od Apostoli idem pozrieť k vodnej nádrži Amari. Nádherná cesta. Tak na bike. Celá cesta z kopca po zalesnenom údolíčku viedla v tieni. Akurát si neviem predstaviť, kto by ma dotlačil na ten kopec. Pri vodnej nádrži sa dávam doľava a prudkým stúpaním cez Voleones až na novú cestu vedúcu k Patsosu. Na známej križovatke odbočujem doprava a po približne kilometri odstavujem auto na krajnici za ďalšími parkujúcimi. Keby som šiel ďalej, mohol som si ušetriť nohy. Okolo Piknik taverny schádzam k dolnému parkovisku, kde začína chodník do rokliny. Nepamätám si na túto roklinu z netu a tak sa idem iba na chvíľu pozrieť. Veď som polovičke sľúbil, že keď skončím Plataniu, že sa ozvem. Či som celý, či drží koleno a tak. Akurát tam nebol signál, tak to odkladám na neskôr. Tu signál tiež nemám a tak si hovorím, že idem maximálne pol hodinu dolu a vraciam sa.
Roklina Agios Antonios (Patsos gorge) začína príjemným lesným chodníčkom vhodným aj pre imobilných (no, pár drevených schodíkov tam bolo, ale nič, čo by sa nedalo prekonať). Ten vedie až ku kaplnke pod skalou. Grécka klasika, tak ako pod Olympom či dnešná Platania. Pred kaplnkou je studnička. Prameň je dostatočný aj v horúcom septembri. Od kaplnky vedie dobrá cesta ešte niekoľko desiatok metrov pod veľký skalný previs. Ceduľky sú v helenickej hatlanine. Vydávam sa najskôr okolo skaly vpravo hore. Prídem na vrch skaly, kde je vyhliadka. Po oplotení vyhliadky zostali už iba zhnité laty nahádzané na jedno miesto. Ani roklinu moc nevidlo pre vegetáciu. A tak sa vraciam dolu a pokračujem chodníkom rovno. Chodník vedie na veľký amfitáter pod skalou, ktorý slúži ako oddychové miesto pre organizované výlety aj jednotlivcov.
Cesta do rokliny Patsos pokračuje strmo dolu po skalných schodoch. Toto už určite nie je pre imobilných. Chodník končí pri hlbokej rokline. Našťastie cez roklinu vedie drevený mostík. Skaly tu dosahujú aj niekoľko metrov. Pod nimi vznikajú štrkové až pieskové pláže. V septembri je našťastie potok vyschnutý, prípadne tečie popod zem. Prechádzam ešte niekoľko metrov poza najbližší balvan, po provizórnej ferate na šikmom rebríku na ďalší veľký okruhliak. Tu to otáčam. Steny sa síce približujú, ale je očividne komplikované hľadať pokračovanie chodníka pomedzi skaly. Navyše polhodinka uplynula. Vraciam sa rovnakou cestou až k autu. Dúfam, že sa sem ešte vrátim... Prechod celou roklinou Patsos Gorge, alebo tiež roklinou Agios Antonios pozri pri výletoch zo Sfakaki v roku 2016.
Od Patsos gorge autom až do údolia a cez Rethymno do strediska. Signál sa nakoniec konal až v Rethymne.
