Od hotela Santa Marina sme pokračovali autom (kúpať som sa nemohol, ale šoférovať áno) doprava k mostíku, tu odbočili doľava do Gazi a rovnakou cestou ako v včera sme pokračovali do Tylisosu. Na známej križovatke sme neodbočili doprava, ale doľava a dostali sme sa až do dediny. Tu sme natankovali za slušný peniaz (tuším do 1,1 Eura za liter) a pokračovali smerom na Anogiu. Po chvíli jazdy prichádzame k zaujímavej rokline po ľavej strane. Miestami je vidieť aj cestička na dne rokliny, prípadne chodník na druhej strane kopca. Škoda, že ju nemôžem prejsť, aspoň čiastočne. Po pár sto metroch vedie dolu nejaká cestička, tadiaľ by sa určite dalo zísť až na dno a odtiaľ na koniec rokliny. Prechádzame teda pomaly po ceste po pravej strane svahu a po pár kilometroch skutočne prichádzame na koniec rokliny. Je tu nejaký barák a cestný most ponad potok.
Pokračujeme cestou na Anogiu. Okolo nás sú zaujímavé kopce, pred nami občas v diaľke vidíme pohorie Ida. Na jednom z kopcov vidieť malú bradavku - podľa ktorej identifikujeme Psiloritis. Cesta je viac-menej dobre značená, takže nie je problém prísť až do Anogie. Tu mali nejakí cestovatelia pred nami problém trafiť sa na cestu vedúcu na planinu Nida. My sme žiaden problém nemali. Pred dedinou je taká zákruta doprava hore a na ľavej strane cesty je oporný múr. Na ňom bol namaľovaný veľký červený kosák s kladivom a napísané tuším KSK (komunistická strana Kréty). Trochu ďalej vpravo na horizonte nejaká reštaurácia a oproti niečo ako park so stromami. Hneď za ním (za horizontom) je široká cesta doľava, dobre značená (akurát značka nie je na pravej strane pred odbočkou, ako u nás, ale na protiľahlom konci križovatky - teda v podstate na pravej strane za odbočkou).
Od križovatky v Anogii už nie je z cesty kam odbočiť (ak nepočítam uličky v dedine a jednu odbočku ku hvezdárni na kopci pred Nidou). Cesta sa vinie v zákrutách hore, vľavo je vodná nádrž, potom dve 360-stupňové zákruty až na samý vrch. Cestou stretávame kamenné prístrešky pastierov, ktovie, ako počítali klenby na strechy, aby im to nepopadalo. Na vrchu sa medzi čiarami vyvaľujú ovce. Dajú sa obísť opatrne v protismere, tri autá ich predsa nevyrušia. Cesta má vyznačené krajnice, najskôr namaľovali biele čiary, keďže niektoré úseky sa im začali drobiť, namaľovali po celej dĺžke žlté čiary. Ktovie, akej farby budú na budúci rok...
Míňame odbočku ku hvezdárni a pomaly klesáme na planinu Nida, ktorá je vľavo od cesty. Od Anogie nás sprevádzajú čísla na vozovke, ktoré asi udávajú počet kilometrov od taverny v Nide. Míňame aj odbočku na Ski resort, tu by som s osobákom nechcel ísť. Ale na tanku by sa tu jazdilo dobre :-).
Parkujeme na parkovisku pred tavernou na planine Nida. Cesta síce pokračuje ďalej, avšak už to nie je asfaltka, ale iba poľná cesta. Niektorí cestovatelia udávajú, že taverna je polorozpadnutá budova. Mne to pripadá ako hotel Diery v Malej Fatre pred rokom. Tiež to vyzeralo, že na stavbe sa pracuje a pritom bol hotel v prevádzke. Do taverny nejdeme, na druhej strane parkoviska začína chodník k Diovej jaskyni (Zeus cave, tu nazývaná aj Ideon cave). Pomaly sa šinieme po ňom, až prídeme ku kostolíku. Vstup voľný, za ním je nejaký barák a v tieni odkvapu sa sušia ovce. Pokračujeme poľnou cestou doľava, kde by mal začínať chodník vedúci na Psiloritis. Už z diaľky vidíme mužíka, pri príchode bližšie je vidieť žlté šipky a žltý krížik. Pomerne vychodený chodník, skraja sú šipky na kameňoch. My pokračujeme od zákruty poľnej cesty hore k Diovej jaskyni. Asi 50 metrov pod jaskyňou urobili gréci kamenný chodník s obrubami a na rovine pred jaskyňou aj základy nejakej kamennej búdy. Asi tu budú o pár rokov vyberať vstupné. Zatiaľ sa nič také neplatí a tak prechádzame cez krátke koľajnice k vstupu do jaskyne.
Vľavo aj vpravo od jaskyne strážia kozy, žiadna však nemá roh hojnosti. Nad nimi lietajú nejaké dravé vtáky (nie som odborník, ale ani F-16 ani Migy-29 to určite neboli). Proste taká hororová atmosféra. Prísť sem v noci - tak neuvidím ani meter pred seba. Vchod do jaskyne je zahradený plotom, avšak nik nevie, kde začína a kde končí. Dolu vedú drevené schody, ktore v pohode prekonávam aj so zašitou nohou. Dole je chladno, avšak nie až tak, ako v jaskyni pri Psychre (pozri pobyt v hoteli Blue Sea). Ani tých krasových ozdôb tu nie je až toľko. Akurát kúsok trčí niekde hore na centrálnom pilieri. Dlážku spravili z dreva, aby im turisti nepošliapali ten vlhký mach. Krátka železnica vedie až na dno jaskyne. Odtiaľto asi na nej odvážali sutiny pred jaskyňu. Pomaly sa vraciame ku vchodu a dole k autu. Ešte krátka vychádzka po turistickej značke a ideme naspäť k autu.
Do hotela Santa Marina v Amoudare sa vraciame tou istou cestou. Medzi Arolithosom a Gazi stretávame v protismere kolónu. Maník v aute nás posiela na krajnicu, za ním sa na podvalníku vezie nejaký buldozér. Zatiahnem teda na krajnicu a pozerám, ako vykazuje niektorých menej chápavých z cesty. Podvalník zastavuje na mojej úrovni, tak vychádzam na cestu a robím miesto pre tých za mnou. Ešte dotankovať zvyšok a nechať auto na parkovisku hotela. Ale to vpravo je zatvorené a to vľavo tiež. To pri ceste je plné a pred hotelom je zákaz, aby sa mali kde otočiť autobusy. Zatiahnem teda auto k múriku a pýtam sa recepčnej, či je to OK. Keď mi to odobrí, nechávam jej kľúče na recepcii, aby si ho večer mohla pôžičovňa vyzdvihnúť. Do Heraklionu už po večeri nejdeme, môžem si teda dať k večeri aj pivo.
Poznámky Stefanyky k požičaniu auta
- Volil som radšej drahšie auto s plným poistením ako lacnejšie s pripoistením (myslím cenovo drahšie)
- Auto sa dá požičať od rána do rána, ale aj od večera (21.00) do večera
- Cesta od hotela na parkovisko Nida (aj späť tak isto) trvala asi 1,5 hodiny, merala okolo 55 kilometrov. Povrch cesty bol kvalitný, asfaltový
- Ceny benzínu boli od cca 1,19 - 1,30 v Amoudare so 1,075 až 1,1 v Tylisose.