(2021 - doplnené foto) Výlet na Psiloritis (mount Ida) som začínal skoro ráno. Vstával som niečo po tretej ráno, aby som pred štvrtou vyrazil z hotela Agelia Beach. Slnko vychádzalo čosi po šiestej hodine a na kopcoch býva ešte dosť tma. Cestu som počítal zo Sfakaki na dve hodiny. Je to síce iba okolo 70 kilometrov, ale potme, na neznámych kľukatých cestách a bez navigátora (iba s GPS). Nakoniec mi cesta zo Sfakaki cez Panormo, Peramu, Axos, Anogiu na planinu Nida tie dve hodiny skutočne aj trvala. Ale je potrebné tiež povedať, že najviac ma zdržal posledný úsek od Anogie na planinu Nida. Zistil som tiež, že odporúčanie baby z pôžičovne, aby som volil vyššiu triedu auta som mal poslúchnuť. Lebo vyššia trieda - predpokladám že aj lepšie svetlá. Tie na mojom aute - nič moc. Ale poporiadku.
Od hotela Agelia Beach v Sfakaki, kde v noci parkoval môj tátoš som po miestnej komunikácii vyrazil pár metrov východným smerom. Potom podchodom popod krétsku jedenapolpruhovú diaľnicu (Nationalroad) na miestnu komunikáciu nachádzajúcu sa na opačnej strane diaľnice. Tu doľava a pár sto metrov na výjazd na Nationalroad. Touto "diaľnicou" až po odbočku v Panorme (Panormos). Cestou som stretol tak maximálne 10 áut.
Od Panorma pomerne komfortnou cestou do Perama. Stretol som jedno auto v mojom smere a jedno v protismere. Po zídení do Perama som míňal odbočku doľava na Melidoni (pozri výlet z predchádzajúceho dňa) (teda ja som išiel rovno), za tým nasledoval most a na konci mosta som sa dal cestou šikmo doľava. Pár sto metrov mierne doprava a na križovatke doľava (sprava sa pripájala cesta z centra mesta Perama). Potom už cesta nepustila. Väčšinou mala dobre vyznačený smer na Anogiu, aj keď je potrebné povedať, že gréci občas s radosťou umiestňujú smerovníky doprostred križovatky. Znamenalo to, že kým ďalšie pokračovanie cesty bolo autom osvetlené dobre, značka vpravo či vľavo vedľa mňa bola takmer nečitateľná. Ale dalo sa orientovať väčšinou podľa krajnice. Významnejšia cesta mala namaľované biele čiary, odbočky a miestne komunikácie väčšinou nie. Ale výnimky sa samozrejme našli.
Prvá významnejšia odbočka za mestečkom Mourtzana mala smerovník doprava hore na Anogiu dobre vyznačený. Nasledovalo Garazo a cesta na Axos. Až potiaľ sa dalo orientovať podľa čiar na krajnici. V Axose čiary končili, ale bol vyznačený smer na Anogeiu (Anogia - alebo Agónia?). V Axose bola tiež vyznačená odbočka k jaskyni v Zoniane (doprava), kde som sa prípadne chcel zastaviť až po túre. Zhruba od Garaza mi už pomáhal aj mesiac, ktorý osvetľoval siluetu pohoria Ida a ukazoval, kde sa asi nachádza horský prechod k Anogii. Za Axosom som míňal aj druhú označenú odbočku doprava k jaskyni Zoniana. Ja som pokračoval rovno cez malý horský priesmyk až do Anogie. Od Perama až po Anogiu som nestretol žiadne auto a ani žiadneho živáčka. Teda ak nerátam jednu babku sediacu pred domom v Axose, opierajúcu sa o paličku. Možno ju iba včera zabudli vziať dovnútra...
V Anogii som stretol prvého chodiaceho domorodca. To ma tak vzalo, že som si asi nevšimol, kade ide hlavná cesta (tá išla za veľkou ľavotočivou zákrutou doľava hore) a tak som pokračoval rovno. Keď sa mi na najbližšej križovatke zdalo, že by som mohol správne trafiť aj nejaký príjazd k domu, opýtal som sa tretieho živáčka v ten deň, ktorý sedel pred zatvorenou tavernou, že kade na planinu Nida. Nida? čudoval sa, ako keby ten názov počul prvýkrát. Nida - potvrdzujem a dodávam - Psiloritis. Nida, krúti hlavou. Psiloritis, krúti tiež. Ale potom sa mu rozsvieti v palici a hovorí, ako keby vynašiel pitnú vodu: Nídá, Psílorítís a ukazuje rukou trochu vpravo hore odo mňa. Niekam hore, odkiaľ práve prichádza auto. Tak som poďakoval a vydal sa hore. Na prvej väčšej križovatke som sa ale rozhodol odbočiť doľava dole, veď ktovie, na akú miestnu skratku pre traktory rovno až na najvyšší kopec ma dedo poslal. (Nakoniec sa ukázalo, že keby som odbočil doprava, tak som za chvíľu na odbočke na Nidu.) Odbočujem teda doľava dolu a cez námestíčko prišiel až na križovatku ciest. Tu zas doprava hore a keď som už-už chcel zastaviť a skontrolovať mapu a GPS, objavil sa predo mnou smerovník, že Nida 22 km. Túto cestu som už poznal z predchádzajúcej návštevy jaskyne Ideo Andro.
Ak som si myslel, že teraz to bude už len brnkačka, tak som sa mýlil. Bolo potrebné dávať veľký pozor na cestu a ak som aj niekde prekročil rýchlosť 50 km/h, tak som bol rád. Väčšinou som sa plazil tridsiatkou. V prvom rade tu bolo dosť zákrut. V druhom rade v niektorých zákrutách bolo dosť šotoliny a napadaných kameňov. V treťom rade občas cez cestu prebiehala všelijaká zver - či už vyplašené jaštery, prípadne ešte vyplašenejšie zajace a pod. No a v neposlednom rade, bol som pomerne vo veľkej nadmorskej výške (odbočka pri Anogii je vo výške 800 mnm, planina Nida vo výške takmer 1400 mnm). Nechcem tým povedať, že by tu bol sneh či námraza. Len to, že okolité kamene pri danej teplote rýchlo vychladli. Zato cesta zostala teplá. No a keďže na okolitých skalách sa pásli ovce a kozy, tie sa v noci vyhrievali a spali práve na teplejšej asfaltke. Niektoré sa s približujúcimi svetlami poslušne vybrali na kraj cesty. S inými to ani nepohlo. Nepomohlo ani blikanie svetlami, prípadne zatrúbenie či drzé natlačenie sa až na ignorantského barana. Keď som už začínal byť zúfalý, že tu snáď aj uvidím východ slnka, všimol som si, čo na všetky ignorantské stvorenia platí. Vytlačiť spojku a poriadne dupnúť na plyn. Motor zavyl a všetky tvory sa pratali z cesty. Teda dá sa povedať, že hluché asi neboli, len klaksón ignorovali.
Psiloritis - výlet so Stefanynkou, jún 2016. Modrá je prístupová cesta autom od Anogie. Červenou som vystupoval na Psiloritis a fialková je zostupová trasa z Psiloritisu k autu na planinu Nida. Sľučka vľavo pred parkoviskom vedie k jaskyni Ideo Andro. Vysvetlivky pre nasledujúce fotografie: Laggos - ceduľka označujúca Laggos, sd Laggos - tyčka v sedle, odkiaľ sa výstupová trasa vetví smerom hore na Mitatu a dole do doliny Akolita, bivi iglu - Mitata, X Seli je rázcestie pod Seli, Seli - je sedlo Seli
Cesta od Anogie po planinu Nida sa dá nazvať aj ako Shit way. Ešteže som mal auto z pôžičovne, lebo ručne by som to nechcel umývať. Ale na druhej strane je nutné povedať, že po zime (prípadne dažďoch) to musí byť úžasný materiál na zveľadenie tejto kamennej pustatiny. Cestou hore som stretol iba jedno auto v protismere. Buď sa niekto zabudol hore, prípadne to bolo auto z miestneho národného observatória, ktoré je neďaleko. Po zaparkovaní na planine Nida som ešte na príjazdovej ceste videl dvoje svetlá, ale na planinu už nedorazili. V tých miestach je už iba odbočka do miestneho ski-centra. Na Planinu Nida som dorazil zhruba o pol šiestej. Už bolo pomerne vidno. Než som trochu poraňajkoval a pripravil sa, už sa dalo ísť aj bez baterky.
Z planiny Nida severnou vetvou na Psiloritis (Timios Stavros)
Odchod od auta na planine Nida približne 5:40 miestneho času. Teplota svieža a pomerne veselý vetrík k tomu. Ale vzhľadom na to, že som si pre prípad nabalil do noše 6,5 litra vody a že takmer celá cesta až na Psiloritis mala viesť do kopca, zvolil som krátke nohavice a tričko s krátkym rukávom. Kvôli vetru na hlavu a na uši šatku. Ostatné budem prípadne riešiť cestou. Tej vody som radšej volil viac, vzhľadom na zhruba 18 kilometrov v teréne po slnku bez výraznejšieho tieňa (po prvej hodine už úplne bez tieňa).
Prvú časť som na rozchodenie zvolil po poľnej ceste vedúcej k jaskyni Ideon Andro. Dalo sa ísť aj skratkou, ale pre mňa lepšia prechádzka ako strečing. Na poslednej a najvýraznejšej zákrute bola ceduľka s vyznačením miesta - NIDA. Príjemne prekvapila, pri poslednej návšteve tu bola len značka nastriekaná na skalu. Nakoľko sa z Planiny Nida na Psiloritis konali nejaké horské bežecké preteky, cesta bola parádne vyznačená dvoma bodkami na skalách. Značky boli dostatočne často a preto nebolo potrebné hľadať schodné cesty. Cesta viedla šikmo hore po svahu až do miesta nazývaného Lakka. Obyčajne si tento názov laicky prekladám ako jazero (vo význame rovná plocha - napríklad na sopečnom ostrove Nysiros bola ako Lakka označená kaldera).
Odtiaľto začínam naberať výšku. Najskôr bokom svahu vpravo od rokliny, neskôr samotnou roklinou. Začínajú pribúdať pichľavé a škrabľavé kríky. Na Kréte (v horách) je niekoľko výraznejších prírodných farieb. To bielošedé sú skaly (niečo ako vápenec). Dá sa po nich chodiť. To do hneda je väčšinou pôda (a ešte aj trochu iné skaly). Občas vykúka spomedzi skál. Je dobrým indikátorom, kadiaľ zhruba vedie chodník. To žlté sú suché trávy. Nepríjemné a škrabľavé. No a najhoršie sú tie zelené plochy, o ktorých si človek z diaľky myslí, že bude pohodička. Neznamenajú trávu, ale nesmierne pichľavé kríky. Obyčajne ich nežerú ani kozy. Občas z nich vyletí vtáčik, prípadne nejaký hmyz. Keď sa ich chytíte, v ruke máte zapichnuté tvrdé ostne. Ale zaujímavé je, že pri obtrení sa iba škrabú a neuvoľňujú sa. Asi majú nejaký patentovaný uvoľňovací mechanizmus.
V rokline mám posledné zvyšky tieňa na výstupe. Akonáhle trasa prejde na ľavú stranu rokliny, tieň sa stráca.
Nado mnou je prvé sedlo s kovovou tyčkou. Tam niekde by sa mala výstupová trasa na Psiloritis deliť na dve vetvy. Ľavá vedie dolu do dolinky a je vyznačená dvoma bodkami pre bežcov, ale aj turistov. Tou sa budem neskôr vracať. Pravá trasa na Psiloritis vedie doprava hore a je značená dosť biedne. Občas sa na skale nachádzajú vyblednuté červené šípky. Slúžia hlavne na potvrdenie toho, že som na trase. Občas je vidieť spomenutý hnedý pásik chodníka, ale niekedy je ťažké povedať, či je od turistov alebo od všadeprítomných kôz. Vodítkom je tu hlavne GPS. Mapa Freizeitkarte GRE je v Garmine absolútna šupa a stiahnutá trasa na Psiloritis je tiež vynikajúca. Občasné prešľapanie chodníka o 5 až 10 metrov vedľa je pochopiteľné.
Od sedla Laggos traverzujem odvrátenú stranu kopca nad jaskyňou Ideo Andro, pričom postupujem stále hore. Potom pár desiatok metrov dolu do sedla, aby som opäť mohol naberať výšku.
Na kopci stretávam mitatu. Nie je to, podľa názvu, nijaký príbuzný, ale stavba krétskych pastierov. Kamenná stavba s klenutou strechou. Vnútri vraj pastieri prespávajú, prípadne tu uchovávajú aj mlieko či syr od kôz. Ja som pastierov nevidel, zostal po nich iba smrad. Prípadne ten bol od turistov, ktorí tu inak v okolí nemajú ani trochu súkromia. Vnútri málo miesta a dosť skál.
Od mitaty na vrchole plochého kopčeka je vidieť pokračovanie chodníka na Psiloritis. Jemná hnedá stružka sa vinie hneď za dolinkou hore k ďalšiemu sedlu s tyčkou (Seli). Teda chodníkom dolu do dolinky, kde je nenápadná tyčka (moje značenie X Seli). Tu sa spája ľavá a pravá vetva chodníka na Psiloritis. Odtiaľto je teda chodník opäť dobre značený bodkami.
Po vyjdení do sedla Seli k tyčke ma čaká prvá odmena - prvý výhľad na Psiloritis. Ale aby to nebolo až také jednoznačné, ak som doteraz postupoval v pomerne silnom vetre a musel som dávať pozor, aby ma nezhodil pri poskakovaní po skalách, tu sa vietor rozprúdil parádne.
Chodník až pod Psiloritis stúpal rezko šikmo hore. Ako bonus tu končil chodník a začínala pomerne široká turistická magistrála. K tomu výhľady na severovýchod až jaskyni Melidoni, kde som bol včera.
Vpravo dolu podo mnou bola nejaká budova s pomerne veľkým asfaltovým parkoviskom. Od neho stúpal pomerne strmo hore chodník až na moju magistrálu. Pohľadom do GPS som sa presvedčil, že chodník je zaznačený aj v mape a predstavuje určite najkratšiu výstupovú trasu. neviem, či aj najstrmšiu, či tá z opačnej strany (z Fourfouras) nie je ešte strmšia.
Sedlo pod Psiloritisom ma víta prázdnou konštrukciou na turistické značenie. Odtiaľto je výhľad na južnú časť Kréty, oblasť okolo Mataly a na údolie Amara podo mnou. Odtiaľto vedie zostupová trasa krétskej E4 do Fourfourasu a ďalej na západ. Tam niekde podo mnou je aj horská chata SEO pod Psiloritisom.
Mňa čakajú posledné výškové metre na Psiloritis, známy aj ako Mount Ida či Timios Stavros.
Veľká mitata na vrchole Psiloritisu spojená s kostolíkom a zvonom na symbolickej bráne. Asi to poznáte. Zazvonil zvonec... a výstupu je koniec.
Ale nič nie je také jednoduché, ako sa to zdá. Ja som na južnej strane chránený pred vetrom. Ale na druhej strane fúka tak silno, že sa bojím, že tú trepotajúcu sa vlajku vyrve aj so stožiarom a polkou kopca. Ledva udržím zrkadlovku so sklom. To že tu fúka často dokazujú aj pripravené, vyhĺbené a skalami obložené miesta na bivakovanie na južnej, záveternej strane kopca. Hotové okopy pre guľometné hniezda, minimálne pre celú rotu. Mám dojem, že ak sa inde stavajú mužíci, tak tu asi -závetria-.
Vchod do kostolíka Timios Stavros je úzky. Ledva sa pretiahnem a to som bez ruksaku. Zato vnútri sa nestačím čudovať. Skriňa. Komu sa asi tak chcelo vláčiť ju až sem? Lebo ikony a kríže chápem, to sa dá schovať aj do ruksaku. Ale skús schovať skriňu. A ako ju vlastne dostali dovnútra? Rozobrali skriňu či mitatu?
Návrat z Psiloritisu južnou trasou na planinu Nida
Po nejakom tom odľahčení proviantu aj zásob vody som sa vydal rovnakou cestou dolu. Ak som na výstupe nestretol ani živáčika, cestou dolu som stretol prvé dve dvojice v protismere.
Prvé sedlo (Psiloritis, k chate SEO a do Fourfournasu) aj druhé sedlo (Seli) som si pamätal, tretiu tyčku v dolinke (rázcestie, na mapke X Seli) som síce prehliadol, ale pohľad do GPS ma presvedčil, že tie vyznačené bodky vedú správnou cestou. A tak som pokračoval výraznou dolinou rovno stredom. V dolinke som stretol okrem ďalšieho stáda kôz aj sympatické miesto na bivak. Nebolo síce zastrešené, ale na plácku som našiel skutočnú trávičku. Žiadne pichliače - až som sa čudoval, že prečo ju tie kozy ešte nezožrali.
Bolo potrebné dávať si pozor na chodník, lebo pichľavé kríky tu boli väčšie a chodníkov od kôz bolo tiež viac. A tie viedli chvíľu rovno a potom odbočovali na najbližšie kopce vpravo či vľavo. Navyše, chodník v strede rokliny slúžil zaiste aj ako príležitostné riečisko, takže kameňov tu bolo viac, ako inde.
Chodník došiel až po rozcestie Akolita s pomerne novou ceduľkou (vďaka pretekom). Odtiaľ doľava hore nevýrazným chodníkom po chrbte medzi dvoma miniroklinkami. Chodníkom až k tyčke, pri ktorej som ráno odbočil na pravú výstupovú trasu.
Odtiaľ východnou roklinou dolu do miesta zvaného Lakka a na planinu Nida na cestu vedúcu k jaskyni Ideon Andron. A kruh sa uzatvoril. V rokline nad Lakkou som stretol pár ľudí vystupujúcich hore. Aj som sa čudoval, že tak naľahko, tak neskoro a podobne, ale možno ani hore nešli.
Cesta na Psiloritis mi trvala cca 5 hodín a merala 9,2 km, na Psiloritise som bol cca 35 minút, cesta z Psiloritisu cez Diovu jaskyňu k autu mala 10,5 km, trvala mi 4 hodiny.
Jaskyňa Ida (Ideon Andro) a jaskyňa Sfendoni (Zoniana)
Jaskyňa Ideo Andro
Na rozdiel od mojej poslednej návštevy bol pľac pred jaskyňou už z európskych peňazí upravený. Teda aj oplotený. A tiež prázdny, smutný, zúfalý. Odtiaľto by teda už ani Zeus neunikol :-(. V podstate ani neviem, či ten plot strážil vstup, alebo to, aby sa niekto nedostal von.
Predstavujem si to celé tak (to oplotenie), že Kretéňania napísali únijákom niekoľko listov:
List 1: Vážení únijňania, my tu v Kreténii máme prírodnú zaujímavosť nesmierneho historického významu aj pre vašich obyvateľov. Ale nikto od vás sa na to nechodí pozrieť, lebo po celom tomto významnom areáli chodia kozy a hádžu bobek na takúto cennosť. Žiadame vás o 20000 vašich peňazí, aby sme to tu mohli vyčistiť od bobkov, prípadne areál oplotiť.
List 2: Milí únijňania, my Kretéňania vám ďakujeme za poslané únijné peniaze. Vybudovali sme skvelé oplotenie aj s kasírbúdkou, aby sme tie davy zvedavcov nielen spočítali, ale prípadne aby nám niečo aj zostalo na opravy oplotenia. Potrebovali by sme však ďalšie dva milióny na vybudovanie širokej prístupovej cesty a na dovedenie elektriky na napájanie registračných pokladní (keď ste nám už ich používanie nanútili) a vody, aby sme tým davom vašich občanov dokázali zabezpečiť základné hygienické štandarty. Tiež by sme pre nich radi vybudovali dostatočne veľké parkovisko, letisko, prístavisko (*Pozn: nehodiace sa škrtnite)
List 3: Srdečné pozdravy spoluúnijňáci. Vás vari nezaujíma osud tejto pre všetkých únijňákov významnej historickej pamiatky? Lebo cesty za vaše peniaze stoja, voda aj elektrika je privedená, oplotenie funkčné a parkovisko stále prázdne. Žiadame vás o poslanie ďalších 20000 bankoviek, aby sme mohli zabezpečiť na najbližšie obdobie stráženie oplotenia, aby nám ho niekto nevyužil iným spôsobom. Lebo viete, u nás sa nekradne, u nás sa reckyluje. Napríklad taký Knosos, Gortys, Festos... - čo myslíte, kde sa podeli tie hory šutrov. Myslíte, že z nich recyklovali mešity, domy, nebodaj cesty či múriky? No áno, ale treba povedať, že niektoré šutre ešte zvýšili... Sprievodcu či biletára sa nám neoplatí posielať každý deň hore, veď uznajte, od najbližšej dediny je to vzdialené takmer 25 kilometrov a kto by sa denne trepal tam hore a aj naspäť. A toho benzínu... Veď sami hovoríte, že máme šetriť.
List 4: Informujeme vás, že v rámci šetrenia zdrojmi a prostriedkami sme definitívne zakázali do oblasti bývalej jaskyne prístup. Oplotený areál sme za "babku" prenajali miestnemu gazdovi, ktorý sa dobrovoľne zaviazal, že na ohradenom parkovisku bude parkovať výlučne svoje vlastné stroje, vo vybudovaných sociálnych zariadeniach bude chovať výlučne vlastné svine, v kasírbúdke bude predávať iba vlastné výrobky a ešte k tomu pivo, pepsikolu, ouzo a chipsy. A aby významná pamiatka nezakapala a nezarástla úplne, bude tam pásť vlastné kozy. Veď tie bobky ju predsa nezruinujú...
Asi tak nejako to mohlo byť, prípadne aj inakšie, či úplne naopak. Veď keď môžu byť lacnejšie jablká dovezené z Austrálie ako spoza humna, čo by sme sa starali o to, že pre našich obyvateľov sa za naše peniaze zavrú nejaké predtým voľne dostupné priestory. A nie, neplačem nad sebou. Ja som v tej jaskyni už totiž bol.
Jaskyňa Sfendoni pri obci Zoniana
Cestou domov som sa zastavil ešte v jaskyni Sfendoni, aby som sa prípadne trochu schladil. Najskôr som hľadal vhodný flek na prázdnom parkovisku, potom sa mi zdalo, že tamten tieň bude lepší. Nakoniec som pochytil ruksak, foťák a poďho obzrieť areál. Pri kase (a tiež reštaurácii) mi hovoria, že ak chcem vidieť jaskyňu, mal by som si pohnúť.
A tak som prikývol a ešte sa pýtam, či je jaskyňa iba so sprievodcom a tak. A oni že hej, že vstup je každú hodinu a že ostatní už čakajú tamto dolu iba na mňa. Tak som trochu pohol kostrou, sprievodca našťastie počkal. Hovorí, že foto áno, ale iba bez blesku. A tak som narýchlo dal dole filter, prepol foťák, vyskúšal a už sme išli.
Jaskyňa Sfendoni nie je príliš veľká, má dobré zabezpečenie, teda väčšinou nerezové lavičky, zábradlie i osvetlenie. To je riešené farebnými led-svetlami, takže sprievodca dokáže povedať, akou farbou sú nasvetlené stalagmity, akou stalagtity a akou stalagtáty. Okrem iného vysvetľuje, aké živočíchy žijú v jaskyni a poprosí nás, že ak by sme videli nejakého škorpióna, aby sme ho hneď nezašlapili ako nejakého Pokémona.
Cestou domov do hotela Agelia beach v Sfakaki už iba zastávka na dočapovanie a na jednu malú chladenú plechovkovú kolu na miestnej pumpe. Kľúče som nechal na recepcii a to je všetko z mojich krátkych výletov zo Sfakaki.