WasserlochklammCesta okolo Viedne, Poltenu, smerom na Lunz a Palfau. Pred Palfau doľava popri vodáckej rieke Salza na parkovisko. Lanovým mostom ponad rieku Salza, k platenému vstupu do rokliny Wasserlochklamm, odkiaľ vyviera voda z jaskyne, ako to tvrdia prospekty. Po zaplatení môžme pokračovať chvílu po pravom brehu rieky a potom už začíname stúpať dohora.

Roklina Wasserlochklamm

Prvý vodopád a prvé schodíky. Druhé schodíky, tretie, dvadsiate piate... Chodník stúpa okolo vodopádov vyššie a vyššie. Keď už začínajú bolieť nohy, tak sa trochu narovná, aby za chvílu mohol naberať novú výšku. Konečne posledný vodopád v tiesňave Wasserlochklamm, ešte pár serpentín v prudkom kopci a už vidíme drevenú búdu na hrane priepasti. Do búdy je vidieť, do priepasti nie. Tam je ale to najzaujímavejšie miesto, odkiaľ pramenia všetky tie vodopády, okolo ktorých sme prechádzali. Chodník vedie ešte ďalej, poza veľkú skalu, tušíme, že odtiaľ by mohol byť lepší výhľad. Mohol, ale nie je. Chodník je zatvorený, asi sa polámal a pracuje sa na jeho oprave.

V búde nám však tabuľa ukazuje, ako celá roklina Wasserlochklamm funguje.

Dávame teda prestávku na obed a pomaly zostupujeme naspäť chodníkom Jagerriegel. Je dosť prudký, vedie lesom a sme radi, že nie je príliš mokro, ináč by sa dosť šmýkal. Zaujal ma spôsob hospodárenia v lesoch. Padnutý strom je odvetvený, odkôrovaný a leží pripravený na odtiahnutie alebo iba tak. Kôra aj konáre sú podrvené a posekané na menšie kúsky a porozkladané okolo bieleho pňa. Vyzerá to čisto a upratane.

Vynárame sa pri vstupe do rokliny, na mostíku sa chvílu húpeme a pozorujeme vodákov, ako blbnú a skáču do vody z malého mostíka nad vodou. Nejakým zázračným spôsobom sa im podarilo neskočiť na prechádzajúce lode, tak sa sklamaní poberieme na parkovisko (veď najlepšia radosť je škodoradosť).

Am Szinken, Lunz am SeePresúvame sa do dedinky Lunz am See a prechádzame po ľavej strane jazera. Je tu pláž, aj pár bláznov na pláži v plavkách, my však mierime do kopcov vľavo, odkiaľ vedie asfaltka okolo lyžiarskeho vleku na Maisszinken (alebo Szinken?). Ešte chvíľu po asfalte rovno a potom cesta odbáča prudko doprava. Ňou hore až k usadlosti. Chodník tu pokračuje rovno po vrstevnici, my však otvárame bránu doľava a pokračujeme pomedzi kravy Milky (boli chudery také zblbnuté, že sa zabudli našminkovať na fialovo) po lesnej ceste. Cesta sa vlní raz vľavo, potom zas vpravo (občas je vľavo vidieť Otscher), chvílu je vpravo od nás vlek, neskôr ho prechádzame, aby sme nad jeho vrcholnou stanicou podliezli droty a dostali sa k vrcholovému krížu označujúcemu Am Szinken. Klasická vrcholová kniha, cez rúbanisko vidieť jazero aj dedinu Lunz. Na jazere sa rekreujú ľudia na motorových člnkoch, tu zhora to vyzerá zaujímavo. Nie sú to žiadne rýchle člny (jamahy), iba také lodné Babety, stačí to však na to, aby sa čln pohyboval želaným smerom.

Vydávame sa naspäť až k usadlosti, tu pokračujeme tou spomenutou cestou po vrstevnici až po najbližší les, ešte kúsok a potom nás odbočka doprava vedie mierne dole k Lunzu. Na najbližšom rozcestí prudko doprava naspäť a prídeme do civilizácie. Okolo nejakých budov, kaštielov a hostincov a dávame sa doľava okolo takého zaujímavého vodného parčíku (makety vodných mlynov), a stále okolo jazera až do Lunzu na parkovisko. Keďže sme tu v nedeľu, vidíme aj miestnych v typických krojoch.

Vo Fotogalérii nájdete všetky fotky z výletu do rokliny Wasserlochklamm

 

 


Posledne pridané