Cesta z Bratislavy ku Grossglockner Hochalpenstrasse bola dlhá. Keďže na ňu nadväzoval výstup na Spielmann, bolo potrebné prísť k mýtnici vo Ferleitene hneď po otvorení, t. j. o piatej ráno. Z Bratislavy sme preto vyrazili o desiatej večer predchádzajúceho dňa. Smer Viedeň, Salzburg. Cestou sme mali dve technicko-hygienické prestávky. Ale cesta bola neskutočne otravná. Ešte dnes bolí autobus celé sedadlo odo mňa. A do toho to protivné pípanie mýtnych krabičiek každú chvíľu. Už viem, prečo majú Rakúšania tak vybudované a obsadené diaľničné odpočívadlá. Ale pre vodičov kamiónov to môže byť dobrý budíček... Smile

O piatej ráno sme teda na mýtnici vo Ferleitene a nastupujeme na Grossglockner Hochalpenstrasse. Pred nami nikto nie je, slnko nevidíme, lebo vy výškach je zamračené. Na okolitých kopcoch je ešte dosť snehu (začiatok júna), cesta je však suchá a okolo nej iba ojedinelé fliačiky snehu. Zato ľadovcové riečky s ich "vodopádmi" sú úchvatné. Tie vodopády sú v úvodzovkých preto, lebo častokrát sú to iba veľmi prudké zľaby, po ktorých steká voda. Južné stráne majú snehu ešte menej (asi ho už stihli odpratať) Wink. Na vyhliadkach Grossglocknerskej Hochalpenstrasse nezastavujeme Frown, výhľadmi sa kocháme iba spoza okna autobuse. Teda ani fotiť sa neoplatí.  Pokračujeme až k chate Grossglocknerhaus, kde okolo šiestej parkujeme autobus na parkovisku. Nasleduje hodinová prestávka na hygienu, prebalenie a podobné veci. Po výlete sa sem vrátime, autobus nás tu počká.

Po výstupe na Sielmann

GlocknerhausPo návrate z vrchu Spielmann nastupujeme do autobusu a vyrážame k vyhliadke Františka Jozefa. Záujemcovia môžu ešte absolvovať krátku túru po ľadovci, k čomu im cestovka zapožičia za mierny poplatok ľadovcový výstroj. My ostatní, teda neľadovcoví, sa musíme zhruba tri hodiny potĺkať niekde okolo. O piatej zatvárajú všetky obchodíky a reštaurácie naokolo a pri parkovisku autobusov nám robia spoločnosť iba tie svište, ktoré kontrolujú asfalt, či im davy turistov nenechali nejaké prídavky k jednotvárnej strave. Schodami pokračujem k reštaurácii Panoráma. Pri zábradlá sú ceduľky, že pod nami sú svište. Skutočne. Pri schodoch, pri reštauráciách - všade svište. Vyzerá to ako v delíriu tremens, iba tie potvory nie sú biele (ale delírium som ešte neabsolvoval, takže neviem, či tá biela farba je tam opodstatnená). Zaujímavé, že tu ich turisti ani motorky vôbec neplašia. Ako to tí rakúski ochranári dokázali. Možno ich len nestrašia krvilačnými slovenskými turistami, horolezcami či skialpinistami. Ale možno alpské svište (a všelijaké iné zvery) vôbec nevedia  čítať po slovensky. Ináč by odovzdali ochranárom svoje sadlo, kožuch, chvost a čojaviemčo ešte a zamurovali sa od strachu 15 metrov pod lanovku. Nad reštauráciou Panorama je ochranné pásmo pre kozorožcov. Priamo nad asfaltkou začína. Nevidel som síce žiadneho kozorožca (okrem tých narodených na prelome rokov), ale verím, že tam niekde hore sú, prípadne postávajú v kozorohovom bare na nejakú ľadovcovú pijatiku a hrajú s ostatnými druhmi kozorohomariáš, aby prečkali to kvapkanie dažďa.

Ešte som obzrel Swarovskeho vyhliadku s ďalekohľadmi namierenými na Grossglockner. Pekne vidieť Kleinglockner i jeho väčšieho brata, pod Kleinglocknerom vidieť nejaké stopy, ale idú zhora dole. Keďže tadiaľto výstupová trasa nevedie a je na zostup dosť neskoro predpokladám, že je to iba stopa po uvoľnených kameňoch.

Zaujímavosti na Grossglockner Hochalpenstrasse

Spielmann z parkoviska vyhliadky Franca Jozefa pod GrossglockneromOkrem toho, že vysokohorská cesta je platená ma milo prekvalilo niekoľko vecí. Prvou je technické múzeum v prírode. Na každej zákrute nejaká tá snehová fréza, prípadne pluh. Druhou skutočnosťou bol fakt, že aj keď ste si zaplatili vstup, väčšinu atrakcií ste mali zadarmo. (Z tých platených samozrejme suveníry, jedlo a WC). Treťou voľná kyvadlová autobusová doprava na vyhliadku tatíčka Jozefa. 

Cesta z Grossglockner Hochalpenstrasse domov

Rovnako hororová nočná cesta  domov. Pípanie krabičiek na mýto pod každým druhým stĺpom Smile.

 


Posledne pridané