GlocknerhausParkovisko pri Glocknerhausi. Prvá júlová sobota ráno. Len ja (a ďalších takmer tridsať bláznov). Nad nami viseli temné mraky (dažďové ), Grossglockner bol zahalený v takých istých ťažkých súvislých mrakoch.

Včerajšia predpoveď na portáli www.alpy.net, preberajúca počasie od niekoľkých servrov bola nepotešujúca. Na jednom servri hlásili polooblačno, na poobede pravdepodobnosť dažďa, na druhom portáli hlásili dážď a na treťom sneh. Teploty sa točili od -5 stupňov sira Celzia ráno, cez -2 stupne naobed, až po plusových 3 - 5 supňov po celý deň s pravdepodobnosťou dažďa. Pre tých, čo neovládajú nemčinu (ako ja) alebo prípadne češtinu tam boli aj také piktogramy. Tmavé mraky s vločkami alebo čiarkami.

Podľa známej Pit-Schubertovej knihy Bezpečnost a riziko... bolo počasie ako vhodné na nezačínanie túry. Keďže naši šoféri si aj tak museli odpočinúť, vrhli sme sa v ústrety problému.

 

Časť prvá - od Glocknerhausu  do kopca po tráve po kótu 2620

Od Glocknerhausu po tráve k SpielmannuOd parkoviska pre autobusy pri Glocknerhausi sme sa vrátili trochu dolu a na úrovni vstupu do chaty Glocknerhaus sme vyšli na trávnatý chodník. Žltá smerovka nedovolila zablúdiť a bol na nej aj vyznačený aj smer Spielmann - 3 hodiny. Chodník v trávovom poraste stúpal dosť prudko hore v serpentínach. Snehové polia boli už iba miestami a v úvodnej časti ležali dosť ďaleko od chodníka. V okolí sa pásli ovce a popri chodníku sa nachádzalo dosť dier od svišťov. Ja som žiadneho nevidel, ale niektoré diery boli ešte čerstvé.

Po ľavej strane bolo vidieť samotnú chatu Glocknerhaus, dolu vodnú nádrž, Signore Grossglockner bol zahalený neprehľadným plášťom ako v známej československej rozprávke o Rumburakovi. Na protiľahľom kopci stekali ľadovcové rieky vytvárajúce ľadovcové vodopády. Do toho neľadovcová farba zelenej trávy a modro-zelené plochy vody v nádržiach.

Obloha - samozrejme biela - kazila fotky dokonale. Chodník viedol trávou a miestami boli kamene. Charakterom ako Nízke Tatry, ale bol dosť strmý.

Časť druhá - z kopca do ešte väčšieho kopca - výhľad na Spielmann

SpielmannPrvá zastávka bola na malej rovinke. Zdola sa zdalo, že vyššie už nepôjdeme. Z tohto miesta sa to naopak zdalo, že ešte sme ani nikde nevyšli. Chodník pred nami sa stáčal doprava a začal stúpať strmšie hore. Začali sa objavovať kamene, cesta bola však dobre značená farbou na kameňoch. Na vrchu kopca sme videli pred sebou malé jazierko. Ešte bolo celé v snehu, avšak už dole presvitala modravá voda. Chodník nás ťahal vľavo od jazierka. Najskôr dolu a potom zas hore samozrejme po snehu.

Stáli sme na kamennom chrbte. Pod nami vľavo dole väčšie jazero, pokryté súvislým snehom a ľadovcom. Sneh sa tiahol od jazera vľavo až do kotla Spielmana. Pred nami už bolo vidieť sedlo, do ktorého sme sa mali dostať. a vpravo od neho celý chrbát Spielmanna

Cesta do sedla Unter Pfandlscharte bola ako na dlani. Na začiatku bol smer vyznačený drevenými stĺpom, pred sedlom boli stĺpy tiež. Ale ako sa dostať pomedzi ne - na to nikto nemyslel. 

Časť tretia - prudko dolu k ľadovcovému jazeru, okolo neho  a potom na chrbát Spielmanna

Spielmann - kotol pod sedlomNa ľadovci to trochu šmýkalo, popri ľadovci sa zase začala topiť vrchná vrstva so suťou. Šmýkalo to teda tak aj tak.

Bolo potrebné opatrne prejsť do údolia, vyhnúť sa pre istotu jazeru pod snehom obrovským oblúkom a stúpať na chrbát Spielmanna. Spočiatku po snehu (veď sme sa dostali na južný svah), neskôr prudko hore po svahu. R

ozbité bridlice v nestabilnej vrstve hliny. Prví prešli v pohode, poslední išli skôr v mazľavej brečke, kde všetko pod nohami utekalo kamsi do doliny. Ešte pár desiatok metrov po trošku rozumnejšom skalnatom teréne a boli sme na chrbte Spielmanna, vo výške cca 2700 metrov.

Časť štvrtá - chrbtom Spielmanna na vrchol

Spielmann - pohľad z chrbta k sedluSpielmann - vrcholový kríž, 3027 mnmCestou rozbitou bridlicou sme si ušetrili prvý prah (výšvih) od sedla smerom k vrchu Spielmanna. Cesta tu bola pomerne schodná, občas sa ťažšie orientovalo, hlavne na niekoľkých málo miestach medzi skalami. Paličky väčšinou stačili, občas bolo treba pridržať sa skaly rukou, najmä pri vyšších krokoch alebo pri užších miestach. Chodník prekonával ešte asi dva nižšie prahy, keď sme v hmle nad nami uvideli vrcholový kríž. Vľavo od nás údolie na Ferleiten (odkiaľ sme ráno prišli autobusom), videli sme ho však iba vo chvíľach, keď ustúpila hmla. Vpravo zas kotol Spielmanna.

Mister Grossglockner bol stále zahalený vo svojom typickom závoji, takže sme prd videli (povedané spisovnou slovenčinou). Pod vrcholom Spielmanna je krátka časť zaistená lanom. K nej bolo potrebné najprv sa dostať. Rovno pred nami bol taký kus snehu (možno ľadu), takže sme ho radšej obchzádzali. Traverzli sme svah vpravo popod sneh po takom nepríjemnom suťovisku a dostali sa k oceľovému lanu. Vypadnutý bornák visiaci na dolnom konci nebudil dobrý dojem, ale lano držalo aj bez neho. Bolo trochu volné, ako som zistil pri zostupe. Pri výstupe sa dalo aj bez neho, aj s ním. S pridržaním to bolo jednoduchšie. Koniec lana bol pri ukotvení železného kríža na vrchu Spielmann, na ktorom bola aj schránka na vrcholovú knihu.

Na vrchole Spielmanna vypukol čas na krátke občerstvenie. Jedlo išlo dosť ťažko dolu krkom, voda s izotonickou príchuťou nechutila vôbec. Z jej teploty by mali pivári radosť - akurát to pivo som si so sebou nevzal. Po pár hltoch a pár dúškoch a pár pohľadoch a pár fotkách došlo teda aj na odchod, najmä keď som pochopil, že čistého Grossglockneru sa nedočkám.

Cesta zo Spielmanna po sedlo  Unter Pfandlscharte

Pohľad zo Spielmanna na chrbát vedúci k sedlu Unt. PfandlscharteVydávam sa teda po oceľovom lane dolu zo Spielmanna. Ide to aj bez neho, ale s ním je to ľahšie. Dojdem až na koniec lana. Tu sa otáčam do doliny, vyberám foťák a fotím, z údolia sa približuje hmla. Vtom ma prudká rana do chrbta takmer zhadzuje do doliny. Na poslednú chvíľu sa zachytávam lana. Spoluturista sa za mnou moc prudko zachytil lana, to ho odhodilo od skaly a mňa takmer tiež. Vedel by som, aké je to byť teleportovaný do doliny Smile.

Obchádzam snehové pole pod Spielmannom  a dostávam sa na chodník. Hneď je to veselšie. Ale nie až tak veľmi. Po pár desiatkach metrov mi podkĺzla ľavá noha a ja bolestivo dosadám na pravé koleno. Opatrne skúšam, či ide postaviť sa. Ide, dokonca aj chôdza sa podáva. Akurát cítim ešte aj to zašívanie chodidla spred troch týždňov. Nie žeby bolelo, ale aj také občasné nepríjemné pichnutie a tlak spôsobujú, že sem-tam kladiem nohu inakšie ako som zvyklý a na toto si zas pomaly zvykli aj moje svaly. Takže chôdza dolu sa stáva pomalšou, opatrnejšou. Ďalšie zaťaženia by už nohy nemuseli znášať až tak dobre. Zapájam preto palice oveľa viac. Pomaly zídeme až do sedla, kde je ešte dosť snehu.

Zo sedla Unter Pfandlscharte na trávu pri kóte 2620

Spred sedla sa po snehu vydávame okolo jazera, tentoraz ho obchádzame hodne zľava. Triafame sa do vlastných stôp a vychádzame hore k malému jazierku. Teraz je už aj sneh mäkší a tak sa viac zabárame. Po vyjdení na kopček vieme, že odtiaľto je to už iba z kopca. Koleno sa ozýva, ale po krátkych prestávkach sa umúdri. Vlečiem sa teda krátkymi prískokmi vpred. Zato Grossglockner sa odhaľuje. Chvíľu pózuje v čapici, neskôr odhadzuje aj tú  a ukazuje sa v plnej kráse. Aj tá obloha je zrazu modrá, aj tá tráva zelenšia. Aj to koleno zrazu menej bolí. Dotrepem sa teda k autobusu, prezliekam, prebalím, prezujem a doplním tekutinu. Na ľadovec už nejdem.

Okolo vyhliadky Francka Jozefa

Posledné metre teda robím okolo cesty pri vyhliadke - po schodoch hore a po asfalte tam aj späť. Keďže je všetko zatvorené, obsluhujem sa z vlastných. Pri ceste domov si ešte všímam na skalách, ktoré sú nad parkoviskom pri chate Glocknerhaus (kde sme parkovali doobeda), že sú tam vyistené cvičné terény pre skalkárov. Samý borhák, hore plno vratných bodov. Nič vysoké, nejakých 5 až 8 metrov. Takže ak budete mať záujem - tak lezky sebou.

Ľadovec Pasternze pod Grossglocknerom

Všetky fotky a ešte viac vo Fotogalérii z vrchu Spielmann

Ďalšie výlety nájdete na stránke Stefanynka z Rakúska


Posledne pridané