Rax - Barenlochsteig Pohorie Rax - Barenlochsteig, Habsburghaus, Heukuppe a Gamsecksteig z Hinternasswaldu začiatkom októbra 2011. Ferata (klettersteig) Barenlochsteig použitá na výstup na planinu od parkoviska v Hinternasswalde, prechod k chate Habsburghaus a odtiaľ na Heukuppe a ferata Gamsecksteig využitá na zostup k autu do Hinternasswaldu.

 

Cesta z Bratislavy prebehla už takmer klasicky. Diaľnicou cez Viedeň až po odbočku na Glognitz, odtiaľ cez údolie Hollental až k Weichtalhausu a ďalej rovno (vlastne kľukato) okolo doliny Grosse Hollental až po najbližšiu odbočku doľava. Tá vedie k dedine Nasswald. Tu okolo požiarnej zbrojnice s metrovým dráčikom Soptíkom cez úzku cestičku až do dediny Hinternasswald.

Parkovisko v dedine Hinternasswald. Cestička medzi stromami vedie do doliny Reisstalklamm, ktorou sa dá dostať na Rax a k chate Habsburghaus

Miestne parkovisko nejde minúť. Všade naokolo zákaz vjazdu. Parkovisko je aj napriek sobote a vyhliadke na krásny jesenný deň pred ôsmou hodinou takmer prázdne. Iba nejaký maník na veľkom SUV-ku hľadá to najvhodnejšie miesto. Desať minút preparkováva z jedného miesta na druhé, odtiaľ o tri metre vedľa, potom sa vracia, aby to skúsil oproti, nakoniec to zapicháva hneď vedľa cesty na toalety. My sa medzitým pobalíme, prezujeme, niečo pojeme a pomaly vyrážame. Tabuľa na konci parkoviska nás upokojuje, že chata Habsburghaus je geofnet. Tuším, že toto hrozné slovo neznamená, že vyhorela... Možno by to mohlo znamenať, že tamojší internet spravuje firma Geof??? .

Spätný pohľad k Hinternasswaldu. Za červeným stromom je parkovisko


Od Hinternasswaldu po začiatok feraty Barenlochsteig

Poľná cesta v doline Reisstalklamm, približne 15 minút od Hinternasswaldu

Z Hinternasswaldu roklinou Reistallklamm po Rehboden, kde je križovatka ciest Kaisersteig a Barenlochsteig. Prvá časť cesty je po asfaltke popri plote. Doprava je vyznačená odbočka na Schneealpe, vľavo je vodný zdroj. Za ním nasleduje doľava odbočka na Peter Jokel Steig. Túto ľahkú feratu chceme využiť v krajnom prípade ako zostupovú z chaty Habsburghaus. Ale naozaj iba v krajnom prípade. V tom lepšom prípade počítame s tým, že dolu pôjdeme Kaisersteigom. V ideálnom prípade Gamsecksteigom.

Medzitým stúpame až k chate s lanom. Pred nami ešte dvaja turisti, ktorí tu chvíľu oddychujú. Oproti nám nejaké tri grácie. Na turistky sú podozrivo bez ruksakov a divné je aj to, že takto skoro ráno mieria opačným smerom. Možno došlo pivo. Pozdravujem jedným z troch nemeckých slovíčok, čo som si ešte zapamätal - Tschuss. Odpovedajú a niečo sa nás pýtajú. Svokrovi sa to zdá po anglicky, lebo angličtinu vôbec neovláda. Mne sa to zase zdá po holandsky, lebo holandčinu taktiež neovládam. Tak im hovorím po slovensky že nerozumiem, ony chápavo kývajú hlavou a idú ďalej. Asi nejaké vražedné bezinky.

Od chaty s lanom vedie chodník krížom cez les a po piatich minútach sa dostáva opäť na lesnú cestu. Tá nás spoľahlivo dovedie až na križovatku ciest Rehboden. Rovno pokračuje cesta Kaisersteig, po ktorej pokračujú naši súputníci.

Pohľad od doliny Rehboden

Nad Rehbodenom. Od odbočky Rehboden (doľava Kaisersteig, doprava feraty Barenlochsteig a Wildfahrte) viedlo strmé stúpanie, miestami suťou

Grosser Gries. Suťové pole (vpravo) sa obchádzalo až takmer pod kolmú stenu. Odtiaľ nás už suť neminula

Barenlochsteig - pod nástupom. Cez suťové pole takmer do stredu obrázka (mierne vľavo), kde začínala spoločná časť pre feraty (klettersteigy) Barenlochsteig a Wildfahrte. Odtiaľ nezaisteným ľahkým terénom do výrazného sedielka medzi skalu a strom

My odbočujeme do lesíka napravo, kde sa chodník dostáva do strmého stúpania medzi skaly, zatiaľ po príjemnom kamenistom chodníku pomedzi stromy. Raz vľavo, až ku skalám, potom zas viac do stredu a tak sa to opakuje.

Keď sa strmá časť začne narovnávať, vidíme pred sebou kolmú stenu (Grosse Griess), vľavo je veľké suťovisko a doprava sa so zreteľným chodníkom tiahne ďalšia suť. Cez suťovisko sa tiahne pomerne výrazná skratka. Zhora schodná, zdola to vyzerá na peknú makačku. Vydávame sa po značenom chodníku. Náš chodník pokračuje k stromom, ktoré sú medzi oboma suťovými poliami. Tu je jedna stará značka, označujúca cestu, takmer vrastená do kmeňa stromu a jeden nový rozcestník, hovoriaci, kadiaľ treba ísť k feratám Barenlochsteig a Wildfahrte.

Odtiaľto sa vydávame cez suť, po chodníku vedúcom bližšie k stene. Blížime sa k začiatku feraty Barenlochsteig, ktorá je v prvej polovici totožná s feratou Wildfahrte.


Barenlochsteig

Barenlochsteig - nástup. Jednotkový terén na ferate Barenlochsteig. Prvé zaistenie začínalo v sedielku na horizonte.

Na konci sute a na začiatku klettersteigu je nástup označovaný v popisoch na Bergsteigene ako Jedna mínus (1-). Znamená to, že chodník vedie po položenej skale, sú tu vynikajúce stupy a chyty a táto časť nie je istená. V praxi pohodové miesto, niektoré chyty sú trochu zhnité, teda - kývu sa.

Pokiaľ budete používať feratový set, odporúčam nasadiť ho už dole pod stenou (pod suťou), prípadne pred nástupom na feratu. Neistená časť totiž vedie na malé sedielko a za ním začína istená časť po úzkom rovnom chodníčku, vpravo od chodníka sú strmé skaly a tu by ste mohli zavadzať. Odskočiť si dolu neodporúčam, v horšom prípade by ste dochodili, v tom lepšom by ste sa museli dostať až k odbočke Rehboden - teda ak neviete lietať, prípadne nepoužívate RedBull :-).

Barenlochsteig. Pohľad zhora na nástup. Pohľad zo sedielka na nezaistenú časť klettersteigu Barenlochsteig, ďalej suťové pole a dolu takmer pod stenou chodník odbočoval doľava

Barenlochsteig. Pohľad späť z klettersteigu Barenlochsteig. Sedielko nevidieť za zákrutou. Hneď za výstupom nasledoval úzky chodník na druhú stranu rebra, kde čakalo niekoľko kramlí.

Nasleduje výstup popri strome ku skale, kde je niekoľko želených kramlí ako stupy. S pomocou oceľového lana sa dá rýchlo dostať na hranu a na strmú neistenú pasáž na tráve, po ktorej chodník kľučkuje až po rozcestie klettersteigov Barenlochsteig a Wildfahrte. Tu Wildfahrte pokračuje rovno hore a Barenlochsteig odbočuje pri tabuli doprava. Vyjde na malé skalné sedielko a pokračuje ku skalnej stene. Na stene je ďalšie istenie, pomocou ktorého prejdete niekoľko metrov nižšie a obídete tak skalné rebro. Spočiatku sa mi zdalo, že chodník bude pokračovať strmým žľabom hore, ale to som si len za rebrom nevšimol zelenú značku, ktorá nás posielala na obliezané rebro, akurát z druhej strany.

Barenlochsteig. Klettersteig Barenlochsteig - po úvodnej rovinke (mierne exponovaná, zaistená lanom) nasledoval výstup na plošinu. Zaistené lanom, sem-tam nejaká kramla.

Barenlochsteig. Neistená pasáž nad kramlami. Od plošiny viedol klettersteig Barenlochsteig strmo hore. Pohľad zhora dole

Barenlochsteig. V strmej časti sa chodník rozdeľoval - rovno hore viedol klettersteig Wildfahrte. Klettersteig Barenlochsteig pokračoval doľava dolu pod stenu a po hrane až do ľavého dolného rohu.

Barenlochsteig. Pohľad vľavo dolu na lesík, ktorým sme sa dostali k nástupu. Barenlochsteig pokračovala dolu k stromu, ale ešte pred stromom doprava hore

Poza rebro obliezame strmú skalnú stenu, pod ktorou sme nedávno boli (lesík medzi suťoviskami). Potom ešte pár metrov rovno, hore a už nás zelená značka navádza poza ďalšie rozlámané rebro. Prichádzame k najužšej časti klettersteigu Barenloch. Značka smeruje pomedzi skaly do komína, odkiaľ vystúpime pomocou niekoľkých kramlí a feratového lana na najvyššie miesto feraty. tu ešte pár metrov viacmenej po rovine a prichádzame k poslednej zaistenej časti feraty Barenlochsteig. Tu pomocou oceľového lana zostúpime niekoľko metrov v skalnom žľabe so suťou, kamienkami i väčšími kameňmi. Potom už zostáva iba zísť chodníkom na dno Barenlochu, obísť jeden trochu väčší kameň a pomaly dojsť k veľkej skalnej bráne, na ktorej je zreteľná zelená šípka. Tu ferata Barenlochklettersteig oficiálne končí.

Barenlochsteig. Miesto, kde mi bolo na ferate Barenlochsteig úzko. Niežeby som sa bál, ale steny na prístupe k rebríku boli tak blízko, že sa mi medzi ne takmer nevošiel ruksak.

Z klettersteigu Barenlochsteig boli miestami pekné výhľady. Najmä tie na blízke pohorie Schneealpe, alebo takéto - tento je na chatu Habsburghaus, kam sme sa chystali.

Barenlochsteig. Zostup do doliny Barenloch

Klettersteig Barenlochsteig viedol vľavo okolo skalky. Potom už iba pár metrov a v skalnej bráne bol koniec.

Klettersteig Barenlochsteig viedol priamo do tejto brány. Tu bol oficiálny koniec feraty. Ďalej sa pokračovalo doprava.


Od Barenlochsteigu po Habsburghaus

Pohľad do doliny Barenloch, kde končí Barenlochsteig

V horách platí priama úmera. Čím vyššie vylezie steiger, tým nižšie zostúpi Habsburghaus

Za skalou odbočujeme doprava a po mierne mokrom chodníku a šmykľavých skalách stúpame smerom ku Karl Ludwig Haus. Ešte jedno miesto je nepríjemné, vlhký skalný žľab, kde skala pokrytá machom dosť šmýka. Tu stretávame aj našich súputníkov, ktorí pokračovali cez Kaisersteig. Práve sa vracajú z chaty Habsburghaus. Zostatok cesty až po križovatku pod Grassbodenalmom je nezaujímavý. Odtiaľ odbočujeme doľava hore šikmo po lúke k chate Habsburghaus. Aj keď k chate Habsburghaus to už nie je ďaleko, dostávam sa do krízy. Takmer ako v tej Dobeš ovej piesni Zapomenutej trumf , ako šiel Lupeň z Vitkovic do Ostravice ...

Po startu hned, jak v lize, dostal se do krize, pry ponožka ho hryze a od hladu je mu mdlo,
nic něbylo z te tury, bo nas předjižďaly fury, šlapaly po nim kury, no hrozne divadlo.
Jela kolem sanitka a už se hrnul k ni, esli pomocť potřebuješ, enom si řekni,
nabral sem vzduch do ňader a kopnul ho do hader, přeci přidej, gyzde, zaber, bo sme posledni...

Aj keď to nebolo celkom na štarte, ba dokonca ani sanitky tam nechodili, musel som, chtiac-nechtiac zhodiť batoh a zaloviť v proviante. Malo to výhodu, že ďalej sa už šľapalo ľahšie a dve nevýhody, že sme na chatu Habsburghaus dorazili neskôr a najedení. Takže sme si dali len niečo na pitie (2x malá cola v skle za ľudových 5,50 aj s dižkom) a trochu podumali nad mapou. Spomínaný Peter-Jokel Steig ma nelákal, dokonca ani Kaisersteig. A tak sme sa dohodli, že to švihneme cez Heukuppe a dolu Gamsecksteigom. Trochu nás strašila možná tma pri zostupe, avšak druhú polovičku výpravy (teda svokra) som upokojil, že v batohu mám čelovku (aj som ju mal) a posledná približne hodina bude po širokej poľnej ceste od chaty s lanovkou na Habsburghaus. Padlo strategické rozhodnutie, že na Heukuppe by sme mali byť do 16. hodiny, aby sme to celé stihli za vidna. Keďže bola už jedna hodina preč, hneď sme vyrazili.

Približoval sa. Ale sakramentsky pomaly. Habsburghaus na dohľad


Habsburghaus, Karl Ludwig Haus, Heukuppe

Od chaty Habsburghaus sú oba ciele viditeľné. Ku Karl-Ludwig-Hausu je to takmer po rovine približne hodina cesty. Klesanie je iba minimálne a stúpanie takisto. Jediný menší kopček je od sedla ku chate. Pri chate sme sa zastavili na chvíľu, aby sme poobdivovali paraglajdistov nad Preiner Wandom. Celá idylka trvala iba chvíľu, lebo vzápätí priletel jeden vrtuľník, rozohnal ich, aby sa hneď nato stratil smerom na Viedeň. Za chvíľu priletel druhý vrtuľník - tentoraz policajný a ten takmer 15 minút visel nad kosodrevinou pod See hutte, prípadne nad Waxriegelhausom.

Pohľad od chaty Karl Ludwig Haus na Preinerwand, okolo ktorého krúžil dravý policajný helikoptér. Čože? Že je to helikoptéra? No teda - vy máte dobré oči...

Raxkircherl

Ešte jeden pohľad na Karl Ludwig Haus a Predigstuhl s feratou Bismarcksteig

Fotku tohototu pamätníka na Heukuppe pre všetkých rakúskych turistov, ktorí padli v prvej aj druhej svetovej vojne už mám, avšak tá nemá takú oblohu (nemyslím šalát :-) )

My sme medzitým pokračovali stúpaním smerom na Heukuppe. Boli sme poslední na výstupe, všetci sa z Heukuppe už vracali. Okolo mohyly bolo ešte dosť ľudí, ktorí si užívali septembrové slniečko. Keďže sme to stihli dostatočne rýchlo, zostal čas aj na doplnenie potravy a tekutín. A potom sme sa už vybrali smerom ku Gamsecku. (Výstup na Heukuppe z druhej strany sme absolvovali už v minulosti - cez Reisstalersteig.)


Gamsecksteig

Príjemný chodníček viedol od mohyly na Heukuppe prevažne dolu po tráve, pri rozcestníku pred Gamseckom sme ani nezastali a pokračovali rovno. Nezastali sme hlavne preto, že okolo rozcestníku bola tlupa ľudí, ktorí využívali rozcestník ako sušiak na premočené zvršky.

Cesta ešte chvíľu klesala, ale zatáčala mierne doprava. Prvý zapochyboval svokor, takmer ihneď som sa pridal aj ja so svojimi pochybnosťami. A tak som sa opýtal oprotiidúceho páru rovno po slovensky: Gamseck ??? Na moje prekvapenie mi rakušáci porozumeli a chlap ukázal za nás k rozcestníku. Ja, danke - použil som predposledné slová, čo som si pamätal. Navyše som sa zmohol ešte na druhú kontrolnú otázku: Und Gamsecksteig ? Jaaa, recht - odpovedal chlapík a ukázal po slovensky rukou doprava (a vraj domorodci nevedia po slovensky :-). A tak sme sa  vrátili a vydali po správnom chodníku v ústrety skalnej stene a reťaziam, nasledovaní spomínaným rakúskym párom.

Gamsecksteig - vrch. Prvá časť feraty viedla na to skalnaté pole, tam prudko doľava dolu a serpentínami až takmer do ľavého dolného rohu obrázka. (Takmer v pokračovaní chodníka vidno aj malú lúčku pod kopcom - sedlo Gupf sattel)

Chodník ku Gamsecksteigu chvíľu kľučkoval sprava doľava a zas naspäť, akoby jeho tvorca stihol dopiť posledné vykvasené a vypálené zásoby všetkých okolitých chát, aby sa nakoniec rozhodol doviesť nás na skalnú stenu. Tu začal znova kľučkovať, tentoraz po skalách s výdatným sprievodom "hromozvodu". Terén pomerne ľahký, všade plno stupov a s prispením lana sa zostupovalo dobre. Mne zavadzali iba paličky, ktoré som neprozreteľne nestrčil do ruksaku a foťák, ktorý sa mi hompáľal na bruchu a čas od času narážal do všetkého naokolo. Keď som si ho prehodil na jeden bok, tak sa Gamsecksteig za chvíľu obrátil do tej strany, keď znovu na druhý bok, tak sa naschvál otočil aj Gamsecksteig.

Horná časť Gamsecksteigu. Keďže sme zostupovali, prvá časť viedla v cik-cakoch zabezpečených lanom. Prvým bol tuším úsek 15 (potom sa to znižovalo, ale napríklad úsek 3 bol vyznačený, ale chýbal mu "hromozvod").

Číselká na skalách nás informovali o tom, koľkokrát sa ešte budem musieť otočiť, kým definitívne rozbijem objektív, prípadne aspoň filter ;-).

Pohľad na hornú časť Gamsecksteigu zo strednej časti.

Po úvodnom zostupe skalnou stenou sa trasa Gamsecksteigu trochu narovnala a mierila šikmo doľava k Altenbergu. Keby sme za sebou nemali spomínaný rakúsky pár, aj by sme zapochybovali, či ideme správne, lebo slnko dávalo tušiť, že by sme mali ísť opačne. Pod nami strmé steny a suťové polia, končiace nevedno kde. Vpravo v diaľke sme videli sedielko, do ktorého sme sa mali podľa fotiek a popisov dostať.

Gamsecksteig sa zrazu otočil doprava a pred nami bol skalný prah prekonávaný pomocou rebríka. Chvíľu som sa pohrával s myšlienkou, že po rebríku potiahnem palice za sebou, ale množstvo kameňov ma rýchlo presvedčilo o opaku. A tak som ich držal dvoma prstami, kým zvyšnými tromi som sa pridržiaval rebríka. Zdola som potom videl, ako svokra v polovici rebríka zasiahlo pár kameňov uvoľnených rakušákmi. Tí sa ospravedlnili a potom si už dávali pozor. A to mali naozaj šťastie, lebo z nemčiny som si pamätal už iba všelijaké nadávky a potom ešte Hergot... :-)

Gamsecksteig. Pokračovanie feraty prudko dolu do tej osvetlenej časti (po rebríku). Pohľad na spodnú časť klettersteigu zo strednej. Tu to vyzeralo zaujímavo. Zhora bolo totiž vidieť samé strmé suťoviská končiace ktoviekde. V praxi to až také hrozné nebolo.

Gamsecksteig. Dvojitý rebrík a zostup po skalnej stene v klettersteigu Gamsecksteig.

 

Gamsecksteig. Pohľad do zrázov spod rebríka (tadiaľto však ferata neviedla)

V tejto časti klesal Gamsecksteig buď po suti (miestami chýbali aj feratové laná), alebo po skalách tesne nad suťou. Posledná časť bola už iba málo zaujímavá. Najskôr kúsok hore ku skalnej stene, pretraverzovať široké suťovisko, po jeho okraji pár desiatok metrov dolu, vojsť do lesíka a lesným chodníkom niekoľko sto metrov k druhému suťovisku a za ním pokračoval lesný chodník až do sedla Gupf-sattel. Tu klettersteig Gamsecksteig končil.

Gamsecksteig. Pod rebríkom. Pomaly sa blížime k hornému suťovisku na Gamsecksteigu

Gamsecksteig. Dvojica z prechádzajúceho obrázka. Na vrchu tej skalnej časti je spomínaný rebrík

Zo sedla viedla odbočka k nevýraznému kopčeku Grabner Gupf, prípadne rovno k vrcholu Gamseck. Viedla tam šipka s nejakým mne neznámym označením cesty Wildes Gamseck Klettereien s obtiažnosťou 2 (zatiaľ som sa s takým klettersteigom na nete nestretol, ale asi je to klasická lezecká cesta).

Gamsecksteig - dolná časť viedla lesom k poslednému suťovisku a k sedlu Grab-Sattel (Gupf-sattel)

Pohľad od sedla Grabnergupf sattel na steny, v ktorých klettersteig Gamsecksteig vedie.


Pokračovanie cesty od Gamsecksteigu po Hinternasswald

Od Gupf sattelu sme pokračovali strmo dolu po chodníku, v jeho spodnej časti začalo pribúdať vody. Strmá časť našťastie netrvala dlho, za chvíľu sa zmiernila, vošla do lesa a dokonca sa vyskytol aj nejaký prameň. Zanedlho sme došli na menšiu lúčku, kde boli dokonca dve chaty, jedna súkromná práve neobývaná (Gamsecker Hutte) a druhá takmer ako zabratá houmlesákmi. Chodník viedol mierne z kopca, neskôr sa rozšíril v lesnú cestu a my sme došli k rozcestiu na Nasskamme, odkiaľ to bolo podľa smerovníka do Hinternasswaldu už iba 1,5 hodiny. Cestou sme ešte videli aj tretí vrtuľník prelietávajúci dolinou medzi Raxom a Schneealpami, ale ani ten nám neublížil. Z toho môžem vyvodiť záver, že rakúske helikoptéry sú pre slovenského turistu neškodné (pokiaľ ich vyslovene neprovokuje) :-).

Naša trasa pokračovala doprava dolu. Klesali sme nepríjemným, strmo kľučkujúcim chodníkom dolu. Keďže ma už začali bolieť kolená, nepýtajte sa ma, aká to bola trasa. Nekonečná. Zdalo sa mi, že sme museli zostúpiť minimálne 5000 výškových metrov :-) a pod nami bol stále strmý svah. Konečne sme vpravo uvideli v prieseku steny oproti, do ktorých viedlo vzduchom lano. Ešte jedna pravotočivá zákruta a už sme vyšli na lúku pri chate s lanovkou (na Habsburghaus, okolo ktorej sme ráno išli). Odtiaľ už iba dlhá lesná cesta až k parkovisku v Hinternasswalde. Tu nás auto počkalo a tak už iba zostávalo prezuť, prežuť, prežrieť, ba dokonca sme stihli aj okolie prezrieť a hajde domov.


Doplnky Stefanynky k Barenlochsteigu, Gamsecksteigu a okoliu

  • Voda bola pri parkovisku v Hinternasswalde, potok až po chatu s lanom, na chatách Habsburghaus a Karl Ludwig Haus a potom až pod sedlom Gupfa znova od chaty s lanom až po parkovisko bol potok (neviem, či bola voda pitná).
  • Parkovisko v obci Hinternasswald sa nedalo minúť, rovno zákaz vjazdu, vľavo zákaz vjazdu.
  • Pri parkovisku bolo WC
  • Feratový set a prilba boli potrebné, hlavne z dôvodu množstva voľných kameňov a kamienkov.
  • Oba klettersteigy boli vedené po pekných miestach, s peknými výhľadmi, občas sa vyskytovali zhnité (kývajúce sa) kamene (chyty)

Posledne pridané