Pohodlná cesta lietadlom z Brna do Varny. Odtiaľ autobusom do Primorska, kde nás vyhodili niekedy v noci. Potom hľadanie ubytovania, kde by sme mali zložiť hlavu... Asi po pol hodine až hodine sa delegátke podarilo nájsť ten správny apartmánový dom. Kto by ten čas počítal, keď sme sedeli v pustatine na kufroch. Už neviem ako sa volal apartmánový dom, ale izbu sme dostali na poschodí. Jedna manželská posteľ a jedna skriňa. WC na poschodí, aspoň sme nemuseli chodiť ďaleko. Zato raňajky a večere boli až pri prístave...
V Primorsku boli dve pláže, obe pieskové. Tú na sever od prístavu volali severná a od prístavu na juh po Kiten sa tiahla južná pláž (trochu nezvyčajné, však?). K tej severnejšej sme mali bližšie, ale pláž bola užšia, preludnenejšia a preto sme radšej chodili na tú južnú. Tu sa dalo nájsť súkromie, sem nechodil ani plavčík a preto sa dalo šantiť aj vo vlnách. Bolo len potrebné prejsť okolo hotela Pišina (vlastne Tišina), cez námestie, cez mostík ponad riečku Ropotamo a potom si už iba vybrať miesto pre seba. Pláže aj morské dno boli pieskové, pri vlnách teda zamútené. Z potvor som videl iba malého žraloka, ktorého miestni vytiahli na breh a pri ktorom sa potom s turistami fotili (ale možno to bola iba atrapa).
Stravovanie v Primorsku
V Primorsku sme mali polpenziu, takže sme nemuseli brať so sebou tie hrozné stravovacie poukážky. Obedy sa dali dokúpiť. Reštauráciu sme mali takmer za rohom, ibaže sa k nej nedalo dostať priamo. Museli sme ísť na námestie, a úplne na jeho konci stála reštaurácia. Desať minút tam, desať naspäť, dvakrát denne. Na námestíčku sa k večeru konali trhy, takže prekľučkovať tam aj späť. Strava bola celkom obstojná, v pamäti mi utkvelo akurát bulharské grilované kurča. Bolo presne ako naše, ibaže ho chudáka zabíjali pod kamiónom (asi). Ani jedna jeho kosť nemala viac ako 6 mm na dĺžku a 2 mm v priemere. Spolu 857 364 úlomkov (tiež asi) :-).
Pri námestíčku, pred mostíkom cez Ropotamo bol postavený taký pojazdný včelín, v ktorom baba predávala sirupy. Vnútri plno hliníkových bandasiek z mlieka, v každej iný sirup, stánok bol napojený na nejaký miestny vodovod a baba nabrala odmerkou sirup do pohára, priliala vodu a bolo to. Najlepšie sirupy boli, keď ste si na ne vystáli aspoň polhodinovú šóru. Vtedy začala byť voda odpustená (teda chladná), čo dodávalo ten správny šmak. Musím podotknúť, že sirupy sa čapovali do sklených pohárov, ktoré sa potom iba tak ledabolo opláchli, veď vody bolo málo.
Prechádzka do Kitenu
Keďže ja na pláži aj tak neobsedím a mojej polovičke sa miestne obchodíky už tiež zunovali, vybrali sme sa na pešiu prechádzku do Kitenu. Cesta viedla popri pláži až na útes, na ktorom v tej dobe stál kemp a potom dolu do zálivu a do Kitenu. Cestu naspäť sme si uľahčili autobusom.
Výlet do Nesebaru
Krátky autobusový výlet. Prechádzka Nesebarom, v ktorom v tom čase bola pomerne silná námorná základňa, takže niektoré zákutia neboli dostupné. Navyše sa človek cítil blbo, keď prechádzal s foťákom s výmennými objektívmi, prípadne s nejakým dlhším sklom (v tom čase bola aj 135 dlhým sklom). Výlet bol vlastne taký krátky, že sme sa nestihli ani okúpať :-( .
Spomienky z Primorska
Z Primorska mi v pamäti utkvelo niekoľko vecí. Prvou bolo more. Krásne vlny, v ktorých sa dalo skákať dosýtosti. Druhou pláže. Nekonečné more jemného piesku. Treťou strelecká veža pri myse. Tu sa voľakedy končila cesta. Dnešné fotky ukazujú, že tu naopak cestička začína. Štvrtou spomínané bulharské kurča. s jeho kosťami. Piatou všade sa variaca kukurica - na dvoroch, na hlavnej ceste boli postavené veľké kotly a tam ju domáci varili. Šiestou boli vytunované bulharské žiguláky. Ja viem, že žiguli bolo vyrábané v Rusku, ale všetky, ktoré jazdili v Primorsku mali asi odrezaný výfuk, veľmi smrdeli a robili veľký hluk.
Čo bolo zaujímavé v Bulharsku
Polovička si tuším doniesla nejaké handry - kriklavozelené tričko tureckej výroby.
