Strastiplná cesta vlakom do Varny. Traja v lehátkovom vlaku na dvoch miestach, teda v kupé siedmi na šiestich lôžkach... Rumunské žobrajúce deti behajúce pomedzi kolesá rozbiehajúceho sa vlaku... Dvere kupé prichytené opaskom, aby sme v nočnom Rumunsku neprišli o veci, pretože podľa nejakých divných rumunských zákonov a nariadení sme sa počas cesty na rumunskom území nemohli v kupé zamknúť. Skorý ranný príchod do Varny. Všetci ľudia pri jednom stánku. Kde sa všetci podeli? A ako sa dostaneme do strediska???

Varna

Vo vlaku sme strávili dve noci a jeden celý deň. Ani sa nemusíte pýtať, ako prebehla cesta - ako na práškoch :-(. Vo Varne sme zastali niekedy pred šiestou hodinou. Keď sme vystúpili z vlaku, pohli sme sa tým smerom, kam išli aj ostatní. Veď dav vie najlepšie, kde je tu únikový východ. Dostali sme sa na malé námestíčko, vlastne skôr parčík pred stanicou. Asi tristo ľudí sa nahrnulo k nejakému malému stánku. Skúšam pozrieť čo sa deje. Každý podá nejaký peniaz babe v okienku a tá mu dá lístok. Možno na WC, ale také tu nevidím. Postavím sa teda na koniec šóry - som posledný. Po približne polhodine sa dostanem k okienku i oprobujem, či som si niečo z ruštiny zapamätal: Pažálsta, kak ja pridu v kurórt Drúžba - pýtam sa so zreteľným slovanským prízvukom. Skóľka - pýta sa baba naspäť. Dva čeloveka i adín rybjónok - pohotovo odvetím. Baba zavrčí nejakú sumu, tak jej podávam sto leva. To už začína prskať von z búdky, či nemám nejakú menšiu bankovku. Nemám - ukazujem jej prázdnu peňaženku. Baba mi dáva dva lístky, výdavok, povie, že mám ísť na námestie, zabuchne okienko a my zrazu stojíme sami pred stanicou. Nuž, lístky mám, ale čo s nimi???

Čo sa na vojne naučíš..., alebo ako sa dá na hľadaní kúpeľov Družba nasmiať aj v starobe

Trošku odbočím. Keď som bol predtým na vojenčine, neustále nás bombardovali nejakými príkazmi. Aby nadriadení vedeli, že sme si rozkaz dobre zapamätali, vždy chceli, aby sme im ich slová zopakovali. Malo to bohovský účinok, niekedy si človek zapamätal toho naozaj dosť. No a keďže ja nepodstatné veci púšťam z hlavy, osvojil som si tento vojenský zvyk.

Pred stanicou sa porozhliadnem a už vidím dve mladé dievčatá v rovnošatách, niečo ako naše pionierky, ako stoja pri ceste a zúrivo pískajú na šoférov, ktoré nedali prednosť, alebo čo... Nuž, podišiel som k jednej z nich a pýtam sa:

- Pažalsta, kak ja pridu v kurórt Drúžba?

-- Vy pojédete na Počívku trolejbusom nómer semnácať i potóm avtóbusom nómer  četýre v kurórt Drúžba (možno to bola trojka, ale na tom už dnes nezáleží) - odpovedala dievčinka

- Spasíbo - poďakoval som a v duch spomínaného zvyku hovorím: A tipér ja: Ja pojédu troléjbusom nómer semnácať na Počívku i patóm avtóbusom nómer četýre v kurórt Drúžba - a spokojný sám so sebou sa pozriem na dievčinu, či som to dobre pochopil. Na môj veľký úžas dievčinka zavrtela hlavou. Aha, myslím si, niekde sa vlúdila chybička a teda hovorím pionierke: Ja vam to skažu jiščo odin raz. Ja pojédu troléjbusom nómer semnácať na Počívku i patóm avtóbusom nómer četýre v kurórt Drúžba.

-- Na moje ešte väčšie prekvapenie pionierka opäť krúti hlavou sprava doľava a zase naopak, iba jej trochu začína mykať kútikmi na hube. No dobre, keď si taká chytrá, tak mi to povedz ešte raz a pomaly - poprosím. A ona začne: Vy pojédete trolejbusom nómer semnácať na Počívku i patóm avtóbusom nómer četýre v kurórt Drúžba.

Snažil som sa zapamätať si všetky jej slová čo najlepšie, doplniť to správnym prízvukom a preto som skúsil: jiščo adín raz: Ja pojédu trolejbusom nómer semnácať na Počívku... - už po prvej časti vety kýve hlavou že niéééééé. To sa k nej už pridáva aj jej kolegyňa, nechávajú autá napospas premávke a smejú sa tu na plnú hubu.

Tak som začal znova, a znova...

Čo vám budem hovoriť. Kecal som s nimi asi 15 minút, na konci už nevedeli fúknuť ani do píšťalky, prehýbali sa od smiechu tak, až sa im autá museli vyhýbať oblúkom a VTOM som TO pochopil. Na vine nie je môj akcent, ale moja pamäť. Veď v Bulharsku kývanie zo strany na stranu znamená ÁNO a kývanie zhora dolu NIE :-) :-) :-).

Musím ešte dodať, že po tomto náhlom prepuknutí mozgu sa v ten deň už nič strašné neudialo a my sme šťastne dorazili nielen do kúpeľov Družba (dnes sa to volá inakšie - tuším Sveti Konstantin - alebo tak podobne), ale aj do hotela...

Hotel Odessos, kúpele Družba

Už vtedy bol hotel Osessos starší hotel, ale čo by sme vlastne chceli.  Jedna veľká izba s predsieňou oddelenou závesom. V predsieni jedna drevená starodávna posteľ, v izbe jedna obrovská starodávna manželská posteľ, s vŕzgajúcimi pružinami a doskou v strede. Na posteli obrovské páperové periny, v akých sme v mladosti prežívali u starkej na dedine studené zimy. Ibaže tam ich bolo potrebné pred zalezením vyhriať termofórom alebo nahriatou tehlou. V Bulharsku sme ich pochopiteľne nahrievať nemuseli.

WC a kúpeľňa na poschodí, samozrejme zvlášť pre pánov a zvlásť pre dámy. 

Strava a podobné nevyhnutnosti

Už v tej dobe boli na raňajky bufetové stoly. Jedáleň bola v miestnom parčíku, asi 200 metrov od hotela. Tu sa v obrovskej koniarni (aspoň mne to tak pripadalo, ale bola samozrejme čistá) naukladali doprostred stoly, na to sa naukladali rajčiny, maslo, chlieb, nakrájaný salám a podobne, vpustili sa dovnútra snáď celé kúpele Družba a mohli ste hodovať - ak ešte niečo zostalo :-).

Večere boli servírovaní, takže sa ušlo viacerým. Zaujímavosťou bolo, že čašníci doniesli pitie (pivo, malinovky) vo fľašiach, ale nemali otvaráky. Chcel som to riešiť zubami, ale naši spolustolovníci z východu republiky našťastie ovládali rituál otvárania fliaš príborovým nožíkom. Bolo to rýchlejšie ako otvarákom, akurát tie uzávery lietali po celej stajni (potvory) :-).

Kultúrne možnosti strediska Družba

Hneď vedľa hotela Družba bol parčík a na jeho začiatku stál nápojový stánok, kde som chodil na varené pivo. Niežeby ho tam varili, ale predstavte si čierny plechový stánok, vystavený celý deň slnku, ako tam predávajú fľaškové pivo. No ale iný stánok tam už nebol a reštaurácia bola otvorená iba na raňajky a večere a potom ešte cez obed pre devízových cudzozemcov.

Cestou okolo parku boli nejaké hotely, ale tie boli obohnané vysokým plotom, bývali v nich Nemci a mali tam aj zaujímavé obchodíky, v ktorých predávali veľmi zaujímavé vec. Napríklad farebné žabky (aké dnes predávajú vietnamci na tržnici) a podobne. Ale platilo sa iba devízami, takže nejaké tie levy, koruny ani šeky nemali šancu.

Poslednou atrakciou kúpeľov Družba bol pouličný stánok pri ceste na výpadovku Varna - Zlaté piesky. Bola tam taká figurína, na ktorú ste strieľali štupľovkou a figurína sa čas od času postavila a opľula okoloidúcich. No a zabudol som na padacie nanuky. Boli ako naše (Eskimo a podobne), akurát mali tvar nejakej figúrky a najneskôr do desiatich sekúnd spadli z paličky na zem. Že to fungovalo dokonale, bolo vidieť na množstve mláčok na zemi.

Výlety z kúpelov Družba (dnes asi Sv. Konstantin)

Prvým bol organizovaný výlet do Varny. Autobus nás odviezol na "Počivku", kde sme si prezreli delfín-šou v delfináriu. Po vystúpení nás autobus odviezol na mys Galata. Ďalším výletom bol výlet miestnou prímestskou dopravou na Zlaté piesky. Podľa dnešných fotiek na internete by som však už nedokázal povedať, v ktorých častiach sme to vlastne boli (ale to platí aj o samotnom stredisku Družba).

Zaujímavým spestrením bol lodný sprievod, ktorý sme videli zo strediska Zlaté piesky. Odhadom 50 až 70 lodí tmavošedej farby na horizonte, ťažko bolo na prvý pohľad rozoznať,  či patrili vtedajšej BĽR alebo Turecku, ale aj na prvý laický pohľad to neboli rybárske bárky. Tak sme na druhý deň usilovne pátrali po informáciách, či išlo o námorné manévre, alebo o útok Turecka. Keďže nás však neevakuovali, domysleli sme sa aj bez priateľa na telefóne, že správnou bola odpoveď A.