Pešia vychádzka od hotela Galeri Resort cez turecké dedinky a vnútrozemie k pevnosti Alara Han.
Ono to bolo tak. Jedného dňa sa už od samej radosti nedalo obsedieť na pláži, bary ma nelákali, vrabce protivne štebotali, slnko odporne svietilo, vetrík ani len nezafúkal, boli sme po obede, mne sa už zdalo, že sa mi začali skracovať šľachy na nohách, dostával som kŕče do rúk od neustáleho držania pivového pohára... Veď to poniektorí poznáte. Slnečný deň ako stvorený na samovraždu. Pre niekoho. My optimisti si vtedy hovoríme, že sa nám také počasie páči. Veď aj keby sa nám nepáčilo, nič s tým nenarobíme :-). Ale rovnako si hovoríme aj vtedy, keď prší, keď sneží, keď...
Tak som nahodil do ľadviny foťák, vzal GPS, v lobby bare dve pollitrovky vody a vydal sa na krátku prechádzku. Do večere zostávali asi 4 hodiny, tak som sa rozhodol, že pôjdem obzrieť cestu smerom do vnútrozemia, ako sa dá prípadne dostať smerom na pevnosť Alara Han. Podľa mapy som vedel, že oficiálna asfaltka vedie od hotela Galeri Resort doprava, poza mešitu a Grand bazaar a potom kľukato až pod pevnosť Alara Han. Cesta podľa mapy merala zhruba 16 kilometrov.
Druhá cesta viedla od hotela Galeri Resort doľava, potom po miestnych komunikáciách cez vnútrozemie asi kilometer pod pevnosť Alara Han. Tam končila. Cez rieku sa nedalo dostať. Aspoň podľa všetkých máp. Táto cesta mala zhruba 10 kilometrov, to znamená na rezkú chôdzu dve hodiny tam a dve naspäť. Takže túto cestu som si vybral. Veď pokiaľ zakufrujem, môžem sa vždy vrátiť aj bez dosiahnutia cieľa.
Od hotela Galeri Resort po miestnu reštauráciu pri rieke Alara
Od hotela Galeri Resort som sa teda vydal na výlet doľava a cez jeden z prechodov som prešiel na druhú stranu diaľnice. Tu som išiel chvíľu cez nezastavanú oblasť, okolo parkujúcich autobusov a dolmušov, preplnených kontajnerov, odbočky k miestnej pony farme (a smetisku), až som došiel na most cez rieku Alara. Alara mala cez deň nádhernú modro-zelenú farbu vody. Tiekla pokojne a lákala na zvezenie sa v člne, alebo aspoň na nafučke. Ja som pokračoval pár desiatok metrov rovno a pri kruhovom objazde som odbočil doprava do vnútrozemia. Pred odbočkou bol ešte jeden stánok, kde miestni predávali banány, pomaranče, melóny a podobné dobroty. Pri ceste to museli byť zaručene pravé bio-potraviny s príchuťou olova.
Opustil som chodník a šiel rovno po ceste do vnútrozemia. Premávka nebola veľká, ale nakoľko o niečo ďalej boli všelijaké stavebné firmy, bolo potrebné dávať pozor na prechádzajúce nákladné autá na úzkej ceste a v neprehľadných zákrutách. O pár stoviek metrov ďalej vidím kúsok od cesty priviazanú malú ozdobenú ťavu. Pár fotiek a zrazu vidím, ako sa z cesty predo mnou na mňa rúti traktor. Asi nejaké bakšišné za fotenie domáceho miláčika a či čo. Turek mi s úsmevom ukazuje, že môžem ísť ďalej a tak prechádzam. On vyjde až na krajnicu, kde som stál predtým, otáča traktor a zájde do úzkeho dvora na druhej strane. Ja pokračujem popri skleníkoch a políčkach ďalej. Predo mnou je prvý zavlažovací kanál a vpravo od cesty je reštaurácia pod stromami. O niečo ďalej je skôr cítiť ako vidieť rieka Alara. Reštaurácia je ešte prázdna, ale aj keby nie, ja som ešte stále plný po obede.
Od Reštaurácie po rieku Alara pod Alara Hanom
Od reštaurácie vedie chodník mierne do veľmi malého kopca. Príroda je tu nezaujímavá. Okrem asfaltky pár smradľavých kontajnerov s kysnutými zvyškami melónov. Zato na kopčeku vidím meandrujúcu Alaru, ako sa lenivo rozvaľuje pomedzi stromy. Na mojej prechádzke som netušil, že to bol posledný pohľad na rieku a ďaľší sa naskytne až pod pevnosťou Alara Han. Rieka tu totiž priteká viac sprava a cesta vedie naopak viac vľavo (všetko pri pohľade do vnútrozemia).
A tak teda nadišiel čas obzrieť dediny, zvyky, zhodnotiť poľnohospodársku a živočíšnu výrobu a šľapať ďalej. Keďže na tú výrobu nie som odborník, len som šliapal smerom do vnútrozemia tam, kde už niekde v diaľke pod obzorom bolo vidno taký skalnatý kaňon v tvare V. Tam niekde je môj cieľ. No a okrem toho som musel dávať pozor aj na hodinky (čas) a dehydratáciu, keďže som si vzal iba liter vody. V najbližšej dedine bol otvorený aj taký skleníkový minimarket, ale keď som si chcel dokúpiť niečo na pitie zistil som, že peňaženka zostala doma. Omylom, ako na truc.
Prvá dedina Boztepe začínala veľkým cintorínom. Hroby podobné ako u nás, akurát vystavené z čohokoľvek, čo bolo po ruke. Skala, mramor, pieskovec, tehly - kto čo mal, z toho postavil. Celý cintorín bol postavený pod stromami. Cesta viedla rovno k dedinským mešitám, avšak hlavná cesta zatáčala mierne doľava dolu medzi polia. Nasledoval som teda hlavnú cestu a pomedzi sady som došiel až k zavlažovaciemu kanálu pred ďalšou dedinou. Kanál bol označený ako Odaonu. Neviem, či je to názov najbližšej dediny, upozornenie alebo výstraha. Voda bola dobrá, chladná a osviežujúca. Ale piť som si netrúfol. Aj preto, že o pár metrov vyššie mala rovno do kanála strčenú hubu krava. Okolo mňa granátové jablká, figy, kukurica. Cestou ma predbiehalo na motorkách a traktoroch niekoľko miestnych, vždy mi zamávali, pokývali hlavou na pozdrav, ale zastaviť sa mi neopovážili. Veď uznajte - taký biely, ktovie, čo je zač :-).
V ďalšej dedine Odaonu bola výrazná odbočka doľava na Orensehir (aj keď neviem, čo je to zač, prípadne či tam aj niečo zaujímavé je), ja som pokračoval doprava.Po pár sto metroch som došiel k druhému miestnemu cintorínu. Charakterovo podobný ako ten predchádzajúci. Pri vstupe vykachličkované miesto na umývanie, pár kohútikov. Skúsil som jeden a voda tiekla. Síce trochu horúca, tak na sprchovanie počas chladných dní, ale časom sa ochladila. Neviem, či bola aj pitná, ale ochladila vynikajúco. Cintorín cesta obchádzala sprava. Takmer pred koncom bola miestna škola a na opačnom konci cintorína bola znovu taká kachličková búdka s vodou.
Ešte pár kilometrov a dorážam do ďalšej dediny Karakaya. Tu ma GPS upozorňuje na blížiacu sa odbočku k rieke Alara. Odbočka je pomerne dobre značená, pri odbočke je miestny supermarket. Znovu ľutujem že moje euromince sa len tak navnivoč povaľujú v europeňaženke. Cesta vedie popod menší lesík, po tieni ani chýru, ani slýchu. Vlastne iba malé kúsky, čo vrhali telegrafné stĺpy. Mojou vodou šetrím, veď ma ešte čaká rovnaká štreka naspäť. Cesta mierne klesá, už vidím, že sa pohorie nad Alara Hanom približuje. Na ceste ma už sprevádza zavlažovací kanál, ten však ku kúpaniu neláka. A zrazu sa tam objavil. Stál tam, pomerne nový. Nový most cez Alaru. Ešte bolo okolo rozrýpané, ale most tam bol. Pod mostom na ľavej strane cesty veľká piknik area s miestami na grilovanie, dlhou šmykľavkou rovno do rieky. Tam to musí fungovať aj ako sauna. Na vrchu horúco a čľup - do studenej vody.
Hore po prúde rieky som konečne videl aj pevnosť Alara Han. Cesta k nej viedla cez most, nejakých 200 metrov po ceste na hlavnú komunikáciu z Okulcalaru do Alara Han. Na hlavnej ceste som to vzdal. Nemalo zmysel šliapať v tomto horku ešte na vrch pevnosti. Bez vody. Minimálne hodinka až dve aj s fotením. No a potom ešte tá cesta naspäť, večera, pivo a podobne.
Cesta od Alara Han naspäť do Okulcalaru a do hotela Galeri Resort
Cesta naspäť bola rozhodne horšia ako cesta tam. Kým cesta k Alara Hanu viedla severne až severo-východne, cesta naspäť viedla presne opačne. Teda slnko, ktoré mi cestou tam svietilo do chrbta mi na spiatočnej ceste svietilo rovno do očí. Okuliare som teda narazil čo najviac, šatku na hlave stiahol až po okuliare. Šatku som vždy pri vode poriadne namočil, aby vydržala čo najviac, dokonca som do vypitej flaše nabral aj vodu z cintorína a využíval ju na schladenie hlavy.
Do hotela som sa dostal v poriadku. Sandále vydržali, moje nohy tiež, dokonca aj nos, ktorý som si na cestu ani nenatrel opaľovacím krémom. Ale ani sa nepýtajte, ako som dopĺňal tekutiny po príchode na hotel. Večeru som stihol samozrejme tiež.
Fakty Stefanynky k ceste z hotela Galeri Resort k Alara Han
- Túra pod pevnosť Alarahan mi trvala od hotela Galeri Resort približne 2 hodiny aj s fotením a merala čosi cez 10 km (podľa GPS). Cesta naspäť bola zhruba tak isto dlhá a trvala mi asi jeden a trištvrte hodiny. Trasa viedla takmer po rovine - prevýšenie najnižšieho a najvyššieho bodu bolo cca 30 metrov. Cesta až na vrch pevnosti - predpokladám ďalšie 2 hodiny hore-dolu s fotením, zastávkami a podobne. Plus navyše také 2 litre vody.
- Takmer celá cesta viedla po slnku, tieňa bolo iba minimálne
- Celá cesta bola asfaltová
- Miestni boli milí (zdravili, zakývali), ale opatrní (sami nezastavili, ja som zase nestopoval, neviem teda, či by aj zviezli - a kam)
- Cestou som natrafil iba na jedného psa, ten ležal na ceste od obce Karakaya k mostu, ale vôbec o mňa nejavil záujem
- Pitie na doplnenie iba v miestnych obchodíkoch, prípadne v reštaurácii v spodnej časti rieky Alara. Voda v zavlažovacích kanáloch bola síce väčšinou číra, ale s všelijakými potvorami, žaburincami a podobne. Voda pri cintoríne po odtečení relatívne chladná. Nebral som si žiadne tablety na úpravu vody a tak som si na ňu netrúfal
