Green canyon a mešita v Manavgate
Odchod spred hotela Aska Just in Beach autobusom, potom sme klasicky zbierali ostatných záujemcov z iných hotelov. Cez Manavgat, popri známych Manavgatských vodopádoch (kde sme už boli voľakedy z Alanye) stále hore až k nádrži Oymapinar Baraji, kde sa konajú plavby po Green Canyone. Cestou bolo potrebné prejsť strážnym stanovišťom, keďže sme v Turecku a vstupujeme do areálu hydrocentrály. Cez most popod priehradný múr a potom takou poľnou cestou až nad priehradný múr. Výška múra je vraj nejakých 168 metrov, zhora to teda vyzerá dobre.
Green canyon
Autobus nám zastavil pred malým tunelom vysekaným do skaly, kde sme dostali pár minút na fotenie, takže sme v cvale vybehli cestou na skalu nad priehradným múrom, tu pár fotiek na všetky strany, pretože všetko bolo zaujímavé a hneď zas cvalom naspäť do autobusu.
Autobusom sme sa presunuli ešte pár desiatok metrov za tunel k malému prístavu. Delegátkou sme boli inštruovaní, do ktorej bárky si máme sadnúť a aké výhody budeme mať pri plavbe. Zadarmo všetky ponúkané nealkoholické nápoje, občerstvenie v priehrade počas dvoch zastávok na mólach, jeden obed a WC k dispozícii na lodi. Mohli sme si vybrať z troch druhov - ryba, kura a kebab, čo si delegátka aj zapísala a následne rozdávala žetóny príslušnej farby.
Po nastúpení do lode sme počkali, kým všetky loďky vyrazia v stanovený čas, pozreli sme sa, ktorým smerom vyrazia a potom sme už išli ako poslední aj my. Kým ostatné loďky vyrazili viacmenej priamo k veľkému alebo malému Green kaňonu (podľa rozpisu asi), náš kapitán si to namieril rovno k priehradnému múru. Keď delegátka zahlásila, že neplavci a slabí plavci si môžu obliecť plávacie vesty, ktoré sa nachádzajú na spodnej palube, pretože pod nami je až 128 metrov vody, pár tvárí zbledlo aj napriek pokročilému opáleniu.
Potom sme už zamierili bližšie k stredu priehrady a bližšie k malému kaňonu, kde už bola voda o pár metrov menšia a tak sa všetci predsa len upokojili, takže vlastne vesty ani neboli potrebné. Plávali sme najskôr na koniec malého kaňonu, kde kapitán na malom priestore otočil, čím nám všetkým demonštroval výhody dvoch lodných motorov pripevnených na železnej konštrukcii za loďou. Keďže popri brehu bolo plno odumretých stromov, predpokladám, že kaňon bol kedysi zalesnený a po zaliatí vodou stromy odumreli. Niektoré sa asi nachádzali aj nízko pod hladinou a hrozilo, že by mohli poškodiť lodnú skrutku. Keďže motor prichytený pár šroubíkmi ide ľahšie vymeniť ako lodná skrutka, zvolili takúto kombináciu. Aspoň tak si to myslím.
Z malého kaňonu sme sa vydali na malé mólo ukotvené niekoľko desiatok metrov od brehu. Tu sme sa mohli vykúpať, čo som aj urobil, aj keď niektorí srandisti sa navzájom odrádzali, že voda tu bude určite studená. Voda bola takmer porovnateľná s morom, taká osviežujúca. Farbu mala nazelenalú a bola nepriehľadná. No a samozrejme, nebola slaná.
Po približne 15 minútach sme sa vrátili z kúpania v Green Canyone na loď a vyrazili na obed. Reštaurácia je na malom kopčeku, asi 10 metrov nad hladinou. Bolo potrebné prejsť niekoľko schodov, potom ešte pár schodov a okolo stánkov so suvenírmi sa dostať do priestoru reštaurácie. Tu nám delegátka ukázala, kde si máme sadnúť, objednali sme si u pinglov a šli si medzitým nabrať all inclusive šaláty do blízkej búdy a na boku pri okienku sme dostali aj vybrané jedlo podľa farby žetónu. Potom už iba vrátiť sa k stolu do veľkovýkrmne, prípadne vyreklamovať nedonesené pitie a šup-šup naspäť do bárky.
Loďou sme vyrazili za zvukov hudby do veľkého Green kaňonu. Zelená voda rôznych odtieňov, modrá obloha, rôzne šedé skaly, tmavozelené ihličnany na skalách, do toho občas prelietavajúca čajka, objednaná personálom v správny čas tak, aby sa dostala do záberu... no proste super. Pred nami sa pomedzi skaly vlnil kaňon, skaly väčšinou položené, prípadne kolmé. Istenie v špárach, prípadne za stromy, ale keďže som ešte nepočul, že by tu boli nejaké cesty, tak by stačilo položiť sľučku na nevyšmýkaný vápenec. Nebol som sám, čo slintal. Niekde vedľa mňa starší český pár sa taktiež rozplýval nad terénom, najmä mužská polovička.
Kaňon sa postupne zužoval až na šírku nejakých 20-30 metrov, popri brehoch však stále trčali pahýle stromov, takže sme zostávali v strede. Pred koncom kaňonu začal pribúdať aj naplavený sajrajt, takže sme spomalili, aby sme nedošli o motory a nemuseli cestou späť tlačiť. Vtok do priehrady bol pomerne mohutný, taká biela perej. Pripisoval som to aj tomu, že v čase našej návštevy sa síce teploty šplhali až k 40 stupňom uja Celzia, ale v žľaboch pod vrcholmi bol ešte stále sneh. Pred vtokom bolo vidno bublinkujúcu vodu, vraj sú tu podzemné pramene, ale ktovie, čo tu tí Turci stvárali, veď keď sa môže u nás obohacovať prírodná voda (prípadne víno), prečo by sa nemohla aj tu. Možno jej zároveň dodávali aj tú zelenú farbu...
Otočili sme sa a plávali naspäť do priehrady, kde sme dostali ešte jednu šancu na okúpanie. Tu už väčšina ľudí aj vošla do vody, ale ako som si stačil všimnúť, boli aj takí, čo sa báli, že sa ich opálenie v zelenej vode zmení naspäť na počítačovú zelenú (asi) :-). Z móla sa smerom k priehradnému múru vyskytovala taká zaujímavá skala. Mne pripomínala ťavu, ale hlavne z vody, pri fotkách z móla je to už menej viditeľné a pri plavbe loďou okolo tento optický klam zaniká.
Pri prístave nás čakal autobus, ktorý nás rovnakou cestou vzal až do hotela, akurát sme sa ešte v Manavgate išli pozrieť do mešity.
Manavgat - mešita
V mešite som bol pozrieť prvý raz. Nami navštívená je nejaká slávna, pretože jej prirobili až 4 minarety, čo sa tak často nevidí. Vraj to nejak súvisí s bohatstvom, pretože čím bohatší kraj, tým viac vežičiek. Štvorminaretovú som ešte videl cestou do Pamukkale, obyčajne boli popri cestách iba jedno-, najviac dvojminaretové.
Pred mešitou je nádrž na vodu, kde si veriaci dôkladne umývajú uši, ale aj ruky a nohy. My ako turisti sme nemuseli. Vystúpali sme na terasu, kde sme sa už aj my museli vyzuť. Ženy si museli zahaliť vlasy, plecia a kolená priloženými sukňami a šatkami (pre alergičky odporúčam vhodne sa obliecť, resp. doniesť si vlastné handry). Mohli sme sa pohybovať iba vo vyhradenom priestore, fotenie a filmovanie bez problémov s jedným obmedzením, nesmie sa fotiť a filmovať modliacich sa. Na zemi boli modliace koberčeky, výzdoba bohatá na ornamenty. Keďže vraj nesmú zobrazovať Alaha a Mohameda, výzdoba mešity tomu zodpovedala - na rozdiel od našich kostolov tu nebol ani jeden obraz, ani jedna freska.
Cena výletu Green canyon s CK 50 Eur dospelý, 25 Eur dieťa od 6 do 12 rokov, mladšie zdarma
Pamukkale
Na výlet som vyrážal z hotela o 2.30 ráno. Teda veľmi skorý odjazd. Na recepcii si ma obzerali sekuriťáci, vraj, čo tento tu vymýšľa tak skoro, ale keď som povedal čarovné slovíčko Pamukkale, už mi nevenovali pozornosť. Autobus prišiel presne, delegátke som dal voucher, vybral si miesto na spanie a šli sme pre ďalších záujemcov. Cesta bola strašná. Pár kilometrov dopredu, do ďalšieho hotela, nabrať ďalších záujemcov a takto ďalej. Dvakrát sme stáli asi po desiatich minútach tesne za križovatkou, aby sme pribrali pár ľudí. Po približne 2,5 hodinách sme sa dotrepali do Antálye, kde sme na pumpe oproti výjazdu z letiska čakali posledných desať minút.
Cez Antályu sme sa prekľučkovali po hlavných cestách a potom už začali stúpať do kopcov pohoria Taurus. Pripadalo mi to, že sa ledva vlečieme, ale GPS ukazovalo nárast výšky z približne 70 metrov nad morom v Antályi na cca 1500 metrov v kopcoch. Cestou boli zaujímavé kopce, ale aj možné lezecké terény okolo, teda sa ani spať nedalo. Po nastúpaní výšky sme trochu klesli, ale cesta sa držala približne na výšle 900 až 1100 metrov takmer celú cestu. Pripadalo mi to, ako pomerne veľká náhorná plošina s vencom kopcov naokolo. Po ceste nás naša sprievodkyňa spolu s tureckou parnerkou DEDE ponúkali zmesou orieškov v miestnom cestíčku, ako aj miestnou voňavkou a tekutým mydlom v jednom pre pánov. Mne to voňalo ako voľakedy Pitralon - taký alkoholový smrad z toho išiel, že tuším vodič ani nemusel porušovať mohamedove zákony, ktoré sa týkajú požívania alkoholu. Niekde okolo mesta Cavdir sme mali prestávku na raňajky, ktoré boli v cene výletu. V miestnej reštaurácii sme mali švédske stoly - polievku, rajčiny, praženicu, kávu alebo čaj. Nemilo boli prekvapení tí, čo si k raňajkám vzali malinovku v pohári alebo v plechovke. Tých miestny Turek nemilosrdne skasíroval. Do odchodu autobusu zostávalo ešte pár minút a tak som šiel obzrieť aj WC, ale veru bývalý bufet v Žarnovici pre priaznivcov diaľkových autobusov by sa veru hanbiť nemusel. Špina a dosť mŕtvych chrobákov okolo.
Potom sme už vyrazili na zvyšok cesty, došli po planine až nad mesto Denizli, tu sme sa dostali autobusom z približne 1100 metrov nad morom až do mestečka Denizli, kde mi GPS ukazovalo okolo 280 metrov nad morom. Potom po miestnej komunikácii ešte mierne do kopčeka a už sme boli pri samotnom Pamukkale a Hierapolise, kde sme zastali na plnom parkovisku.
Pamukkale
Pred vstupom do Hierapolisu a Pamukkale sme od tureckej Dede vyfasovali lístky a cez turnikety sme sa dostali dovnútra.
Išli sme viacmenej rovno k bavlníkovým terasám, kde nám delegátka ukázala na schéme, kde sa nachádzame, že na terasy Pamukkale aj na Hierapolis máme dve hodiny a po dvoch hodinách sa stretneme pri Kleopatriných kúpeloch (antických) a pôjdeme k autobusu.
Z terás Pamukkale bola v čase môjho výletu (jún 2012) dostupná iba jedna terasa. Ostatné boli buďto suché, alebo zasypané množstvom vstupeniek, na ktorých bolo napísané, že uchovajte počas celej návštevy :-). Hlavná terasa viedla šikmo dolu okolo niekoľkých jazierok. Aby si turisti zbytočne nemočili nohy v teplej vode, bol zhora až dolu vykopaný jeden jarok, široký asi 60 cm a hlboký asi tiež tak, ktorý teplú vodu zhora odvádzal do vybudovaných bazénov pod Pamukkale. Nakoľko som si dolu pri bazénoch nevšimol žiadneho človeka, bol aj jarok podľa mňa zbytočný. Ale možno večer, to tam mohlo byť super :-).
Turisti aby dokázali, že ich vôbec nič neprekvapí, sedeli na kraji rigola a močili si nohy. Tí odvážnejší si sadli rovno do jarku, aby teplá voda v tejto 36-stupňovej horúčave trochu ohriala ich premrznuté telo. Prípadne sedeli len tak, aby nemuseli chodiť po terase.
Na terase sa mohlo chodiť iba naboso, na čo upozorňovala značka, akú možno vidieť pri horských chatách. Na tej v Pamukkale však chýbali tie mačky (hroty).
Prvý bazén bol beznádejne zaprataný, čím nižšie som sa dostával, tým menej ľudí bolo. Pri tých spodných sa mi už stalo, že pri fotení tam nikto nebol. Ale našli sa aj rusi, čo sa neustále cpali do objektívu a mal som čo robiť, aby som mal aspoň pár fotiek bez ich ctených zadkov. Okrem toho mi polovička nabalila aj kameru, a tak som chodil ovešaný technikou a každú chvíľu ich menil, aby som mal pár záberov aj na foto aj na kamere.
Voda bola hore teplá, postupne chladla a pri dolných bazénoch už bola pomerne chladná. Na travertíne sa väčšinou nešmýkalo, našli sa však aj miesta, kde áno, a tak bolo potrebné dať si pozor, kam stúpate.
Po návrate hore som zistil, že z dvoch hodín uplynula už vyše trištvrtehodina a keďže som sa chcel ísť pozrieť aj do Hierapolisu na teátro, tak som vyrazil popri druhej časti terás (tej vpravo). Tu boli terasy spočiatku úplne vyschnuté, akurát nejaké turkyne tu zbierali trávu. Ale možno ju sadili, kto vie. Neskôr sa našli aj nejaké zavodnené terasy, avšak pohľad nič moc. A tak som sa vydal smerom k Agore a Necropole, aby som skontroloval, či sa tam nedeje nič zvláštne. Aby som pravdu povedal, do Necropole som ani nedošiel, nakoľko čas už začínal tlačiť. A tak len pár fotiek a rýchlo naspäť. Hore k teátru som sa tak ponáhľal, až okoloidúcich museli kriesiť :-) a trochu som za sebou nechal aj miestny Shuttle bus, ktorý vozil turistov po jednotlivých atrakciách :-) a do kopca nejak nestíhal. Do teátra som vpadol tak, že miestny strážca radšej opustil svoje miesto a šiel sa diskrétne poobzerať zvonka, či sa mu divadlo ešte nerozsýpa, najmä tá časť, čo nedávno opravovali ;-).
Z teátra bol pekný výhľad na takmer celý Hierapolis, trochu trčali aj biele terasy Pamukkale, ale výhľad bol hlavne na nížinu pri Denizli, ako aj na okolité hory, kde sa v žľaboch ešte držal sneh. Predovšetkým ale na Apolónov chrám a Nymfeum pod divadlom, ale aj na antické kúpele, kde sme sa mali stretnúť. Cestou na stretnutie ešte vydalo na pár fotiek Nymfea, ale to už bolo naozaj všetko.
Postrehy Stefanynky k Pamukkale a Hierapolisu
- Areál Hierapolisu a Pamukkale je veľmi rozsiahly a tie dve hodiny na prehliadku boli rozhodne málo. To stačilo akurát na jednu z atrakcií (buď Pamukkale, alebo Hierapolis, alebo Antické kúpele, kde sa dalo za extra peniaz okúpať).
- V areáli bolo aj občerstvenie, aj záchody, ďalšie možnosti boli pri vstupe do areálu.
- Mali sme šťastie, že počas našej návštevy bolo väčšinou zamračené, inak by to bolo veľmi úmorné.
- V areáli sa dalo bez problémov jesť, piť, strážcovia pískali iba na tých, čo išli na terasy v obuvi.
- Na terasách tiekla voda takmer všade, neodvážil som sa preto nechať ruksak na zemi a ísť fotiť.
Cesta z Pamukkale do Avsallaru a návšteva kobercovne
Z Pamukkale sme vyrazili rovnakou cestou do hotela, akurát kúsok za Pamukkale sme odbočili do miestnej vývarovne, kde sme mali zabezpečený obed All inclusive. Búda to bola podobná ako tá ráno, dokonca niektorí hovorili, že miestny čašník je ten istý, čo bol ráno. Obed bol podobný ako v hoteli, šalátový stôl, stôl s hlavným jedlom, stôl so zákuskami. Jedlo sa dalo zjesť, na hranolkách sa toho moc pokaziť nedá, na grilovanej kuracine tiež nie, paradajky sú viac-menej rovnaké, syr rovnako slaný. Šaláty som nechcel riskovať a tak som ich neochutnal. Akurát tie koláčiky sa s hotelovými nedali porovnať :-(.
Pri reštaurácii bolo ešte WC a jedna garáž so suvenírmi a dvoma otravnými predavačmi knižiek. Vraj majú vo všetkých svetových jazykoch. Aj slovensky? Aj slovensky, pritakáva Turek a podáva mi anglickú. Anglickú nie, slovenskú! Mám slovenskú - hovorí Turek a podáva mi nemeckú. Beriem len slovenskú - hovorím. A tak skúša ruskú, poľskú, dokonca aj tureckú - a vždy hovorí, že je to slovenská :-).
Od reštaurácie ideme cez Denizli. Mesto neskutočne upravené, okolo ciest čisto, upratane. Vystúpame prvý kopček nad Denizli a odbočujeme doprava k výrobni kobercov.
Výroba kobercov pri Denizli (pri Cukurkoy)
Ujíma sa nás majiteľ a ukazuje jednotlivé miestnosti, vysvetľuje výrobu bavlnených kobercov (a spracovanie bavlny na koberce). Majiteľ hovorí, koľko stoviek ľudí robí preňho - ale všetci doma. Vo výrobni má iba niekoľko zamestnancov. Koberce vyrábajú z bavlny aj z hodvábu. Turecké ministerstvo kultúry si vraj u nich objednalo, aby robili koberce tradičnou technikou. Slovíčko ministerstvo zdôrazňuje, akoby to bolo zárukou kvality jeho podniku. U nás by to skôr bolo znakom kamarátstva, nejakého všimného (lebo v Turecku slovo bakšiš znamená niečo, čo ich zákon nepostihuje) či nedajbože lobingu.
Zaujímavý je výklad o spracovaní hodvábu na koberce. Na fotkách nám pripomína známy prerod priadky morušovej. Ukazuje nám, ako sa vlákno z kukly spracováva na nite. Kuklu som videl naživo prvýkrát, na našich morušiach som si ju nikdy nevšimol :-).
Počas predvádzania kobercov nám majiteľ vysvetlil, a ktorej oblasti v Turecku sa aký vzor používa a pridal aj pár jednoduchých čísiel, ktoré neskôr celkom odradili záujemcov o kúpu. Vraj jednoduchý koberec z bavlny je okolo 100 až 200, kvalitnejší 400 až 600, kvalitný obojstranný za 1000 až 1200 a z hodvábu okolo 1500 a vyššie. Nemyslel pritom na nadmorskú výšku, ale na ceny v eurách za malý koberček s rozmermi približne 1 x 1,5 metra. Ceny väčších sú prirodzene drahšie. Ponúkal ale, že pri kúpe aj veľkých kobercov stačí zaplatiť zálohu (cca 400 Eur), koberec si podpíšete a oni vám ho nechajú dopraviť až domov s vybavením všetkých povolení. Zvyšok doplatíte za dobierku.
Záver návštevy kobercovne bol klasický. Majiteľ sa slušne spýtal, čo nám môže ponúknuť na pitie, či čaj, kávu, vodu alebo nejakú ohnivú vodu a potom si nás už rozobrali zamestnanci, aby svojim dôvtipom premenili bavlnu a hodváb na niečo tvrdšie (nemyslím na alkohol).
Zaujímavá bola strata reči väčšiny dovolenkujúcich, Teda nie hlasu, ale cudzej reči. Kým predtým väčšina turistov plynulo používala nejaký cudzí jazyk - angličtinu alebo nemčinu, pri ponukách zamestnancov, že obzrite, kúpte sa zmohli iba na to naše - nerozumiem, nechápem... :-)
Z kobercárne sme už išli rovno do hotelov. Jediná zastávka bola pred Antalyou v Seref Mola, kde sa mi najviac páčili staré slovenské dvadsaťkoruny vyložené pod sklom pri pokladni. Ale boli tam aj iné neplatné kúsky snáď z celého sveta. Nuž, majiteľ je buďto zberateľ alebo pako, čo naletí každému.
Cena výletu Pamukkale 60 Eur dospelý, 30 dieťa 6 - 12 rokov, mladšie zdarma
Avsallar a okolie hotela Aska Just in Beach
Z hotela Aska Just in Beach sa dalo po miestnej komunikácii dostať do Turkleru (smerom na východ), alebo do Avsallaru (smerom na západ) pomerne ľahko. Cez štvorprúdovku viedli buďto podchody, alebo nadchody. V oboch strediskách bolo plno minimarketov, predajní kože a kožušín, textilu, zlatníctiev, lekární, občas sa mihol aj nejaký iný obchod, len bolo potrebné dávať pozor.
Ako zaujímavosť musím spomenúť, že oproti mojej poslednej návšteve Turecka (Alanya, 2000) obchodníci už neťahali za rukáv, prípadne nenútili prejsť ich obchod viackrát, ale iba posedávali pred vchodom. Keď sme zavítali do obchodu, prišli sa slušne opýtať, či môžu pomôcť a pokiaľ sme nemali záujem tak neotravovali.
Okolie hotela Aska Just in Beach po pláži
Doľava sa dalo po pláži dostať k hotelu Lonicera World a ďalej až k hotelu Gold Island, ktorý bol večer vysvietený ako blázinec v Las Vegas. Pred hotelom bola jedna diskotéka, jeden prístav a jeden minipotôčik zapáchajúci ako poriadna stoka. Poza hotel už viedla iba taká divná betónová cestička ústiaca k miestnemu majáku.
Doprava od hotela Aska Just in Beach sa po pláži dalo dostať k hotelu Yalihan. Za ním bol malý skalnatý výbežok, za ktorým nasledoval betónový chodníček popod nasledujúci hotel, ďalej začínala pláž s trochu hrubším pieskom, menšími kamienkami, väčšími kameňmi. Tu bolo mólo vybudované na veľkých kameňoch, do vody sa išlo pomedzi veľké balvany a na vode bolo modré plávajúce mólo z PVC na slnenie.
Nasledoval prechod po poľnej ceste a príchod k prístavu, kde parkovali pirátske lode. Záliv pokračoval ďalej a tuším popri hoteli Aska Baran (ale môžem sa aj mýliť) som sa dostal až na ďalší skalný výbežok a k ďalšiemu zálivu. Posledný záliv bol štrkovopieskový. Výbežok bol z takej divnej ostrej skaly, v ktorej boli okrúhle jamy s priemerom asi 30 cm. Pri mori boli útesy porastené zeleným sajrajtom a bolo tam niekde aj upozornenie, že je nebezpečné vstupovať na skaly. Po zelenom sajrajte prechádzalo niekoľko ľudí a čosi zúfalo hľadali vo vode. Asi mali slabý All inclusive :-). Medzi posledným hotelom v predposlednom zálive a posledným zálivom bol lesík s miestami na piknik. Teda boli tu lavice a železná vanička na grilovanie. U nás by lavičky už boli spálené a vanička odovzdaná do zberne.
Ostatné ponúkané výlety
Výlet do Alanye
Najlepšie Dolmušom, zastávka pár metrov od hotela Aska Just in Beach priamo na hlavnej ceste. Návrat rovnako, ibaže opačne. Keďže v Alanyi sme už boli, tak sme nešli. Cena okolo 2 Eurá za jednu cestu.
S CK sa dalo do Alanye dostať na nákupy, za 10 Eur ste mali možnosť nechať do seba hustiť v zlatníctve, kožušníctve a v textile, na oplátku ste dostali večeru.
V rámci CK bola aj historická Alanya za 35 Eur s návštevou pevnosti, jaskyne Damlatas, prehliadka Červenej veže prístavu.
(Alanya - prehľadová mapa i rôzne atrakcie Alanye a okolia)
Ďalšie i bližšie výlety
Perge, Aspendos Kuršunlu - 50 Eur so vstupmi a obedom.
Relaxačná Modrá plavba za 32 Eur s obedom i nápojmi.
Plavba loďou po Manavgate i po mori, návšteva mešity za 36 Eur aj s obedom a nápojmi.
Delfinárium Sealanya za 29 Eur aj so vstupom. 40-minútová show a kto Must is go on, ten za príplatok 130 Eur môže pobudnúť polhodinku vo vode s delfínom, prípadne za 80 Eur s tuleňom. (A vstup do slovenského parlamentu je zdarma, ibaže len vo vybrané dni.)
Aquapark Water Planet za 30 Eur (deti 6 - 12 za 20 Eur) so vstupom, obedom, nápojmi a zmrzlinou.
Hamam - turecké kúpele za 23 Eur, v cene sauny, jakuzzi, peeling, penová a olejová masáž. Kto bol, ten si chválil, že za tú cenu dvojhodinová kúra - no nekúp to.
Quad safari za 37 Eur, so zacvičením a prestávkami. Štvorkolky som videl cestou na Green canyon kúsok nad manavgatským vodopádom.
Jeep safari za 29 Eur s obedom, tureckou dedinou, mešitou a kúpaním. Zabudnite na vodičák. Natrieskajú vás do veľkého džípu ako na naozajstnom safari a vozia po hrboľatých cestách, až kým dušu nevypustíte. Medzitým vás fotia, lebo tieto fotky sú najdrahšie, veď ktorý somár by chcel nechať takú fotku na výstavu, kde vyzerá jak debil ;-(. K videniu pri Green canyone. S tureckou agentúrou cca 20 Eur - pozri tu (aj iné výlety).
Sapadere safari za 34 Eur s kúpaním, jaskyňou Dim, kaňonom Sapadere a návštevou mešity a výrobne hodvábu. Podobný výlet ako predchádzajúci, ibaže tu boli väčšie lákadlá. Najmä kaňon Sapadere vyzerá vynikajúco, ale nezaostáva ani jaskyňa Dim, najmä v panoramatickom pohľade.
Rafting za 32 Eur s obedom.
Potápanie za 39 Eur (25/16 Eur doprovod bez potápania) s výstrojom, obedom plus 2 ponory do hĺbky 2-8 metrov.
Všetky ceny fakultatívnych výletov sú od CK Tatratour, s ktorou sme boli. Na oboch absolvovaných výletoch nás sprevádzala delegátka Michaela. Bez pripomienok - až na jednu, ktorú som jej už tlmočil. Najvýznamnejším turkom nebol ani Aladin Keykubat, ani Ataturk, ktorého podobizne visia nielen na obrazoch, či je vytesaný do skaly pri umelých vodopádoch (napr. za Antalyou, cestou na Pamukkale), či ostatní holobriadkovia. Najvýznamnejším turkom je predsa - Turčin Poničan :-).
Iné cestovky v našom hoteli (nemecké, ruské, polské...) ponúkali aj iné fakultatívne výlety, napríklad Kapadokkia, Demre, Kerkova, Saklikent, Ankara, Istanbul a podobne, avšak vzdialenosti tu už boli značné a teda aj dĺžka výletov
V minulosti som absolvoval výlet loďou okolo Alanye (jaskyne), výstup na hrad v Alanyi a výlet do zlatníctva Sera v Antalii (pozri Výlety z Alanye)
