Výlet do blízkeho pohoria Schneealpe (hneď čoby kameňom dohodil za Raxom) a výstupom z dediny Altenberg am der Rax priamo na planinu Schneealpe a na jej najvyšší kopec Windberg (1903 metrov nad morom). Odtiaľ cez chatu Schneealpenhaus, cez chodník Panoramaweg a okolo Kutaschhutte zostup naspäť do Altenbergu (rok 2011)
Skoré utorkové ráno, ja si beriem rýchlu a neočakávanú dovolenku, aby sme so svokrom po sobotnom výlete za krásami rakúskych klettersteigov na Raxe využili výhody desaťdňovej diaľničnej známky. Vyrážame teda približne o piatej hodine z Bratislavy, úspešne sa preplietame známymi diaľnicami smerujúcimi do Viedne i potom smerom na Semering.
Tentoraz ideme cez tunely ešte trochu rovno, aby sme v dedine Murrzuschlag (...schlag ho traf aj s takým krkolomným názvom) odbočili z diaľnice doprava, preštrikovali sa mestečkom, na kruhovom objazde odbočili doprava a pokračovali až do dediny Murz, kde sme sa opäť zahrali na pravičiarov a po pár metroch sme to napravili a odbočili doľava smerom na Altenberg am der Rax. Aj keď názov evokuje že táto dedina leží na Raxe, v skutočnosti leží medzi Raxom a Schneealpami, kam sme mali namierené. V dedine nás čakala ešte jedna odbočka doľava. Vlastne boli v skutočnosti dve podobné - jedna tesne pred potokom a druhá hneď za potokom. Odbočili sme na tú pred potokom a aj keď nás ceduľky s nápisom Parkovisko lákali cez potok, pokračovali sme rovno do doliny. Na konci dediny bolo niekoľko hospodárskych usadlostí s veľkým asfaltovým parkoviskom uprostred. Pri plote vytekala voda do štýlového korýtka, v ktorom sa už chladila basa piva - tomu teda hovorím pohostinnosť. Ale ako vedeli, že prídeme??? Svokor si chvíľu vyberal, kde by zaparkoval, medzitým vyšla z domu gazdiná a hovorí nám, že parkovisko pre turistov a podobnú háveď je hore po ceste hneď za mostom. A tak pivo - nepivo, vyberáme sa autom hore. Asfalt končí za chvíľu, poľná cesta však vyzerá dobre. Po pár sto metroch vidíme aj mostík a za ním pomerne solídne parkovisko, posedenie, smetný kôš... Zaparkujeme, prezujeme, hodíme niečo do brucha a približne o ôsmej hodine vyrážame okolo smerovníka Lohm na túru. Medzitým ešte z cesty vedľa prefrčí okolo nás auto naložené guľatinou, mali sme šťastie, že sme ho nestretli niekde po ceste, bolo by veselo.
Z Lohmu na Goasstall
Prvá časť cesty vedie po lesnej ceste mierne hore. Míňame odbočky k Nasskamu (kde sme boli pred pár dňami - pozri výlet cez Barenlochsteig na Heukuppe a späť cez Gamsecksteig) a blížime sa k rokline Lohmgraben a potoku. Vpravo sa začínajú dvíhať skalné steny Lohmsteinu. Mierne položené šikmo faldované steny by boli super na nejakú kratšiu feratu, v sprievodcoch som však na pohorie Schneealpe žiadnu nenašiel.
Prekračujeme dno koryta potoka, našťastie suchého a stúpame po jeho ľavom brehu smerom hore. Keď sa chodník začne odkláňať viac do vnútrozemia, prechádzame cez skalný prah, okolo nejakého malého pomníčka na skale (vľavo hore výrazná roklina, tu si isto každý povie, že tadiaľ by to bolo najkratšie), mierne lesom až prichádzame k rozcestiu.
Nápis na skale hovorí, že je tu Goasstall (1354 mnm), na mape taký názov nemám. Nesedí celkom ani jeho nadmorská výška s údajmi z GPS, možno sa skotúľal odniekiaľ zhora, ale z veľkej výšky to určite nebolo. Od parkoviska nám až sem trvala cesta približne hodinu. Smerovník hlási, že na chatu Schneealpenhaus je to ďalšia hodinka a na Windberg 1,5 hodiny. Rovnaký čas je to aj pri pokračovaní chodníkom v údolí rokliny Lohmgraben na chatu Lurgbauerhutte.
K rozcestiu pri chate Schneealpenhaus
Od rozcestia Goasstall vyrážame doľava hore po príjemnom lesnom chodníčku. Na jednom mieste som síce z chodníka zišiel, keď ma zlákali ďalšie vyšľapané chodníčky doprava, ale veľmi rýchlo sme sa vrátili naspäť a pokračovali do výraznej dolinky, o ktorej som si pred niekoľkými minútami myslel, že tadiaľ by to bolo najkratšie.
Chodník prichádza ku korytu potoka (vyschnuté), cez ktoré vedie solídny mostík s lanom. Za mostíkom nasleduje pár schodov a jeden krátky položený rebrík. Tento krátky klettersteig prirodzene v sprievodcoch nebol, lano sa možno hodí pri námraze, prípadne po niekoľkých pivách :-) .
Chodník ešte raz prechádza koryto potoka. Pohľady hore aj dolu naznačujú, že pri búrkach alebo pri topení snehu to tu môže byť zaujímavé. Vchádzame do kosodreviny a kľučkujeme smerom hore. Nad nami je nejak podozrivo kriku, za chvíľu stretávame menšiu tlupu rakúskych chlapcov. Ani nepozdravia. Po minúte stretávame tlupu dievčat. Tie naopak, zdravia. Za nimi na konci učiteľka (tá zdraví tiež :-) ). Potom už vystupujeme iba krátko a dostávame sa na rebro bez kosodreviny. Tu je niekoľko chodníkov, tie doľava vedú rovno k chate Schneealpenhaus, my pokračujeme chodníkom viac vpravo. Pod nami je široká roklina. To, čo sa nám zdola zdalo ako suťovisko je v skutočnosti skala. Chodník nás ešte raz vedie do menšej rokliny, kde sú umelo spravené prehrádzky, ktoré bránia vode odniesť všetko kamenie z planiny a zároveň slúžia aj ako príjemné schody. Vychádzame na planine Schneealpe, niekoľko krokov od rozcestníka Almboden (1735 mnm). Vľavo za nami sa vypína chata Schneealpenhaus na malom kopčeku (tam chceme ísť až po Windbergu), pred sebou máme celú planinu s budovami a na druhom konci planiny sa vypína Windberg s vrcholovým krížom. Cesta od Goasstalu trvala približne hodinu.
Na Windberg
Od Almbodenu sa vydávame priamo cez planinu Schneealpe po červeno-bielych značkách, je to asi zimné značenie, ale kolíky sú nízke, niektoré vyvrátené (nie vygrcané!). Pred nami ide pár ľudí rovnakou cestou na Windberg, tak sa púšťame za nimi. Planina Schneealpe je príjemná, akurát musíme obchádzať tie kravské oné, ktoré sú široké ako Pedrovo sombréro. Plus sa miestami vyskytujú také divné jazierka, takmer ako rašeliniská.
Pred budovami odbočujeme doprava hore na plochý chrbát a ním až k rozcestiu Hochalm (1862 mnm). Tu vedie cesta na/do/cez Kleinbodengraben. Plus na mape je vyznačený nejaký miestny chodník na Kleine Mitterbergwand.
My pokračujeme rovno a za chvíľu prichádzame k vrcholu Windberg (1903 mnm). Obloha je zatiahnutá, iba spŕchnuť a spŕchnuť. Čo spŕchnuť, vyzerá to na poriadny lejak. A tak iba poobdivujeme chodník na Kleine Mitterbergwand (1863m), o ktorom si myslím, že tadiaľ musí viesť najkrajšia cesta na Schneealpe, bohužiaľ sme po nej nešli. Vzadu este občas vidíme, niekedy skôr tušíme pohoria Hohe Veitsch (možno niekedy nabudúce) a Hochschwab.
Občas sa vyčasí, ba aj slnko sa ukáže, avšak občas prelietávajú chumáče oblakov nepríjemne nízko. Ľudia, ktorí dorazili na Windberg tesne pred nami sa vydávajú po chodníku niekam po hrebeni dozadu, ale to by sme my mali ďaleko k autu. A tak sa teda vydávame zimným chodníkom dolu k Michlbauer hutte.
Cez Schneealpenhaus a Kampl do Altenbergu
K Michlbauer schutz hutte ideme dolu kopcom po tráve. Potom rovno po ceste až takmer na chatu Schneealpenhaus, ktorá je postavená na mieste s nádhernými výhľadmi nielen na celú planinu Schneealpe, ale aj na pohorie Rax a na feratu Gamsecksteig, kade sme pred pár dňami zostupovali z Heukuppe. Cestou stretávame davy ľudí, idúcich po ceste od Kutatschhutte, pravdepodobne tých pár metrov z parkoviska prekonali v pohode.
Chata Schneealpenhaus je dosť obsadená aj napriek tomu, že je všedný deň, takže zostávame von v príjemnom "kameňolome" s posedením, ktoré je napodiv prázdne. Kameňolom pri Schneealpenhausi poskytuje príjemné závetrie, obloha sa medzičasom už vyčistila, takže je čas nielen pojesť, popiť, ale aj pozrieť mapu a niečo v okolí pofotiť. Fotogenická je najmä dolinka, ktorou sme vystupovali z Lohmgrabenu, ale vlastne celý Rax, keďže slnko sa medzitým trochu posunulo a už nesvieti vyslovene do objektívu. A tak pozeráme, kadiaľ sme to vlastne nedávno zostupovali z Heukuppe cez Gamsecksteig. Keďže je všedný deň a na Gamsecksteigu nie je toľko ľudí ako na Schneealpe, môžeme iba tipovať priebeh feraty.
Od posedenia pri Schneealpenhaus pokračujeme ku kostolíku pod chatou a ďalej cestou Panoramaweg, ktorá obchádza štrkové cesty a skracuje si to pomedzi kosodrevinu. Oproti udržiavaným širokým cestám má tú výhodu, že nepráši, nevyskytujú sa tu traktory ani dodávky a má aj jednu nevýhodu. Množstvo ľudí tu dokonale vyhladilo kamene a tieto sa dosť šmýkajú.
Chodník ku Kutatschhutte vedie cez útes, kde je od skál oddelený provizórnym drôtenným plotom. Svokor uvažuje, že je to tu kvôli dobytku, ja mu oponujem, že kvôli tomu dobytku, na ktorý myslí on, by tu neboli ceduľky upozorňujúce na zvýšenú opatrnosť, pretože ten nevie čítať :-(.
Potom sa už dostávame na poľnú cestu vedúcu do údolia. Jedna zákruta, druhá, tretia, piata. Spestrením je trochu plné parkovisko na Kohlebner stande (1462 mnm), kam sa dá dostať s autom po miestnej mýtnej ceste. Neviem, odkiaľ, ani za koľko, jedna stránka hovorí že za 5 Eur. Odtiaľto teda smerovali tie davy, ktoré sme stretali na Schneealpe.
Od Kohlebner standu sa vydávame doprava dolu. Cesta vedie k nejakej miestnej chate, pred ňou sa stáča doprava, aby pokračovala v strmých zákrutách po ceste mierne (noo, mierne viac) zarastenej trávou a kríkmi. V jednej zákrute je aj nejaký kríž urobený kamarátmi pre nejakého rakúskeho filharmonikera. No ak ho nahovorili na nenáročný výlet a on chudák trepal zdola trebárs harfu (alebo piáno), tak sa mu ani nečudujem, že tu vydýchol naposledy :-) .
Chodník vchádza do lesa, ale strmosť a cik-caky ho neopúšťajú. Pri jednej odbočke doprava spozornieme, lebo podľa mapy vieme, že musíme doprava lesom. Je tu príjemný chodník so žlto-čiernymi značkami. Keďže GPS sa nechytá, skúmame mapu. Nakoniec sa nenecháme zlákať, lebo podľa mapy by sme mali odbočovať až z cesty. A tak usudzujeme, že také divné značky by mohli byť označením zakopaného plynu alebo elektriky. Prípadne je pes zakopaný inde.
Po pár metroch prichádzame k pravému rozcestiu na Auf der Öd. Pre našinca taký ko... (debilný) názov. Pred nami na ceste nejaká križovatka, pri pokračovaní cesty nejaká mýtna búdka so závorou. Chvíľu sme ju aj obzerali, ale nejak nám nedošiel princíp fungovania. Možno nabudúce.
Vraciame sa teda kúsok naspäť k rozcestníku na Od-e a dvom krížom (mimochodom, v okolí cesty sme našli aj nejaké hríby, ale keďže sme nevedeli, či sú jedlé, tak sme ich nechali rásť) a vydávame sa po príjemnom chodníčku. Po pár metroch je síce mierne rozmočený, ale opatrne sa dá prejsť. Na konci bažín odbočujeme mierne doprava dolu a lesom klesáme smerom k Bohnkogelu. Tu okolo chodníka rastú rýdziky, ba občas aj kozáky. Prechádzame ešte okolo bažín, ale chodník je tu pekný. Pri Bohnkogeli je aj voda, ktorá tečie z rúrky do korýtka. Neviem, či je to pitná voda, alebo iba bažinná voda niekde zhora. Ešte pár metrov a dostávame sa na širokú lesnú cestu. Keď vravím širokú, tak je široká. Približne 8 až 10 metrov, s priesekmi okolo - i viac. Po nej chvíľu dole, za zákrutou doprava a lesným chodníkom strmo dole. Keď vidíme vľavo dole cestu, tak to švihneme skratkou.
Dostávame sa do susednej doliny ako stojí naše auto a pár metrov pred nami je Altenberg - usadlosť s chladiacim sa pivom, kde sme chceli ráno zaparkovať. Prejdeme teda do správnej doliny a tých pár sto metrov vyjdeme k autu. Tu už iba dojesť a dopiť zvyšné zásoby, prezuť a rovnakou cestou ako ráno sa vrátiť domov...
