Je zamračené sobotné októbrové ráno 2009 a my stojíme na veľkom bezplatnom parkovisku v sedle Preiner Gscheid, priamo pri chate Edelweisshutte, samozrejme že v Rakúsku a nie niekde na Marse.

Chata Edelweisshutte je pred siedmou ešte zatvorená, ale skorá denná hodina má aj iné čaro. Parkovisko je pomerne prázdne, takže nemusíme hľadať miesto. Pred nami vyráža skupina turistov po chodníku k Waxriegel hausu. My volíme žltú značku k chate Reisstaler Hutte a odtiaľ po Reisstalersteigu až pod Heukuppe.

Okolo chaty Reisstaler Hutte

Chodník vedie mierne vľavo od najľahšej výstupovej cesty na planinu Rax, ktorá vedie okolo chaty Waxriegel Haus po cik-cakoch k chate Karl Ludwig Haus. Po pár metroch je náznak žltej s ceduľkou tuším ku Sonnleitneru, avšak trochu viac vpravo je aj iná žltá značka, ktorá stúpa šikmo doľava. Táto je tou správnou značkou prvej časti Reisstalersteigu.

Cesta stúpa lesom, neskôr sa z pravej strany nadpája zelená značka. My pokračujeme okolo prameňa, avšak trubka, z ktorej by mala vytekať voda je položená šikmo hore a keďže fyzikálne zákony nepustia, tak z nej nielenže netečie, ale ani nekvapká. Ešte pár minút a prichádzame k rozcestiu. Zelená, červená, žltá a to v oboch smeroch. My pokračujeme žltou, keď nás smerovník informoval, že k chate Reisstaler Hutte je to približne 10 minút. Keďže sme sa neplazili, za najbližšou zákrutou už vidíme chatu. Do chaty Reisstaler Hutte sme nešli, ale za oknami už niečo šramoce. Možno pripravujú chatu pre prvých turistov, alebo stravu pre ubytovaných?

Od Reisstaler Hutte po skalné steny Raxenmaueru

Pokračujeme širokou cestou popod chatu a na najbližšej odbočke sa dávame doprava po žltej značke, kde nás posiela aj starodávna gravírovaná šipka. Chodník vedie stále doľava hore cez les. Cestou stretávame viacero krížení Reisstalersteigu s inými -steigmi (cestami), tieto sú miestami dosť blízko pri sebe. Reisstalersteig zatáča prudko doprava a začína naberať výšku. Dostávame sa do pásma kosodreviny a naskytajú sa aj prvé výhľady do doliny.

Dolina je ešte ospalá a opar kazí aj výhľady na bližšie i vzdialenejšie kopce. Zato pred nami sa začínajú dvíhať prudké skalné zrázy južnej steny Raxenmaueru. Odhadujeme, že najbližší lievik by mohol skrývať oné rebríky a iné oceľové pomôcky. K nim nám ovšem zostáva prekonať ešte asi 100 výškových metrov. Chodník je tu prudší a je na ňom viac skál. Keď sa narovnáva, vidíme širokú žltú šipku vedúcu snáď až po koniec feraty Reisstalersteig. Vľavo je na stene nejaký červený bod, vpravo zas modrý. Odhadujeme, že označuje buď nástup do lezeckej cesty, alebo spojnicu rôznych -steigov popod stenu.

Feratta (kletersteig) Reisstalersteig

Pod feratou je pomerne široký plac vhodný aj na prípadné pohodlné oblečenie do ferratového setu. Dnes je však celkom pekné, aj keď zamračené, počasie a tak nám sety netreba. Veď ferratu Reisstalersteig označujú písmenami A/B, nanajvýš tak B a za najťažšie miesto označujú nástup. Keďže od západu sa už blížia biele chuchvalce, nastupujeme ihneď.

Prvá kramla je umiestnená trochu vyššie, asi tak na dvaapolmetrového človeka, ale s pomocou oceľového lana a trochy trenia sa dá na ňu dostať. (Druhá možnosť je po hrane skaly vľavo od šipky.) Sme na prvom balvane nad šipkou a lano prechádza mierne vpravo hore. Stupy sú tu dobré, chyty taktiež, takže lano v podstate netreba. Dostávame sa na rovnejšiu časť a lano je tu v dobrom počasí iba ako imidžovka. Prechádzame do lievika šikmo doľava a dostávame sa pod rebrík. Vľavo od nás vidieť staré skoby, kadiaľ v minulosti ferrata viedla. Pred rebríkom je miesto na pár fotiek. Rebrík, skaly, lezecké terény... Ja to viem, ale fotoaparát si nedá povedať. Odmieta fotiť a navyše sa občas dostávame aj do bielej hmly, takže ani fotiť nie je čo. Párkrát sa ho pokúšam priviesť k rozumu osvedčenou windowsáckou metódou - reštartom, ale nedá si povedať. Najradšej by som ho hodil zo skál, ale nebudem tu predsa znečisťovať pohorie. Tak ho schovávam a dúfam, že nefunkčnosť je iba dočasná a spôsobená možno zvýšenou kondenzáciou pary v aparáte.

Medzitým prichádzame k železnému krížu na rozcestí. Tu končí ferrata. Doprava ide cesta k Raxkircherlu viac-menej po rovine, doľava pokračuje cesta strmo do kopca k Heukuppe.

Heukuppe (2007 mnm)

Keďže vrchol Heukuppe je náš dnešný cieľ, dávame sa doľava. Pod nami miznú strmé skalné steny v chuchvalcoch hmly. Pred nami tiež občas mizne chodník v hmle, našťastie iba občas. Vo chvíľach, keď pred seba vidíme sa zjaví Heukuppe a i črieda kamzíkov vľavo od nás.

Reisstalersteig pred vrcholom Heukuppe. Vľavo vo svahu sa pásla črieda kamzíkov.

Dostávame sa na križovatku s červenou značkou a nastáva chvíľa na prikrývku hlavy. Oproti nám duje silný vietor, suchá tráva okolo Heukuppe sa pokrýva srieňom.

Prichádzame k mohyle na Heukuppe a dávame sa do jamy vpravo za mohylou. Tu nefúka, takže v pohode pridávame vrstvu, niečo pojeme i popijeme. Na vrchole hlási teplomer -2 stupne Celzia, silný vietor však účinok chladu zosilňuje. Ešte chvíľu pokecáme s dvoma maďarmi a vyrážame naspäť po červenej smerom na chatu Karl Ludwig Haus.

Poznámka: Na Heukuppe sa dá dostať z rôznych strán, my sme okrem Reisstalersteigu vyšli ešte aj cez

Barenlochsteig a zostúpili cez Gamsecksteig. Cesta cez Barenlochsteig bola dlhšia, náročnejšia, s väčším prevýšením, ale aj krajšia. Reisstalersteig je viac vhodný pre deti a nie je tam taký výskyt zhnitých kameňov (kývajúce sa, padajúce a pod.).

Od Heukuppe po chatu Karl Ludwig Haus

Silný vietor a hmla nás sprevádzajú ešte chvíľu. Po približne 200 metroch sa hmla začína trhať, takže pred nami sa mihne nielen chata Karola Ludwiga Hausa, ale občas vidíme aj Predigtstuhl i severozápadné steny Preiner Wandu. Vľavo zas presvitá chodník až po Habsburgov Haus a steny Rote Wandu.

Čím viac klesáme, tým menej hmly. Na známej odbočke červenej a žltej stretávame skupinu turistov idúcich zdola. Zdá sa, že sú to rovnakí ľudia, čo vyrážali spred Edelweisshutte pred nami.

Klesáme až ku chate a ideme spraviť radosť rakúskym podnikateľom, osobitne Karolovi a ešte aj Ludwíkovi. Chata je určite otvorená, lebo vidíme, že materiálová lanovka vyváža dva živé kusy aj nejakým materiálom Jeden kus bol červený a druhý modrý a silno sa držali vozíka. V tej zime som im ani nezávidel. Na chate Karl Ludwig Haus si dávame čaj, koláč a gulaschsuppe s chlebom za smiešnych 8,10 Eura. Vraj pivo za 3,50 a podobné hausnumerá tam hádzali. Ešte pečiatku a vyrážame na Predigtstuhl.

Predigtstuhl a zostup k chate Edelweisshutte

Od chaty Karola Ludwiga zostupujeme do sedla, aby sme neskôr znovu naberali výšku na chodníku na Predigtstuhl. Asi v jednej tretine je na hrane odbočka na ferratu Bismacksteig, my sme pokračovali rovno hore na vrch. Z Predigtstuhlu sú nádherné výhľady nielen na najvyšší vrch Raxu - Heukuppe, na chatu Karl Ludwig Haus, ale aj na severozápadnú časť planiny i na pohorie Schneeberg. Občas sa dal rozoznať samotný Klosterwappen, ale aj kopec Waxriegel, pod ktorým končí zubačka Salamander z Puchbergu (pozri výstup na Klosterwappen roklinou Weichtalklamm). Najkrajšie výhľady boli samozrejme na dolinu Siebennbrunn graben pod nami. Aj napriek tomu, že pôvodne sme k autu chceli zostúpiť inou trasou, vrátili sme sa do sedla pod Karlovou a aj Ludwíkovou chatou a zostúpili cestou Schlanzenweg pod chatu Waxriegel Haus.

Odtiaľto sme zostupovali širokým priesekom (naozaj pripomína zjazdovku, avšak podľa mňa je to pozostatok po stavbe kanalizácie, veď čochvíľa narazíte na kanálový poklop) až po chatu Edelveisshutte na parkovisku Preiner Gscheid. Auto sme našli v poriadku, akurát na parkovisku už nebolo miesto ani na motorku. Autá stáli aj popri ceste ešte ďaleko dolu smerom na Prein.

Cesta z Raxu do Bratislavy

Cesta domov prebehla bez problémov a nič vážne sa nestalo, akurát v Glognitzi opravovali diaľničný privádzač a tak sme to museli obchádzať až do... (neviemkde). Ale GPS pracovala spoľahlivo a po pár kilometroch si dokonca dala povedať, že sa naozaj nemienime otáčať a vracať na zablokovaný privádzač, ale chceme pokračovať rovno.

Keď som hovoril, že nič vážne sa nestalo, pridávam jeden smiešok na záver :-) :

Príde kontrola na vojenský útvar. Vojak na bráne podáva hlásenie:

• Počas mojej služby sa nič vážne nestalo... až...
  • Až na čo..., pýta sa generál.
• Až na tú zlomenú lopatu...
  • Zlomenú lopatu? - pýta sa generál - a kedy ste ju zlomili?
• Keď sme pochovávali veliteľa - odpovedá vojak.
  • Pochovávali veliteľa? diví sa generál - A čo sa mu stalo??
• Zastrelil sa...
  • A prečo by sa mal zastreliť? - pýta sa ďalej generál.
• To, viete, keď vybuchol muničák...

Pozri aj ďalšie výlety v Rakúsku, najmä výlet na Schneeberg