Nedá mi, aby som trochu neodbočil a nezaspomínal na plány na výstup na Schneeberg. Je to už veľmi - veľmi dávno, čo mi svokor spomínal, že by sa niekedy išiel pozrieť na Schneeberg. Ja som mu vtedy povedal, že by som sa pridal a tak sme sa dohovorili. Pôjdeme do Puchbergu a Losenheimu a odtiaľ podnikneme výstup na Schneeberg. Lenže - poznáte to. Raz je zima, potom leto, niekedy prší, inokedy sa treba postarať o vnúčatá, potom zas... prípadne sa vyskytne nejaký iný problém. A tak sme Schneeberg odkladali na neskôr, na budúci mesiac, na budúci rok...

Až zrazu v piatok žena volá, že rozprávala so svokrom, že v nedeľu ideme, teda ak... Žiadne ak... - ideme. Oprášim teda svoje digitálne aj analógové spomienky na výstup a navrhujem, že pôjdeme z juhu cez Weichtalklamm. Svokor súhlasí a tak vyrážame.

Weichtalklamm od chatz Weichtalhaus

Je krásne septembrové ráno na parkovisku pri chate Weichtalhaus v rakúskom údolí Hollental, my sa prezúvame, trochu obliekame, berieme všetko hnutné aj nevyhnutné a vyrážame.

Najskôr okolo spiacich ľudí, prázdnych pivových plechoviek, sem-tam sa nájde aj nejaká plná fľaša a pri jednom aute celá prepravka plných fliaš - labužníci. Väčšina bivakujúcich ešte spí, ale nájdu sa aj takí, čo otvoria jedno oko a kývnu na pozdrav.

Ideme okolo chaty Weichtalhaus a už vidíme červený nápis so šipkou - KLAMM. Ak ma oči neKLAMMú, sme na začiatku rokliny. Pred sebou máme približne 1500 výškových metrov hore a presne toľko aj dolu...

Vonku je už celkom vidieť, iba foťák sa tvári ako uprostred noci. Všetko okolo je čierne. No čo už. Asi som si vzal omylom čierno-bielu pamäťovú kartu...

Weichtalklamm

Cez prvú symbolickú reťaz prekonávame prvú skalu pri nápise a vstupujeme do rokliny. Chodník vedie dnom potoka, teda cez menšie aj väčšie kamene. Okolo je dosť bujná vegetácia. Roklina sa na začiatku rozdeľuje, chodník pokračuje doľava, aj keď spočiatku zaujímavejšie vyzerá tá roklina vpravo. Dole nás predbieha skupinka nemecky hovoriacich mladých ľudí - my sme pomalší. Pokračujeme roklinou až po prvý úsek skál vymletých vodou. Niekde nad nami sa ozýva dievčenské zvýsknutie. Asi padla do rokliny, za chvíľu nájdeme jej bezduché telo - myslím si. Za chvíľu prichádzame medzi skalné steny. Fotím - a zrazu dostanem sprchu za golier. AAAA - do kelu, takže mŕtvola dnes nebude, odtuším, že táto sprcha bola tou správnou príčinou kriku.

Skaly v rokline Weichtalklamm sú dosť vysoké a mnohé aj dosť šmykľavé. Navyše foťák hompáľajúci sa na krku robí starosti mne aj skalám. A čo čert nechcel, v rokline je dosť vlhko, takže objektív je večne zahmlený. No to zas budú fotky. Nepomáha ani handrička z mikrovlákna a tak často iba čakám, že sa objektív odrosí vetrom.

Pred nami je ďalší skalný prah prekonávaný pomocou technických pomôcok. Ja čakám s foťákom. Chcem urobiť fotku, chcelo by to trochu doprava. Vykročím pravou nohou na najbližšiu skalu, ale tá je šmykľavá ako fras. Noha ide do prázdna a ja mám čo robiť. Počas letu treba jednou rukou zachytiť fotoaparát, aby nenarazil na skaly, očami vyhľadať najbližšiu oporu pre nohy a prípadne pre ruky a snažiť sa nespadnúť z tej skaly, na ktorej zatiaľ stojím druhou nohou. Podarilo sa mi to ustáť aj za pomoci rúk. Dokonca aj objektív je v poriadku. Iba ďalej si dávam väčší pozor na čo šľapem.

Miestami je to taká klasická roklina, miestami zovretá strmými skalami na šírku niekoľkých metrov. Chodník je vychodený, skaly ošľapané, teda občas aj šmykľavé. Ešte šmykľavejšie sú tie, na ktoré kvapká voda. A na tých najšmykľavejších je vrstva nejakého machu alebo iného sajrajtu. Skaly v koryte sa dajú prekonať, aj keď niektoré sú na mňa trochu vyššie a tak si musím občas pomôcť aj rukami (nehovoriac už o nohách). V úzkych partiách je občas rebrík, inokedy sú stupy vyseknuté do spadnutého kmeňa alebo iba do skalného koryta. Ešte šťastie, že neprší, lebo by sme chodili po vode.

Vo vyšších partiách rokliny pribúda hliny, ubúda tiesňav, ale tieto sa stávajú tesnejšími a tesnejšími. Pri jednej z posledných (ak nie aj poslednej) sa treba dosť zohnúť popod veľký blok. Palice mám zatiaľ v batohu a tak zavadzajú. Navyše keď sa predkloním, tak zavadzia fotoaparát - nuž nevyberiem si.

Pomaly vystupujeme na širokú poľnú cestu. Rozcestník hovorí, že to, odkiaľ sme prišli je skutočne roklina Weichtalklamm a široká cesta dolu sa nazýva Ferd-Mayr-Weg (takto je to zaznačené v turistickej 35 od FaB).

Cesta ku Kleinthaler hutte

Na ceste sa nachádza akási provizórna lavička na oddych. Pred nami sa cesta prudko stáča doprava na druhú stranu rokliny, za zákrutou je však už značne zarastená. Až potiaľto vozia potraviny na chatu Kleinthaler hutte, aspoň podľa internetových tamtamov. Ďalej nasleduje klasická vynáška. Vraj 1/2 hodiny ku chate.

Pri oddychu stretávame vracajúcich sa turistov schádzajúcich odtiaľ, kam my ešte iba smerujeme. Ich dialekt mi je akýsi známy, tak zdravím po našom - Ahoj. ÁAAA naši - potešia sa chlapci. Vracajú sa síce taktiež zo Schneebergu, avšak podľa ich slov tam išli už pred pár dňami a prespali na chate. Ešte chvíľu pokecáme o cenách za prespatie na miestej hutte, o pokračovaní chodníka na najbližšiu chatu a ďalej na vrchol. Vraj prvá časť po chatu je strmá, od chaty po koniec kosodreviny ešte strmšia a na vrchol - to už len naznačujú cestu do neba. Nuž, potešiliiiiii :-).

Vydávame sa teda suťoviskom okolo najbližšej skaly hore. To suťovisko ani nie je veľmi dlhé a na jeho konci je akýsi prameň. Na válove vysekaný nejaký rok z predminulého storočia, avšak voda kvapká z rúrky iba položenej na skalách a machu. Pokračujeme chvíľu po koryte a keď vchádzame do lesa, cesta sa zatáča prudko doľava hore, potom doprava. Pokračuje po prudkej ceste hore, vľavo od cesty sa vypína nejaký kopček. Obchádzame ho sprava a už aj vidíme vedľa neho chatu Kleinthaler hutte.

Od Kleinthaler hutte na Schneeberg

Pri chate Kleinthaler hutte sa na chvíľu zastavujeme. akurát tak na niečo pod zub, na zahnanie smädu a na obzretie si ferraty Turmstein O-kante. Pri ceste naspäť by som sa rád pozrel hore. Preto sebou ťahám aj časť ferratového setu.

Potom už vyrážame chodníkom, kde sa miešajú žltá, modrá aj červená značka. Červená sa nazýva aj Sudliche Grafensteig, ale je to vraj nekonečná pakáreň. Pri pomerne dobre značenej odbočke teda vyrážame hore - ako vravia bratia češi - vzhúru do bezvědomí (alebo to vravia pri tej príležitosti s alkoholom????). Cesta pokračuje doľava hore, miestami pod nami presvitá Kleinthaler hutte aj s Turmsteinom. Prichádzame na lúčku, kde je kríž, akýsi pomník a kde odbočuje žltá značka. Tu sú výhľady na dolinu Grosse Hollental a na náhornú planinu Rax ( pozri aj výlet na Heukuppe). Vydávame sa hore medzi les, jednou nohou po modrej, druhou po červenej značke.

Chodník stúpa pomerne strmo pomedzi stromy. Stromy pomaly prechádzajú do kosodreviny a my zrazu vidíme pred sebou vrchol Schneebergu, ba zdalo sa mi, že aj ten Klosterwappen sa tam mihol :-). Veď sa to ani nezdá tak vysoko, ani tak ďaleko. Možno nejakých 500 výškových metrov. Ale stáli zato. Za nami pomaly klesá Rax i s ostatnými kopcami.

Schneeberg, Klosterwappen - alebo jedným vrzom na dvoch vrchoch?

Na Schneebergu silno fúkalo. Keďže sme vyšli pri nejakom kovovom monštre s anténami a nejakou budovou, najskôr sme sa vybrali obschnúť do jej závetria. Slniečko svietilo, teplomer pri dverách budovy ukazoval 6 stupňov. Krátky čas na "niečo na seba", "niečo pod zub" a "niečo pofotiť". Najvďačnejší je vrcholový kríž na Schneebergu. Keď sa obzrieme za seba, od Salamandra vidíme prúdiť davy ľudí.

Fischerhutte a Kaiserstein

Ešte pár fotiek a vyrážame smerom na Fischer hutte a na nenápadný kopček - Kaiserstein. Severo-východné steny vyzerajú zaujímavo, ja mám nejaký problém trafiť svetové strany aj napriek tomu, že od Dambock hausu svieti slnko. Chvíľu sa snažím poslať slnko severo-západnou trasou, ale nakoniec ma svokor presviedča až pomocou vrcholového kameňa na Kaisersteine. Nie že by ma ním trafil, ale pochopil som, že kríž je orientovaný v osi sever-juh a ešte aj východ-západ a šipka ukazuje na sever. Takže som si aj niečo zopakoval z navigácie.

Zostup ku Kleinthaler hutte

Zvolili sme zostup zelenou značkou k ochrannej chate Heinn Krempel. Cesta bola spočiatku po tráve, pri neprehliadnuteľnom skalnatom kopčeku začínala prudko klesať po kamenitom až sutinovo-kamenitom chodníku pomedzi kosodrevinu. Pod sebou sme videli spomenutú chatu, avšak obchádzali sme ju sprava veľkým oblúkom. V okamihu, keď sme klesli do pásma les, prišla križovatka so spomenutým južným Grafensteigom. Dali sme sa teda doľava po žltej značke a po zvlnenom chodníku sme dorazili na miesto s krížom a pomníkom nad chatou Kleinthaler hutte, kde odbočovala červená (aj modrá) značka na Schneeberg. Rovnakou cestou ako ráno, ibaže opačným smerom sme teda klesli až k chate Kleinthaler hutte. Po ceste sme videli aj jedno mravenisko pod chodníkom. To vraj máva strmšiu časť obrátenú ma sever. Avšak na južných svahoch to bolo problematické. Jeho severná časť bola vodorovná a južná časť prudko klesala do doliny. A potom sa z tej navigácie po... (vlastne poblúď).

Ferrata (klettersteig) Turmstein O-kante

Ferrata Turmstein Ost Kante je malá, za sucha pomerne bezpečná, hoci je označená písmenom C (na www.bergsteigen.at je za C, na www.klettersteig.de je označená ako B/C). Obsahuje iba dve mierne problematické miesta.

Prvým je hneď nástup, pretože tu treba zdvihnúť nohu hodne vysoko. Dá sa to okabátiť aj tak, že sa ľavou nohou postavíte čo najviac vľavo (je to mierne vyvýšené), pravú vyložíte na hranu a chytíte sa reťaze alebo kramle. Potom nasledujú tri kramle a pomerne široká plošina doprava. Vraciate sa mierne doľava a nad vami je druhé mierne problematické miesto, kolmý komínik so širokou trojitou kramlou a prestupom na južnú stranu chrbta. Odtiaľto je to už bezproblémové až hore, aj keď jedno miesto ešte obsahuje kramlu. Reťaz končí okolo kameňa pri vrchole, ku krížu už idete po bezpečnom povrchu.

Na klettersteig som použil ferratový set, ale pri dobrých podmienkach ani nie je potrebný (neodrádzam, naopak hovorím, že ja som ho použil a vy nasledujte môj príklad). Pár ľudí som videl schádzať z Turmsteinu bez neho, jedna dvojica sa vybrala na vrchol bez neho predo mnou, avšak baba sa pod komínom asi necítila isto a tak sa obaja vrátili. Ostatní nerobili frajerov a set aj používali. Bola to moja prvá ferrata typu C a keďže som chcel otestovať set, tak som sa aj dôsledne istil. Set trochu zavadzal, najmä pri vertikálnych pohyboch.

Cestou Ferd-Mayr-Weg ku chate Weichtalhaus

Od chaty Kleinthaler hutte sme zostúpili známou cestou lesom a dnom potoka až k prameňu a k odbočke do rokliny Weichtalklamm na širokej poľnej ceste. Odtiaľ cestou dolu až na chrbát, kde nasledovala odbočka doľava dole na chodník Ferinand Mayer Weg. Chodník kľučkuje lesom s roklinou Weichtalklamm po ľavej ruke. Po dlhom čase vyúsťuje nad chatou Weichtalhaus, odkiaľ sa dostanete buď mostíkom na druhé parkovisko pri ceste, alebo priamo cez areál chaty na parkovisko pod chatou.