November býva nevyspytateľný. Takmer ako môj telefón. Občas svieti slnko, občas padá sneh. A ako to bude o niekoľko sto kilometrov ďalej, nevie nik. To teraz hovorím o tom novembri. Nakoľko sa podľa predpovede počasia javil celkom príjemný víkend, naplánoval som v piatok rýchly výlet na nedávno otvorenú prvú oficiálnu Feratu HZS na Slovensku. Čakalo ma trochu skoršie vstávanie, s odchodom o 5:10 z domu, aby som stíhal vlak do Martina, prípadne aj neskôr vlak naspäť. Nachystal som si potrebné veci, dokonca aj tie nepotrebné, veď čo ak... (narážam na ten november).
Nastavil som si budík v telefóne dostatočne dopredu a spokojne zaspal. Prvý šok prišiel skoro ráno, keď ma budila namiesto budíka manželka, že je 5 hodín a 5 minút, že som teda zaspal. Po hlave sa mi vtedy rozleteli dve myšlienky. Tá prvá hovorila, aby som sa teda na to vykašlal a opäť zaľahol, tá druhá zas niečo mlela o tom, že to predsa musím stihnúť.
Autobus (a neskôr aj vlak) som behom stíhal. Ale nie je to nič moc bežať v nezaviazaných vibramkách, s plným batohom, cestou si zapínať bundu a ešte aj kontrolovať, či som si náhodou nezabudol obliecť nohavice. Vlak už bol v pohode, dokonca wifi vymoženosti a tak som mal aj príležitosť skontrolovať odchody MHD v Martine a iné zaujímavosti. A teda aj ten telefón. Budík bol nastavený na správny čas, dokonca aj na sobotu. Akurát neviem prečo som mal dátum posunutý o jeden deň dozadu.
Martin, železničná stanica - Podstráne
V Martine som už dlhšie nebol. Dalo by sa povedať, že už nejaký ten piatok. Alebo ešte presnejšie, že tie piatky sa štverajú pomaly už do druhej tisícky. A tak ma prekvapilo, že v Martine nechodí MHD na železničnú stanicu. A tak sa pýtam prvého maníka, ktorého som stretol, že ako sa dostanem na zastávku smerom na Podstráne. To musíš tadiaľto, ukazuje presne opačný smer, ako očakávam. Potom doľava, doprava, zase doľava, doprava, asi nie, to posledné doľava bude asi doprava... No došlaka, hovorím si, hotový labyrint. A maník pokračuje: prepáč, ja nie som odtiaľto, tu som iba na návšteve, ale raz som tu už bol - pridáva na ospravedlnenie. Tak sa teda vyberiem radšej na opačnú stranu ako ukazoval, pretože mapa skôr ukazuje týmto smerom. Za druhou križovatkou stretávam staršieho domorodca, ktorý môj smer potvrdzuje, ba pridáva aj iné zaujímavé informácie, že moja je prvá neoznačená zastávka a tá druhá označená, tá moja nie je. Dedo mal pravdu, za chvíľu prichádza autobus na Podstráne. Potom už len kľučkovanie autobusu po meste a konečná na Podstráňach.
Podstráne - Ferata HZS
(Pozn: rok 2013) Prvá časť cesty od konečnej na Podstrániach je orientačne jednoduchá. Išiel som tam, kde davy turistov predo mnou. Navyše je to značené žltou značkou.
Asfaltka prudko stúpa popri parkoviskách, až som sa dostal na koniec asfaltky pod bývalú lanovku na Martinky. Tu chodník odbočuje prudko doprava. Z asfaltky sa stáva lesná cesta a tá vedie v serpentínach hore. O novej ferate už píšu aj na internete, je tam spomenuté aj to, že prístup je ešte dosť blbo označený, akurát nejaký dobrák už stihol pridať aj GPS trasu. A tú mám vo svojej GPS a tak sa neobávam, žeby som poblúdil. Odbočka k ferate by mala byť na veľkej zákrute doprava. Zákrut je tu síce dosť, dokonca aj tie doprava, avšak GPS ukazuje, že som ešte dosť ďaleko. Dokonca sa ma nejakí ďalší turisti s GPS-kom pýtajú, či tú feratu už nejako neminuli. Ubezpečujem ich, že určite nie, veď predsa moje GPS-ko sa nemôže mýliť, ale poznáte to, ten červík pochybnosti... No a potom po jednom úseku zrazu bola odbočka chodníka doprava. A na strome tesne pred tým aj malá ceduľka so šípkou, že vraj ferata rovno. Dokonca aj kopec sa trochu vystiera a široká lesná cesta pokračuje rovno ďalej mierne traverzujúc kopec po pravej strane. Na ľavej strane vidno v prieseku Martin a kotlinu až po... Vlastne nevidno, akurát to biele more oblakov.
Po širokej ceste sa dostávam na dno do prvej rokliny, ale cesta zatáča vľavo, neskôr vpravo a hrnie sa do ďalšej rokliny. Tu končí široká lesná cesta a k potoku vedie len úzky chodníček. Cez potok je postavená lávka a na druhej strane sú už vidieť lavice na oddych. Na strome je informácia o ferate.
Dolná časť feraty HZS
Od stolov stúpa chodník korytom potoka. Občas vľavo, občas aj vpravo. Niekde je vybudovaná lávka, niekde rebrík, na pár miestach je potrebné prejsť cez potok. Technické zabezpečenie začína až o pár desiatok metrov ďalej a dolná časť feraty HZS vedie väčšinou po ľavej strane potoka (pri postupe proti prúdu).
Istenie na ferate zabezpečuje lano. To je ukotvené ku skale v dostatočnej vzdialenosti od nej tak, aby si feratu mohli užiť aj hánky vašich rúk. Zatiaľ je aj krásne napnuté, takže sa dá na neho spoľahnúť, dokonca sa dajú zmenšiť aj rozostupy, keďže sa nekýva. Na platniach sú zapustené stupy. Vzdialenosť medzi nimi je trochu väčšia, takže chlapča predo mnou malo trochu problém, ale treba uznať, že ferata nie je určená pre malé deti. Skaly sa dosť šmýkajú, ale pripisujem to aj tomu, že skala ešte nie je celkom očistená od machu a je dosť vlhká od potoka aj od stekajúcej vody.
Vyššie prechádza ferata cez jeden kovový rebrík na krátky čas na pravú stranu potoka, aby sa neskôr poslušne vrátila opäť naľavo. Dolná časť končí pri oddychovom mieste tesne pod rozdvojením rokliny. Tu začína horná časť feraty HZS.
Ak mám zhodnotiť dolnú (prístupovú) časť, potom musím povedať, že táto je zabezpečená veľmi dobre, cesta vedie po logických líniách s dobrými stupmi. Tam kde nie sú stupy, sú pripravené technické pomôcky. Asi na jednom alebo dvoch miestach by som privítal možnosť vymeniť nohy pred ďalším krokom, ale nebolo kde. Ale možno to bol len môj problém a na začiatku úseku som vykročil inou nohou, ako som mal. Chyty zväčša nahrádza napnuté lano.
Horná časť feraty HZS - variant C
Horná časť feraty HZS má dva varianty. Ľahší s hodnotením B vedie v ľavom ramene Pivovarského potoka. Vedie po položených platniach po umelých stupoch. Tento variant som nešiel, možno niekedy inokedy.
Variant C vedie v pravom ramene feraty HZS a je ťažší. Začína napnutým lanom už pred prekročením ľavostranného prítoku.
Lano pomáha prekročiť potok po kameňoch a pokračuje po platniach vľavo od pravého ramena potoka. Tých prirodzených stupov je tu pomenej a preto je potrebné istiace lano využiť hlavne na držanie. Pohyb na trenie som moc nevyužil, pretože aj tu bola skala mokrá a šmykľavá. Navyše na niektorých miestach sa prechádzalo cez mokrú zeminu, takže na ďalších miestach sa zasa tvoril mazľavý film na skale. No a moje vibramky to rozhodne nemajú radi. Ja som sa na jednom mieste šmykol a čiastočne to odniesla moja odretá píšťala. Chalan za mnou zas na takomto mieste zahučal čiastočne do potoka. Ale - prežili sme.
Najťažšie miesto na ferate je skalný stupeň s vodopádom, ktorý je zabezpečený umelými stupmi. Odhadom tak tri metre vysoký. Po jeho prekonaní končí v podstate aj celá ferata HZS.
Záver chodníka na Martinské hole
Na konci chodníka je šípka, ktorá posiela každého úspešného feratistu niekam doľava do lesa. Tam by malo byť stretnutie s tými, čo idú ľahší variant. Keďže chodník lesom ešte nie je celkom vybudovaný, a navyše je všade naokolo vlhko až mokro, začína ten pravý adrenalínový zážitok. Tí starší si ešte pamätajú na klasický Leninský valčík. Krok vpred, dva kroky vzad... Tie dva kroky vzad nie sú potrebné, mazľavé blato vykoná túto prácu rovnako dobre. Ľudia potom hľadajú iné cestičky cez les. Možno by stálo zato tých pár metrov trochu upraviť, prípadne tam aspoň dať staré vyradené lezecké lano ako zábradlie.
Potom sa už dostávam na lesný chodník, ktorý vedie až na širokú lesnú cestu vedúcu na Martinské hole.
Z Martiniek do Martina a domov
Nakoľko som sa cestou hore zdržal viac, ako som mal pôvodne naplánované, z Martiniek som putoval bez zastavenia v miestnych občerstvovacích a vykrmovacích staniciach žltou značkou do Martina. Cesta išla sprvu po asfaltke, neskôr však odbočila na lesnú cestu (miestami riadne rozbahnenú) a prudko klesala až tam, kde som ráno začínal. Teda okolo papierovej šípky ukazujúcej na prístup k ferate HZS až na Podstráne.
Odtiaľ autobusom do mesta a vlakom domov. Aj keď v takejto ročnej dobe sa pomerne rýchlo stmieva, podarilo sa mi na martinskú vlakovú stanicu doraziť skôr, ako sa slnko dotklo kopcov, kde som bol len nedávno.
Postrehy Stefanynky k Ferate HZS na Martinské hole
- Ferata bola ešte nová (november 2013), dosť sa šmýkala, aj preto, že všade bolo mokro a občas aj blato.
- Tvorcovia odporúčajú feratový set. Ja som ho mal (a ešte jeden asi 10- až 12-ročný chalan). Ja som si ho dával až na horný úsek. Ostatní išli bez. Ale je tiež pravda, že ostatní to išli naľahko v teniskách, ja vo vibramách s veľkým ruksakom.
- Nad feratou prišlo jednému staršiemu skúsenému turistovi zle, tak sme tam čakali na príchod HZS. Aj napriek tomu, že bol na ferate HZS to celé trvalo dosť dlho. Nakoľko nebola lyžiarska sezóna, HZS na Martinkách "neoperovala". Takže sa museli na Martinky najskôr dostať. Leteckí záchranári zas nechceli priletieť skôr, ako im HZS potvrdí stav pacienta. Nepomohlo ani to, že v skupine, ktorá sa rozhodla turistovi pomôcť boli aj dvaja lekári, ktorí urgovali vážny stav - infarkt. Celá akcia od nahlásenia po príchod HZS trvala asi hodinu, vrtuľník doletel o niečo neskôr. A to vraj ešte bol zavretý heliport. Neskôr vo vlaku som sa z netu dozvedel, že infarkt sa potvrdil a turista prežil. Turistovi prišlo zle až nad najťažším miestom feraty v zalesnenom úseku. Možno by stálo za úvahu vypíliť na pár miestach zo dva stromy, aby sa dalo pri pomoci spustiť/vytiahnuť aj na lane.