Mimoriadne krátky novembrový výlet v pomerne peknom počasí. Nakoľko som mal z dúbravskej malty doobedné voľno, vybral som sa na približovací výlet. Za cieľ som si zvolil Devín, kde som už nejaký ten piatok nebol. Asfaltkou spod hradu Devín až ku kostolu metodického Cyra. Neďaleko odtiaľ veľká pamätná ceduľa, vraj na tejto fare čosi napísal Bernolák. A na okolitých domoch nič. Ani len zmienka o tom, že tam ktosi čosi napísal. Napríklad list frajerke. Prípadne aspoň vianočnú pohľadnicu. Na tom Devíne teda museli byť ostatní ľudia asi negramotní.
Z Devína som to vzal po červenej značke až na Devínsku Kobylu. Neerdžala, ale na druhej strane je potrebné povedať, že už ani tie výhľady nie sú také, ako si ich pamätám z minulosti. Po chodníkoch trochu blata, ale treba povedať, že z tej malty som sa neskôr vracal špinavší. Najviac blata bolo od konca Devína po rozcestie Úzky les, prameň. Od rozcestia trochu hore kopcom, neskôr takmer rovinka. Potom nepríjemným úvozom pod Devínsku Kobylu. Nepríjemný preto, lebo skaly v ňom prikrylo lístie a tak som nevidel, kam stupiť a kam radšej nie.
Potom už iba pár cik-cakov až na Devínsku Kobylu.
Z kobyly treba občas aj dolu a tak som sa vydal dobrovoľne aj ja. Cestou sa naskytlo pár výhľadov smerom na Devínsku Novú Ves, na Bory, Hornbach a tak...
Na Dúbravskej hlavici som odbočil žltou značkou do Dúbravky.
Pokračovanie trasy z Dúbravskej hlavice až na Kamzík
Lákalo ma aj pokračovanie trasy až po Kamzík, to priznávam. Aby som však nešľapal iba ten bratislavský asfalt, vybral som sa na kompletný výlet. Autobusom som sa zviezol do Devína ku kostolu Cyrila a Metoda a odtiaľ pokračoval v pôvodných stopách cez Devínsku Kobylu až po Dúbravskú hlavicu, ako je to opísané v prvej časti. Je to v podstate začiatok, alebo koniec Štefánikovej magistrály, čo je v podstate časťou Cesty hrdinov SNP vedúcej medzi Devínom a Duklou.
Z Dúbravskej hlavice do Karlovej Vsi a na Slavín
Prvá časť trasy vedie buď lesnou cestou popri chatách, prípadne príjemným lesným chodníkom cez les. Chodník síce blatový, ale pomerne schodný, najviac blata bolo nad Karlovou Vsou. Odtiaľ začínala viac-menej asfaltka až za Líščie údolie. Tu bola asfaltka opäť na krátky čas prerušená, aby sa dalo lesným úvozom dostať na Staré Grunty, nad študentské internáty v Mlynskej doline. Odtiaľ ide opäť nepríjemný asfalt dolu okolo cintorína na Slávičom údolí, cez most ponad diaľnicu a trasa pokračuje asfaltom prudko hore na Machnáč a Drotársku cestu. Odtiaľ je to orientačne jednoduché. Dole na Búdkovu a po vrstevnici až na Slavín.
Zo Slavína na Kamzík
Zo Slavína je potrebné trochu sa vrátiť na posledný rozcestník. Odbočiť doprava hore a cez Murmanské výšiny (pomník), okolo vodární zbehnúť dolu k horárni Horský park. Tu doľava a pomerne dobrým štrkovým chodníkom až na dopravný podnik na Búdkovej. Asfaltové peklo pokračuje cez hlavnú cestu (Brnianska/Pražská, cez podjazd až na Suchý mlyn, kde za autobusovou zastávkou červená turistická značka odbočuje po schodoch hore, a malým podchodom prechádza za železničnú trať vedúcu do Brna.
Chvíľu ide po lesnej obslužnej ceste, na ktorú podnikaví občania a možno aj spoluobčania nanosili všelijaké divotvorné veci. Napríklad také staré kachličky, izolačné bužírky z medených káblov a podobne. Neskôr červená značka stúpa trochu viac do kopca a preto miznú aj tieto relikvie. Veď komu by sa ich chcelo nosiť do kopca, kam sa ani auto nedostane.
Posledná časť vedie po lesnom chodníku strmo do kopca až po vysielač Kamzík. Vlastne strmá časť je prerušená jednou príjemnou lúčkou s posedením i stolnotenisovým stolom. Ten je tu pravdepodobne ako náhrada za tie v minulosti nádherné výhľady na Bratislavu a Dunaj. Lebo pomaly to zarastá náletovými drevinami. A ktože by to čistil, keď také papeky nemajú ani zďaleka hodnotu ako vzrastlý strom, aj keď ich je nepomerne viac. Ale treba povedať, že na lúčke už neotravuje ani ten dotieravý houmlesák, čo tu pravidelne vykrikoval po iné roky.
Od vysielača na Kamzíku už iba dolu na Cvičnú lúku.
Posledným povzdychom výletu bolo zídenie na zastávku trolejbusu na Kolibe. Takže výlet sa dá opísať aj ako kobylsko-kolibský.