Marcový výlet do Malých Karpát a na hrad Branč. Pomerne sucho, až na niekoľko málo blativých miest. Slnko nad hlavou príjemné, ku koncu až príliš.
Autobusom z Bratislavy v sobotu o 7:20 do Myjavy (autobusu oproti vlaňajšku trochu posunuli odchod) za 4,75 Eura. Návrat z Brezovej pod Bradlom o 16:30 do Bratislavy za 4:30 Eura.
Podľa prípravy zhruba okolo cca plus/mínus 25 kilometrov spolu s malým prevýšením. Asfalt na začiatku a na konci túry. Ten zvyšok bol pre mňa neznámy a tak som vyrazil.
Časť prvá - po asfalte z Myjavy do Turej Lúky
Z autobusovej stanice v Myjave je to k Ústrednej orientácii iba kúsok. Nakoľko na stanici bol otvorený aj obchodík a ponúkali akýsi miestny chlebík, avšak ten by som asi nezjedol, ani ho nemal kam dať, ochutnal som miestnu pletienku. Je pravda, že som sa nezadusil, ale druhýkrát ju tu už ochutnávať pre istotu nebudem.
Takže hupky okolo Ústrednej orientácie, cez námestie až k rozcestníku na Dolnej štvrti. Tu ma modrá značka posiela po pravej strane potoka k hlavnej ceste do Senice. Po asfaltovom chodníku popri nej až ku kostolu v Turej Lúke. Veľmi nezáživná cesta, za zmienku stoja len zo dva úseky. Ten prvý sa nachádza pri parčíku pri hornom kostole v Turej Lúke, ten druhý je o pád desiatok metrov poniže pri nenápadnom obchode nejakej firmy elmak. Pri dverách totiž visí tabuľa, že v tomto dome sa narodil autor mohyly Štefánika na Bradle - Dušan Jurkovič. Nuž, keď som v Brezovej videl, čoho bol tento pán schopný, viem si predstaviť aj iné využitie jeho rodného domu...
Pár desietok metrov od uvedeného miesta sa nachádza druhý kostol v Turej Lúke a tu ma rozcestník posiela definitívne preč z hlavnej cesty (aj keď je potrebné uznať, že v sobotu doobeda tu moc veľká premávka nebola) niekam doľava do dediny.
Časť druhá - z Turej Lúky na hrad Branč
Miestna ulica ma vedie pár desiatok metrov doľava, potom doprava, hore a doľava ulicou až na koniec dediny. Za poslednými domami ohrada pre kone s ceduľkou pozor zlý kôň. Po pár desiatkach metrov prechádzam na poľnú cestu a dostávam sa na prvý kopček. Predo mnou krásny výhľad do doliny s mojím nasledujúcim osudom - cestou na ďalší kopček. Tak to už býva. Ak ti osud dopraje dívať sa na chvíľu z kopca, nasledujúcich sto chvíľ budeš drieť do ďalšieho kopca. Teda, pokiaľ to nie je tvoj posledný kopec. A tak prechádzam ďalším kopčekom a schádzam do ďalšej doliny. Osud ma vypľuje rovno na asfaltke. Až sem bola cesta značená pomerne dobre, tu musím skontrolovať aj mapu. Doprava. Značky síce nikde nevidím, ale snáď idem dobre. Značky prichádzajú až pri Škarítkovcoch, ale to už je tam aj rozcestník. Na Branč je to bez piatich minút hodina a pol modrou značkou. Ale pod ňou je iná modrá značka, z vlaňajška a tá už hovorí iba hodina a štvrť. Nuž vida, asi dôsledok toho veľkého tresku, rozpínania vesmíru či nedajbože narovnania chodníka?
Od Škarítkov je to po asfalte do kopca prudko hore až po Drviská, Tu sa modrá značka mieša s náučným chodníkom. Aby to nebolo len také jednoduché, značka na strome zostáva modrá, ale smerovníky menia farbu na zelenú. Asi ako ja. Potom modrá pokračuje prudko dole k chate Lesanka. Kto si myslí, že tu podľa názvu dostane k osvieženiu trebárs sesternicu Alpy Francovky, je na veľkom omyle. Modrá značka pokračuje doprava po asfalte kúsok dole, potom zas kúsok hore. Míňa drevené aj kamenné hrádze, krmelec a po chvíli aj vrčiaci traktor usilujúci sa vytiahnuť dáke poleno z potoka. Najskôr na štyroch, neskôr aj na dvoch zadných. Keďže sa mu nejak nedarí preklopiť sa, idem ďalej.
Pri miestnom vodnom diele opúšťam spoločnú časť náučného chodníka. Zaujala ma akurát tak farba vody v nádrži. Pripomína mi farbu vody v priehrade Green Canyon v Turecku. Možno by tú vodu mohli lesníci aj vyvážať...
Od vodnej nádrže ešte pár desiatok metrov dolu, prechod na lesnú cestu a pomerne dobre označené šipky posielajúce ma doprava cez potok. Keď už lesníci mohli z európskych eur vybudovať panely s fotkami okolia, mohlo im vyjsť aj na dva kmene cez potok. Lebo hopkať po vrklavých kameňoch vo vode nie je nič moc.
Príjemný lesný chodník ma vedie hore zalesneným chrbtom až na asfaltovú cestu. Doprava a už sa mi aj naskytujú prvé výhľady na hrad Branč. Ešte nejaký ten kilometrík k otočke a miestnemu cintorínu dediny Podbranč. Rozcestník je až za cintorínom.
Časť tretia - hrad Branč a dolu k Martišovcom
Za cintorínom začína prudké stúpanie po šotoline do kopca. Vpravo je miestna budova s WC, ale tým vozíčkárom, čo sú tu tiež nakreslení, vôbec nezávidím. Hradný kopec je pomerne dobre očistený od stromov. Teda okrem iného aj suchý. Ale dobre očistené je aj vnútro hradu. Aby som pravdu povedal, ešte som taký čistý hrad od 16. storočia nevidel :-). Asi k tomu prispieva aj fakt, čo je uvedený na pokladni. Vraj obnova s využitím nezamestnaných. Ak je to tak, potom tlmočte môj obdiv miestnemu menežérovi.
Hrad Branč je pomerne rozsiahly. Je tu vidieť aj odvedenú prácu, niektoré časti hradu sú opravované či opravené, dokonca jedna celá bašta svieti novotou. K tomu treba pripočítať nádherné výhľady z hradu. Jediná zatvorená miestnosť je v najstaršej a najvyššej časti hradu - v Paláci. Ale aj tu sa dá dovnútra minimálne nazrieť cez mreže.
Z hradu Branč sa presúvam k rozcestníku pri cintoríne rovnakou cestou. Odtiaľ dole do Podzámku krajom miestnej cesty. Sú tu síce aj chodníky, ale cesta je sympatickejšia. Najmä vtedy, keď je premávka minimálna. Popri ceste míňam nejaké pumpy na vodu. Jednu pri obchode aj skúšam, ale vyteká iba taká špinavá brečka.
Od rozcestníku Podbranč Podzámok sa vydávam zreteľnou poľnou cestou cez pole. Teda značiek je tu minimálne. Jedna je na stromku na medzi a druhú značku nachádzam až po vstupe do lesa. O chvíľu nižšie zas míňam ceduľku, že sa nachádzam v kŕmnom priestore akéhosi miestneho chovateľa psov a že v prípade, že ma psy prídu ochutnávať, že nemám vo vlastnom záujme máchať príliš rukami. Nakoľko GPS ma vedie kamsi doprava, skúšam prejsť malé pole. Samozrejme, žiadny chodník sa nekoná a tak sa vraciam na pôvodnú cestu. Tá vedie niekde k najbližšiemu domku. Za plotom tri baskervilské hovadá. Dve zaštekajú len tak z povinnosti a keďže im nevenujem pozornosť, tak len očumujú. Ten tretí behá a šteká ako besný, možno bude hladný. Nakoľko nevidím pokračovanie cesty, konfrontujem mapu. No nič, jediná schodná cestička vedie popri tej štekajúcej oblude dolu. K pohode neprispieva ani chabý a nízky plot. Tak maximálne meter a pol do výšky, veľké oká a na niektorých častiach dosť nahnutý. Psovi sa našťastie za mnou nechce.
O niečo nižšie narážam na modrú značku, ktorá prichádza zľava zhora. Potom už iba pohodlne až k rozcestníku u Martišovcov.
Časť štvrtá - od Martišovcov po Bašnárovcov
Od Martišovcov som vyrazil v smere zelenej značky. Nakoľko Zelená tu začínala, odpadla starosť, ktorým smerom. Po dedinskej ceste smerom hore k prvej odbočke. Odbočkou doprava, cez mostík a mierne vľavo na cestu s úvozom. Tu ma zelená šípka posiela prudko doprava hore pomedzi záhrady. Uhnúť nie je kde. Pred chrbtom na strome šípka doľava. Chodník síce pokračuje aj rovno dolu do ďalšej doliny, ale úzky chodník po chrbte je ten správny. Pomedzi stromy, ale na niektorých miestach sa otvoria aj výhľady na hrad Branč. Po chvíli prichádzam na lúčku s križovatkou niekoľkých ciest. Značky ma posielajú do toho najstrmšieho kopca s poľnou cestou (no, sú tu aj strmšie kopce, akurát na ne žiadna cesta nevedie). Vchádzam do lesa, ešte jedna zákruta a stojím pri chate Starý hrad. Taká zelená budova, na zábradlí sušia maskovacie siete, oproti je bufet. Je otvorený, lebo nemá ani dvere, ale nikde nikoho. Povyše ešte jedna budova so šípkou k WC. Nad Starým hradom ma zelená šípka posiela prudko doprava. Mám šťastie, že na stromoch a kríkoch nie sú listy, ináč by som tú uličku prehliadol.
Chodník vedie chvíľku dolu pomedzi stromy, je aj dosť zarastený. Ale potom sa už napája na lesnú cestu a lesné chodníky. Občas je potrebné dávať pozor pod nohy, lebo pod popadané lístie nie je vidieť. Sem-tam sa zas chodník kľukatí pomimo vyjazdených lesných ciest. Ale musím oceniť snahu, že sa starostlivo vyhýba asfaltke, ktorá sa zničoho-nič pripojila zľava. Takto to ide až takmer k Bašnárovcom. Tam už lesné cesty došli a tak aj značka musí po miestnej spevnenej ceste. Pred osadou sa vyskytuje aj miestna pumpa na vodu. Pumpovanie trvá trochu dlhšie, ale voda tečie čistá. Ale neviem, či je aj pitná.
Po vstupe do dediny nasleduje križovatka s hlavnou cestou, ňou doprava a ešte niekoľko sto metrov za dedinu, kde pri odbočke doľava na poľnú cestu stojí ďalší rozcestník.
Časť piata - poľom k Rafčíkovcom a asfaltom do Brezovej pod Bradlom
Od Bašnárovcov vedie poľná cesta najskôr rovno, neskôr prudšie dolu až k Rafčíkovcom. Značky sú iba občas, najmä keď sa vyskytne nejaký stĺpik pri poľnej ceste. Pri Rafčíkovcoch končí pohoda a definitívne nastupuje asfaltová cesta. Tou som odsúdený kráčať až do Brezovej.
Na ceste nie je nič zaujímavé. Občas prejde auto, občas zabreše pes.
Zaujímavá historická zastávka pravdepodobne z doby železnej s luxusným posedením. Jedno kreslo je už trochu rozbité, ale to druhé určite ešte funkčné. Ako pamiatka vlnitému plechu je to perfektné.
Posledná zaujímavosť je až v Brezovej pod Bradlom. Úplne pohodová plošina pre imobilných a mamičky s kočíkom vedúca k miestnemu supermarketu. Škoda, že medzi budovou a tým zábradlím vpravo je ani nie 10-centimetrová medzera. Vraj bulharský meter :-).
Trasu výletu si môžeš pozrieť na stránke Hikingu