Krátky výlet do Vršatských bradiel. Pôvodne som si ho naplánoval na minulý rok, reku zveziem sa do Vršatského Podhradia a odtiaľ prechádzkovým krokom až do Púchova. Ale nejako mi to na časovo nevyšlo, potom prišli Vianoce a tak. No a tento týždeň sa všetko zdalo, že by sa to aj mohlo podariť. Trochu strašili meteorológovia, vraj sneženie a pomerne silný nárazový vietor, ale veď z trasy sa dá kdekoľvek uhnúť do civilizácie. Po minulotýždňových Malých Karpatoch som dúfal, že aj ten terén nebude až taký blatistý, veď malo fúkať a nočné teploty pod nulou mohli terénu pomôcť. Nepomohli. Ani trochu. Aby som mal o čom premýšľať, zvolil som dlhší variant z Vlárskeho prúsmyku na Vršatec a pôvodnou trasou až do Púchova.
V sobotu ráno som teda vyrazil klasicky z Bratislavy vlakom pred šiestou. Zhruba čosi cez 7:30 som presadol v Trenčianskej Teplej na osobák do Nemšovej a pár desiatok metrov pred stanicou som nasadol na autobus smerujúci na zastávku Horné Srnie, štátna hranica (na českej strane nazývaný aj Vlársky prúsmyk). Najskôr som sa vydesil, lebo na bližšej zastávke bol pri odchodoch autobusov uvedený iba divný nedeľný spoj. Našťastie, na opačnej strane cesty bol označený aj môj spoj. Autobus mi prišiel načas. To MI je tam zámerne, pretože som mal autobus až po konečnú iba pre seba. Konečná sa nedá prehliadnuť, aj keď som tu bol prvýkrát. Klasické hraničné prekrytie. Okolité lesné cesty pomerne suché (to som si všímal hlavne pri príjazde autobusom).
Zo štátnej hranice na Vršatec
Doprava vedie asfaltka popri pár domoch. Okolo výstražné tabule, vraj hranica ide po ceste, hranica ide po potoku a tak. A tak sa asfaltkou vydávam stále mierne do kopca. Uhnúť aj tak nie je kde. Nakoľko mám aj náš signál, volám domov, že vyrážam podľa plánu. Base camp oznamuje, že v Bratislave sa čerti ženia, sneh s dažďom a do toho pomerne silný vietor. U mňa je pokojne. nakoľko som v doline, tak takmer nefúka. Aj vločky poletujú, ale maximálne jedna za dve minúty. Asfaltka pomerne suchá, teplota tak na tvorenie tenkých ľadov v občasných kalužiach na ceste.
K osade Sidonie
Trasa je pomerne dobre značená, lebo ako som už spomínal, odbočiek je minimum. Spestrenie prináša osada Sidonie. Tu je otvorené Smíšené zboží a zatvorená krčma U pekařú. A okrem toho pár domácich paní pred barákmi. Akurát že zo slamy. Asfaltka pokračuje ešte kúsok vyššie okolo Dělnické kolonie až k rozcestiu Sidonie, kopanice. Od autobusu je to vraj 3,5 km, ku kaplnke Brezová 1:25 hod. Okrem rozcestníku aj sympatická tabuľka, vraj značenie turistických trás podporují lesy ČR. O čosi vyššie trasa prechádza definitívne na Slovensko. Menia sa teda aj tabuľky. Už nestačí jedna malá, tu bude už taká poriadna, aby všetci turisti vedeli, že Slovensko je krajina zákazov. Minimálne osem. Od NE... do NE... Už tam chýba iba ten deviaty zákaz, že NEtrepte (chcel som napísať čosi expresívnejšie) sa nám do našich lesov.
Od Sidonie po kaplnku Brezová
Od rozcestníku Sidonie kopanice pokračuje asfaltka ešte asi 1,5 km. Na výraznejšej mýtine odbočuje červená značka doprava, aby hneď za potokom zatočila doľava. Tu je jedna zo spomínananých zákazových tabúľ. Nebyť toho, že na vrch niekto pripevnil šípku Vršatec, tak poviem, že jej hodnota je minimálna. Hlavne tie - Neničte a netrhajte a nešliapte v protiklade s obrovskými rozjazdenými cestami od traktorov, prípadne aj tie nerušte v protiklade s revom motorových píl. Ale je potrebné povedať, že práve pri tejto tabuli tie rozjazdené cesty neboli (až vyššie) a ten rev píl sa tiež neozýval (ale stopy po ňom boli na chodníkoch vyššie tiež viditeľné).
Za šípkou na Vršatec bolo potrebné dostať sa na druhú stranu potôčika. Dve klady prehodené vo výške asi 1,5 metra budili celkom dobrý dojem. Až kým som na ne nestúpil. Pravá noha držala pomerne dobre, ľavá sa šmýkala. A tak som sa radšej vrátil a pri ústí potôčika som prebrodil na druhú stranu. Potom nasledoval prvý prudký kopec. Po jeho zmiernení začala cesta meandrovať pomedzi popadané stromy, rozjazdené traktorové cesty a liesky. Na niektorých miestach boli konáre zo spílených stromov celkom citlivo nahádzané presne na chodník (asi NERUŠTE). Že to nebol dôsledok celkom nedávnej prírodnej katastrofy bolo zrejmé z toho, že turistický chodník, pomerne dobre vyšľapaný sa kľukatil okolo týchto pozostatkov lesníkov (asi NENIČTE). Nuž, tu sa o turistické trasy České lesy evidentne nestarajú :-(.
Turistická značka prechádzala krajom jednej lúčky s dobrými výhľadmi, potom ešte kúsok lesom a prišla na druhú lúčku (Gábrišovská). Na nej ešte trochu do kopca, ale potom už popod les viac-menej traverzovala lúku až takmer ku kaplnke Brezová. Pri kaplnke bol prameň (neviem či svätý, pitný, ale bol dobre studený) a dostatok lavíc nielen pre pútnikov, ale aj pre turistov. Je potrebné spomenúť, že rôzne náboženské obrázky ma občas sprevádzali celou dolinou od štátnej hranice až po kaplnku Brezová. Kúsok za kaplnkou aj rozcestník Brezová, kaplnka, 650 mnm. Tu pre mňa odbočovala červená značka smerom do Čiech. Ja som pokračoval modrou značkou smerom k chate Vršatec.
Od kaplnky Brezová po Vršatec
No, ak sa to dá nazvať že pokračoval. Od kaplnky Brezová vedie turistická značka širokou lesnou cestou. Tá obchádza zo severu kopec zvaný Biely vrch. Takmer po celej šírke cesty bola hrubá vrstva ľadu. Tá bola veľmi šmykľavá a veľmi krivá. Párkrát sa mi podarilo nespadnúť a tak som si dával väčší pozor. Bolo potrebné ísť úplne nad krajnicou (kde sa dalo), prípadne opatrene prejsť cez ľad na druhú stranu cesty. Trochu sa to zlepšilo až za sedlom Biely vrch, ale je potrebné povedať, že zľadovatené zvyšky snehu ma otravovali až takmer nad Červený kameň. Pred chatou Vršatec sa trochu viac rozsnežilo. To neskôr mierne prikrylo spomínané ľadové úseky a na niektorých miestach to bolo fakt zaujímavé.
Od rozcestia pri chate Vršatec som sa vybral na pár sto metrov poobdivovať krásy Vršatského Podhradia a Vršatca samotného z hradu Vršatec. Na samý vrch som už neliezol, terén a skaly boli na mňa dosť šmykľavé. Z vyhliadky ma zaujala možnosť padnúť z hradného brala až takmer na cintorín. Tu potom asi miestny hrobár vysprejuje obrysy, odsunie nebohého, vykope jamu v tvare obrysov, prisunie nebohého, zasype a na drevený kríž napíše ďalšie číslo - napríklad 428 :-).
Z Vršatca na Červený kameň cez Chmeľovú
Z hradu Vršatec som sa vrátil na rozcestník pri chate Vršatec, opatrene som prešiel ten ľadový úsek prikrytý novým snehom a začal sa pomaly sunúť po žltej turistickej značke smerom na Červený kameň. Po zdolaní toho najväčšieho stúpania (sedlo Chmeľová - rozcestník som si nevšimol) som vľavo na strome uvidel smerovník na Chmeľovú (tu Chmeľov). Nakoľko som mal tento kopec pripravený, vydal som sa ňou hore. Po prvotnom príjemnom chodníku odbočila značka doprava a prudko stúpala pomedzi korene stromov dohora. Po zdolaní najprudšieho úseku prišli opäť ľadové zmrazky na chodníku. To už bola našťastie v dohľade chatka na Chmeľovej. Z vyhliadky bol iba obmedzený výhľad na Vršatský hrad a na bradlo, pretože chumelenie trošku pritvrdilo. Po miernom občerstvení pri chatke som sa vrátil takmer rovnakou cestou do sedla Chmeľová.
Cesta sa šmýkala, palice dostali zabrať, kolená tiež, ale neprotestovali. Tu po dosť strmom zostupe okolo studničky som došiel až k chatke nad Červeným kameňom.
Kým doteraz boli chodníky viac-menej v pohode, tu sa situácia zmenila. Prvú žltú značku na kovovej tyči som našiel na vrchu lúky. Druhú na konci lúky som nevidel, vydal som sa teda cez lúku po zreteľnom chodníku. Čím nižšie som išiel, tým viac a viac pribúdalo blata. Značky boli občas a keďže som si musel dávať pozor aj na to, kde sa šmyknem a kde nie, asi som prehliadol odbočku žltej značky. Nakoľko chodník pokračoval rovno dolu, predpokladal som, že ma dovedie do dediny. Aj doviedol. Neviem, či to bol nejaký koridor pre zvieratá, ale pred koncom som už každé tri metre musel zastavovať, aby som oškrabal to blato z topánok, aby som vôbec vládal dvíhať nohy. Nakoniec som sa šťastne vynoril za poľom pri dedine - a predo mnou bránička. Našťastie nemusel som preliezať, petlica bola zavretá na klasický dedinský spôsob - na pokrútený drôt.
V Červenom kameni som sa dal trochu netradične - doľava smerom k Červenokamenskému bradlu, aby som prešiel cez areál školy na asfaltku a tou naspäť k námestiu s rozcestníkom.
Z Červeného kameňa do Lednice
Z Červeného kameňa som pokračoval modrou značkou na Červenokamenské sedlo, ktoré bolo vzdialené takmer hodinu. Najskôr z dediny asfaltkou smerom na cintorín, pri najbližšej odbočke však modrá značka pokračovala rovno, kým cintorínska cesta zatáčala doprava. Asfalt po chvíli prešiel do blativej poľnej cesty. Začalo trochu viac snežiť, ale blatová cesta zostala. Navyše po nej začali stekať potôčiky z topiaceho sa snehu. Po približne pol hodine som došiel na zákrutu doľava, potom prudšie hore na menšiu lúčku a na jej začiatku prudko doprava do lesa. Chvíľu za odbočkou nasledovala studnička. nad studničkou úvozom prudko hore na ďalšiu lúčku a krajom lesa na lesnú cestu, pri ktorej bola nejaká chatka.
Od chatky stále blatovou cestou až na Červenokamenské sedlo. Tu som videl väčší terénny voz (asi lesníkov) na ich potulkách lesom. Pokračovanie cesty od Červenokamenského sedla smerom do Lednice teda pripomínalo tankodrom. Našťastie po lesnej ceste bolo potrebné prejsť iba pár sto metrov. Potom modrá značka zatáčala doprava dolu, prechádzala popred poľovnícky posed, až som sa bál, aby si ma v tomto sychravom počasí dáky zelený ostrostrelec nepomýlil s čiernou, modrou, fialovou, alebo nejakou inou zverou.
Chodník potom plynulo prešiel do lesa a aj keď aj tu bol dostatok blata, dala sa prechádzka absolvovať, nakoľko cesta bola pomerne dobre značená. Ale treba povedať, že silnejúce sneženie oblepovalo kmene stromov bielym nánosom, pod ktorým sa často strácali aj značky. Navyše viditeľnosť sa zmenšovala, takže som mal takmer problém rozoznať aj Lednické bradlá spolu s krížom na vrchu a hradom na nižšom konci. Aj z toho dôvodu som na hrad Lednica nešiel. Vyhol som sa aj krčme v Lednici pod hradom a pokračoval rovno ďalej.
Z Lednice do Púchova cez Hornú Breznicu a Keblie
Z Lednice pokračovala modrá turistická značka klasicky. Do ľavej strany ma zvádzala tabuľka smerom na pálenicu, doprava na cintorín. Takmer klasická Hamletovská otázka. Modrá značka v tom má jasno - volí tú temnejšiu stránku ľudského bytia. Tesne pred cintorínom odbočuje prudko doľava hore poľnou cestou v úvoze. Ďalšie tony blata. Po pár sto metroch križovatka poľných ciest. Kým sa trochu osviežujem, za kríkmi sa mihne čosi malé biele. Neviem, prečo ma napadlo, že to bude zajac. Po chvíli sa všetko vysvetľuje, príde si ma obzrieť taký svetlý, poriadne zabahnený podvraťák. Ani neštekne, iba sa úlisne na mňa pozerá. Nakoniec odbehne, buď vo mne vidí rovnako zablateného kamaráta, alebo ho už zvedavosť prešla. Za križovatkou vidím vľavo jeden stĺpik s modrou značkou a keďže si vyberám, ktorá cesta je schodnejšia a ešte sa aj obzerám, či sa ten podvraťák neprirúti niekde odzadu, asi si nevšimnem odbočku modrej značky kamsi doprava. Pokračujem teda cestou vľavo od medze, ktorá ma dovedie k nejakej ohrade. Dokonca GPS sa tvári, že práve tadiaľto mám ísť. Mne sa to nepáči, tak skúšam prvú cestu doprava, ale tam len vyruším dáku srnu. Vraciam sa teda do ohrady a skúšam to doľava. Na vrchu je dáke posedenie a nad tým náznak cesty. Po pár metroch je to ale úplne zarastené kríkmi. A tak skúšam raz vpravo, inokedy vľavo, až sa nakoniec dostanem cez tie kríky na pole na horizonte. Hoci GPS stále tvrdohlavo ukazuje, že idem dobre, podľa mapy na Hikingu si pamätám, že ten kopček so stožiarom je potrebné obísť úplne sprava. A tak sa nakoniec vyberiem ku stožiaru, pretože tam kdesi vidím dáke šípky.
Do Hornej Breznice
Smerovky tam boli, ale voľajaké nečitateľné. A tak sa od stožiara vyberám v smere modrej značky na GPS. Značka ma vedie do lesa, jedna cesta ide vľavo odo mňa, druhá vpravo. A tak sa chvíľu vydávam tou ľavou, neskôr prejdem na tú pravú, lebo sa mi zdá bližšie. Nakoniec narazím na pravú modrú značku a tak sa po nej púšťam. Prejdem ňou niekoľko sto metrov a potom už nie je kde značky umiestniť. Pokračujem poľnou cestou krížom cez pole, akurát sa mi zdá, že viac doľava, akoby som mal. Doprava už nechcem, neviem, či sa dostanem na nejakú cestu a či tam nebudú záhrady rodinných domov v Hornej Breznici. Nakoniec narážam na menej blativú cestu a tou prichádzam až do Hornej Breznice. Uznávam, že nie zo správneho smeru, ale triafam sa k pumpe (s vodou). Nakoľko som mal už toho blativého pochodu plné zuby, pýtam sa prvého domorodca, kde tu stojí najbližší autobus. Mladý muž mi ochotne vysvetľuje, že som len pár metrov od zastávky. Autobus mi do Púchova vraj ide zhruba za dve hodiny. Zatiaľ môžem navštíviť miestne pohostinské zariadenie, nachádzajúce sa viac vľavo po ceste. Poďakujem a idem obzrieť rozcestník a autobusovú zastávku. Mladý muž mal pravdu. Čakajú ma takmer dve hodiny v príjemne zasmradenej krčme, prípadne takmer dve hodiny šliapania do Púchova cez Keblie.
Na Keblie
Z Hornej Breznice vyrážam krížom cez dedinu. Na asfalte je takmer centimeter snehu a trochu to aj šmýka. Potom však príde ďalšia blatová cesta zahádzaná jemným snehovým popraškom, vedúca ma na miestne lúky. Vyberám si traktorové stopy, aj keď oficiálna značka je občas viditeľná na stromoch na medzi vpravo odo mňa. Keďže sa už začína šeriť, častejšie kontrolujem GPS. Znamená to, že mám viac zastávok, aby som vydoloval GPS z vrecka, očistil ho od snehu s dažďom, skontroloval polohu, zastrčil GPS...
Na lesnú cestu smerujúcu na Keblie som trafil, občas je vidno aj nejaké modré značky. Čo vidno nie je - je to blato pod bielou perinou. Moje turistické palice s malými letnými krúžkami sa zabárajú do blata asi 4 cm nad tie krúžky (že som si nevzal tie veľké zimné krúžky). Topánky sa boria čosi vyše členkov. Ale len vtedy, ak náhodou neskočím do hlbšej mláky, na ktorej sa drží tenká vrstvička ľadu, na ktorú napadla ďalšia vrstvička mokrého snehu. A to všetko vtedy, keď poriadne uháňam. Lebo keď náhodou zastanem, tak sa prebáram ešte hlbšie. Takmer ako tekuté piesky. Aby toho nebolo dosť, tak sa neúprosne blíži čas, keď nastane tma a ja už vôbec nebudem vidieť, kam nemám stúpať radšej vôbec. To tu asi budem musieť zabivakovať... Našťastie stretávam kríž na troch cestách. hneď za ním je aj turistická značka dômyselne ukrytá na strome
Do Púchova
Z Keblie pokračuje turistická značka lesnou cestou dolu do Púchova. Prechádza cez rúbanisko, neskôr je zahádzaná klasickými odpílenými konármi po lesníckom sabate. Po prekonaní tohto úseku ma čaká už iba vrstva blata po sťahovanom dreve, aby chodník nakoniec odbočil k najbližším chatkám. Odtiaľto začína posledný asfaltový úsek až na stanicu v Púchove. Od vstupu do Púchova stále rovno až na druhý kruhový objazd, na ňom doprava, cez most na druhú stranu Váhu a tam kľučkovať cez stavenisko na lávku ponad trať. Potom už iba stále rovno až na posledný rozcestník takmer pred stanicou. Tá by tu niekde mala byť, akurát ju nevidím. Je síce už tma, ale to ju vôbec neospravedlňuje. Nakoniec sa pýtam ľudí v okolí a tí ma posielajú pár metrov naspäť do modrej búdky. Vraj stanica bude - niekedy, zatiaľ mi má stačiť toto.
Vlak prišiel vcelku presne, dokonca do Bratislavy ani moc veľké meškanie nanabral.
Postrehy Stefanynky
Garmiňácke GPS trochu sklamalo, trasa zakreslená v tomto prístroji ma posielala v niektorých prípadoch o dosť bokom od vyznačenej trasy. Niektoré úseky sú navyše preznačené úplne inde :-(.
Prvá časť cesty (na českej strane - ale tu nebolo kam uhnúť) bola značená celkom dobre, druhá časť po Vršatec mala trochu horšie značenie. Trasa na Chmeľovú a až nad Červený kameň super (po odbočku náučného chodníka), potom som asi z vychodeného chodníka zabudol uhnúť.
Z Červeného Kameňa do Lednice bolo značenie dobré a nemal som problém.
Z Lednice do Hornej Breznice sa novovyznačená trasa o dosť odlišuje od tej v GPS a nakoľko som niekde prehliadol odbočku, mal som problém aj s GPS trafiť na správnu cestu. Cesty z GPS už boli totálne zarastené kríkmi a takmer nepriechodné. Nad Hornou Breznicou som netrafil odbočku. Vlhký sneh sa lepil aj na kmene stromov a tak som mohol nejakú prehliadnuť. Vyjazdené cesty ma zaviedli trochu mimo značky.
Posledná časť z Hornej Breznice cez Keblie do Púchova vcelku v pohode, trochu mi starosť robil chodník popri medziach, traktorové stopy zvádzali trochu zo stopy. Na tejto časti bolo najviac blata, bol som rád, že mám vysoké topánky. Mokrý sneh prikryl všetky blatové kaluže. Nakoľko sa blížila tma, musel som dosť uháňať, aby ma nezastihla v lese, to by som asi pri nejakom blate musel zabivakovať.
Možnosti občerstvenia po trase (tie, na ktoré som náhodou narazil, ale neviem, či studničky boli pitné):
- Osada Sidonie - reštaurácia (ráno bola ešte zavretá, ako hovoria bratia češi: Deset pryč a žádný vožralý...)
- prameň nad osodou Sidonie (hrnček k dispozícii)
- Brezová (pri kaplnke)
- Pred chatou Vršatec
- Chata a osada Vršatec
- prameň na zákrute medzi sedlom Chmeľová a Červeným kameňom
- Dedina Červený kameň
- prameň na polceste k Červenokamenskému sedlu (pod chatkou)
- Dedina Lednica
- Dedina Hormá Breznica (studňa i krčma)
- Púchov
Možnosti úniku (bus):
- Osada Sidonie (bus na českú stranu)
- Vršatec
- Červený Kameň
- Lednica
- Horná Breznica
- Púchov
Po príchode domov volal ešte vo sne Gibsonov agent, vraj by chceli nakrútiť voľné pokračovanie úspešného filmu Mad Max s názvom Mud Max: Episode:: Slovakia. Ale vraj aj s celým štábom zapadli do blata. Potom sa signál odmlčal :-(. Takže ak by ste ho niekedy niekde videli... :-)