Marcový výlet do Bielych Karpát. Vlakom do Trenčína a autobusom z Trenčína do Vlčieho vrchu. Vystupujem približne 9:20. Na začatie túry dosť neskoro, ale nakoľko posledné dni boli pomerne suché, dúfal som, že sa mi zadarí trochu si pohnúť, aby som chytil vlak z Melčíc o 17. hodine tak, aby som sa do 20. hodiny dostal naspäť do Bratislavy. Predchádzajúci spoj mi išiel o 16. hodine a to sa mi zdalo príliš skoro.
Nakoniec to dopadlo inakšie. Ale najradšej by som sa vyfliaskal. Na spodok mapy som si totiž napísal odchody z Melčíc (rozumej vlaky). A pre istotu pripísal aj ten 15:58. Nakoniec som ho stíhal, aj keď cez dedinu na stanicu som sa už rútil ako odtrhnutý vagón. Prídem na stanicu - a nič. Skontrolujem elektronický cestovný poriadok - ježkovy oči - to bol autobus zo zastávky, ktorou som prechádzal pred piatimi minútami...
Z Vlčieho vrchu k chate Výškovec (Valmont)
Od rozcestníka na Vlčom vrchu je to do Žítkovej vraj 25 minút. Mne to trvalo o nejakých 15 minút viac. Ale je potrebné povedať, že takmer celou cestou som šiel po dosť nepríjemnej ceste so šmykľavým blatom. Niežeby som zapadal po členky, ale občas mi nohy divne podklzávali a tak som si dával radšej pozor. Zaujímavé to bolo aj pri zostupe cez rúbanisko a pri následnom brodení potoka. Od poslednej návštevy bolo o dosť viac vody a značka sa tvárila, že pokračuje rovno za potokom. Nejako som zabudol, že o pár desiatok metrov vyššie sú cez potok položené dva kmene, ktoré prechod aspoň trochu uľahčia. Aj značka sa tvárila, že o tejto lávke ani len netuší.
Od priehrady Žítková je turistická značka preznačkovaná po miestnej asfaltke. Z jedného kilometra po nasledujúci rázcestník Boky vyznačenom na českom rozcestníku sa tak razom stávajú takmer kilometre tri. Značenie občasné, najmä medzi Kopanicami a Koprvasmi ma to trochu miatlo a tak som radšej trochu poštudoval mapu. Potom už iba pokračovanie asfaltu po chrbte kopca až po rázcestník Boky. Cestou na konci nádherné výhľady na hrebeň od Kykule cez Výškovec až za Mikulčin vrch.
Od rozcestníku Boky asfaltkou prudko dolu až po obec Starý Hrozenkov, časť Píla. Tu otvorená benzínka. Treba povedať, že od priehrady Žítková až po Starý Hrozenkov vedie žltá značka po asfalte.
Od rázcestníku Starý Hrozenkov, píla ešte pár sto metrov po asfalte do doliny a nasledovala odbočka doprava na neprehliadnuteľnú lesnú cestu, ktorá začala stúpať prudšie hore. Našťastie všade naokolo bolo sucho a tak aj lesná cesta bola suchá. Nasledoval jeden malý kopček a za ním chodník schádzal do doliny. Tá už bola mokrejšia a technika na sťahovanie dreva tu viditeľne zanechala stopy. Bolo potrebné si vyberať, kam stúpiť a kam radšej nie. Takto to išlo až k rozcestníku Pod Žárem, kde sa práve lesáci hrali s nakladačom. Tu končila rozbahnená cesta.
Ale je potrebné povedať aj to, že v nasledujúcom stúpaní Pod Příslop sa asi na troch miestach vyskytol polom. Dva sa dali zdolať v pohode, ten tretí som musel obchádzať. Hneď za tým som sa cez rázcestník Pod Příslopem dostal až k chate Výškovec. Chata mala otvorené, ale nezdržal som sa.
Od chaty Výškovec cez Kykulu, Dúžnik a Mauzóleum do Melčíc
Od chaty Výškovec chvíľu asfaltom až nad zvonicu, tu sa dá oblúk na zákrute skrátiť trochu po tráve okolo zvonice, aby asfalt neskôr pokračoval okolo Hřibovny až takmer pod rozcestie Kykula. Za zmienku stoja akurát tie kočky na Hřibovne, ktoré prišli pozrieť, či aj ja náhodou nekupujem Whiskas a potom tie dva štekáče pred Kykulou. Ale našťastie, bolo to iba veľa kriku pre nič.
Na rázcestí pod Kykulou ma zaujali základy budúcej diaľnice (asi). Dalo by sa povedať, že tu budujú cestu odnikiaľ nikam. Lebo cesta leží už na slovenskej strane, ale jediná schodná prístupová komunikácia je od Hřibovny, teda z Čiech. Keďže nepredpokladám, že by tu v budúcnosti mal vyrásť hraničný prechod, tak jediné vysvetlenie pre mňa je nachňápaný buldozerista. Alebo je to celkom inak.
Od Kykule cesta mierne klesá, aby neskôr mohla stúpať okolo Melčického vrchu mierne hore na Tlstý vrch a potom ešte vyššie na Dúžnik. Na Dúžniku posedenie i vrcholová kniha v dobrej kondícii. Plus nejaké tie tabule na priblíženie histórie okolitého kraja. Nakoľko som sa dostal na najvyšší vrch dnešného výletu, cesta začína klesať do doliny.
Cestou ma zaujala nejaká vatra zvrchovanosti a či čoho to bola, ktorá pomaly dohasínala na kraji cesty neďaleko lesa. Nuž, v časoch najväčšej slávy (teda pred pár hodinami) bola určite schopná zapáliť okrem pár sŕdc aj nejakých pár desiatok hektárov lesa. Aj preto som sa čudoval, že si tu len tak tlie bez dozoru...
V Hradnianskej doline je taký pobrežný rázcestník. Na jednu šípku dovidíte z jednej strany brehu potoka, na šípku v opačnom smere zas z druhého brehu. Ak je tma, máte smolu :-). Rázcestník Hradnianska dolina ma posiela k Mauzóleu cez malú lúčku s krmelcom a maringotkou pár metrov naspäť a vyššie o jedno poschodie. Tu po mierne stúpajúcom chodníku prídem až do osady Jurákovce. Na konci osady vpravo hneď vedľa cesty je zakrytá skruž s vodou. Pre prípadných záujemcov sú poháre prichystané tiež. Voda padla vhod, posledné zvyšky som vypil ešte niekde na Kykule, ale je potrebné povedať, že voda mala trochu zemitú chuť.
Nasledujúci prameň (Za Kamencom - teda pred Mauzóleom) nasledoval po niekoľkých minútach.
Od rázcestníka Mauzóleum som mal nádej, že stihnem aj predchádzajúci spoj a teda som sa už nikde nezdržiaval. Prefrčal som aj popri kríži pri kopci Lagin, aby som sa mohol na záverečnom úseku cez dedinu Melčice riadne odviazať. Ako to dopadlo, som už naznačil v úvode.
TTD trasy:
- Trasa merala cca 31 kilometrov (takmer 32 v GPS) s prevýšením +1119/-1520 metrov.
- Čas takmer 7 hodín celkovo, šliapanie 6:04 s priemernou rýchlosťou 5,4 km/h.
- Možnosť úniku na začiatku, pri priehrade Žítková a v Starom Hrozenkove (obe asfaltkou do Liešnej na autobus)
- Občerstvenie: Žítková (prameň asi 10 minút), Starý Hrozenkov (benzínka, rybník :-) ), chata Výškovec (otvorené štvrtok-nedela od 11:00 do 21:00, 22:00, 22:00 a 18:00) a potom až v osade Jurákovce a pred Mauzóleom. No a prípadne ešte potoky a potôčky cestou.
Trasa výletu na mape