Sobotná túra vlakom do Púchova a autobusom do Čertova. Príchod už klasicky o cca 8:41. Potom ešte počkať, kým sa preladia satelity. Nakoľko som sa spoliehal na to, že mám pomerne čerstvé baterky v GPS, tak prvý šok nastal, keď som zistil, že sú takmer úplne vybité. Našťastie som si vzal dve sady náhradných. Druhý šok prišiel vo chvíli, keď som vymenil akože čerstvú sadu. Tá ukazovala, že zostáva zhruba štvrtina šťavy. Našťastie, po chytení satelitov sa spotreba umúdila a vydržali až niekde pred Malý Javorník. Tu som s malou dušičkou použil tretiu sadu, ale tam bola asi trištvrťka a tak mi vydržali až po koniec túry.
Prvotný plán sa vyvíjal tak, že z Čertova vystúpam zelenou značkou na Portáš a červenou pôjdem až po sedlo pod Lemešnou, odkiaľ zbehnem do Makova. Príchod na Čertov neurýchlim, teda začiatok túry bude zhruba o 8:45. Podľa Hikingu je na túru dĺžky 26,5 km potrebné rezervovať si takmer 8 hodin. Čiže príchod na žst Makov cca o 16:45. O 17:40 odchádza vlak, skorší ide o 15:40.
Po vystúpení na Čertove upresňujem plán. Zelenou značkou na Portáš som už išiel, teraz skúsim značku žltú. Predĺženie o cca polhodinu a necelý 1,5 kilometra. Teplota taká akurátna, zamračené. V okolí Makova bola predpoveď, že okolo 16 hodiny by mohli byť aj nejaké prehánky.
Z Čertova na Portáš
Ak bola zelená značka na Portáš krutá, žltá z Čertova na Kohútka - rozcestie bola ešte horšia. Predchádzajúce dni navyše spŕchlo, takže aj rozjazdené lesácke tankodromy bolo potrebné opatrne obchádzať. Nakoľko rád chodím s palicami, ale nikdy sa mi ich nechce nosiť, na výlet som ich nevzal s tým, že nejakú liesku po ceste nájdem. Aj som našiel, aj som si odrezal. Ibaže pri skracovaní som palicu chcel nohou zlomiť. Aj sa mi to podarilo, ale zlomenou palicou som si tak vrazil do spánku, že tam mám hrču ešte dnes. Určite ma to neodradilo.
Stúpanie bolo nepríjemné nielen pre mňa, nakoľko sa mi z čela rinul pot, nielen pre optiku, ktorá vo vrecku bundy bola orosená ako v saune, ale aj pre ten zástup babiek s kosou, ktoré ma v pravidelných intervaloch obchádzali. Týmto im ďakujem, že ma nakoniec obišli úplne a tak som sa mohol živý vynoriť neďaleko rozcestníku Kohútka-rozcestie.
Od autobusovej konečnej vyrážam v smere zelenej aj žltej značky. Žltá sa ešte pred chatou Alpina odpája doľava hore a pomerne prudko stúpa na lúku. Na lúke je ešte trochu rosy, takže tenisky mám trochu vlhké, ale smrteľné to zatiaľ nie je. Výhľady na chatu Alpina, lyžiarsky svah nad ňou, ako aj do dolinky, kadiaľ vedie zelená značka.
Po vstupe do lesa chodník začína prudšie stúpať hore. Výhľady zatiaľ žiadne. Tie začínajú až na prieseku neďaleko križovatky lesných ciest, približne v polovici výstupu k rozcestiu Kohútka. Nakoľko tu lesáci sťahovali drevo, je chodník dosť rozbitý a nachádza sa na ňom taká premočená vrstva hliny.
Ak bol doteraz výstup dosť strmý, tu začína ešte väčší kopec. Za chvíľu však už počujem hluk prechádzajúcich áut a tak viem, že sa blíži asfaltka z Čertova na Kohútku. Za chvíľu som naozaj pri zvodidlách, ktoré sa mi podarilo prekonať. Na druhej strane cesty ma čaká pokračovanie za závorou po príjemnej cestičke k nejakej chate a pred ňou doprava cez lúku. To už nad sebou vidím chatu a pomedzi stromy presvitá hrebeň. Posledný kopec na žltej značke. Okolo chaty sa dostanem na červenú značku a kúsok vľavo je kríž na rázcestí Kohútka.
Od rázcestia Kohútka príjemným chodníkom mierne dolu a neskôr hore až k chate Kohútka. Dnes sa už nelyžuje. Odtiaľ známou asfaltkou k parkovisku Pod Kohútkou a štrkovou cestou do kopca okolo chaty Spartak a mierne z kopca k chate Portáš.
Mimo misu: Ten Spartak má sympatický názov, voľakedy sme mali auto Spartak. Pre pamätníkov: bola to Škoda Spartak, oficiálne číslo to malo 445 (viac napr. na wiki). Prešli sme s ním celé Slovensko, natlačili sme sa tam siedmi a po miernej úprave predstihu zapaľovania to fungovalo aj na benzín, ktorý predávali na Sliači vojaci Sovietskej armády tuším za 5 KČS (za 20 litrový kanister).
Z Portáša cez Malý Javorník na vyhliadku na Stratenci
Od Portáša nastáva klasická hrebeňová hojdačka. Chvíľu hore na Stolečný vrch, potom dolu do sedla Pod Stolečným vrchom a zas hore na Frňovské a zas dole do Frňovského sedla. Výhľady žiadne alebo takmer žiadne, ale cesta je to nádherná. Začínajú sa objavovať prví turisti aj skutoční turisti. Najskôr predbieham rodinku s deťmi a kočíkom, neskôr aj skupinu turistov mieriacich na Kasárne. Na Malom Javorníku sa zjavujú aj prví turisti v protismere. A potom ďalší a ďalší. A ešte celé tlupy a tak. Pokiaľ si chcete užiť ľudí, túto trasu odporúčam v peknom počasí viac ako chodenie po rôznych -moloch a -shopoch.
Príjemné miesto na oddych ponúka kopec Stratenec. Okrem pamätníka aj niekoľko posedení, ale hlavne vyhliadku. Tá je síce nízka, ale ponúka zaujímavé pohľady na slovenskú stranu (do Papradnianskej doliny - tie síce kazí svetlo v protismere), ale najmä na moravskú stranu. Radhošť, Lysá hora i iné.
Zo Stratenca cez sedlo Gežov, Veľký Javorník a Butorky po sedlo pod Lemešnou
Za Stratencom nachádzam prvé pozostatky snehu, občas sa budú vyskytovať až do Sedla pod Hričovcom. Aj napriek tomu sa išlo mimoriadne dobre. Lúčne cestičky totiž dokážu strašne veľa vody zadržať. Tu sa ide po moravskej "strane" hrebeňa. Tou moravskou stranou nemyslím hranicu, lebo tá v týchto miestach ide ešte viac vľavo, ale to, že chodník ide po tej strane hrebeňa, ktorý sa zvažuje na moravskú stranu. Teda aj výhľady sú na Moravu.
Na sedlo Gežov a to, čo bude nasledovať za ním som bol veeeeľmi zvedavý. Na Kasárňach som voľakedy absolvoval lyžiarsky kurz. Že kedy? Nuž, ešte v minulom tisícročí. Teda minimálne 30+ rokov dozadu. Zjazdovky aj bežky. Na bežkách sme robili napríklad Kasárne - Butorky - Veľký Javorník - sedlo Gežov - Kasárne, ale aj výlet Kasárne - Butorky - až niekam k Veľkým Karloviciam a po ceste naspäť na Kasárne. Ten zvyšok som si už okrem pár úsekov nepamätal, podľa mapy som sa tiež nezorientoval a tak som dúfal, že sa mi po prídení na miesto niečo vybaví.
V sedle Gežov v podstate končili masy turistov. Pár sa ich ešte našlo po ceste na Veľký Javorník, ale prevažná väčšina buďto smerovala na Kasárne, prípadne z Kasární vypadli už pred časom s stretol som ich či už na Malom Javorníku alebo na Stratenci. Jednu rodinku so psami som ešte stretol pri ich výstupe z Butoriek na Veľký Javorník a jeden cyklista ma predbiehal pred Hričovcom. No a potom som ešte stretol dve skupinky. Tá prvá v Sedle pod Hričovcom. Tí išli oproti a odbočovali na modrú k Čemerke a druhá skupina s deťmi sa vracala od prameňov Kysuce do Sedla pod Lemešnou. Ale než som sa tam dostal ja, tak nasadli do dvoch SUV-iek, chvíľu sa popreháňali po lúke, vyšli na cestu a odfrčali.
Spomienky: Na bežkách som prešiel tento úsek v opačnom smere. Čo si pamätám, tak hlavne hrebeň bol menej zarastený a tuším vlek z Kasární na kopec viedol iba jeden. No a samozrejme, výstup z Butoriek viedol lesom.
Nepríjemnou časťou bol zostup od sedla Veľký Javorník na Butorky. Najmä pre tie prieseky. Výhľadom to síce trochu pomohlo, ale duša plakala. A príroda tiež. A aj Studnička. Lebo rúrka chýbala a namiesto vody bola pod prístreškom iba taká zelená brečka.
Od Butoriek som si začal vybavovať aj ten môj bežkársky výlet z minulosti. Chaty tam samozrejme nestáli, dokonca ani asfaltka tam nebola. Ak som si myslel, že sme išli niekde po dnešnej asfaltke, tak som sa mýlil. Cez lúčku sme si to namierili rovno na červenú značku a pokračovali po nej až po Sedlo pod Lemešnou. Odtiaľ mierne doľava a dolu, neskôr sme sa napojili na asfaltku, ktorá bola už vtedy odhrnutá ale neposypaná. Ňou dolu, asi až do Podťatého, prípadne až do Karlovíc.
Z cesty sa mi vynorili niektoré miesta. Prvým bol stožiar za Butorkami, druhým cestička okolo prameňa pod Hričovcom a posledným bol padák dolu Pod Soliskom. Akurát vtedy tá cesta nebola až tak zarezaná, prípadne bola až tak zasypaná snehom, že to nebolo vidieť.
Príjemný chodník pokračoval od Butoriek až po Sedlo pod Lemešnou. Najskôr stúpanie okolo spomínaného stožiara a búdy pod ním plus nejakého vleku až na kótu 1031, odtiaľ zvlneným terénom až do Sedla pod Hričovcom. Tu bol vybudovaný masívny prístrešok s posedením.
Zanedlho bola vpravo od klesajúcej lesnej cesty upravená Javornícka studnička, ktorú som aj využil na doplnenie zásob.
K prameňom Kysuce som pozrieť nešiel, dúfam, že to prežili aj bezo mňa a tak som sa dal dolu spomínaným prudkým úvozom. Ešte mierny protikopček a dostal som sa do Sedla pod Lemešnou.
Od sedla pod Lemešnou do Makova
Od Sedla pod Lemešnou do Makova ma čakala asfaltová Odysea. Aj keď na mape je žltá značka vyznačená poľom krížom cez Jašovcov, v reáli sú žlté značky nastriekané na stromoch popri ceste. Takže v zásade nie je kde uhnúť. Nakoľko ma nezlákala ani otvorená chata v Makove pri čerpačke, prešiel som až na železničnú stanicu v Makove, kde som nastúpil do pripraveného vlaku.
Kúpenie cestovného lístka z Makova (do Bratislavy, ale aj inde) je v podstate hotová veda. Nejaký premúdrelý úradník vymyslel, že lístok sa na niektorých tratiach môže kupovať iba vo vozni, ktorý je na to určený. Vo vozni, ktorý na to určený nie je vás vybavia ako čierneho pasažiera. Zaujímavé a určite nesmierne dôležité na lokálke, kde premávajú iba dva vagóny. Ja som ten systém poznal, takže som nasadol do správneho vagóna.
- Takže bod jedna: Z dvoch vagónov je jeden určený pre plebs s lístkom s druhý pre plebs bez lístka. (Možno som sa mal opýtať, či keď si zakúpim lístok v druhom vagóne, či sa už môžem presunúť do prvého vagónu, určeného asi pre lepšiu plebs.)
- Bod dva: Tým, že sprievodca kontroloval, či všetci v prvom vagóne majú lístky, tak sa do druhého vagóna dostal iba príležitostne.
Cca 27 km, 1000 m stúpania.
Občerstvenie prípadne jedlo na začiatku (Čertov, Kohútka, Portáš), v strede (Kasárne) a v závere (Makov). Voda - najmä prameň pod Hričovcom.
Únik či ubytovanie: možnosť po chatu Portáš, Kasárne,
Trasa výletu na mape