Trochu upršaný a mokrý výlet. Ale musím uznať, že ten výlet za to nemohol. Nakoľko meteorológovia celý týždeň dopredu predvídavo predpovedali prevažne jasno, naplánoval som si výlet do Bielych Karpát, aby som prešiel ďalšiu časť Cesty hrdinov SNP. Deň dopredu síce rosničkári svoju predpoveď korigovali, vraj na severe územia môže aj zapršať, ale nejako som sa spoliehal na to, že Trenčín až tak veľmi na severe neleží a že bude teda nanajvýš hmlisto. Aj tak bolo. Zamračená obloha a lenivé mraky dávali nádej, že sa bude dobre šliapať.
V Trenčíne som mal medzi odchodom môjho vlaku ďalej do Košíc a odchodom autobusu do Vlčieho vrchu takmer hodinu času, a tak aby som nemusel vysedávať na stanici ako nejaký bezdomovec, som si dal ešte kratšiu prechádzku po najbližšom okolí.
Autobus došiel do Vlčieho vrchu takmer presne. Po vysadnutí som tak trochu vybalil techniku, trochu nechal chytiť GPS a potom som aj trochu vyrazil. K rázcestníku na Vlčom vrchu je to len pár metrov z kopca. Od rázcestníku ďalej je to zas už všetko do kopca. Výhľady sú také zahmlené, takže Skaličí na opačnej strane doliny vidno len tak-tak. A to som ešte netušil, že čo by som neskôr dal za to, keby bol takýto výhľad aj neskôr.
Na konci dediny Vlčí vrch odbočuje cesta doľava šikmo hore. Vodítkom sú traktorové koľaje vedúce niekam hore, kde končí lyžiarsky vlek. Kto sa dostane až sem hore, má na prvej časti cesty vyhrané. Tu vchádza chodník do lesa a aj kopec sa mierne narovnáva. Chodník vedie stále do kopca až po vrch Chabová.
Z Chabovej až do Liešnej ide chodník viac-menej stále iba z kopca. Zo začiatku sú zaujímavé staré čerešne v lese. Neskôr je potrebné dávať si pozor na chodník, ktorý zničoho-nič podchvíľou mení smer a ukazuje na staré zarastené cesty v rigoloch. Našťastie, krajom sa dá celkom dobre prejsť, aj keď ešte z piatich metrov sa zdá, že je to celé nepriechodné. Značky sú miestami iba sporadicky a tak sa spolieham hlavne na GPS.
Chodník sa kľukatí tak, aby ma nakoniec oblúkom priviedol na výraznú lesnú cestu na pravej strane kopca. Ja by som radšej rovno, ale značka je značka. Na ceste míňam jeden lesnícky motorový lanový ťahač stromov a prekračujem aj pár lán. Našťastie, dnes sa nerobí. Po spevnenej ceste pokračujem ešte dobrý kilometer. Je treba povedať, že zľava sa pripája aj cesta, ktorá má v protismere tiež žltú značku. Teda buďto starú, alebo už novú.
Snažím sa držať značky aj naďalej, teda aspoň tam, kde to ide. Lebo niekde už v lese po lesákoch nezostal ani jeden strom, kde by značku mohli umiestniť. Pri odbočke doľava však jeden taký strom nechali. Teda je kde umiestniť značku, ktorá ma posiela po ceste cez mladinu dolu. Tu značku už nie je kde umiestniť a tak mi nezostáva nič iné ako veriť, že GPS neklame. Dostávam sa na veľkú križovatku lesných ciest. Pri pohľade naspäť konštatujem, že tu by som určite správnu cestu nenašiel. Ale problém mi trochu robí aj pokračovanie. Podľa mapy by som sa mal ťahať doľava dolu. Sú tam dve cesty. Značka je síce vľavo, ale ešte trochu viac, ako očakávam. A pokračovanie nikde. Kúsok sa vraciam a objavujem ďalšiu značku. Najskôr som myslel, že to je značka v opačnom smere (teda naspäť na Vlčí vrch), ale nakoniec zisťujem, že sa stáča na správnu cestu. Pravdepodobne tam bola voľakedy bažina a značkári ju obchádzali, prípadne je tu nejaká iná nevysvetliteľná prírodná anomália.
Posledná časť cesty až do Liešnej vedie popri zarastenom rigole. Značky sú na stromoch po pravej strane. Dnes je rigol už takmer nepriechodný a tak sa miestami neviditeľný chodník kľukatí po jeho pravej strane. Slabo viditeľná stopa prechádza na ľavú stranu. Podľa mapy by som síce mal ísť nejakým oblúkom doprava, ale nakoľko už dolu vidno asfaltku, tak je to v podstate úplne jedno. Na značku naďabím až pred hlavnou cestou.
V Liešnej je zatvorená koliba a otvorená búda so syrmi. A tak si jednu rozvoniavajúcu dobrotu pribalujem do ruksaku. Od koliby pár metrov popri hlavnej ceste a nasleduje odbočka doľava k potoku. Cez potok lávka a nad lávkou - Súkromný pozemok, vstup zakázaný. Ale značky vedú poza potok a sú pomerne dobre vyznačené. Po lesnej ceste stúpajú príjemne nahor až k výhľadu na najbližšiu lúčku. Tu sranda končí a - začína kopec. Z cesty hneď doľava prudko nahor. Asi tak v polovici kopca je studnička. S prístreškom, dalo by sa nabrať. Výdatnosť nič moc. Chodník pokračuje rovno hore až k zarastenému rúbanisku. Tu sa už nedá kde uhnúť, treba rovno hore. Nakoľko je jeseň a málo listov, chodník vidno. Hore vychádzam na lesnú cestu. Ako pozerám naspäť tak pozerám, túto odbočku by som v opačnom smere tiež asi netrafil.
Lesná cesta je rozbitá od zvážania dreva a je strmá. Ale za chvíľu je kopec ešte strmší. Po strmom úseku sa trošku narovnáva, ale prichádza ďalší a potom ešte jeden strmý úsek. V miestach, kde sa cesta dostáva k hranici je to už v pohode. Odtiaľ už len normálne hore až na rázcestie pod Machnáčom. Tu začína popŕchať. Vracať k autobusu sa mi nechce, aj keď moje letné tenisky by neboli proti. Ja tajne dúfam, že to len hmly nad kopcami takto strašia. Od rázcestia sa teda obraciam na červenú značku znamenajúcu istotu Cesty hrdinov SNP a vychádzam až ku krížu na Machnáči.
Viditeľnosť veľmi slabá. Dážď taký nijaký, ešte ma ani nedonútil obliecť pršák. Softšelka zatiaľ stíha. Akurát objektívu sa foťáku sa to nepáči. Pokračujem červenou až na sedlo Machnáč. Pôvodne som si tu chcel oddýchnuť, ale v takomto počasí sa nedá. Zbieham dolu a stúpam popod Sokolí kameň až na vyhliadku s vrcholovou knihou. To už viem, že pohoda vyzerá úplne inak (a to nemyslím tú hudobnú). Premočená vrstva lístia je horšia ako mokrá tráva. Cítia to hlavne moje nohy. Kdesi v ruksaku síce mám náhradné ponožky, ale tie si chcem ušetriť do vlaku. A tak volím druhý variant, známy z vojenských kanád. Kým je v kanadách teplo, má sa šliapať. Lebo akonáhle zastavíš, teplo je fuč :-). A ešte si spomínam aj na to, že: Správny bigoš beží, alebo leží. Keď leží, buď sa zakopáva, alebo je mŕtvy :-(.
Studnička pod Sokolím kameňom tiekla, ale len slabo. Od studničky zasa do kopca na Ihriská. Najväčšie problémy mi robil zlez pod Ihriskami. Než som sa nazdal, už som sa viezol. Ešteže som mal so sebou lieskovú palicu. Tá sa síce ohla v nemožnom uhle, ale vydržala.
Drietomou som iba prefrčal. Ani som si nestihol všimnúť rázcestník, že či vlastne stíham. Cez hlavnú cestu rovno (popri krčme - Pozn.: otvorená), potom doprava a neskôr doľava hore do poľa. Keď už nebolo kam uhnúť, tak krajom poľa na horizont a krížom cez pole popri strome s hojdačkou dolu do lesa. Zaujímavý moment nad Drietomou bol, keď som chcel skontrolovať, či sú už trnky chytené od mrazu. Zrazu sa nado mnou objavil hluk ako od pristávajúcej helikoptéry. To len približne dvesto deväťdesiattri vtákov vyletelo zo stromu, pod ktorým som stál. Ešteže ma všetky neototo...
Značka viedla okolo Záblatskej kyselky, aby ma po pár minútach vypľula popod diaľnicu do Záblatia. Najskôr som sa aj čudoval, kto že to dal takejto dedinke taký divný názov, ale čudovať som sa prestal, keď som sa dostal na asfaltku popri pooranom poli.
Od Záblatia už iba asfaltová odysea až na stanicu v Trenčíne. Popŕchalo celou cestou.
Za kvalitu fotiek vo veľmi sychravom počasí sa ospravedlňujem, lepšie by neboli, ani keby lialo.
Možnosti úniku: Liešna, Drietoma a Trenčín
Občerstvenie: Liešna, Liešna - studnička, prameň pod Sokolím kameňom, Drietoma a Trenčín
Trasa výletu na mape