Výlet v pomerne sychravom novembrovom počasí. Kým v údoliach sa prejavovala hmla, na kopcoch fúkal pomerne silný studený vietor. Napriek tomu som vyrazil, lebo som si nebol istý, kedy sa zas z malty dostanem na výlet.
Sobotný ranný vlak z Bratislavy do Piešťan som takmer nestihol. Dlhé šóry v troch otvorených okienkach korešpondovali s nabitými vlakmi smerujúcimi do ostatných kútov Slovenska. I inde, prirodzene. Navyše, ľudia si vybavovali preukážky na najbližšie bezplatné cestovanie vlakmi, veď 17. november sa blíži. Nakoniec som sa k lístku dostal (veď v najhoršom pôjdem ďalším vlakom). S vyplazeným jazykom som dobehol k vlaku, ktorý mi dvere zatvoril pred nosom. Našťastie sa ešte raz otvorili, ja som nastúpil a vlak odfrčal.
Do Piešťan sme došli načas. Cestu cez mesto som si už po toľkých rokoch nepamätal, ale smer a GPS nepustili. Prešiel som krajinským mostom a úzkym chodníkom som prešiel poza kúpeľný ostrov až do obce Banka. Tu na hlavnú cestu a ešte viac vľavo, aby som sa napojil na žltú turistickú značku vedúcu na Plešiny. Až doteraz som išiel takmer výlučne po rovine a po asfalte.
Z Banky viedol ešte chvíľu asfalt mierne hore a pri najbližšom minipotôčiku s minivodopádikom zatáčal doprava. Okolo chatovej (a domovej) osady, popri drahých autách so štyrmi kruhmi v značke, aj štyrmi nulami v ŠPZ-ke. Neskôr aj asfalt skončil a ja som sa musel teperiť po kamenitej ceste.
Po osade prišiel les a teda aj kamenitá cesta sa zmenila na cestu lesnú. Po najbližšej oddychovej zóne sa aj cesta začala prudšie vinúť do kopca - potvora. Trochu sa aj začala krútiť, ale musím povedať, že aj napriek dostatku suchých listov na chodníku sa mi išlo dobre, lebo žltá turistická značka bola dobre vyznačená.
Sedlo Havran sa vyznačovalo zatvorenou prevádzkou. Síce sa spočiatku zdalo, že to auto sa tam prišlo osviežiť, ale bol to očividne iba klam. Než som sa dostal do fotogenickej vzdialenosti, auto zmizlo.
Za rozcestím Havran nastalo prvé blúdenie. Za lúkou na križovatke som pri pokračovaní rovno značku nenašiel. Zato na strome vľavo bola taká nenápadná červená obrastená nejakým kríkom. Aj som pokračoval rovno, aj som sa vrátil. Nakoniec som sa dal cestou vľavo, kam ma posielala aj GPS. Na konci cesty sa síce skvel nejaký plot, ale predpokladal som, že sa bude dať obísť. Na plote výstražné tabule, ostnatý drôt, elektrické ohradníky - po guľometných hniezdach zatiaľ nechyrovať. Nezreteľný chodník viedol po pooranom poli doprava, občas bola na stĺpe aj bielo-červeno-biele pole pripomínajúce značku. Keď som už nemal kam ísť, odbočil som do lesa, kam smerovali aj kolaje od bajku. V lese som natrafil na úzky chodníček, ktorý ma priviedol na širokú lesnú cestu popri hlbokom strmom úvoze značenú červenou značkou.
Ďalšie zaujímavé miesto bolo pri kríži pred asfaltovou cestou na Humništia. Na rovnej ceste ma najskôr červená šípka posielala doľava (niekam do lesa). Keby som 10 metrov pred sebou neuvidel šipku doprava, asi by som tam blúdil ešte teraz :-).
Ešte chvíľu rovno z kopca na asfaltku. Rovno pri mne síce žltý stĺpik na značky, ale tých nikde. Dal som sa teda doľava, ale značky som aj tak nenašiel. Nakoľko GPS ma posielala ešte viac vľavo, pokračoval som po asfalte a pred klesaním som objavil rozcestník - Humništia.
Odtiaľ poľnou cestou a pred koncom medze som vľavo na strome za poľom objavil značku. Cesta viedla do lesa a úvozom prudko dole. Na spodku otočka doprava, vystúpať schodami hore na druhú lesnú cestu, ňou až do koryta suchého potoka a ním pár sto metrov. Potom nasledovala dobre značená odbočka doľava hore.
Na konci lesa pokračoval vyšľapaný chodníček cez lúku, mňa však GPS viedlo doprava krajom lesa. Keď som už pomaly začínal zúfať, objavila sa na strome vpravo červená značka. Druhá bola až na hornom konci lúky a ďalšia ma viedla mierne vľavo opäť do lesa. Tam už značiek mierne pribudlo a teda nehrozilo, žeby som poblúdil.
Na Holom vrchu celkom príjemné posedenie, škoda iba toho zvuku motorových píl partie opodiaľ. Ďalej príjemná cesta cez Ovčiu skalu a dolu do Studenej doliny.
V Studenej doline bola síce jedna studňa, tváriaca sa ako vhodná, avšak márne bolo moje pumpovanie (teda nie že by som potreboval vodu, to len tak zo zvedavosti). Z pumpy vyliezali akurát pavúky a chrobáky.
Zo Studenej doliny posledný kopček a potom už iba príjemný zostup do Hlohovca - na Soroš. Odtiaľ pár sto metrov k prvým domom. Tu som nejak stratil červenú značku a zamieril dolu. Zistiac svoj omyl, vydal som sa prvou uličkou hore. Chyba, ulička viedla opäť na to isté miesto, kde som na svoj omyl prišiel. A tak som ta švihol cez pole, popod vedenie vysokého napätia. Podarilo sa mi dostať do samotného Hlohovca a uličkou až k stanici.
Na ŽST Hlohovec zatvorená pokladňa. V sobotu otvorené iba do 11:15. Ani tá posledná veta na oznámení nebola pravdivá, lístok som si zakúpiť musel. Oni to mysleli asi tak, že nie BEZ ÚHRADY, ale bez prirážky. To by bolo iné cestovanie - a nielen pre dôchodcov a študentov :-).
Trasa merala asi 35 kilometrov od stanice po stanicu (avšak cez Banku a Plešiny). Trvala čosi cez 6 hodín. Podľa Hikingu od Kolonádového mosta 28,8 km, prevýšenie +740/-757 metrov, čas trvania 7:25 hod. Možnosti úniku v sedle Havran (resp. rozcestie Havran), Humništia, Ovčia skala, Studená dolina (bus), Soroš. Občerstvenie v sedle Havran a v Hlohovci. Tu aj jedáleň pred stanicou s rezňom, zemiakmi, čalamádou a pivom za 2,89 (všetko spolu).
Červenú značku z Mníchovej Lehoty cez Inovec, Pánsku Javorinu, Bezovec, Marhát, sedlo Havran až do Hlohovca som absolvoval v troch samostatných výletoch. Prvá časť trasy z Mníchovej Lehoty cez Inovec a Pánsku Javorinu do Bezovca, pokračovanie trasy z Bezovca cez sedlo Havran a do Hlohovca je uvedené pri trase Z Bezovca cez Marhát po sedlo Havran a v trase Z Piešťan do Hlohovca
