Pred dovolenkou: Polovičku to tu ťahá na Prasonissi, mňa skôr na Ataviros. Teda predbežne to vyzerá na požičanie auta. Medzi pešie prechádzky radím tie do mesta a tie do Kalithei. Ale ešte pozriem aj po ostatných výletoch a prechádzkach. Napríklad Charaki s hradom, Lindos s hradom a akropolou i zátokou sv. Pavla, Pefki s nádhernými stenami, Fourni s nie príliš rušnou plážou a zaujímavými vlnami...
Na a po dovolenke je v podstate všetko inak. Auto nebolo. Nie, žeby nemali zaujímavé ceny, veď v hotelovej pôžičovni mali dve najmenšie kategórie za 25 Eur na deň. Takže nakoniec bolo len pár peších prechádzok do blízkeho i ešte bližšieho okolia. Ale zaujímavé.
Pešo po pláži smerom na kúpele Kalithea na kamenistú plážičku Oasis
Prechádzka bola sprvu myslená iba tak, že idem obzrieť "susedný" hotel Louis Colosos Beach, kde cestovka tiež ponúkala pobyt. Keď som sa už k nemu konečne dostal, šiel som obzrieť aj kraj pláže. No a keď som už bol aj na kraji pláže, tak ma ešte zaujímalo, čo je za prvou zátokou, druhou... Až ku kúpelom Kalithea som nešiel, na to som si vzal príliš málo pitiva a tiež sa pomaly blížil obed. A tak som to otočil na dohľad od kúpeľov.
Od hotela Pegasos Beach po pláži, prípadne po drevených chodníčkoch v piesku. Medzi hotelmi samozrejme chodníčky neviedli, takže bolo potrebné prejsť po piesku či po menších kamienkoch. Niektoré hotely mali na začiatku i na konci chodníčkov ceduľky, vraj zákaz vstupu nevlastnohotelových rekreantoch. Možno majú radšej, keď sa im turisti premávajú pomedzi lehátka. Ale po raňajkách bolo ešte málo hostí a o to menej personálu.
Pred hotelom Louis Colosos Beach práve stavali novú päťhviezdičkovú maštaľ pre rekreantov. Teda tu žiadne chodníčky neboli. Naopak, pribudlo tu viac kamienkov, takže sa horšie chodilo. Pláž pri spomenutom hoteli nič moc, dali sa síce nájsť aj pieskové časti, ale tých oblázkov tu bolo oveľa viac ako pred Pegasosom. Za hotelom už iba pláž s platami v mori a s kamienkami na pláži. Ešte pár hotelov a nasledovala zátoka. Tu je miesto skôr pre miestnych rybárov. V zátoke začínala prašná cesta, ktorá viedla k prvým skalným plážam (pozri fotky nižšie).
Za prvou plážou stúpala prašná cesta na útes, kde sa napojila na starú asfaltku do Kalithei. Po pár zákrutách, pár kilometroch a pár odbočkách na organizované kamenné pláže som odbočil k tej predposlednej, ktorá sľubovala, že by som sa mohol dostať na výbežok, ktorý zasahuje najviac do mora.
Bola tu klasická grécka taverna, lehátka na skale a skutočne sa dalo opatrne prísť až na výbežok. Obmedzené pohľady na Kalitheu i Faliraki. Pláž sa volala Oasis.
Nakoľko doba už trochu pokročila, čo sa nedá povedať o stave vody v mojej pollitrovke, vrátil som sa späť na starú asfaltku a ňou som prišiel až na miesto, odkiaľ som prišiel poľnou cestou zo zálivu. Tu som sa dal na novú cestu z Kalithei do Faliraki a po chodníku došiel až do civilizácie. V prvom obchodíku neďaleko Aquaparku som doplnil tekutiny a tak som sa mohol vrátiť v pohode do hotelového bufetu.
Počas celej cesty som takmer nestretol tieň (s výnimkou asi piatich metrov). Cesta do Kalithei (a späť) sa dá pohodlnejšie absolvovať na turistickom vláčiku.
Prechádzka cez Faliraki ku kostolíku Profitis Ilias nad známou Anthony Quin Bay zátokou
Kostolík Profitis Ilias sme videli od hotela Pegasos Beach. Bol na kopčeku rovno za strediskom Faliraki. Nakoľko viem, že za kopčekom sa nachádza známa Anthony Quin Bay, vybral som sa obzrieť. Že či dojdem, prípadne aj trafím a tak. Aj som trafil, aj som videl, aj som sa vrátil, ale bol to des. Takmer celá cesta tam aj späť po slnku. Ale treba povedať aj to, že výlet stál zato. Oplatí sa na biku, motorke, prípadne aj autom. Pešobusom len pre naozaj silné turistické povahy.
Od hotela Pegasos Beach som sa dal doľava, popri ceste. Po pár minútach som bol križovatke ciest na letisko a do Faliraki. Možno by sa dalo ísť aj popri pláži, ale to som nechcel riskovať, že by sa mi nabral piesok do sandálov. Pokračoval som po chodníku teda až do centra Faliraki, okolo mestskej pláže a do tichších častí letoviska. Tu som v najbližšom Supermarkete kúpil dve pollitrovky vody na cestu, nakoľko som nevedel, čo ma čaká. Viac sa mi do ladvinky aj tak nezmestilo. Okolo posledných hotelov som došiel až pod Profitis Ilias. Cesta rovno na križovatke ma doviedla na nejakú picnic areu. Tú strážili pávy. GPS síce hovorilo, že nejaký kozí chodník by tadiaľto mal viesť rovno na kopec, ale zarastené okolie ma odradilo. Vrátil som sa teda na najbližšiu križovatku a skúšal cestu, ktorá vedie viac do vnútrozemia. Oblúkom do kopca som obišiel picnic areu. Obmedzené výhľady na Faliraki a vnútrozemie. Na križovatke na kopci som sa dal doľava a pomedzi dva ploty po betónovej ceste som pokračoval na kopec. Spoza zákruty sa na mňa vyrútilo vzduchom čosi obrovské. Kým som hľadal miesto, kde uložím svoje úbohé kosti na odpočinok, stihlo to tak-tak nadletieť plot predo mnou. Až potom som si všimol, že je to ďalší páv.
Ešte jedna ľavotočivá zákruta a dostávam sa do sedielka nad zátokou Antonyho Quína. Odtiaľ ešte jeden kopček okolo vojenského stožiara a som pri kostolíku Profitis Ilias. Na kopci fúka až neskutočne. Za kostolíkom je ešte jedna podobná budova a veľký vybetónovaný pľac s lavičkou. Odtiaľto je Anthony Quin Bay ako na dlani. Loďky, plavci, more, kamene...
Cestu späť do hotela som absolvoval takmer rovnakou trasou, akurát som už nešiel pozrieť k pláži. Ešte párkrát som dočapovával v obchodoch Faliraki, ale aj napriek tomu som došiel do hotela úplne vyšťavený.
Foto vyhliadka na kopček pred Faliraki s pieskovcovým výstupom na tabuľovú horu pred hotelom :-)
Rovno pred hotelom (smerom od vstupu k ceste) bol taký škaredý kopček. Občas tam niekto pár metrov vyšiel, aby si urobil fotku hotela, ale prašná cesta vedúca kamsi doľava do vnútrozemia moc dôvery nebudila. A tak som sa teda išiel pozrieť, kamže to vlastne vedie. Nakoniec som došiel na takú osamelú vyhliadku nad Faliraki. Cestou som spoznal pár farebných bodiek, ktoré vo mne vzbudili záujem, či predsa len nejak nesúvisia s tými bodkami na chodníku pred hotelom. Nakoniec som sa rozhodol, že bodky si nechám na samostatný výlet neskôr.
Pešia prechádzka Rodoským turistickým chodníkom cez miestne ZOO k nie veľmi vzdialenému hotelu
To, že aj vo Faliraki existujú vyznačené turistické chodníky som vôbec netušil. Až do poslednej vychádzky na vyhliadku. Ani neviem, či to tušili vôbec tie chodníky. Proste pri prechádzkach som zničoho-nič natrafil na podivné farebné bodky na zemi. Červená bodka, modrá bodka, zelená bodka, miestami dve či aj tri bodky naraz. A pred hotelom dokonca aj šípky. A tak som sa vybral pozrieť, ako to tam na turistike vlastne chodí. Nakoľko som nikde nenašiel voľne dostupné informácie, kam ktorá značka (bodka) vedie. Cieľ bol v podstate jasný. Okrem Nedoraziť sa aj Nezatúlať sa či moc Nepoblúdiť. Keďže som sa vrátil, tak sa to aj kúsok podarilo.
Od hotela som sa vydal škaredým prachovým chodníkom doľava hore ako pri prechádzke na vyhliadku. Toho prachu tam bolo miestami aj 5 centimetrov. V malom sedielku nad susedným hotelom sa otvoril prvý výhľad na Faliraki. Doľava sa dalo po chrbte prejsť na už spomenutú vyhliadku. No a prudko doprava viedol úzky chodník na kopček pred hotelom. Dúfal som, že značkovaná trasa by mohla viesť ku kostolíku Agia Sofia, ktorý sme videli z izby na kopci vpravo.
Cesta ešte chvíľu stúpala mierne do vnútrozemia, ale odkláňala sa od smeru na Agia Sofia. No, asi by som ju ako cestu nemal nazývať. Také kľučkovanie elektrikárov pomedzi pichľavé kríky. Spočiatku elektrikári išli autom, neskôr asi peši. Tu som začal prvýkrát ľutovať moje nohy v sandáloch a kraťasoch. Chodník sa začal výraznejšie stáčať k vyvýšenine vo vnútrozemí. A tak som si hovoril, že tie bodky asi povedú na vyhliadku. Ale nie, chodník ju trochu obchádzal a začal klesať zarastenou časťou. Aj by som sa vrátil, ale už som nevedel, či by som to trafil naspäť a tak som pokračoval ďalej. Okolo pár stromov na prudký zráz dolu. Pár kozích chodníkov a dolu v údolí pár stromov a cesta. To dám. Určite. Po pošmyknutí to trochu odnieslo koleno. Vlastne iba koža.
Po zostupe na zarastenú cestu nastúpila opäť dilema - kade ďalej. Doľava som zavrhol. To by som sa dostal moc do vnútrozemia. Teda doprava. Cestou som sa dostal do nejakého staršieho štrkolomu. Pár namaľovaných barelov, vyjazdené cesty - dúfam, že to nie je vojenské cvičisko. S foťákom, GPS a ďalšou technikou by sa mi blbo vysvetľovalo...
Keď sa zas zdalo, že ďalej sa nedá a cesta sa príliš točí do vnútrozemia, vyliezol som na najbližší kopček. Na druhej strane som videl nejakú asfaltku. To bol môj cieľ. Lenže - medzi kopčekom a cieľom žiadna asfaltka neviedla, dokonca ani viditeľný chodník. A tak som opatrne zostupoval po kozích chodníčkoch. Nakoniec sa mi to podarilo, aj keď posledný úsek som musel zliezť zo skaly. Našťastie, len také 3 - 4 metre. Zvedavo si ma obzerala rodinka s deťmi a ešte aj jedna lama. Nenadávam nikomu, na druhej strane cesty bola fakt nejaká ZOO. Dokonca tam bol aj výbeh pre tigre, akurát trochu rozbitý a tak tam už žiadne neboli.
Asfaltka doprava hore viedla až na kopec, kde som stretol kostolík Agia Sofia s výhľadom aj na hotel Pegasos Beach. WC oproti k dispozícii, voda pri kostolíku netiekla.
Od kostolíka Agia Sofia som sa dal asfaltkou dolu k pobrežiu. Cesta viedla cez nejaký luxusný hotel, avšak na ceste som sa stretol aj s nejakými autobusovými zastávkami. Výhľady iba obmedzené jednak smerom na Faliraki a tiež na Aquapark na strane druhej. Cestou pokračovanie ZOO, hneď pri ceste nejaký jeleň a pár kusov vysokej - ale na dosť malom oplotenom priestore medzi chodníkom a oporným múrom. Ktovie, či tu pre bohatú klientelu náhodou nerobia aj poľovačky ;-).
Pri východe z hotela klasická závora a strážna búdka, baba na mňa pozerala jak puk, že odkiaľže to idem s inofarebným náramkom. Len som jej mávol a tak neotravovala.
Po návrate do vlasti a preštudovaní pár máp som dospel k názoru, že hotel pod kostolíkom Agia Sofia by mohol patriť miestnemu Aquaparku. Nasvedčuje tomu aj to oplotenie a stráženie. No a druhá časť asfaltky za ZOO by mohla ísť popri čističke Aquaparku naspäť k bráne.