Sobotný výlet na Vtáčnik s dlhším cestovaním ako šliapaním. Prvý autobus mi odchádza o piatej, ale to je potrebné sa naňho dostať. Nočné autobusy síce idú každú hodinu, ale to je predsa-len ďalšia hodina k dobru. Takže budík nastavujem na 3:30. Čo však s tým, keď som už o jednej hore a zaspať nie a nie. A tak vstávam o čosi skôr a vyrážam časť trasy pešo. Bratislava, čas niečo po štvrtej. Veľká časť bratislavčanov ešte spí vo svojej posteli. Ale časť aj v tráve pri chodníku, prípadne na lavičke na zastávke. Toho sa snažia ošacovať dvaja maníci, ale nejako sa nedarí.

Autobus ide presne. Cena niečo pod 10 Eur, miesta na sedenie v pohode. Trochu sa autobus naplní až v Piešťanoch. Mám smolu, lebo si ku mne prisadá nejaký maník. Na prvý pohľad v poriadku, ale zápach jak z bezdomovca. Našťastie vysadá v Topoľčanoch. Môj prvý cieľ je až v Novákoch. Vystupujem oproti železničnej stanici a nestíham sa čudovať. Námestíčko rozdelené na autobusovú stanicu. Po obvode 5 či 6 zastávok. Ale ktorá je tá moja?

Obchádzam ich teda všetky proti smeru hodinových ručičiek a tá predposledná je správna. Ale je potrebné povedať, že na tej poslednej som vystupoval. Pri zastávke je otvorený stánok s bryndzou, žinčicou, sladkosťami, mali aj nejaké ochutené minerálne vody, dokonca aj hovädzie, bravčové, kuracie i iné mäso. Ale nezlákali. WC na stanici zatvorené.

Autobus do Podhradia odchádzal presne. Nastupovali sme dvaja. Potešilo aj to, že za ruksak som nemusel platiť. Pán šofér nás najskôr vzal k bani Nováky, potom do Lehoty pod Vtáčnikom až na koniec obce, tam to otočil a pokračovali sme až do Podhradia. Výklad sme k tomu nemali, veď čo by sme chceli za Euro aj päť centov. Ale treba dodať, že v Lehote nastúpili ešte dve dôchodkyne s vnučkou.

V Podhradí bol otvorený obchod, tak som tam vbehol pre jednu minerálku. Trochu dlhšia šóra pri pokladni. Ale potom som už vyrazil. Rázcestník Podhradie, čas 9 hodín 33 minút. Predpokladaný čas takmer 9 hodín. Ak pôjdem normálnym krokom, v Oslanoch by som mal stíhať spoj o 18:07. Posledný rozumný je o 19:03. Príchod po desiatej večer do Bratislavy. Predtým mi ide spoj z Oslian 16:20. Takže uvidíme, ako mi  to bude šlapať.

Z Podhradia na Vtáčnik

Z Podhradia vidno zrúcaninu hradu Sivý kameň. Žltá značka vedie asfaltkou rovno do kopce. Na najbližšej križovatke zatáča žltá doprava. Hrad Sivý kameň je vľavo. Z dediny si ho možno obzrieť dostatočne, takže naň nejdem. Ešte pár desiatok metrov po asfalte a na konci dediny sa dostávam na kamenitú poľnú cestu, ktorá začína stúpať.  Toto stúpanie bude nasledovať najbližších 5 kilometrov na Jarabú skalu a potom približne ďalších 5 kilometrov na Vtáčnik. Prvá časť vedie cez lúky. Výhľady na Hornonitriansku kotlinu i Rokoš sú fantastické.

Značenie je občasné, ale poľná cesta nepustí. Po približne polhodine prichádzam k začiatku ozajstného lesa. Vľavo odo mňa je akási studnička v plastovej rúrke. Tiekla veľmi slabo, neviem, či bola pitná a ak aj áno, či aj pre ľudí. Ale lavička v okolí dávala nádej. Od studničky turistická značka vchádzala do lesa. Pri dosiahnutí prvého kopca prišla prvá rovinka. Odkiaľsi zľava dolu sa ozýval nejaký buchot motorov, asi z kameňolomu. Po chvíli nasleduje opäť stúpanie a prichádzam k prvému smerovníku - Pod Rozbitou. Názov mal rozbitý, ten sa nedal vyčítať. Ale údaj, že po Jarabú skalu je to už iba 40 minút potešil. Menej potešilo to, že kopec sa vôbec nezmierňoval. Za tú necelú hodinu som nastúpal takmer 400 metrov. Na Jarabú skalu teda zostáva ešte vyše 250 výškových metrov. Lesná cesta nepustila aj ďalej, aj keď GPS ukazovalo, že by som to mohol aj skrátiť. Minul som akúsi lesácku chatku a pomaly došiel až k rázcestníku Jarabá skala. Miesto nemôžete minúť. Je pri ňom akýsi stožiar obohnaný plotom. Smerovník ukazuje, že do Handlovej je to odtiaľto 3 hodiny 40 minút. Ale tam nejdem. Idem predsa na Vtáčnik. A ten na smerovníku nebol. Bol tam čas na Rúbaný vrch a na Veľké pole.

Z Jarabej skaly je to na Tri chotáre niečo cez pol hodina. Mne to rýchlou chôdzou trvalo o čosi menej, ale je potrebné povedať, že na chodníku bolo dosť popadaných konárov. Najskôr mierne hore, mierne dolu popod samotnú Jarabú skalu, neskôr veľmi mierne hore až po spomenuté Tri chotáre. Odtiaľ veľmi mierne až po Kanie studne, ktoré sú vzdialené 10 minút chôdze. Nuž, išiel som dosť rýchlo a predsa som sa do tohto termínu ledva zmestil. Od Kaních studní začína strmší nástup, aby sa neskôr cesta zmiernila a príjemným chodníkom došla až na Malú Homôlku. Tu stretávam prvú skupinu turistov.

Z Malej Homôlky je to na Vtáčnik taká značkárska schizofrénia. Červenou je to na Vtáčnik 20 minút, zelenou polhodina. Kebyže tie značky nešli rovnakým chodníkom, tak by som si aj mohol vybrať. Ja som si vybral ten, čo išiel príjemne do kopca s následným výšľapom na vrchol.

Na Vtáčniku ma čakal smerovník (dokonca dva neďaleko seba), vrcholová kniha a kríž. No a ešte nejakí ľudia a výhľady. Plus tabuľa na náučnom chodníku.

Z Vtáčnika cez Kláštorskú skalu na Rúbaný vrch

Na Vtáčniku som mal pomerne dobrý čas (bolo 12 hodín) a tak som sa rozhodol, že vzhľadom k skorému vstávaniu a možnému prestupovaniu na spoje domov sa pokúsim zaradiť vyšší prevodový stupeň a dôjsť domov ešte za svetla. Teda že sa pokúsim chytiť autobus v Osľanoch o 16:20.

Z Vtáčnika okolo ďalšieho smerovníka po červenej značke dolu k odbočke zelenej značky do obce Kľak. Tento variant som mal pripravený v zálohe pre prípad, že by som nestíhal, prípadne sa necítil až na Osľany. Takže ho iba míňam a za chvíľu som pri odbočke ku studničke. Nakoľko som v Podhradí zaťažil batoh ďalšou 1,5 litrovou fľašou, tak mám pitiva ešte dosť a môžem pokračovať príjemným chodníkom ku Kláštorskej skale.

Kláštorská skala je zaujímavé andezitové skalné mesto. Povesť Stefanynky hovorí, že si tu obrovský jednooký Kyklop chcel odložiť pár šutrov na nabrúsenie svojho žabykucha. Akurát s tým jedným okom nemal dobré priestorové videnie, potkol sa, spadol, natĺkol si papuľu a s hlasným nadávaním odišiel tupý a nenabrúsený.

Od Kláštorskej skaly viedla červená značka príjemným chodníkom až takmer k Rúbanému vrchu. Pred ním bol ešte jeden nepríjemný zostup bokom skál podobného charakteru ako na Kláštorskej skale. Rúbaný vrch bol hodný svojho mena. Akurát nechápem, ako v minulosti mohli vedieť, že práve tu a práve o niekoľko storočí neskôr tu budú bačovať chlapi v zaolejovaných montérkach s vrčiacimi motorovými pílami. Lebo ináč ten názov sedel perfektne.

Z Rúbaného vrchu cez Buchlov a popod Žarnov mierne blúdiac do Oslian

Na Rúbanom vrchu som bol približne o jednej. Ak som chcel stihnúť spoj po štvrtej, mal som na to približne tri hodiny. Ale značka hovorila, že ma čakajú ešte vyše štyri hodiny šlapania.

Prvá časť okolo Balatomu viedla po príjemnom chodníku po chrbte, neskôr nasledoval mierny zostup okolo spadnutého oplotenia zvernice. Ešteže som si nevzal na túru lodičky, lebo to by sa mi asi opätok zachytával v pletive :-). Nakoľko som mal na trase viac klesať ako stúpať a nakoľko som mal tú najväčšiu časť stúpania už za sebou, muselo prísť klesanie. Aj prišlo. Pomerne kruté. Našťastie pri Bringošovej prvý protikopček popri skalách, aby sa to nerozbehlo až príliš. No a potom opäť klesanie až na Zadnú lúku.

Na Zadnej lúke je smerovník k studničke. Nakoľko mi začalo prihárať, nešiel som pozrieť. Ale vody som mal aj tak zatiaľ dosť.

Feratou na Buchlov

Zo Zadnej lúky je to na Buchlov nejakých 30 minút. Hoci som sa od Rúbaného vrchu ponáhľal, moje autobusové manko akoby sa ani neznižovalo. A to ma znervózňovalo.

Prvá časť cesty na Buchlov vedie lesnou cestou do kopca. Potom kľučkujem lesom pomedzi popadané kamene, občas aj po nich. Nakoniec ma chodník privedie do komína medzi dvoma vežami. Je tu vybudovaný chodník s niekoľkými železnými schodíkmi na prekonanie menších prahov. Keď môžu mať rakušáci pomenovanie klettersteig na každom chodníku, kde malé deti stratia sponku do vlasov, tak si myslím, že pomenovanie ferata je aj tu na mieste. Každopádne by to mohlo zvýšiť atraktívnosť oblasti.

Na konci feraty Buchlov je smerovník s vrcholovou knihou.

Z Buchlova opäť prudko dole, aby neskôr chodník znova stúpal na ďalšie skaly - Sladnú skalu. Tu je pre zmenu výhľad späť na Buchlov a na pohorie Vtáčnik.

Po klesaní zo Sladnej skaly stojím pred rázcestníkom na Žarnov. Žarnov je odtiaľto len nejakých 10-15 minút (a toľko isto naspäť), ale mňa čas už tlačí. A tak vynechávam Žarnov a pokračujem rovno dole. Prudko a ešte prudšie. Konečne prichádzam na lesnú cestu a tou klesám naďalej. Nakoľko už od Rúbaného vrchu sú žlté značky pomerne vyblednuté (teda staré) a miestami riedko, občas kontrolujem GPS. Až sem ma viedlo pomerne dobre. Avšak zrazu zisťujem, že žltá značka by mala ísť kdesi vpravo odo mňa. Horšia správa pre mňa je tá, že dosť ďaleko. Asi som si nevšimol odbočku. Dobrá správa je tá, že kdesi dolu by som sa na ňu mal napojiť - na križovatke lesných ciest. A tak pokračujem ďalej. Zrazu, z ničoho-nič vidím na strome značku, ktorá ma posiela kamsi vľavo dole. Možno stará značka, pomyslím si. Ale aj tak idem pozrieť. Zarastený chodník ma však odradí a tak sa vraciam na lesnú cestu. Ňou prídem až na križovatku lesných ciest.

Kufrovanie do Oslian

GPS ma posiela mierne vľavo a potom doprava do lesa. Lenže tam značky niet, niet ani žiadnej cesty. Idem ešte chvíľu rovno, ale potom sa radšej vrátim a skúšam ísť z križovatky doprava. Ani tu o značke nechyrovať. Vraciam sa, aby som skúsil trasu GPS. Veď niečo tu predsa musí byť, keď to tadeto trasovali.

Prvá časť vedie krížom cez les, aspoň že sa tade dá prejsť. Narážam na starú lesnú cestu, dnes už takmer nepriechodnú. Najskôr trochu doprava, potom doľava, zas doprava - až prídem na priesek popod elektrické vedenie. GPS ma posiela rovno, avšak tam je les nepriechodný. A tak sa už lúčim so skorým spojom. Ale vpravo zazriem nejaký náznak cesty, tak idem obzrieť. Nejaká cesta tam bola, tak sa vyberám. Jedna lúčka, druhá a už vidím domy. Pri druhom chlapík parkuje traktor, tak sa pýtam, ako ďaleko je do Oslian na námestie. Rovno dole, nejaké tri kilometre - odpovedá chlapík. Mne zostáva asi polhodina do odchodu autobusu a asi toľko aj života.

A keďže som rozhodnutý, že tu v krčme vysedávať nebudem, rozbieham moje lenivé telo. S tým ruksakom a na páliacom slnku mám každých 20 metrov pocit, že sú to moje posledné minúty. Ale to predsa nevzdám. Posledný zúfalý pokus zastaviť ma mala krčma pred námestím. Má taký príznačný názov, ale nakoniec som sa hecol a odolal.

Na námestie v Oslanoch prichádzam 16:18, ešte foto, posledný hlt vody a prichádza autobus.

Záver výletu bol autobusom do Partizánskeho a odtiaľ vlakom do Bratislavy

Trasa výletu Stefanynky na Mape Hikingu