Trochu netradičný výlet naplánovaný svokrom. Najmä ten začiatok. Vraj pôjdeme vlakom do stanice Kraľovany zastávka. Lenže tam už asi pár rokov žiaden poriadny vlak nezastavujeme. Nevadí, tak pôjdeme pešo po asfaltke z Kraľovian. Je to nejakých 6 kilometrov navyše, takže asi hodina. Odtiaľ žltou značkou na Šíp a do Stankovian na vlak.
Keď sme asfaltkou dorazili do stanice Kraľovany zastávka (inde na mapách je nápis Dierová), pochopili sme, prečo tu vlaky zastavujú iba občas. Asi sa boja, že by im ľudia rozobrali plechy tak, ako rozobrali budovu stanice. No nič. Smerovník nás posiela poza budovu stanice k jedinému mostu cez Oravu široko-ďaleko. Most pre peších tu stál. Akurát na ňom ceduľka zákaz vstupu a že vraj je od roku 2010 v havarijnom stave. Plus zákaz ničenia súkromného majetku. No a ešte oznam, vraj najbližší prechod je cez Párnicu na Žaškov. Takže ďalších 6 km do Párnice a toľko isto naspäť. Na moste sú provizórne umiestnené železné sitá na tenkých doštičkách. Navyše celá konštrukcia sa na môj vkus trochu viac hýbe. Nič pre slabé povahy. Počas celej cesty hmla, chlad, mokro a vietor. Našťastie nepršalo. Teplota odhadom okolo 5 stupňov nad nulou.
Za Oravou nás víta kukuričné pole. Samozrejme už po zbere, len okolo stĺpov zvyšky kukurice. Hneď som si spomenul na starý dobrý ftip:
- V Sovietskom zväze vraj majú kukuricu ako telegrafné stĺpy .
- Takú veľkú ?
- Nie, tak ďaleko od seba!
Cesta pokračovala okolo bývalého rekreačného zariadenia Bystrička v Dierovej, samozrejme riadne spustnutého. Po lesnej ceste stekali potôčiky vody. Nad strediskom bolo blata neúrekom, našťastie lesná cesta bola plná konárov od vyťaženého aj napadaného dreva, takže sme to blato obchádzali lesom. Hríbov na mraky, ibaže ani jeden taký, aké zbierame. Ale nezazlieval som im to, asi nepoznali, aké zbierame :-).
Pomaly sa dostávame rúbaniskom na lúku pod Podšípom. V hmle sa vynára lúka pokrytá pavučinami. To budú asi rekvizity z hororu Arachnopredátor verzus Spiedermanko 8-). K chalupám na Podšípe sa dostávame za hmly. Keď sme sa zložili pri smerovníku, zrazu sa hmla rozostúpila. Ako prvá vykukla Malá Fatra, hneď za ňou aj široké okolie. Na rozcestníku sme si prvýkrát prečítali, že most v Dierovej je uzatvorený a že KST odporúča zostup neznačkovaným chodníkom do Stankovian. Nuž, vedieť to dopredu, tak si ušetríme kopec námahy a kilometrov.
Chodník pokračoval od Podšípu lesom hore. Hneď za Podšípom sme míňali aj smerovník k pitnej vode, ale nakoľko bolo pomerne chladno, voda zo zásob sa nám až tak nemíňala. Chodník bol pomerne široký, príjemný, dokonca nevadilo ani to blato. Blato začalo vadiť až v doline, ktorou prudko stúpal až takmer na hrebeň. Dosť nepríjemne sa tu šmýkalo aj napriek tomu, že na pár úsekoch bol chodník spevnený do schodov.
Všetko sa zmenilo po vystúpení na hrebeň. Jednak vietor a slnko vysušili chodník, ale aj preto, že na chodníku sa tu nachádzalo viac kamienkov a menej blata. No a samozrejme, netreba zabudnúť na tie občasné výhľady do doliny Váhu, na pohorie Veľká Fatra a na to úžasné divadlo s inverziou v dolinách.
Zaujímavé pohľady sa naskytli z vyhliadky pri kríži na Zadnom Šípe. Fotku kríža nemám, pretože zrkadlovku som nebral a môj malý foťák má v širokouhlej oblasti taký rozsah, že by som musel vyrúbať ešte dve také lúčky, aby sa mi vošiel do záberu. Ale aj okolie stálo zato.
Zo Zadného Šípa na samotný Šíp je to podľa smerovníka 30 minút. To len v prípade, že nie ste príliš široký a prepcháte sa cez skalnú rozsadlinu na chodníku. Ja som tam problém mal, ale trochu iného charakteru. Nakoľko ma bolelo koleno, vzal som si na cestu z kopca turistické paličky. Keďže do kopca som ich nepotreboval, hodil som si ich horizontálne za chrbát. Po zložení majú viac ako 60 cm a takto sa tam nezmestili. Takže ak neprejdete približne 60-centimetrovým otvorom, pripočítajte k času aj dobu potrebnú na výstup Horskej služby, inštaláciu hevera, vyťahovanie, opatrný presun a spúšťanie.... :-)
Na Šípe je okrem označenia aj lavička. Samozrejme, dostatok miesta na lúčke pod vrcholom aj pre väčšiu skupinu na očumovanie údolia, ako aj bližšieho či vzdialenejšieho okolia.
Cesta do Žaškovského sedla bola bezproblémová, trochu rozmočený chodník, ale pri zvýšenej opatrnosti sa to dalo zvládnuť. Problém spravila jedna lúčka pred Žaškovským sedlom, asi sme si nevšimli žltú šipku, ktorá by nás poslala doprava krajom lúčky a pokračovali sme lesnou cestou rovno. Ale pomocou GPS sme sa pomerne rýchlo zorientovali, vrátili a našli nielen lavičku na posedenie, ale aj správnu cestu.
V Žaškovskom sedle sme objavili nielen rozcestník, ale aj miestneho motocyklistu. Asi bol na hubách (teda nie ten rozcestník, ale ten motorkár). Na rozcestníku sme objavili aj zelené značenie, ktoré sme na mape nemali. Smer bol označený statočne, dokonca aj žltá na Šíp, len som tam nenašiel smerovník do Stankovian. Možno ho odniesol nejaký motorizovaný hubár, keď nenašiel žiadne jedlé huby. Ale smer bol jasný - dolu z kopca. Nakoľko v okolí bolo pár miest vykosených, objavili sme aj takmer metrový kolík s žltou značkou pod lesom. Viedol k nemu nezreteľný chodník. Od kolíka ďalší nezreteľný chodník okolo napájadla dolu do doliny. Mali sme šťastie, že bolo pekné počasie. V tme alebo v hmle by sme kolík určite nenašli :-).
V Stankovanoch pri stanici sme objavili ďalší rozcestník a začiatok zelenej značky na Kopu. Zelenú značku sme v mape taktiež nemali.
Nakoľko v Stankovanoch zostal ešte nejaký čas do odchodu vlaku, tak sme ho okrem jedného čapovaného využili aj na prechádzku k lávke cez Váh a späť. Dobre sme urobili, lebo vzhľadom k tomu, že bola nedeľa, sme sa ledva dostali do vlaku.
Odchod cca 5:55 z Bratislavy, zo Stankovian 16:31. Cena 11,06 za jednu cestu.