Sobotný výlet v Malých Karpatoch. Ráno o 8. hodine vlakom do Trnavy, odtiaľ autobusom do Vrbového. Samozrejme, Móricka od Beňovských som už nezastihol. Dokonca aj synagóga sa medzitým stihla mierne rozpadnúť. A tak som po trochu dlhšom chytaní satelitov vyrazil.
Prvá časť viedla po chodníku smerom na vodnú nádrž Čerenec. Chodník bol prerušený iba pred stanicou polície, nakoľko niekto (predpokladám, že asi náčelník) nemal v blízkom okolí 15 metrov kde zaparkovať, tak parkoval ako ..bil aj spolu s ďalším služobným ..bilom. Ale vraj im treba pomáhať a chrániť (ich) :-(.
Na konci Vrbového som prešiel na krajnicu a tou sa dostal neustále do kopca až na odbočku do Šípkového. Výhľady predovšetkým na VN Čerenec.
Premávka na ceste bola pomerne slušná, ale našli sa aj hluché chvíle. Akurát že v jednej takej nestráženej chvíli na voľnej ceste preletel od zadu popri mne vo vzdialenosti asi 30 cm nejaký idiot. Na to, že som išiel predpisovo po ľavej krajnici som jeho zámer na prázdnej ceste vôbec nepochopil. Buď sa vyhýbal vesmírnej stanici, prispal, prípadne sa mu páčilo moje pozadie aj s batohom - ktohovie? Letmým pohľadom som neobjavil nič, čomu by sa musel vyhýbať, dokonca ani výtlk tam nebol. Takže asi iba taký obyčajný, slovenský idiot - tzv. "VY-tĺk".
Z hlavnej cesty som odbočil na vedľajšiu a z tej na eštevedľajšiu asfaltovú cestu, aby som sa z menšieho kopčeka dostal až do dediny Šípkové.
Dedina Šípkové je rozhodne zaujímavá a sympatická. Krčmu mala síce ešte zatvorenú, ale miestny štamgast už strážil (pokiaľ to nepotiahol od záverečnej). Páčilo sa mi, že predzáhradky pri domoch mali upravené, stromy a kríky mali slušivú fasádu, dokonca sa vyskytovali aj nejaké zátišia či sádrové potvory. Evidentne tu žije niekto s profesionálnymi nožnicami, prípadne aj niekto so sádrou.
Na konci dediny ešte minizoo s pštrosmi a už prechádzam na poľnú cestu popri medzi.
Lúčka smerom na Málovú (to je ten les na fotke nižšie) bola celá obsypaná posedmi. Toľko som ich na jednom mieste ešte asi nevidel. Tu asi musí vysoká a divoká vyháňať zo zeme ako nejakí zombíci, inakšie si to na tak malom priestore neviem vysvetliť.
Na konci lúky sa cesta vnára do lesa a príjemným stúpaním sa úvozom dostáva až takmer po Ošmek. To príjemné stúpanie trochu znepríjemňujú iba tie skládky voľne ložené v lese. V úvoze by sa fajn sánkovalo, ale ani sneh ani sánky som sebou nebral :-).
V Ošmeku ma víta jedno technické mauzóleum kombajnu, zahádzané iným železným i neželezným bordelom. Predpokladám, že takto to majú zabezpečené proti lenivým zlodejom. Na konci osady potom jedna funkčná lavička a za plotom super-hyper moderný bungalow na stračej nôžke. U nás sa hovorilo, že tam pasuje ako päsť na oko. Prípadne na autora tohto zázraku, že je to ako keď sere a maľuje...;-)
Za Ošmekom pokračujem ďalším úvozom po neustále stúpajúcej ceste až na Salašky. Výhľady žiadne.
Zo Salašiek klasickou hrebeňovou hojdačkou až na Veľký Plešivec. Tu sa konečne výhľady trochu otvárajú.
Napravo môžem sledovať, odkiaľ som to vlastne prišiel. Doľava - kam to vlastne mám namierené. No a rovno podomnou - čo som tým vlastne chcel povedať??? :-)
Jáj, že rozoznať vn Čachtice a v diaľke na horizonte Považský Inovec.
Klesanie z Veľkého Plešivca prináša prvý pohľad na Čachtický hrad. Potom sa les zas uzavrie. Míňam odbočku do Hrachovišťa, neskôr aj do Višňového a nechám sa viesť chodníkom kľučkujúcim až k Čachtickému hradu.
Na hrad nejdem, evidentne sa od mojej poslednej návštevy nič nezmenilo, dokonca ani Betka doma nebola. A tak sa hradnou cestou prenosných chladničiek vydávam dolu do Čachtíc. (V Grinave v časoch burčiaku ľudia vyložia malé stolíky, dajú naň burčiak a hrozno a keďže toto sa deje takmer pred každým domom, ľudia ulicu volajú aj Štokerlíková.) Tu je výskyt občerstvenia sprevádzaný minimálne 15 prenosnými chladničkami.
Miestna strážkyňa chladiaceho vrchnáka a kasírbaba vlažných nápojov v jednej osobe práve podáva zasvätený výklad českým turistom. O čom? No predsa o Alžbete, ale predovšetkým o Jakubiskovom filme. Jej presvedčenie a razancia vo mne vyvoláva obdiv, predpokladám, že za tých pár sto rokov si ešte pamätá aj všetkých obyvateľov vtedajšieho hradu aj podhradia...
Čachtice sú plné čerstvých aj trochu použitých turistov, predovšetkým tých motorizovaných, chcem teda povedať, že krčmy praskajú vo švíkoch. Teda sa nezastavujem.
Výletným krokom prejdem až na stanicu Čachtice. Štreka je to teda riadna a na niektorých miestach ani chodníka nieto. Pred stanicou míňam takého starého deda (nie môjho) a ten sa ma pýta, vraj kam idem. Chcel som ho niekam poslať, ale nakoniec som sa premohol a hovorím, že na vlak. Teraz Vám nijaký nejde. Prikývnem. Dedo sa otočí a pýta sa ma: A koľko je hodín? 15:40 - odpovedám. Tak vlastne nie, teraz Vám o 15:20 pôjde. Tak dodnes neviem, koho som to tam vlastne stretol...
Posledný postreh je o úrovni vybavenia sociálnych zariadení na väčšine malých staníc na Slovensku. Vlastne nie vybavenia, lebo táto úroveň sa za zamknutými a zamrežovanými dverami posúdiť nedá. Takže skôr o úrovni myslenia zodpovedných. Pritom v takej Brezovej pod Bradlom som na námestí videl funkčné mincové WC. Určite by sa aj v menších mestách a dedinách dalo niečo také realizovať a myslím, že práve zastávky železnice a väčšie autobusové stanice by na to boli vhodné.
Dĺžka výletu cca 20 km, asfalt až po Šípkové a spod Čachtického hradu až na žst Čachtice. Občerstvenie vo Vrbovom a v Čachticiach. Ešte aj pod Čachtickým hradom z prenosných chladničiek. Krčma v Šípkovom bola zatvorená, ale miestny štamgast už strážil, takže predpokladám, že býva aj otvorené.
Trasa výletu Vrbové - Veľký Plešivec - Čachtice na mape
Prevýšenie cca 580 metrov.