Výlet z Borského Mikuláša, cez kaplnku Márie Magdalény, Bílkove Humence a Lakšársku Novú Ves do Šaštína. Výlet som si nazval ako krížový, kvôli kostolom a krížom, okolo ktorých som išiel.
Vlakom do Borského Mikuláša. Prvý šok nastal, keď som prišiel na vlak vyše polhodinu pred odchodom vlaku, aby som si stihol kúpiť lístok. Totálne plná stanica. Lístok som dostal minútu pred oficiálnym odchodom vlaku. Behom na posledné nástupište. Vlak ma našťastie počkal a tak som sa mohol usadiť. Potom vlak čakal ešte 15 minút na nejaký omeškaný iný vlak.
V Borskom Mikuláši som vystupoval sám. Odtiaľ pár desiatok metrov na hlavnú cestu a poľnou cestičkou popri asfaltke až do samotného Borského Mikuláša. Tu boli otvorené už aj nejaké krčmy, ale nevyužil som, takže neviem, či bolo horké, prípadne aj pitné.
Pri benzínke v Borskom Mikuláši som zvolil asfaltku doľava (smer Bílkove Humence) a krajom nie moc frekventovanej cesty som sa dostal až k miernej zákrute doprava. Rovno išla poľná cesta a tou som sa vydal ja. Cesta išla medzou, akurát som sa čudoval, že na miestnych trnkách som našiel dohromady dva plody. Prvú výraznú odbočku doprava som výrazne ignoroval, veď vyzerala ako cestička na najbližšie pole. Aj som nakukol, aj som nič zaujímavé nevidel. Tak som pokračoval poľnou cestou rovno. Dnes už viem, že to som nemal robiť. Lebo tie nevinne vyzerajúce vinohrady, čo sú zakreslené na mape a o ktorých som si myslel, že v najhoršom si nimi skrátim cestu ku kaplnke, už takmer vôbec vinohradmi nie sú. Naopak, sú to pomerne hodne zarastené časti, cez ktoré sa možno ešte prederie dáka srna, ale ja rozhodne nie.
Takže mi zostávala len poľná cesta, o ktorej som vedel, že by mala viesť k samote Habáni (Gabani) za kopcom Márie Magdalény. Na vrchole malého kopčeka sa začali vyskytovať výhľady na Malé Karpaty. Potom kúsok dole a na križovatke poľných ciest som sa dal krajom poľa smerom doprava, bližšie k predpokladanej ceste na kopec. Po zarastenom poli som prišiel na asfaltku, ale nakoľko som v mojej mape také čudo nemal, dal som sa ešte raz doprava po poľnej ceste popri vinohradoch (teda vlastne naspäť smerom na Borský Mikuláš).
Na najbližšom kopčeku som to ešte raz zvrtol o 180 stupňov, vrátil sa naspäť pár desiatok metrov a cez ďalšiu lúku a veľmi malý kopček došiel na tretiu poľnú cestu. Tou som už došiel až ku kaplnke Márie Magdalény. Dvere zatvorené, za takéto masívne vyhotovenie by sa asi nemusela hanbiť ani Národná banka, na kaplnke výrazná puklina od vrchu až dolu. Možno sa aj zub času pokúšal pozrieť dovnútra. Spomenul som si na zahraničie, kde sa aj do takýchto pamiatok dá nahliadnuť aj bežnému turistovi. Možno by stačili dvojité dvere - mreža a bezpečnostné sklo, keď už sa nenájde nikto, kto by prípadne pravidelne vyvetral cez víkendy. Ale možno som jediný, čo príde pozrieť.
Naspäť okolo polorozpadnutej chaty na poľnú cestu a tou dolu na rázcestie k Habánom. Asfaltkou na hlavnú cestu z Bílkových Humeniec do Borského Mikuláša (zástavka Habáni) a asfaltkou dolu popri vysielači Dubník do Bílkových Humeniec.
Z Bílkových Humeniec nekonečný asfalt cez Mikulášov do Lakšárskej Novej Vsi. Tento úsek je značený červenou turistickou značkou v rámci Záhoráckej magistrály. Asfaltka z Bílkových Humeniec do Mikulášova nepríjemná, ale pomerne málo áut. Posledný úsek z Mikulášova do Lakšárskej Novej Vsi bol nesmierne náročný. Ale zas som mohol pozorovať správanie vodičov. Tých by som charakterizoval asi takto. Absolútne najrizikovejší pre mňa ako chodca, ale asi aj všeobecne, boli mladí vodiči do cca 25 rokov jazdiaci sami, prípadne v sprievode rovnako starých kamarátov. Rýchla jazda, obrovské sebavedomie, často ma míňali vo vzdialenosti len niekoľko centimetrov, aj keď cesta oproti bola prázdna. Pokiaľ by nečakane zafúkal bočný vietor, tak asi nemám šancu. Bolo to vidieť aj na kľukatej jazde, kde 20 cm vpravo/vľavo bolo bežné. Ich rovestníci, jazdiaci v sprievode starších (rodičov, rodiny, detí) boli na tom zhruba o 100 percent lepšie. Pomalšia jazda, väčšie odstupy, často sa vyhýbali až do vedľajšieho pruhu, pokiaľ to situácia v protismere dovolila. Podobne jazdili starší vodiči, aj keď tých to všeobecne ťahalo viac ku krajnici, teda ku mne. Asi traja vodiči dokonca spomalili, z toho jedna vodička na aute s rakúskou ŠPZ, ale u tej som predpokladal, že tá nemala až toľko skúseností, lebo aj cesta oproti bola práve prázdna.
V Lakšárskej Novej Vsi som sadol na jednu kofolu. Potom pomaly na námestie (tu som skončil na červenej značke) a na dolný koniec, kde pokračuje modrá značka. Ešte pár metrov a vchádzam do lesa.
Tu som ešte v živote nebol, ale musím povedať, že okolie sa mi veľmi páčilo. Hubári síce chodili oproti s prázdnymi košíkmi, ale lesy sú tu nádherné.
Cestou k horárni Lásek som stretol akurát pár cyklistov. Pri horárni aj pár turistov a jednu Buginu. Až sa čudujem, že jazdí v CHKO. Pravdepodobne sa vodič s niekým pozná. Aj keď musím uznať, že na Slovensku sa väčšina ľudí s niekým pozná.
Pri Gazárke som na rázcestníku videl, že na stanicu je to zhruba 10 minút a presne za toľko mi išiel aj vlak domov, ale nakoľko som sa chcel ísť pozrieť aj na baziliku, tak som sadol na ďalšiu kofolu.
Okolo stanice na hlavnú cestu a krížom až k Bazilike.
Potom už iba návrat na stanicu a počkať na najbližší vlak domov. Vlak nemeškal.
Výlet z Borského Mikuláša do Šaštína cez Máriu Magdalénu a Lakšársku Novú Ves meral približne 31 km. Prevýšenie takmer žiadne, teda zhruba 400 metrov.
Mapa výletu
Únik z trasy v Bílkových Humenciach a Lakšárskej Novej Vsi (obe bus). Občerstvenie Borský Mikuláš, Bílkove Humence, Lakšárska Nová Ves a bufety pri Gazárke v Šaštíne. Kúpanie v Gazárke.
Na trase bolo hodne asfaltu. Pokiaľ chceš pohodovú prechádzku, tak skús iba úsek z Lakšárskej Novej Vsi do Šaštína (cca 13 km) - odporúčam aj s chodiacimi deťmi (kočíky nie, tie pieskové chodníky môžu byť nepríjemné).
