Trochu lenivý výlet a hodne asfaltový a pieskový. Prečo lenivý? Nuž, len deň dopredu som si po správach z rádia uvedomil, že je Pohoda. Teda opäť plné vlaky smerom na Trenčín a poobede snáď aj naspäť. A tak som hľadal alternatívy a zostalo ich iba pár. Nakoniec som si vybral Záhorácku magistrálu.
Jej časť som už išiel (výlet z Vrboviec so Skalice) a demokraticky som sa rozhodol, že tentoraz to bude opačný koniec - teda zo Senice do Závodu, odkiaľ je lepší spoj domov. Podľa mapy okolo 40 kilometrov. Aby som to nemal také ľahké, tak som zvolil neskorší vlak s príchodom do Senice až o desiatej. Teda, preto lenivý.
No a prečo asfaltový a pieskový? To sa dočítate ďalej.
Zo Senice cez Bílkove Humence do Lakšárskej Novej Vsi
Rosničky hlásili vysoko cez tridsať stupňov v tieni s možnosťou prehánok či búrok. Teda do vaku som okrem piatich litrov tekutín pribalil aj niečo proti dažďu. Osobák do Kútov mal síce meškanie, ale druhý do Senice sme aj tak stíhali. Pred stanicou síce čakal nejaký autobus priamo až do Senice, ale ja som mal namierené na opačnú stranu. Krčma pred stanicou otvorená asi nebola. Smerovník hlásal, že do Lakšárskej Novej Vsi je to vyše 4,5 hodiny. Na opačnú stranu, na stanicu do Vrboviec takmer sedem.
Asfaltka obchádza stanicu Senica vpravo a hneď za stanicou sa stáča opäť doprava cez pole. Výhľady na Záruby a Rozbehy. Približne za 15 minút prichádzam k miestnemu Aeroklubu. Dnes sa asi nelieta, veľký červený bombardér je odstavený. Myjava má vody žabe trochu nad brucho. Okolo golfového ihriska prechádzam po novom chodníku s pozemkami na predaj a prichádzam k cyklorázcestníku Hrušov. Odtiaľto doprava po asfaltke. Turistický rázcestník Hrušov som si nevšimol, podľa mapy by mal byť o pár desiatok metrov ďalej. Tu ho ale v podstate nie je kde umiestniť, pretože pokračovanie cesty vyzerá ako pripravené pre beh s býkmi. Vľavo plot, vpravo plot. Prichádzam na väčšiu križovatku asfaltky s lesnou cestou. Podľa mapy by som tu mal odbočiť doľava, ale značky nikde. Nakoniec ju objavím na prvom aj druhom strome. Na tom prvom je už zakrytá konármi. Odtiaľto začína viac ako päťkilometrová piesčitá cesta až po rázcestník pri Červenom kríži. Obdivovať nie je čo, jedine tie borovice okolo. Ale na druhej strane je potrebné povedať aj to, že ak doteraz som išiel takmer stále po slnku, tu sa dostávam pod stromy.
Pri pieskovisku prebieha ťažba stromov a traktory ich tam zvážajú a dávajú na kopu. Je tu teda piesková cesta rozrytá a schodná asi tak, ako na Sahare. Občas sa predo mnou objaví kľukatá stopa po biku. Chudák chlapec.
Za križovaním asfaltky sa na ľavej strane objaví oplotenie súkromnej zvernice. Mňa zaujme najmä to, že elektrický ohradník (alebo signálne drôty?) má z vonkajšej strany - teda od turistického chodníka. Teda doteraz som si myslel, že obory majú zabrániť tomu, aby zver neutiekla von, ale tu to vyzerá, že nechcú, aby sa čokoľvek dostalo dnu.
Rázcestník Pri Červenom kríži má jednu časť zavesenú na spone, čo sa používa na upevnenie hadice. Podľa stavu tu takto buď dlho nevisí, alebo je tu podnebie, kde materiály nekorodujú. Potešila aj staršia improvizovaná lavička medzi stromami, ale sadnúť som si netrúfol.
Pred Bílkovými Humencami sa dostávam na lúky. Výhľady doľava na hrebeň Vápennej (Roštún) a ďalej aj trochu späť na Záruby. Vpravo za dedinou Bílkove Humence sa zase rysuje stožiar Dubníka. Prechádzam okolo obchodu a krčmy, ale vyzerá to na zatvorené. Na námestí oproti rázcestníku mám na Garmiňáckej mape krčmu. Teraz je tam nápis Turistická ubytovňa. Rozveselil ma moment, keď okolo prechádzal miestny na biku. Vraj Dobrý deň Pán turista (a ešte že kam a tak). Nuž ktovie, či tadiaľto nešiel aj bývalý generálny tajomník celého OSN - Pán Ki Mun :-).
Od Bílkových Humeniec ďalšia časť asfaltu po rázcestník Mikulášov. Ten je vedľa asfaltky medzi plotom a miestnym jarkom. Zarastený, že som si ho skoro ani nevšimol, problém som mal aj prečítať, že kade a ako dlho a podobne. Potešili akurát tie slnečnicové polia okolo a ešte výhľad na vysielač Dubník.
Od Mikulášova pokračovala asfaltka až do Lakšárskej Novej Vsi. Asfalt a slnko bez výraznejšieho tieňa dali zabrať a tak som v Lakšárskej Novej Vsi zamieril do prvej uličky k prvému stolu so štamgastami. Vnútri malého krčmo-obchodíku jeden voľný stôl a dvaja maníci, čo usilovne škrabali a škrabali - a opäť škrabali. Päťeurovky za žreby len tak lietali. Kofola bola pitná a pivo tiež.
V smere značky na námestie Lakšárska Nová Ves stála hasičská zbrojnica a malý parčík. Medzi bola aj jedna pumpa. Po tom litri som nepotreboval, ale pumpa bola funkčná a tak som aspoň namočil pokrývku hlavy, ktorá mi mokrá alebo aspoň vlhká vydržala na hlave ďalších 14 minút. Námestíčko s parčíkom tieň nemalo, ale hneď za ním bola zastávka autobusu a vedľa aj rázcestník, ktorý ma poslal takmer naspäť, po pravej strane parčíku smerom na kostol. K tomu už značka neviedla, pokračovala rovno a smerovala rovno na upravenú poľnú cestu pomedzi topole. Tou až po rázcestník Biely kríž, poľovnícka chata.
Z Lakšárskej Novej Vsi cez Studienku do Závodu
Od Bieleho kríža sa dostávam opäť do lesa, avšak v okolí Prídavkov cesta dostáva extra porciu kameňa. Ani neviem, či sa horšie išlo po piesku alebo po drvenom kameni.
Pred Fajtákovým vŕškom prichádzam na kraj lesa. Tu len dve poznámky. Na konci lesa pred lúkami som vyplašil takého zajaca, že takého som ešte nevidel. Vlastne videl, voľakedy v rozprávke o chytrom zajacovi, čo vždy prekabátil horára bol taký veľký zajac s divným ksichtom, že som si hovoril, že ako ho niekto mohol takto namaľovať. No a tu bol taký istý.
Druhý moment bol, že som pokračoval neďaleko lesa po vyjazdenej ceste, aj keď ma mapa posielala mierne doľava do rúbaniska.
V Studienke som inštinktívne zamieril hneď skraja do najbližšieho dvora, aj keď sa podľa hračiek a preliezok zdalo, že by to mohla byť aj materská škola. Natrafil som na nejakú krčmu. Vnútri mali síce akciu, ale nemali problém vyniesť do záhrady jedno čapované. Názov posedenia je na fotke nižšie a vstup je skutočne zo záhrady.
Po pár metroch bola aj krčma na námestí, ale podľa fotky som bol rád, že som mohol byť na čerstvom vzduchu a nie v tom skleníku.
Za Studienkou (taký divný názov, ja som myslel, že Záhoráci vravia Studénka) ešte jeden veľmi malý kopček z piesku a potom už iba klesanie až do Závodu. Blbo sa chodilo na tých pieskových cestách, najmä keď na nich bola napadaná vrstva šišiek, prípadne keď boli rozjazdené. Nakoľko som už zase bol pri vojenskom obvode Záhorie, zaujali aj tie zoradené stromy do zástupov.
V húštinách za smerovníkom Pri hraničnom kameni som vyplašil pár kusov vysokej a na lúkach pred Závodom ma zas zaujali tie búrkové mračná. Až tadiaľto nabudúce pôjdete, dobre si ich obzrite aj vy :-). Búrka sa nakoniec nekonala.
Nakoľko som mal pomerne dobrý čas, tak som zaparkoval v krčme oproti rázcestníku v Závode. Jedno pivo pod strieškou padlo vhod. Odtiaľ už iba asfaltkou ponad diaľnicu až po stanicu v Závode. Tam sa pýtam mladíka čakajúceho na vlak, či vlak do Blavy zvykne prísť na túto koľaj, alebo aj na opačnú. Vraj na túto a dostávam aj informáciu, že predchádzajúci vlak už dosť dlho mešká. Nakoľko ja mám v poriadkoch uvedený vlak každé dve hodiny, tak sa pýtam, že aký vlak to mešká. Ten čo mal ísť pred hodinou, veď je predsa pracovný deň. Nuž, ja mám sobotu, ale asi to musela byť dobrá žúrka :-).
Trasa meria cca 40 kilometrov, ale ak k tomu pripočítam aj to kľučkovanie po pieskových cestách, tak pripočítajte aj 2 kilometre. Veľa úsekov vedie po asfalte bez akéhokoľvek tieňa a veľa úsekov je po piesku, kde sa veľmi blbo chodí. Lesy nie sú príliš husté, ale poskytli príjemný chládok.
Časovo mi to vyšlo asi na 8 hodín, na Hikingu je to takmer 10 hodín. Prevýšenie veškeré žiadne, na celej trase mi to robilo čosi cez 400 výškových metrov. Značenie také rôzne, dosť často som pozeral do GPS na potvrdenie trasy.
Občerstvenie v Senici, Bílkových Humenciach, Lakšárskej Novej Vsi, Studienke a v Závode. Únik z trasy na rovnakých miestach.