Celodený organizovaný výlet do Atén za 35 Euro plus vstup na Akropolu 12 Eur.
Odchod na výlet vo veľmi neskorých nočných hodinách - v našom prípade o 23.45 spred hotela. Keďže autobus bral ľudí už v Makrygialose, pre nás prišiel až po polnoci, aj to nás cestou zabudol vyzdvihnúť a tak sa po nás vracal. V Paralii pristúpili ďalší záujemcovia a na Olympskej Riviére poslední. To nás v autobuse privítala aj naša sprievodkyňa Silvia, vysvetlila nám približný plán cesty a popriala dobrú noc až po najbližšiu prestávku v Lamii. Tu sme zastavili pri nejakom motoreste, kde sa dalo najesť, použiť miestne WC a tu aj vyzbierala 12 Eur na lístok na Akropolu.
Potom sme nastúpili do autobusu a až na jednu veľmi krátku prestávku pred Aténami sme približne po šiestej hodine dorazili do Atén. Silvia nás zobudila, zaželala dobré ráno a začala nás častovať množstvom informácií o Aténach, prístave Pireus (do ktorého sme mierili), histórii a podobne. Prešli sme aj s autobusom do brány neviemužkoľko, kde sme mohli vidieť trajekt na niektorý grécky ostrov, a s autobusom sme zase vyšli von. Zastavili sme sa nad malým prístavom Mikrolimano (resp. Tourkolimano), kde sme mohli fotiť prebúdzajúci sa Saronský záliv. Výhľad nič moc, pretože na jednu stranu bol vysoký plot, druhá strana síce otvorená, avšak pohľad skôr na mesto a jeden z Olympijskych štadiónov. Autobusom sme pokračovali cez Atény, pozreli sme si budovu parlamentu, kde sme mali náš výlet neskôr zakončiť a zastavili sme sa pri Štadióne. Krátka zastávka na fotenie, krátky výklad o tom, ako sa tu odohrávali prvé novodobé olympijske hry a už sme pokračovali cestou pod Akropolu.
Akropola
Silvia nás upozornila, čo sa smie a čo nesmie na Akropole, že ona o ôsmej kúpi lístky a spolu pôjdeme hore. Po otvorení nás ešte predbehla skupina Rusov, čo pod vedením malého čierneho exota oblečeného do bielych nohavíc a bielej košele skandovala čosi o tom, ako sa tešia na Akropolu (úžasné, ani ja, odchovanec pionierskeho oddielu a neskôr SZM som niečo také organizované nezažil). Prevzal nás nejaký Grék s knihou o Akropole, ktorú držal ustavične nad hlavou a ktorého naša Silvia okrem pár viet na úvod ani nepustila k slovu.
Zastavili sme sa nad Odeonom a prezreli si aj časť Atén, potom sme sa presunuli k Propylaei, čo je vlastne vstupná brána na samotnú Akropolu. Prepáčte, že som si nezapamätal všetky tie fakty a názvy, ktorými nás Silvia kŕmila, viem len, že táto brána bola vystavaná podľa vzoru ľudskej ruky, na ľavej strane sa nachádza Pinakotéka a na ľavej Chalotéka. Celá Propylaea bola zahalená do lešenia a množstvo pamiatok, na ktoré upozorňovali informačné tabule, sa tu nenachádzalo. My sme pokračovali rovno k Parthenonu, čo je vlastne najznámejšia stavba v Aténach.
Od turistov ju oddeľuje tenké oceľové lanko, za ktoré nikto nesmie, o čo sa starajú strážcovia pamiatok vyzbrojení minimálne píšťalkou a vysielačkou. Ich bdelé oko dohliada na všetkých a všade a čas od času sa ozve hvizd píšťalky - nevstupovať!, nebrať kamienok, čo ak je náhodou vzácny!, nepokladajte tú mapu na mramorový stĺp, mohla by nám ho poškodiť!, nefotografujte vnútri s bleskom!, nefotografujte exponáty s inými osobami, mohli by na nich spoznať svojich predkov! Zmysel niektorých zákazov chápem, význam iných mi uniká - aj keď sa dá pochopiť, že ak si každý turista vezme na pamiatku čo len malý kamienok, denne by tu museli vyviezť výťahom a vysypať niekoľko ton kamenia. Alebo ak sa dotknete mramoru, zanecháte na ňom mastné otlačky, ktoré môžu narúšať jeho štruktúru a z mramoru sa tak znovu stane sadra. Fotografovanie s bleskom dokážem prežiť, veď aj v našich jaskyniach je fotenie s bleskom len pre vyvolených (resp. za poriadny poplatok). Záhadou pre mňa zostáva fotenie exponátov s osobami. Samotný exponát môžete odfotiť koľkokrát chcete. Zľava, sprava, zdola, zhora, možno aj odzadu - len čo vám však vbehne niekto do cesty, už je pri vás baba s píšťalkou a snaží sa vám prekaziť fotenie - aj za cenu zakrytia objektívu. Najlepší zážitok som mal v Múzeu na Akropole, kde mladá dlhovlasá dievčina fotila vyslovene od pása. Blesk, blesk, blesk... a baba kričala "no flash, no flash", dievčina zase blesk, blesk - "no flash, no flash". Baba sa k nej rozbehla - a zrazu si nepríčetne začala tĺcť oboma rukami po ušiach. Nikto nechápal, až kým sa dievčina neotočila. Na očiach tmavé okuliare, v ušiach walkman a s takým šesťstokorunovým fotoaparátom fotila ako odušu (hneď mi to pripomenulo ten vtip - ide blondýna s walkmanom a zrazu stuhne. Okoloidúcim je to divné, pretočia teda pásku trochu naspäť a tam sa ozve: ľavá, pravá, ľavá...:-)).
Od Parthenonu sme teda pokračovali k múzeu, ale najskôr sme sa zastavili pri Erechtheione s jeho sochami. Vraj noha, na ktorej devy stoja, sú nosné a tie ležérne pokrčené sú ozdobné (alebo tak nejak). Po prehliadke múzea zostalo ešte trochu voľného času na prehliadku areálu a potom sme sa museli ponáhľať pred vchod do areálu, kde sme mali stretnutie. Mali sme šťastie, že sme išli tak skoro, pretože cestou von sme stretávali veľké skupiny návštevníkov. Pred vchodom si nás Silvia spočítala a išli sme pozrieť na Agoru.
Agora, to je vlastne parlament pod holým nebom. Tu sa schádzali slobodní občania a prerokovávali dôležité veci. Dnes je to miesto, kde sa vála niekoľko stĺpov a je tu mnoho zbúraných, ale aj niekoľko opravených stavieb. Medzi najzaujímavejšie patrí Stoa of Attalos a Theseion, akási zmenšenina Parthenonu.
Z Agory sme pokračovali okolo Rímskej agory a Veže vetrov, okolo Hadriánovej knižnice cez Plaku na Metropolitné námestie, k starému a novému Metropolitnému kostolu. Tu sme dostali približne trištvrte hodinu na nákupy. Štvrť Plaka je jednoznačne turistické centrum zábavy a nákupov. Úzke uličky prerobené na obchodíky. Zlato, dresy, suveníry, topánky, obchody s tretkami z OH a stále dookola. Kto má rád nakupovanie a obzeranie, ten si príde na svoje. V úzkych podzemných obchodíkoch sa dá natrafiť aj na obchodníkov, ktorí vládnu slovenčinou - len treba hľadať.
Syntagmos
Z Metropolitného námestia sme pred jednou hodinou poobede prešli na námestie Syntagmatos, kde sa nachádza budova Parlamentu a kde Euzonovia vykonávajú čestnú stráž. Cestou sme stihli prejsť cez podchod metra, kde sú vystavené veci, odokryté pri kopaní stanice. Jedna hodina bola vybraná preto, že sa koná výmena stráží. Podobne ako vojaci u nás, len ich uniforma pripomína kroj a ich "parádny" krok je vzdialený od nášho "dupotania".
Po skončení šou prišiel náš autobus a my sme sa vybrali smerom na diaľnicu do Thessaloník.
Thermopyly
Predposledná zastávka bola pri mieste nazývanom Thermopyly, kde spartský král Leonidas vzdoroval perzskému kráľovi proti obrovskej presile. Dnes je to taká široká tankodostupná rovina, ale ak v minulosti siahalo more iba o pár desiatok centimetrov vyššie, tak to tu muselo byť zaujímavé.
Posledná oficiálna zastávka bola o niekoľko kilometrov ďalej v motoreste, kde bola možnosť nielen vyprázdniť, ale najmä doplniť všetko to, o čo sme v Aténach prišli (peniaze žiaľ, nevracali :-(). Do hotela Denis sme sa dostali okolo 21.00 hodiny a naozaj nás čakala večera (komplet, vrátane polievky a ovocia).