Na ostrove Zakyntos som si požičal auto prostredníctvom delegátky Jarky. Tri dni zo nejakých 110 Eur + plné poistenie za 27 Eur (3 dni x 9 E) od pôžičovne Twins Rentals so sídlom v Laganase. Pôvodne to malo byť Suzuki, ale nakoniec mi doviezli malého Chevroleta Sparka. Preberanie bolo klasické, Jarke som oznámil dátum, počet dní a typ vozidla, ona si zapísala moje mobilné číslo a poslala mi SMS, že auto je potvrdené a bude pristavené medzi 9.00 a 9.30 v požadovaný deň.
V deň vyzdvihnutia som sa teda posadil pod striešku a čakal na tátoša. Maníci z autopôžičovne došli presne, v rámci gréckej dochvíľnosti. Teda niečo po 10. hodine. Spísali sme klasickú zmluvu, klasicky mi vysvetlili, ako sa používajú blinkre :-) a osvetlili mi spôsob odovzdania auta na posledný deň. Vraj mám auto nechať odomknuté a kľúčiky dať pod koberček (prípadne možno nechať aj na recepcii, ale tu sa nie vždy niekto nachádzal). Tak toto mi pripomenulo klasické slovenské dediny spred niekoľkých desaťročí, keď sa klúčiky od domu tiež nechávali pod rohožkou - ale to boli časy, keď ešte tmaví zberači neboli zákonom chránení.
Argassi - Laganas - Kambi - vyhliadka Navagio
Prvý deň sa nad nami zbiehali tmavé mraky, občas aj niečo z oblohy kvaplo. Vydali sme sa teda na väčší výlet okolo ostrova. Zamierili sme smerom na hlavné mesto Zante Town, aby sme na jeho začiatku odbočili na Kalamaki do Laganaského zálivu. Do Kalamaki sme sa dostali bez problémov, avšak občasné kvapkanie a dosť silný vietor spôsobili, že parkovisko bolo prázdne, taverna zatvorená a pláž vyľudnená. Kvapkanie robilo problémy aj fotkám, tak sme hneď nasadli do auta a pokračovali ďalej. Po širokej hlavnej ceste sme sa dostali až do strediska Laganas, lenže to je iba pár kilometrov od predchádzajúceho strediska a tak to počasie bolo takmer rovnaké.
Pokračovali sme uličkou smer Agios Sostis, tu sme sa dostali až za stredisko. Naša cesta viedla ďalej do prístavu Keri, odkiaľ sa poriadajú výlety do južných modrých jaskýň. Ale beda - pre počasie sa lodné výlety nekonajú. Prístav je pustý, loďky uviazané a tak pokračujeme cez osadu Keri na sever ostrova. Chceli sme sa ísť pozrieť aj na vyhliadku a maják Keri, ale kvôli počasiu to nakoniec otáčame a pokračujeme západným pobrežím na sever.
Kambi
Míňame dedinky Kiliomeno a Agios Leon, aby sme pred dedinou Exo Hora odbočili prudko doľava na Kambi. Ak sú doteraz všetky odbočky značené veľmi biedne, odbočka na Kambi sa nedá prehliadnuť. Zatáčam prudko vľavo a po dobrej asfaltovej ceste klesáme k pobrežiu. Pred nami už vidíme vyvýšeninu Kambi s veľkým dreveným krížom, kam sa obyčajne chodí pozerať na západ slnka. Ešte jedna prudká zákruta doprava, potom doľava a sme pri spodnej taverne. Zastavujeme na pár fotiek. Sme na hrane útesu, vo výške približne 200 metrov nad morom, pod nami hrá voda všetkými farbami, obloha je však oceľovomodrá. Ideme sa ešte pozrieť na hornú vyhliadku, ale tu nič nové pod slnkom (vlastne pod mrakmi) nie je. Vraciame sa naspäť na hlavnú cestu a pokračujeme smerom na Anafonitriu. Cestou míňame najstarší olivovník na ostrove, ba dokonca aj dedinu Maries, kde podľa cestoviek majú otlačok nohy Márie.
Porto Vromi
Z dedinky Anafonitria (spoznáte ju ľahko, tu je popri ceste plno stánkov s medom, olivovým olejom, obrusmi a kobercami...) odbočujeme najskôr doľava do Porto Vromi. Cesta sa vlní raz doprava, potom doľava a zase naspäť, raz hore, potom zas dole. Nakoniec začne viditeľne klesať, viditeľne možno aj kvôli tomu, že okolo je klasické spálenisko. V prudkej ľavotočivej zákrute zastavujem na širokej štrkovej krajnici. Polovička ide spraviť fotky, ja zostávam v aute, pretože nad okolitými kopcami sa rýchlo preháňajú tmavé daždivé mraky. Keď si tie fotky prezerám dnes tak ľutujem, že som sa nešiel pozrieť aj ja. Tmavá búrka nad morom a neskutočné farby mora. Ešte pár zákrut a prichádzame k parkovisku v Porto Vromi. Tomu severnému, lebo existujú dve vetvy jedného zálivu Vromi. K obom vedú asfaltové cesty, avšak nie sú navzájom prepojené.
Prístav Porto Vromi je prázdny, pretože ani tu nie je plavebný deň. Výletné loďky sa len tak húpu na rozkolísanej hladine, vodné bicykle sú radšej vytiahnutú na pláž. Parkovisko prázdne, taverna zatvorená, jediná otvorená budova je miestne WC. Ideme pozrieť až na koniec cesty, aby sme nakukli aj do južnej vetvy prístavu a vraciame sa naspäť tou istou cestou až do dediny Anafonitria. Ak doteraz popŕchalo iba občas, tu začína pršať viac. Občas stretávame štvorkolkárov, ako sa snažia dostať niekam, kde nezmoknú. V dedine odbočíme opäť doľava, ale keďže tentoraz prichádzame od mora, tak pokračujeme vlastne na sever. Na križovatke sa snaží rodinka na štvorkolke (aj s dieťaťom v strede) zaparkovať pod miestny platan. Ďalej som ich už nevidel, stierače prestávali stíhať z tej prietrže.
Vyhliadka Navagio
Pokračoval som po ceste so stánkami, v ktorých sa domorodci pokúšali zbierať totálne mokrý textilný tovar (spomínané obrusy a koberce). Už sme aj s polovičkou uvažovali, že to otočíme, keď tu zrazu pred odbočkou na vyhliadku Navagio dážď trochu ustal. Tak sme si povedali, že aspoň pozrieme, kde to asi je, keď sem prídeme na ďalší deň. Prišli sme na miestne parkovisko a dážď ustal úplne. Vyhliadka je od parkoviska vzdialená iba pár desiatok metrov a pár schodov. Úzka plošina nad útesom, takmer ako v Peroulades na Korfu. Ibaže tu je oveľa, oveľa vyššie. Na to, aké je tu počasie, je tu aj pomerne dosť ľudí. Väčšinou čakajú v rade, kým sa dostanú na koniec plošiny, aby si mohli odfotiť slávnu trosku lode na pláži Navagio, ale nájdu sa aj idioti, ktorí sa tlačia dopredu a strkajú svoje mobilné telefóny v natiahnutých rukách pred objektívy iných ľudí. Aj som chcel toho nemca nakopnúť do členku, ale nakoniec som sa na to vykašlal, veď môj objektív to nebol.
Upršané počasie nám pomohlo aj k tomu, že pláž Navagio bola ľudoprázdna a teda veľmi fotogenická. Ešte pár záberov na kameru a uvoľňujeme miesto ostatným. Veď aj tak začína znovu kvapkať. Vyrážame teda na úplný sever ostrova, aby sme sa prípadne porozhliadli po polostrove Skinari. Avšak dážď nás vo Volimes prinúti zmeniť plány a tak vyrážame východným smerom k Makris Gialos (pozor, nemýľte si to s Makris Gialos na juhu Kréty). Za osadou Ano Volimes sa dostávame do hustého dažďa a navyše do rovnakých výšok ako búrkové mraky. Ja vidím pri pomalej jazde aspoň stredovú čiaru vedľa auta, spolucestujúca je však zúfalá, lebo tá pred sebou nevidí nič, vpravo nevidí nič. Poviem vám, bola to taká hustá hmla, že som sa bál zastaviť v strede cesty. O krajnici sa nebavím, tú nebolo vidieť vôbec, takže som nevedel, či tam vôbec nejaká je. Našťastie po prejdení hrebeňa začal dážď ustupovať, dokonca časom zmizla aj tá hmla. Po zostupe k moru sme už videli iba tmavé mraky zavesené na kopcoch v miestach, ktoré sme predtým prechádzali.
Xingi alebo Xigia
Okolo malej pláže Makris Gialos (niekde aj Makrys Yialos a podobne) sme pokračovali smerom na hlavné mesto Zante Town. Prvú zastávku sme si urobili pri pláži Xingi, niekde nazývanej aj Xigni. Podľa tamtamov tu z jaskýň vyviera síra a keďže sa mieša s morskou vodou, pôsobí tým blahodárne na kožu. Bola tam dokonca aj tabula, vraj kolagénové kúpele, ale vďaka počasiu boli úplne prázdne. Nádherné lezecké terény z fotiek na pravej strane pláže sa po bližšom preskúmaní ukázali ako absolútne nevhodné pieskové útesy natrené nejakým čiernym sajratom, ktorý zostával za nechtami. Pre vlny a doznievajúci dážď sme nešli ani do vody a tak sme sa ešte zastavili v taverne nad plážou. Tu sme poobdivovali dômyselnú lanovku umožňujúcu zásobovanie pláže priamo z taverny a prichádzajúci dážď nás vyhnal na ďalšiu cestu.
Cesta do hotela Locanda už prebehla bez problémov, zastavili sme sa už iba na vyhliadke v zákrute nad strediskom Alikes a potom na pumpe niekde v stredisku Katastari. Tu mali celkom dobrú cenu sirupu do auta (tuším niekde okolo 1,5 Eura za liter, inde mali aj za 1,68), tak som dotankoval. Cestou do hlavného mesta nás ešte lákali smerovky na vodnú dedinu (Water village), ale úspešne sme im odolali.
Potom už iba rovno, nikde neodbočovať, až som prišiel až do hlavného mesta Zante Town. Tu som sa vynoril priamo pri kostole Ag. Dionysiosa, na križovatke doprava k mostíku a ďalej som to už poznal z pešej vychádzky do Zante Townu.
Argassi - vyhliadka Bochali - Tsilivi - Alikes - Agios Nikolaos (a výlet loďou na pláž Navagio a do Blue caves) - maják Skinari
Na druhý výletný deň bolo krajšie počasie, dokonca aj slnko svietilo. Z hotela Locanda sme hneď po raňajkách vyrazili do hlavného mesta Zakynthos. Prešli sme celým mestom, okolo chrámu, okolo prístavu a na druhej strane mesta za parkoviskom som odbočil doľava do mesta podľa veľkých smerovníkov smer Tsilivi (myslím, že aj cesta rovno by nás do Tsilivi doviedla). Na prvej stopke som zahol doprava dohora a po pár sto metroch, priamo na vrchole sedla odbočil doľava na Bochali (pozor, odbočka je značená helenikou a preto je tam uvedené niečo ako MpoXali). Kus do kopca, doľava a už je pred nami vľavo veľké bezplatné parkovisko. Hneď za ním je jeden z kostolov Zakyntoshu. Pred ním sedenie blízkej taverny a samotná vyhliadka Bochali. V okolí okrem hradu a niekoľkých taverien a zmrzlinární nič nie je, ale výhľady na mesto, prístav, poloostrov Vasiliky s vrchom Skopos i záliv Laganas sú pekné.
Z Bochali sme sa vrátili do sedla a pokračovali smerom na Tsilivi a ďalej popri pobreží na Alikes. Cestou sme odbočili k niektorým plážam, väčšinou to boli úzke pláže (Planos, Bouka), pokiaľ to bola širšia piesková pláž ako v Psarou, tak mala iné chyby, pre ktoré by som na nich nechcel vegetiť. Pláž v Psarou mala pri vstupe na piesku položené prenosné WC, dokonca aj pre invalidov, okolo neho sa však nachádzala pomerne veľká plocha tmavého "piesku", ktorá svedčila o tom, že sa tu asi šetrí na chemikáliách.
Pokračovali sme popri východnom pobreží ostrova Zakynthos na sever, a cez stredisko Alikanas sme sa dostali až na pláž Alikes. Podarilo sa mi aj zaparkovať, dokonca aj pláž bola pekná, široká a piesková, ale polovičke sa nepáčili davy ľudí a tak sme vyrazili ďalej a ešte ďalej na sever. Okolo Pláže Xingi a Makrys Gialos sme sa dostali až do prístavu Agios Nikolaos.
Odtiaľto vychádzajú loďky k Modrým jaskyniam. Zahol som hneď na prvé veľké bezplatné parkovisko v prístave, aby sme sa trochu natiahli. Ani som nevystúpil a už tu bol tmavý maník a niečo sa ma pýtal. Pôvodne som myslel, že chce vyberať parkovné, ale keďže nemal lístky, parkovné to nebolo. Aby som získal čas, hovorím mu, že anglicky nerozumiem a tak maník odišiel. Z druhej strany prístavu prichádza dvojica a na lavičke sa začínajú natierať. Aj som si sprvu myslel, že sa na tomto betóne budú opaľovať, ale oni za chvíľu nastupujú do člna. Aha, pochopil som, že Modré jaskyne (Blue caves) sú blízko, možno ani čakať nebudeme. Pýtam sa tmavého Gréka, kam mieri, či do jaskýň. Yes, do jaskýň aj na Navagio. Koľko? 20 Eur na osobu. Kedy vyrážajú, aký je minimálny počet ľudí? Hneď, minimum je 8 ľudí a 6 je už tu. Nejako sa mi nedarilo trafiť sa do tejto matematiky, ale všetko sa rýchlo vysvetlí. Z neďalekého bufetu k nám mieri rodinka s 2 deťmi. Manželka prikyvuje a teda idem kúpiť lístky. Potom ešte kričím moment a ideme sa do auta pobaliť, prezliecť, prezuť. Chlapík medzitým štartuje a tak sa ponáhľame, aby nám nedajbože neušiel.
Lodný výlet Agios Nikolaos, pláž Navagio, Blue caves a späť do prístavu
Grék vycúva od móla a za chvíľu sa rúti plnou rýchlosťou v ústrety moru. Dúfam, že v tej bedničke pri našich nohách nemá práve vybratú hotovosť z nejakej miestnej banky, prípadne iný tovar, za ktorý sa za nami poženie pobrežná stráž. Veď ak naháňali lodičku, čo stroskotala na Navagiu za nejakých pár kartónov cigariet... radšej ani nemyslieť.
Popri pobreží míňame poloostrov Skinari, dokonca aj veľké plagáty s Blue Cave sú nad útesmi, aby miestni gondoliéri vedeli, kde majú na spiatočnej ceste zastaviť. Občas sa aj pokúšam niečo odfotiť, ale nakoniec som rád, že pri tej poskakujúcej loďke dokážem sedieť. Občas. Lebo občas sme aj niekoľko centimetrov nad lavicami, najmä ak míňame vlny za podobne rozbehnutým člnom v protismere. Medzitým mi manželka nežne reve do ucha, že ona od rána nejedla a že sme aj tašku s proviantom na prežitie (nejaká tá paštika) nechali v aute. Hlavne, že máme vodu, kričím ja, v najhoršom nachytáme nejaké ryby a do troch hodín sme naspäť... Medzitým sa blížime k pláži Navagio. Už vidíme na útese aj tú včerajšiu vyhliadku, pri pláži je iba niekoľko menších lodí. Grék nám hovorí, že pre nás príde o 45 minút, my vystúpime a on ide uvoľniť miesto pre prípadné ďalšie loďky.
Pláž Navagio je zaujímavá. Pred niekoľkými rokmi vraj colníci prenasledovali loď, lebo si mysleli, že vezie pašovaný tovar. Loď pri jednej plytčine stroskotala a vraj na nej našli iba pár kartónov cigariet. Tak ju nechali napospas, veď čo už s ňou. Loď sa vyfajčiť nedá. Časom sa vraj časť útesu zosypala, a vytvorila tak malú pláž, na ktorú začali voziť turistov, lebo tí sa na rozdiel od lode dajú ofajčiť. Potom sa zosypala ešte ďalšia časť útesu a pláž sa tak natoľko zväčšila, že mohli rozbehnúť biznis vo veľkom a vtedy na hrane toho zosýpajúceho sa útesu postavili železnú vyhliadku, na ktorej sme boli včera. Keby sme na pláž prišli predvčerom a videli to, čo sme videli dnes, už nikdy by sme včera na tú železnú obludu na vyhliadke nevyliezli :-). Dá sa to povedať jednoduchšie aj tak, že tí hore pozerajú na vrak a tí dole pozerajú na vrak pred nimi aj na tých hore, že kedy sa zosypú dole :-).
Loď Navagio je starý hrdzavý vrak, z ktorého už odpadla časť plechov. Je podopretá jedným kolom, okolo ktorého hádžu veľké lode plné turistov dlhé laná a tak sa ju pokúšajú odtiahnuť z tejto ináč príjemnej pláže. Neviem, kde skončila tá odpadnutá časť plechov, ale keby tam poslali jednu osadu z východu republiky, tak by gréci odpadli z toho, že za pár dní by tu ten vrak nemali. Ale možno sa boja toho, že namiesto vraku by tam mali osadu :-).
Pláž Navagio je kamienková, v čase našej návštevy tu bolo iba pár lodičiek, teda sa na nej dalo vegetiť, než sme však stihli všetko zaujímavé pofotiť, došla jedna veľká loď, tá spustila loď malú, na malú loď posadili chlapíka, dali mu do ruky lano, ten doplával na loďke k pláži, malým lanom začal vyťahovať veľké lano, to uviazal o spomenutý kôl vraku a keď sa veľkej lodi nepodarilo vrak odtiahnuť, postavili až po pláž obrovský mostík, po ktorom začali prúdiť na pláž davy turistov. Na takú loď sa vraj zmestí 200 až 300 turistov. Turisti boli bieli, čierni, opálení aj žltí (tí sa dali spoznať tak, že im spoza rúšky na hube trčali oči). Potom už pláž Navagio nebola ani opustená, ani malebná, iba preplnená. A to som na fotkách videl až tri takéto lode zaparkované na pobreží.
Ďalším zaujímavým momentom bolo nastupovanie a vystupovanie ľudí z lodičiek a na lodičky. Malé loďky nemali taký veľký a dlhý rebrík, ako veľká loď, mali len taký krátky troj- až štvorpriečkový rebrík priamo na predku lode. Ten bol na loďke iba položený a trochu uviazaný, aby ho niektorí turisti nemohli po výlete ukradnúť. Zaujímavý bol zostup ním na pláži Navagio, ale ešte zaujímavejšie bolo vyštverať sa ním do kolísajúcej sa loďky na pláži, prípadne aj neskôr z vody. Pozeral som sa, ako sa z jednej loďky pokúšajú dostať pani v rokoch a v kilách tiež. Najskôr sa pokúšala sama, potom jej pomáhal manžel (asi), neskôr gondoliér, potom sa pridali ešte ďalší dvaja. Nakoniec ju zložili z loďky na pláž, kde sa táto pani ihneď zapichla medzi kamienky a klesla na kolená. Postaviť sa na nohy jej pomáhali ďalší dvaja ľudia. Keďže sme odplávali pred nimi neviem, ako sa im ju podarilo dostať naspäť. Jedine ak zaťažili a čiastočne ponorili loďku... :-). Alebo ju odtiahli za členky ako stroskotaného vorvaňa. Prípadne ju tam nechali.
Moja radosť z pláže Navagio nepoznala hranice, pretože nám tu odmietol poslušnosť fotoaparát. Náhradný zostal v aute spolu s proviantom. Takže nám náhle zostala iba kamera a tú znárodnila polovička.
Po uplynutí trištvrtehodiny došiel pre nás náš osobný gondoliér a my sme sa vydali na cestu naspäť. Tentoraz sme sa už až tak neponáhľali, loďka smerovala do všelijakých zákutí, kde nám grék ukazoval a vysvetľoval všetko, čo by sme mali vidieť. Najskôr zabočil k malej pláži pri Navagiu, kde prieskové previsy zasahovali až takmer po vodu. Niečo si mrmlal, možno že čakajú každú chvíľu, kedy sa niečo zosype, ale v reve motora ho nebolo rozumieť. Potom nám išiel ukázať zrúcaniny starého kláštora Agios Užneviemakého na osamelých skalách pri pobreží. Odtiaľ sme zamierili do prvých jaskýň popri pobreží. Niekde sme mali obdivovať sintrovú výzdobu, inde dve malé okrúhle jaskynky pripomínajúce oči na ľudskej tvári, inde zaujímavé stromy rastúce na najnemožnejších miestach.
Dostávame sa až do Modrých jaskýň (Blue caves), kde to hrá najfantastickejšími odtieňmi zelenej, červenej, ale najmä modrej farby. Grék nám ukazuje, prečo majú jaskyne v názve slovo Modré. Ja som si doteraz myslel, že je to od farebného nádychu, ktorý hádže voda na steny. Grék vezme palicu a zamúti ňou vodu v jaskyni. Náhle je palica modrá, pena modrá, bublinky modré. Všetko, čo je vo vode je modré. V jednej z jaskýň si to môžem vyskúšať aj na vlastnej koži. Tu sa dá plávať v jaskyni a tak vyzliekam triko a skáčem do vody. Je to zaujímavý pocit plávať takto v jaskyni. Už som síce plával vo Fosforeskujúcej jaskyni v Alynyi v Turecku, ale tam boli dno aj celá jaskyňa presvetlené modrozeleným svetlom. Tu bola voda úplne čierna, iba spopod loďky vyžarovalo svetlomodré svetlo. Na videu som celý svetlomodrý, doktor by asi skonštatoval, že cyanóza v poslednom štádiu :-). Zaujímavé bolo aj dostať sa naspäť do loďky po spomínaných schodíkoch. Na pláži bola najnižšia priečka vo výške približne 0,5 až 1 meter (podľa kývania sa loďky), tu minimálne 1 meter. Keďže tá sila v rukách už nie je ako za mlada, musel som používať aj nejaký výstupok na prednej časti loďky ako trochu šmykľavý stup. Bol som rád, že som nemusel nahodiť Figúru 4, lebo neviem, ako by ma potom rozmotávali :-).
Grécky gondoliér bol fajn, keď videl, že niekto nestíha fotiť alebo točiť, tak počkal, prípadne sa aj trochu vrátil. Potom sme už pozvolným tempom zamierili späť do prístavu Agios Nikolaos. Auto nás tu počkalo, dokonca aj náhradný foťák a proviant. Musím ešte spomenúť, že loďka bola označená pre max. 25 ľudí, mala nejakú skladaciu plachtu proti slnku, ktorú sme nepoužili a mala v strede presklenú časť, kde nám kapitán ukazoval morské dno, morské potvory a iné veci. Pre deti boli povinné plávacie vesty. Na loďke sa dosť šmýkalo.
Poloostrov Skinari
Pokračovali sme autom na poloostrov Skinari. Prešli sme z parkoviska ďalej na sever, prešli jednou dedinou a už sme klesali k majáku. Odbočili sme doprava a šli k veternému mlynu a taverne. Zaujímavé útesy, akurát sa nám už nechcelo po tých schodoch k moru. Sadáme do taverny, ja na kolu, polovička na domáce grécke víno. Kola bola lepšia, namiesto vína niečo ako ocot. Aspoň jej lepšie vytrávila tá paštika. Od taverny ideme k majáku Skinari a na samý vrch ostrova Zakyntos. Tu sme najbližšie ostrovu Kefalónia na severe. Pri schodoch do prístavu sa nás ešte pokúšajú zlomiť na lodný výlet do jaskýň, ale keď im hovorím, že sme sa práve vrátili z Navagia a jaskýň, iba poďakujú a už neotravujú. Potom už iba pár fotiek a rovnakou cestou do strediska Argassi.
Argassi - poloostrov Vasiliki (pláže Gerakas, Banana beach, Porto Zoro) - Laganas
Tretí deň výrážame južným smerom, cez celé stredisko Argassi na južný koniec ostrova, priamo na poloostrov Vasiliki. Cesta sa tu kľukatí asi 100 metrov nad morom (samozrejme v kopcoch, nie na nejakom visutom moste). Raz dole, inokedy hore. Odbočujeme k moru na prvej väčšej križovatke. Blížime sa k pláži Kaminia (približne v miestach, kde je označená pláž Vourderi). Je ešte pomerne skoro, na pláži je minimum ľudí, zato hodne opustených lehátok. Je vidieť, že o pláž aj okolie sa starajú, ležanie je aj pod stromami.
Vyšplháme sa autom na hlavnú cestu a ideme obzrieť ďalšiu pláž - Porto Zoro. Tu by mali byť v mori zaujímavé skaly. Schádzame označenou cestou a dostávame sa na severný okraj pláže. Pláž je kamienková až kamenistá, úzka, iba v diaľke na juhu sa črtajú skaly v mori. Pôjdeme teda pozrieť tam, ale až pri ceste naspäť. Opäť sa teda vyštveráme na hlavnú cestu a pokračujeme na koniec poloostrova Vasiliki. Prechádzame osadou rovnakého mena, aj keď od osady to má ďaleko. Domček vpravo, vľavo, zas vpravo, sem-tam obchod, penzión...
Na konci cesty nás čaká parkovisko, dokonca prázdne. Avšak závora je zavretá a tak všetky autá parkujú na krajnici úzkej cesty, kde je navyše zákaz státia. Našťastie jedno auto práve vychádza a tak zaparkujem na jeho mieste. Policajtov tu nevidno, spoza plota si nás zvedavo obzerajú iba husi a morky. Chvíľu im to obzeranie opätujeme, ale potom sa už ideme pozrieť na známu pláž Gerakas. Hneď na začiatku nás veľká tabuľa informuje, kde to vlastne sme (to keby sme náhodou aj napriek GPS nevedeli), kde je to ten korytnačí národný park, čo je tu zakázané, povolené, prikázané a pod. Nesmieme hrabať v piesku, musíme poslúchať príkazy strážcov, nesmieme vodiť psov a pod. Schádzame spolu s davmi návštevníkov po drevených schodoch a už nás víta miestna patrónka korytnačiek, propagačných materiálov a predražených lehátok, či nechceme zveriť svoje kosti hliníkovej konštrukcii. Nechceme, zdržíme sa iba na pár fotiek. Upozorňuje nás, aby sme nechodili za označenú oblasť a dá pokoj.
Pláž Gerakas je pomerne široká, piesková a aj fotogenická. Široká je zľava doprava. Hlboká od mora po najbližšiu pásku, teda na dve lehátka. Myslím tie rozložené lehátka pri vode, lebo existujú aj tie polámané, hodené na kopu pri útesoch. Za tými rozloženými lehátkami sa nachádza priestor, kde pod takými nedorobenými barovými stoličkami privádzajú na svet veľké korytnačky svoje vajíčka. Z tých sa postupom času vyliahnu malé korytnačky, ktoré keď dorastú, tak sa vracajú pod uvedené barové stoličky a kruh sa uzatvára.
Cestou k parkovisku ešte stretávame turistu, ako ide so svojou veľkou dogou dolu na pláž aj napriek zákazu vodenia psov. Obzerám sa po dobrovoľnej strážkyni rodného piesku malých korytnačiek obrovských, ale tej tam už niet. Zostali iba jej prospekty...
Vraciame sa k zatvorenému parkovisku (WC pri vstupe), nájdeme si dokonca aj auto a uvoľňujeme miesto pre ďalšieho zvedavca. Od pláže Gerakas sa dávame smerom naspäť a na prvej väčšej križovatke ideme skontrolovať odbočku doprava. Chvíľu iba tak bezcielne blúdime, ako Bludný Holanďan pred preplnenou krčmou, až nakoniec dojdeme na koniec cesty uzavretý plotom. Vraciame sa teda na spomínanú križovatku a pokračujeme na ďalšiu odbočku. Tá nás dovedie do Porto Roma. Je tu jeden hotel, pri ňom malá pláž a opodiaľ malý prístav. Vľavo v diaľke sa preháňa motorový čln, je to z pláže Agios Nikolaos (tej južnej), kde sú už motorové ryby povolené.
Ideme teda na ďalšiu odbočku. Medzitým vidím pred sebou, ako stará sliepka vedie cez cestu svojich potomkov. Všetky už prešli, iba jeden malý nezbedník sa bojí prekonať priekopu vľavo odo mňa. Keďže je cesta predo-mnou aj za-mnou prázdna, zastavím a čakám, kedy prejde. Kura sa odvážne spúšťa do priekopy, ešte má tak 3 - 4 kuracie kroky po asfalt - keď vtom sa spoza mňa vyrúti auto. Mňa iba tak jemne rozkolísalo z tlakovej vlny, chudák malý je však odhodený tak 2 metre za priekopu...
Pláž Agios Nikolaos je široká piesočnatá pláž s množstvom lehátok na piesku a vodných atrakcií v mori. Ďalej na juh je kvôli rezerváciám (korytnačím aj tulením) zákaz rýchlej jazdy na motorových člnoch, takže tu je posledná možnosť nadýchať sa spáleného benzínu, čo turisti hojne využívajú. Parkujem na obrovskom parkovisku pri pláži, ktorá sa už začína plniť ľuďmi. My ideme pozrieť k bielemu kostolíku po širokej betónovej ceste. Pri kostolíku sa nachádza malá vyvýšenina a na nej stožiar s vlajkou. Musí tu riadne fúkať, lebo z vlajky je už iba polovica. Od vlajky je vidno našu ďalšiu zastávku - pláž Banana Beach.
Vraciame sa na parkovisko, k autu, na cestu a ideme k pláži Banana Beach. Nechceme sa tu slniť, nelákajú nás tie davy turistov, ktorých za vidinu bezplatného zvezenia autobusom lákajú miestni podnikatelia z celého juhu ostrova. A tak robíme iba pár fotiek a šup-šup rýchlo späť.
Ideme ešte raz pozrieť Porto Zoro, avšak ešte predtým treba aj niečo pojesť. Prechádzame trochu ďalej, kde si polovička vyhliadla reštiku s výhľadom na more. Nedá sa povedať, že z ostatných taverien k moru nedovidíte, ale táto má výhľad určite najkrajší. Je totiž pri ceste a dosť vysoko nad morom. Parkovisko pred tavernou je prázdne, tak sadáme a objednávame si nejaké tie pravé grécke špeciality. Najmä ja - nejaké to grilované mäso s hranolkami a colou. V taverne sme my, nejakí nemci, čo za chvíľu odchádzajú a nejaké dve polky, čo prídu za chvíľu. No a samozrejme čašník a dve mačky.
Jedlo však bolo chutné a výhľady fantastické - more pod nami, výhľad na Peloponéz pred nami a niektoré známe pláže poloostrova Vasiliki pred nami - Kaminia, Porto Zoro i Banana Beach.
Opäť sa triafam na rovnakú odbočku, takže sa opäť vynoríme na severnej kamienkovej časti pláže Porto Zoro. Po pláži prejdeme až na južný koniec. Tu je väčších kamienkov pomenej, zato drobnejšieho piesku viac. Na juhu sú aj fotogenické kamene a fotogenická reštaurácia s trávnatými terasami a stromami pomedzi to všetko.
Trochu mi vadí väčší hluk reprodukovanej hudby, ale to je možno dobré na odplašenie žralokov, lebo v okolí som žiadneho nevidel (myslím v okolí celého ostrova :-). Plusom je prezliekáreň, sprcha a WC pri taverne, všetko samozrejme zadarmo. Za nami sa rozprestiera kopec Skopos a ponad neho sa práve ženú tmavé mraky. Občas aj veľmi tmavé, takže aj fotky z pláže nie sú až také rozjasnené.
Neskôr poobede sa ideme ešte raz pozrieť do zálivu Laganas, najmä do strediska rovnakého mena, keď už máme to auto požičané. Rovnakou cestou ako pred dvoma dňami - zo strediska Argassi smerom na Zante Town, na začiatku hlavného mesta odbočka na Kalamaki a smer Laganas. Tu nás vítajú mokré cesty a veľké kaluže vody. Parkujeme v Laganase priamo pri kruhovom objazde a ideme si pozrieť mesto. Zmoknuté obchody, zmoknutí ľudia, dokonca aj tie výletné loďky boli zmoknuté... Takže sme iba nakúpili nejaké tie suveníry, ochutnali miestny Gyros a vrátili sa naspäť. Až na ďalší deň sa od delegátky Jarky dozvedáme, že sme prišli po veľkej búrke. Trvala síce iba pol hodinu, ale stála zato. Delegátka vraj iba vyšla pred kanceláriu a už bola celá mokrá.
Cestou domov sa ešte zastavujeme na kraji Zakynthosu kúpiť domáce hrozno.
Zakynthos - nočný
Po večeri sa už nikde nechystáme, tak idem dotankovať. Najlacnejší benzín v Argassi je iba pár metrov od nášho hotela smerom do centra strediska. Tankujem ešte asi 10 litrov, ale keďže sa netriafam celkom do polky nádrže, rozhodujeme sa, že sa ešte ideme pozrieť na nočný Zakynthos. Po známej ceste sa vyvezieme až na vyhliadku Bochali. Hrad je zatvorený, zato všetky taverny frčia na plný plyn. Vyhliadka Bochali je zaprataná fotonadšencami so statívmi, pomedzi ktoré behajú deti. Našťastie fotografom žiaden statív nepadol.
Zídeme autom do mesta a márne hľadám priestor na zaparkovanie. Nakoniec zamierim do prístavu a hneď za bránou je jeden flek. Stojí na ňom síce miestna devucha s telefónom pri uchu, takže nepočuje, ale svetlá vidí celkom dobre - potvora. Nakoniec to berie celkom športovo, dokonca mi aj ukazuje, že ,,ešte môžeš, ešte môžeš...,, (a teraz sa pozri ty somár, čo si urobil):-D). Zamierime teda do mesta. Kdeže je ten jeho koloryt s poloprázdnymi uličkami. Solomosovo námestie zapratané, Markovo námestie preplnené, po nákupnom bulvári sa pre množstvo ľudí nedá prejsť. Dostali sme sa až ku kostolu St. Dionisios, pofotili ho v nočnom móde a vrátili sa naspäť k autu. Po krátkej zápche sa nám podarilo dostať z parkoviska až do hotela.
Prehľadová mapka autovýletov po ostrove Zakyntos od Stefanynky
Zakyntos, výlety z Argassi
Argassi je na hnedej trase - teda v pravej dolnej časti, neďaleko najsevernejšieho miesta hnedej trasy.
Prvý výlet do Keri, Porto Vromi, vyhliadku Navagio a Xigie je žltou (návrat prekrýva červená).
Druhý výlet na Navagio je fialovou až do prístavu Agios Nikolaos (čiastočne prekrytý návratovou červenou), pokračovanie loďou z Agios Nikolaos na Navagio a späť je modrou a návrat do Argassi červenou
Posledný výlet na Vasiliki a do Laganasu je hnedou