Dvojdňový výlet zo Žiliny do Považskej Bystrice. Pôvodne som ho plánoval ako jednodňový len do Považskej Teplej, ale rozhodol som sa vyskúšať slasti spania v ATC Manín a využiť tak možnosť nastúpiť na vlak na druhý deň až vo väčšom meste - v Považskej Bystrici. Ale treba povedať aj to, že vlak zastaví na oboch zastávkach rovnako, ibaže v Teplej nestoja rýchliky.
Prvý vlak do Žiliny ide o 5:45. Za zhruba dve hodiny je v Žiline. Lístok som našťastie dostal a tak už pred ôsmou hodinou som pred stanicou v Žiline chytal GPS a tak.
Zo Žiliny cez Hričov, popod Bradu, cez Súľov a Vrchteplú do Považskej Teplej
Zo stanice v Žiline som sa vybral asfaltkou doprava, v podstate vľavo od trate. Prvý podchod doprava som ignoroval a po chvíli som došiel až takmer pod diaľnicu smerom na Čadcu. Tu som prešiel koľaje a pokračoval stále rovno popri colnom sklade až po krčmu v Strážove. Hlboko ma sklamalo, že ma tu nik nevítal a tak som sa poza Rajčianku vybral doľava, takmer naspäť. Po opatrnom prejdení štvorprúdky (zdôrazňujem že opatrnom, lebo popri tej protihlukovej stene a pri autobuse v pravom pruhu si tie semafory šoféri ani nemusia všimnúť - veď oproti je už dosť veľký cintorín) sa znova otáčam, tentoraz doprava a po obslužnej asfaltke začínam pomaly stúpať. Po chvíli sa asfaltka stáča viac vľavo od cesty. Stretávam tabuľku ešte viac vľavo, vraj studnička 50 metrov, ale zatiaľ nepotrebujem. Zatiaľ nesiem vlastné a počítam, že hore na kopci niekde pri dobrom výhľade z nich niečo odjem a odpijem.
Asfaltka na vedie až k nejakému rozostavanému baráku. Doľava hore sa tiahne rozbitá lesná cesta po sťahovaní dreva a tadiaľto ma posiela aj GPS. Mám šťastie že nie je mokro, to by tu musela byť iná šmýkačka. Značky tu takmer nie sú, ale treba povedať aj to, že ich takmer ani nie je kde umiestniť. Teda od baráčiku rovno hore a na prvom miernom narovnaní ešte viac doľava hore. Tam konečne začínajú stromy a tak sa tu nachádza okrem lesnej cesty aj pár značiek. Aj cesta sa výškovo trochu narovnáva. Ale zatiaľ z očakávaných výhľadov nie je nič. Ak teda nepočítam ten nový most a tunelové rúry pod Žilinou.
Potom ešte prejsť cez príjemný lesík a už začína klesanie k Ovčiarsku. Okrem toho kontajnerového bivaku na hornom konci tiež nič pre mňa, kde by som zajedol a tak sa rozhodujem, že to doklepem až do dediny Ovčiarsko, kde by mala byť krčma, ktorá ma jedným oroseným určite poteší. Určite by aj potešila, keby bola otvorená. A tak odkladám občerstvenie až na tie lúky za Ovčiarskom.
Lenže poznáte to, lúky boli, dokonca aj pohľady na dedinu, ale dookola elektrické ohradníky, kravy a tak. Teda, nie že by mi s dievčatami nechutilo, ale zajedať a zapíjať a ešte sa aj chvostom po muchách a ovädoch oháňať - a tak odložím občerstvenie až na Hričovské Podhradie.
Od Ovčiarska stúpa chodník po spomínanej lúke pomerne sympaticky hore, aby sa za horizontom prehupol na lesnú cestu a po pár metroch odbočil doľava na lesný chodník. Ten kľučkoval lesom, až som si myslel, že sa ani nikdy neskončí. Našťastie skončil. Najskôr som narazil na studničku. Voda tiekla, síce slabo, ale tiekla. Neskôr som narazil na miestne pútne miesto pod Veľkou skalou a odtiaľ už iba prudko dolu po lesnej ceste a nad Hričovským Podhradím doľava strmo dolu cez lúku. Tu boli výhľady hlavne od hradu Hričov (vľavo) až po samotné Hričovské Podhradie vpravo dolu podo mnou. Poľnou cestou dolu až na asfaltku, ňou doprava dolu na križovatku s rozcestníkom a doľava smerom na hrad.
V tú dobu som už ledva prepletal nohami. Vstával som ráno o štvrtej a po siedmich hodinách bez jedla by som im už aj ploty začal obhrýzať. Našťastie pri obecnom úrade (tuším, že to bolo ono) mali stoly a lavice. A tak som sa zložil aj napriek tomu, že o dvadsať metrov ďalej bola krčma. Veď krčma neutečie.
Neutiekla veru, veď krčma nemá nohy a ani v nej nebol nik, kto by ju odnieso - ani krčmárl. A tak som sa pohol ďalej. Chodník po pár metroch odbočuje doľava a popri plote sa dostáva na lúčku. Tu sa na chvíľu narovnáva, aby sa na hornom konci mohol ponoriť do lesa. Pomerne príjemným stúpaním prichádzam do doliny. Lesná cesta vedie strmo nahor a tak využívam každý panel na náučnom chodníku, aby som si popri čítaní aspoň trochu odpočinul.
Nakoniec sa vynáram na malom sedielku. Posedenie neďaleko rozcestníka je plné a tak sa vyberám hore na hrad Hričov. Miesto je to pekné. Solídne pomerne nové drevené mostíky, dokonca aj lešenie, takže asi zatepľujú. Dúfam, že nie polystyrénom :-). Cestou naspäť stretávam turistov. Došľaka, hovorí ten prvý, veď toto je betón - ukazuje na takú dvojposchodovú skalu z hrubozrných zlepencov. Ale ako to sem dostali? A poznali oni už vtedy vôbec betón? Nuž, nedalo sa pousmiať, ale chlapík získal u mňa body za to, že sem vôbec vyšliapal.
Na lavičkách pri rázcestníku už sedí ďalšia skupina a tak vyrážam ďalej. Cestou až po Rázcestie pod Roháčom (Roháč, Čiakov) nie je toho mnoho na videnie. A ak hej, tak iba obmedzene. A ak som si myslel, že o pár metrov ďalej sa výhľad otvorí, tak tam už žiadny výhľad nebol.
Na Čiakove skupina poliakov asi z dvoch autobusov. Na pozdrav odpovedalo tak maximálne 8 ľudí, takže asi tam dlho neboli. A tak som sa pobral ďalej a krátky oddych dal až na Opásanej.
Odtiaľ popod Bradu po červenej značke až na Lúku pod hradom. Studnička netiekla vôbec a už som pomaly začínal pociťovať smäd. Navyše som bol v ten deň nejaký obzvlášť pomalý a tak som sa rozhodol, že zbehnem dolu do Súľova a tam uvidím. Buďto to zapichnem v miestnom ATC alebo dôjdem až do Považskej Teplej. Pôvodný odhad podľa mapy hovoril, že v Maníne (Považská Teplá) by som mal byť pred piatou večer. No a včul som bol v Súľove pred štvrtou.
Pre Súľov hovorila moja únava a to, že cez tiesňavy by som sa mohol dostať už za tmy, za Manín zas to, že na druhý deň by som mal výšľap na Manín za čerstva a nie po dvaapolhodinovom šliapaní. Nakoniec som sa po oddychu pod kostolom rozhodol, že najlepšie bude dať si pivko v chate Súľov pri parkovisku a tam uvidím.
Aj som uvidel. Zatvorené, iba pre súkromnú spoločnosť. A tak som išiel obzrieť neďaleký Čierny potok. Mali otvorené, lákali na pivo a domáce halušky i iné dobroty a tak som zaparkoval. Pivo mali strašne horké, ale nakoniec som zvládol dve. K tomu jedny bryndzáky, cenovo asi tak 4,50 plus 2x 1,20. No a navyše som doplnil nejakú tú vodu so sebou. Časovo mi to zabralo niečo cez polhodinu.
Odtiaľ nepríjemnou kamenitou cestou hore dolinou a nepríjemnou poľnou cestou s kameňmi dolu do Vrchteplej. Pri studničke s vodovodom sa nezadarilo a tak som zaparkoval na tretie v miestnej knajpe.
Z Vrchteplej až do Považskej Teplej asfaltom dolu. Spolu s nejakým obkukávaním a fotením Kostoleckej tiesňavy a Manínskej tiesňavy som bol pri ATC Manín niečo po siedmej. Bufet otvorený, takže som dal jedny párky a fľašu minerálky.
Potom som si zahovoril flek na stan v ATC Manín za socialistických 5 Sk (pardón, neboli samozrejme socialistické a bolo to samozrejme v Eurách), rozložil stan a podarilo sa mi aj trochu pospať. Že prečo trochu? Nuž, v prvom rade bolo tak teplo, že som pod mojím letným spacákom nevydržal. Vedel som, že som v Považskej Teplej, ale predpokladal som, že sa to bude vzťahovať skôr na ten potok ako na noci. Za druhé som počul hlavne hluk železnice. No a za tretie, v noci došiel dosť silný dážď až búrka. Stano to nakoniec vydržal.
V kempingu je tiež mnoho zaujímavostí, ale už som ich nefotil. Napríklad taký kotúč toaleťáku zavesený na prístupe k WC. Ak neodhadneš, máš smolu. Alebo taká lodná podlaha. Keď zaťažíš ľavú nohu, misa sa nakláňa tiež vľavo. Keď pravú, aj misa ide doprava. Neskúmal som, či je to nejaký špeciálny spôsob miešania, alebo či im iba chýbalo trochu štrku či betónu pod tú preglejkovú podlahu. Prípadne či tam nevedie nejaký vchod do jaskyne... Trebárs až k Hádesovi a podobne.
Z Považskej Teplej cez Manín do Považskej Bystrice
Ráno už nepršalo. Nechal som stan mierne odkvapkať (v rámci možností), narval ho do igelitu, pobalil, pojedol a vyrazil na druhú časť výletu. Od parkoviska mostom cez potok a lesnou cestou mierne hore.
Okolo miestnej mierne prerušovanej minerálky (medokýš, kvašná voda) viac a viac do kopca. Konečne začínali aj výhľady na samotnú Považskú Teplú, na Považský hrad, na javorníky, ale aj na Považskú Bystricu.
Po začatí klesania pri smerovníku neďaleko od Severáku som narazil na miestnych flintonosičov, ktorí mali namierené na hranu a tak som sa po zreteľnom chodníku vydal za nimi. Spoľahlivo ma doviedli k vyhliadke s ohniskom. Pár fotiek a otáčam naspäť. Na rozcestníku o čosi nižšie už k jaskyni nejdem.
Klesanie k Podmanínu bolo pre šutrovú cestu nepríjemné.
Ešte trochu do kopca a za medzou pred lúkou s výhľadom na Veľký Manín krajom poľa doľava.
Tam som sa dostal do lesa a bikovými trailami až k záhradkárskej osade. Cez ňu rovno a v následnom lesíku som odbočil viac vľavo a mierne do kopca. A to som nemal. Rovno totiž išla taká buldozérová diaľnica a to sa mi nepáčilo. Nakoniec som sa tých pár desiatok metrov vrátil a spomenutou hlinenou cestou sa dostal až do Považskej Bystrice.
V Považskej Bystrici som sa snažil držať značky, až som na kruháči pozabudol, že už nie žltá, ale zelená a pokračoval som až k štadiónu, kde som si to uvedomil a preštrikoval sa k stanici. Oproti stanici som v supermarkete doplnil nejakú tú chladenú vodu aj do zásoby na cestu domov.
Trasa výletu a iné TTD:
Vzdialenosť podľa Hikingu 47 km, podľa GPS 49 km
Prevýšenie +2082/-2132
Občerstvenie: Žilina, Strážov (ešte zavreté), Ovčiarsko (ešte zavreté), Hričovské Podhradie (ešte zavreté), Súľov, Vrchteplá, Kostolec, Záskalie, bufet pri ATC Manín, Považská Bystrica
Zaujímavosti: hrad Hričov, hrad Súľov, vyhliadky na Súľovskú kotlinu, Kostolecká a Manínska úžina, vyhliadky na Veľkom Maníne
Iné: ATC Manín - stan s príslušenstvom (1x nosič s obnosenými teniskami) za cca 5 E.
Trasa výletu na mape