Výlet do Štiavnických vrchov s trochou zmätkov na začiatku (teraz nikoho neurážam, iba konštatujem). Po predchádzajúcom úspešnom výlete do Považského Inovca cez dva hrady som trochu narýchlo rozmýšľal, čo s voľnou sobotou. Z pripravených výletov som vyhodnotil ako zaujímavý ten z Banskej Štiavnice cez Sklené Teplice do Žiaru nad Hronom. Tak som zbalil seba, podklady, inštruoval som Base camp, že čo v prípade "čo ak", aby všetci vedeli, kde ma majú hľadať. Lenže po rozbalení mapy vo vlaku mi po včerajšom dvojhradovom výlete prišla vhodnejšia ďalšia dvojhradná varianta - z Banskej Štiavnice cez Žakýlsky hrad a hrad Šášov do Žiaru nad Hronom.
Vzdialenosť približne rovnaká, cieľové miesto tiež, mal by som teda v pohode stihnúť rovnaký vlak. No a tak som cez SMS inštruoval veliteľa výletu, aby ma v prípade núdze nehľadali tam, kde by ma pôvodne hľadať mali, ale že som tam, kde by ma v živote nehľadali :-).
Z Banskej Štiavnice cez kaplnku Jergištôlňa do Podhoria
Autobus na nadjazde v Žiari nad Hronom nejak nechodil. Jeden aj išiel okolo, ale to nebol ten môj správny. Keď som už začínal rozmýšľať, že či mám ešte vôbec čakať, alebo prípadne nemám opäť zmeniť plány, ten správny došiel. Ani nebol plný, tak neviem, kde tých takmer 15 minút sekery nabral. Zvyšok cesty už prebehol skoro v poriadku. V Banskej Štiavnici sme vystúpili iba o pár minút neskôr, ako bol oficiálny čas príchodu. Nakoľko som chcel pôvodne v neďalekej Bille dočapovať, avšak v Podhorí (kade som mal prechádzať o dve hodiny) som si všimol otvorený konzum, rozhodol som sa, že nákup odložím o tie dve hodiny a hneď bude príjemnejšia a ľahšia cesta. Keďže rozpis trasy zaručoval, že by som mal v pohode stíhať aj tie dva plánované hrady, vydal som sa hore k námestiu prechádzkovým krokom. Antalya Kebab už mal byť otvorený od desiatej, ale vnútri ani živáčika, nieto ešte dákeho potomka Turčina-Poničana. Takže som aj bez zákusku :-(.
Pri rozcestí na námestí sa vydávam modrou značkou doprava hore. Najskôr schodmi, aby som sa dostal do uličky s výhľadmi najmä na Nový zámok (to nem pomaďarčený výraz pre mesto) :-). Výhľady zaujali až natoľko, že som si takmer nevšimol odbočku po drevených schodoch doľava hore a takmer vliezol komusi do dvora. Chodník pokračoval pomedzi záhrady, prešiel na asfaltku okolo štôlne Michal (tuším) a vyústil na hlavnej ceste nad Banskou Štiavnicou. Odtiaľto to bolo pomerne blízko na Kalváriu. Ja som pokračoval modrou značkou hneď po tom, ako sa mi ju podarilo objaviť. Na križovatke sa totiž stretali asfaltky asi z piatich smerov a moja bola iba jedna. Našťastie som v diaľke zbadal aj značku na strednej ceste (pri pohľade od Banskej Štiavnice).
Asfalt viedol až ku kaplnke Jergištôlňa. Premávka bola minimálna a pri plote nad cestou boli ceduľky, že vraj zákaz vstupu, ochranné pásmo kameňolomu a podobne.
Za kaplnkou Jergištôlňa modrá značka odbočovala doprava dolu po cestičke pomedzi záhradkársku osadu a v blízkom údolí začala stúpať lesnou cestou hore. Vľavo od cesty bol nejaký pamätný kameň, ale nakoľko som po ceste mal stretnúť ešte niekoľko kameňov, nešiel som pozrieť. Po pár sto metroch bol vľavo zakrytý prameň. V betónovej obruči krásne čistá voda, zakrytá strieškou, z vyvedených drevených žľabov však voda iba kvapkala. Pri vode mraky komárov. Nad studničkou odbočovala cesta doprava a aj keď som mal pochybnosti, nakoniec sa ukázala ako správna. Potom na križovatke doľava a cez mýtinu s krmelcom na nádhernú lúku.
Chodník cez lúku bol dobre vyznačený kolíkmi a viedol až k smerovníku označenom ako Majer pod Širokým vrchom. Výhľady na štiavnickú kalváriu, Sitno a podobne. Od smerovníka až do Podhoria dolu z kopca po nepríjemne rozbitej lesnej asfaltke. V Podhorí som bol ešte pred dvanástou hodinou, avšak obchod už bol zavretý.
Z Podhoria cez Žakýlsky hrad a Zelené pleso do Šášovského Podhradia
Z Podhoria ide modrá značka mierne dolu, aby obišla miestny cintorín. Veď kto by už len chcel skončiť cestou na cintoríne (možno v obci Dobrá voda, prípadne aj inde?). Predo mnou nejaké miestne múzeum (Ľudové - ale Ľuda tu nikde nevidím) so starým hasičským autom, až prejdem odbočku. Časť smerovníka leží vysoko na plote, druhá časť chýba úplne. Navyše je to celé rafinovane umiestnené za chrbtom, asi na zvýšenie návštevnosti.
Cesta pokračuje teda doľava hore spolu s náučným chodníkom. Na konci dediny a teda aj asfaltovej cesty opäť doprava medzi stromy. Zaujímavým úvozom sa dostávam na lúky nad obcou. Tu pravým oblúkom na vrch lúk, výhľady smerom na Sklené Teplice a Repište. Potom už lesným chodníkom mierne hore až k rozcestníku pod Žakýlskym hradom.
K samotnému Žakýlskeho hradu vedie príjemný chodník. Na mieste hradu je ohnisko, lavice, ale aj informačný panel, ako to tu vyzeralo voľakedy.
Od Žakýlskeho hradu sa vraciam k rozcestníku a odtiaľ dolu kopcom až k Žakýlskemu zelenému plesu. Cestou je potrebné vyhnúť sa jednému miestu, kde v najužšom mieste nechali lesníci klasicky nahádzané konáre stromov. Zelené pleso je naozaj zelené. Nič na kúpanie, pokiaľ nie ste žaba. Od plesa zas stúpanie do kopca a potom hore-dolu až po sedlo Kráľov stôl.
Zo sedla som trochu tápal. Odtiaľ totiž viedla modrá značka spolu so zelenou. Zelená bola vyznačená dobre, akurát tá modrá tam chýbala. V sedle Jaseňová pažiť ma prekvapila ceduľa Kráľov stôl, ale prechádzajúca asfaltka ma presvedčila, že som naozaj ďalej. Po prejdení pár metrov po asfalte odbočovala zelená značka vľavo dolu (do Sklených Teplíc) a modrá prechádzala vpravo do lesa, ktorá išla až po Piesky (pod Plieška).
Tu modrá značka odbočovala doľava dolu a cez závoru klesala až do Istebnej doliny (dolina Istebného potoka). Miestna studnička Istebná síce iba trošku viac kvapkala, ale dalo sa načapovať. Až do Šášovského Podhradia viedla asfaltka, na ktorej som okrem jednej hadice (teda manželky hada) stretol už iba tri veľké a drahé SUV. Neviem, či to boli dáki lesní inžinieri, ale to stredné si ťahalo za sebou aj prívesný vozík plný jabĺk. Predpokladám teda, že tá ich misia musela byť dlhá.
Zo Šášovského Podhradia vedie na hrad strmá cesta. Ja som bol na Šášove už veeeľmi dávno, ešte v časoch, keď liter benzínu stál niekde medzi 3 až 7 centami (akurát v miestnej mene). Takže z hradu si pamätám hlavne tú vetu v učebniciach - "Môj hrad sa menuje Šášov". Ale znalci, pamätajúci si ho z nedávnych dôb, podľa fotiek hovoria, že sa im zdá, že riadne schátral. A to ho evidentne opravujú. Vstup na vlastné nebezpečenstvo.
Z hradu Šášov som akurát počul rýchlik, ktorý išiel dve hodiny pred mojim plánovaným. Vrátil som sa teda do Šášovského Podhradia, kde som využil prívetivosť miestnej krčmy. Pivo bolo pitné, dokonca som dostal na ochutnanie aj jeden koláč pripravený pre neskorších prívržencov naháňania sa za pukom.
Potom už cesta viedla len cez posledný kopec do Ladomerskej Viesky. Tu ma chytila jediná prehánka toho dňa, ale než som sa vymotal z lesa, aj prehánka akosi prešla. A tak už iba zostal posledný úsek po stanicu v Žiari nad Hronom a posedenie v knajpe pred stanicou až takmer do odjazdu vlaku.
Trasa výletu Stefanynky z Banskej Štiavnice cez hrady Žakýl a Šášov do Žiaru nad Hronom
