Sobotný výlet do Zliechova. Odtiaľ naspäť červenou značkou označujúcou Cestu hrdinov SNP až na Vápeč, nakoľko pri poslednom výlete (Košecké Podhradie - Vápeč - Trenčianske Teplice) bol Vápeč v mrakoch. Tentoraz bolo počasie ukážkové. Z Vápča naspäť na Srvátkovú lúku a modrou až k chate Homôlka, kde som počkal na autobus do Ilavy.

Vystupoval som niečo po 10 hodine v Zliechove na konečnej. Že prečo na konečnej? Nuž, niektorý z mojich ďalších výletov bude smerovať na Strážov a potom aspoň ušetrím pár minút po červenej. Teda, nie že by mi na tom asfalte až tak záležalo, ale aj tých 700 vzdialenostných a 20 výškových metrov človeka poteší.

Počkal som na chytenie satelitov, pripravil si pitie a vyrazil dolu dedinou. Pri príchode autobusu do Zliechova som videl nejakého turistu ísť mojim smerom a tak som myslel, že ak trochu pohnem kostrou, tak by som ho niekde okolo Lapšovcov mohol mať na dohľad. Vyhol som sa teda aj otvoreným pohostinským zariadeniam, odkiaľ sa už aj tak ženské členky miestnej potmavšej kapely snažili vytiahnuť primáša. Teda, aspoň podľa brucha a tackavej chôdze som usúdil, že to bude asi on. Spomenul som si aj na to staré: divná to dedina - desať preč a žiadny ožratý. Teda - tu sa divná dedina určite nekonala.

Od námestia uličkou rovno dolu popri škole a popri miniatúrnej osade, kde deti z okien vyzerali spomenuté členky, ktoré sa dohadovali s uvedeným primášom, až k miestnemu družstvu, kde predávali syrové špeciality. Odtiaľ začínala cesta mierne stúpať popri plote spomenutého družstva.

Za mnou sa naskytovali výhľady najmä na Strážov, ale konštelácia hviezd, mesiaca aj slnka bola táká, že práve ten posledne spomenutý člen svietil mierne v protisvetle. Neskôr sa síce slnko umúdrilo, ale to som už zas ja bol na takom mieste, že ten kopec už ani nebolo vidieť.

Po stúpaní prišla mierna rovinka, pár mlák na ceste po nedávnych dažďoch, aby poľná cesta odbočila mierne doprava dohora. Značka bola na strome, ktorý rástol povyše v rigole a tak bola dosť slabo viditeľná. Hore cesta zatáčala ešte viac doprava hore, ale značka ma posielala cez lúku. Navyše tadiaľto ma ťahala aj GPS-ka. Na nasledujúcej fotke som pokračoval koľajami stredom lúky, ale značky boli umiestnené na stromoch rastúcich na medzi po pravej strane obrázka. Vyššie značka prechádzala cez medzu na pravú stranu (niekde v tých miestach, kde začína tieň). Prechod bolo potrebné si postrážiť, bol dosť nenápadný. Za prechodom pokračovať rovno po plochom chrbte sedla. Po pár metroch som narazil na pokračovanie poľnej cesty (tej, čo pred lúčkou odbočovala doprava hore a prechádzala ponad spomenutú medzu).

Na chrbte (nasledujúca fotka) to ťahalo doľava dolu pomedzi dva stromy, ale správna trasa bola pokračovať po poľnej cesta. Na strome bola aj šípka, ktorá to potvrdzovala. Cesta prešla do lesa a obchádzala sprava ten malý kopček v strede fotky.

Za kopčekom cez malú lúčku na ďalšie sedielko, tentoraz sa už cesta do tej brány zo stromov triafa. Za bránou klesá smerom ku Kršákovcom. Pri ceste vľavo je kríž, predpokladám, že viditeľný aj pred kosením. Rozcestník je mierne vpravo a za ním začína pomerne dobrá cesta ku Kršákovcom. Ale nakoniec sa ukazuje, že to správna cesta nie je.

Pri rozcestníku sa stretávame s Vladom. To je ten spomenutý turista, čo som ho videl pri príchode autobusu do Zliechova. Že odkiaľ? Z Dukly. Na Ceste hrdinov SNP je už nejakých 17 až 18 dní. A tak pozeráme do mapy, že kade ďalej a nakoľko tá hovorí, že značka ide popod Kršákovcov, tak nejdeme spomenutou poľnou diaľnicou, vraciame sa ku krížu a pokračujeme traktorovými stopami ešte pár metrov nižšie. Tam sa ukáže pokračovanie doprava dolu k osade a zanedlho narazíme aj na panelovú cestu a na začiatku je na paneli na ľavej strane aj červená značka.

Cesta klesá až do osady Lapšovci. Tu kúsok doprava hore by mal byť na "námestí" zdroj vody. Zatiaľ nepotrebujeme a tak míňame aj drevený rozcestník. Cesta sa rozdvojuje a nakoľko nevidíme žiadnu oficiálnu značku, tak pokračujeme rovno dole. V opačnom smere je červená značka, ktorá navádza na ľavú vetvu. Po pár desiatkach metroch kontrolujem GPS a vidím, že sme mimo. Tak sa vraciame a dávame sa na tú pravú vetvu. Vpravo je ohradený plácok s barákom. Červená značka je až na druhom plote, takmer pri baráku.

Od Lapšovcov červená značka pokračuje lesnou cestou. Tuším, že ani nie je kde odbočiť.

Popri rozhovore som si ani neuvedomil, ako cesta uteká a tak som zostal prekvapený, že sme už takmer pod Srvátkovou lúkou. Dostali sme sa k chate s posedením pri križovatke ciest. Ani som si nevšimol nejaký rozcestník pri Ďurčekovcoch. Možno nabudúce.

Červená značka prešla na ľavú stranu potôčika a po lesnej ceste vystúpala až na Srvátkovu lúku.

Srvátka sa nekonala, maximálne pár jahôd. Popri prázdnom táborisku sme smerovali k sedlu Palúch. Stúpanie na Palúch bolo v ten deň na mňa na infarkt. Nakoľko nemalo význam Vlada zdržiavať, tak sme si vymenili kontakty, upresnil som mu pár miest na ďalšej ceste po Devín a rozlúčili sme sa. (Poznámka: Už po ceste vlakom Vlado volal, že už sedí v Trenčianskych Tepliciach na pive.) (Poznámka 2: za ďalších 5 dní bol Vlado už na Slavíne - 23 dní, takže ešte jedna veľká gratulácia.)

Nakoniec sa mi podarilo dostať sa na Vápeč. Fotku kríža bez oblakov nemám, práve pri ňom obedovala mladá dvojica, tak aby som nevyzeral jak nejaký hladný bezdomovec, čo si v každej reštaurácii fotí každý tanier, aby sa na Fakebúku mohol pochváliť, že do akej skvelej reštiky sa dostal.

Ale výhľady na všetky ostatné strany boli super.

Po fotení, ale aj vyprázdnení nejakých tuhých i tekutých zásob som sa vybral z Vápča naspäť cez Sedlo Palúch až na Srvátkovu lúku.

Od Srvátkovej lúky po modrej značke až k chate Homôlka, odkiaľ mi mal o piatej ísť autobus do Ilavy. Prvá časť bola príjemným lesom dolu na trávnaté sedlo, odkiaľ zas nasledovalo stúpanie na kótu 842. Cestou výhľady na Vápeč. Na kopci pekné výhľady k Dolnej Porube. Akurát že zas proti slnku. Ale dalo sa dovidieť aj k Hornej Porube a ďalej, samozrejme bez protisvetla. Zaujalo aj množstvo odumierajúcich stromov, niektorým sa celé časti koruny odlomili evidentne v nedávnej dobe. A tak som bol rád, že moc nefúka.

Podo mnou už dlhšiu dobu bolo počuť motorkárov na asfaltke k chate Homôlka a tak som očakával, kedy začne klesanie. Aj prišlo a bolo dosť kruté. Veď tých 100 až 150 metrov na úroveň asfaltky som klesnúť musel. Potom už iba sedlo k Homôlke, našťastie chodník až na Homôlku nevedie. Zo sedla odbočuje vľavo dole a po úvodnom klesaní sa dá pohodlne dostať až k chate.

Chata Homôlka bola v čase môjho výletu vyhradená pre detskú ozdravovňu, ale nápis na dverách upokojoval, že hladní a smädní budú obslúžení v blízkom bufete Partizán pod vlekmi.

Bufet Partizán bol otvorený. Pivo bolo pitné, dokonca sa našlo aj čo-to pod zub. Tým čo-to bola v mojom prípade gulášovka. Taká typická socialistická. Pomerne dosť mäsa a ešte viac vegety.

Na zákrute medzi bufetom Partizán a chatou Homôlka je zastávka autobusu, našťastie vodič rozbehnutého autobusu ma popri telefonovaní zbadal a zobral. Vystupoval som v Ilave pri pivovare (Cestovné poriadky síce hovorili, aby som vystúpil až pri nemocnici a tam presedlal na ďalší bus na stanicu, ale podľa mapy to od pivovaru na stanicu nie je až tak ďaleko). Od pivovaru dolu na kruháč, cez námestie až na stanicu.

TTD trasy:

• Cca 20 km, prevýšenie 1061/911 metrov. Takmer celá trasa po poľných/lesných cestách, čiastočne lúky, čiastočne lesy.
• Občerstvenie v Zliechove (krčmy, obchody), Lapšovci (voda), bufet Partizán na Homôlke.
• Možný únik z trasy: Ďurčekovci a chata pod Srvátkovou lúkou (bus z Valaskej Belej do Ilavy) a sedlo Palúch (bus Horná Poruba)

Trasa výletu na MAPE