Necelých 20 km Brezovskými Karpatmi. Začiatok na jarmoku v Brezovej pod Bradlom. Keby som to bol vedel dopredu, tak si jedlo nenabalím. Moje kroky viedli z autobusovej stanice cez námestie a ďalej po červenej značke, po ktorej som už niekoľkokrát išiel. Došiel som až k benzínovej pumpe, od ktorej som pokračoval rovno po ceste a pre strednej škole som zabočil doľava na modrú značku. Ešte pár sto metrov po asfalte, aby som sa dostal lesnou cestou na Ostrú úboč. Tu je jedna chatka, jedno miesto na vykonanie slackline i jedna zamknutá kadibúdka na ostatné potreby.
Asfaltka predo mnou sprevádza červenú turistickú značku nazývanú aj Štefánikova magistrála. Ja sa vydávam krížom cez asfaltku na širokú lesnú diaľnicu s mladinou po oboch stranách. Tu asi značky nie je kde umiestniť a preto sa začínam spoliehať na GPS. To ma posiela z vyjazdenej cesty na starú zarastenú cestu. Zanedlho natrafím na prvú modrú šípku, posielajúcu ma na lesnú lúčku, mýtinu či paseku ešte viac vľavo. Rôzne chodníčky križujú trávu viac či menej vpravo, prípadne aj vľavo, až nakoniec viac-menej zanikajú. Rozhodujem sa pre návrat z lúčky na kraj lesa, ešte kým môžem.
GPS ma posiela krajom lesa zarastenou cestou doprava ešte na začiatku lúčky. Prekonávam jeden spadnutý konár, potom ešte pár zarastených úsekov, ale zároveň narážam aj na jednu modrú značku. Teda viem, že cesta je správna, zostáva už len záhadou, či nájdem aj cieľ. Ale je potrebné povedať, že nachádzam aj obrovské černice, sladké ako...
Cesta vedúca krajom oplotenia bola už dosť zarastená. Ale treba povedať, že miestami bola aj viditeľná a schodná. Vyústila na lesnej asfaltke vedúcej z Dobrej Vody. Pri pohľade naspäť by som do tej húštiny nikdy nevošiel. A značku tiež nie je kam dať, takže chodník len pre znalých.
Pokračujem pár metrov po asfalte a prvou odbočkou sa dávam hore do lesa. Po pár sto metroch narážam na širokú lesnú cestu. Tá sa kľukatila a vlnila popod Čeržičku. Tu bola trasa vyznačená. Nie ideálne, ale väčšinou aj tak nebolo kde uhnúť. Prípadne cesty viedli v ostrom uhle, takže nebolo pochýb, ktorá je tá priama.
Zádrhel nastal až pri križovatke nad Slopami. Značky na ceste rovno boli evidentne zatreté. A doprava ani doľava nepokračovali. Pritom po ceste nejaké stopy viedli, dokonca od auta. Nakoľko aj GPS ukazovalo, že tadeto by mala cesta ísť, pokračoval som rovno. Popri ceste som videl aj nejaké staršie značky, ale neviem, či modrá značka ide stále tadiaľto.
Cesta ma vypľula na poli s výhľadom na Dobrovodský hrad. Výhľad bol z opačnej strany ako prichádza oficiálna Štefánikova magistrála. Od poľa krížom cez kopček na vyhliadku na skale nad cestou vedúcou k hradu (a ďalej k miestu po Ostrou úbočou, odkiaľ by som naspäť netrafil). Z vyhliadky sa dalo pozerať jednak na hrad, ale aj na poddaných na opačnej strane. Chodník do dediny potom viedol takou mierne (asi viac ako mierne) zarastenou cestičkou až k prvému domu - na ľavej strane pri vstupe do dediny). Odtiaľ je to k námestiu v Dobrej vode iba pár minút.
Pri námestí ma oslovilo pár detí. Vraj sú z nejakého tábora a dnes dostali za úlohu ponúkať jedlo. Bez toho, aby niekoho neobdarovali, sa vraj nemôžu vrátiť. Nuž, odhliadnuc od toho, že pri teplotách okolo 30 stupňov žiadna žemľa s maslom a salámom nemôže zostať dlho jedlá, som ich musel odmietnuť aj z dôvodu, že ja som mal svoju porciu v batohu (samozrejme, bez masla a salámu). A nie som naučený vyhadzovať vlastné jedlo iba preto, aby mali nejakí vedúci radosť.
V Dobrej Vode, časti prameň som si konečne všimol aj tú vodu. Už viem, prečo som ju minule prehliadol. No predsa preto, že bola hneď pri chodníku. A pod lampou predsa býva najväčšia tma. Ale prameň dnes aj tak netiekol.
Od prameňa doľava medzi domy a popri slnečnicovom poli na kopec. Ešte chvíľu rovno a šípka a GPS ma posielajú dolu k potoku. Po prejdení pár metrov sa ukáže aj značka na strome. Dokonca je tu pár drúčkov ako provizórny mostík cez potok.
Od potoka už cesta stúpa do kopca. Najskôr križuje asfaltku, aby sa o pár kilometrov ďalej dostala na kopec. Odtiaľ rovno až na križovatku ciest pri Okrúhlej.
Odtiaľto po takej nepríjemnej kamenitej lesnej ceste. Stále mierne dolu až k najbližším lúkam. Tu sa otvára prvý pohľad na Katarínku. Pravda, spočiatku iba na hornú časť (lebo strechu bohužiaľ nemá). Potom ešte trochu z kopca, popri studničke, aby cesta pokračovala znova do kopca. Narážam na koľajnice. Začali tak náhle...
Pri rozcestníku je tábor. To asi pre tých, čo sa podieľajú na oprave. Doprava vedie značka cez koľaje popri stanici Katarínka. Značka železničný prejazd bez závor a pár vozňov. Ďalšie zaujímavosti na stránke obce Naháč.
Mladí ľudia z tábora ponúkali aj sprevádzanie po Katarínke a ponúkali aj predstavenie dobrovoľníckeho projektu záchrany kostola a kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej - ako sa oficiálne Katarínka nazýva. Pri Katarínke boli vybudované aj lavice na sedenie a okolie bolo v rámci možností upravené.
Od kláštora Katarínka viedla prudko dolu modrá značka. Neskôr sa cesta narovnala a popri potoku ma doviedla až do obce Naháč. Za zmienku stojí akurát pamätná ceduľka, vraj na jednom mieste tu na konci vojny jeden zasamovraždený nemecký lekár zanechal auto, z ktorého do dnešných dní zostalo už iba pár plechov (teda z toho auta, nie z toho lekára). Nuž, dnes by na dedinách takmer na každom dome museli byť takéto tabuľky - trabant, moskvič, škoda, traktor, mláťačka a pod.
Posledná časť k zastávke autobusu viedla okolo pamätného domu Juraja Fándlyho. Ale návštevy vraj treba vopred ohlásiť na Obecnom úrade. Asi bude ten Fándli riadne vyťažený. Ktovie, či by sa cez Faceboook s ním nedalo skôr spojiť :-).
Trasa výletu na mape
