Keďže časť výletov na Kose som už absolvoval, najmä také lákadlá akými sú hlavné mesto Kos s jeho pamiatkami, Zia, Asklepion, Therma, Agios Thymianos, Kastri, ale aj iné kúty (pozri dovolenku v hoteli Blue Jay Beach v roku 2007), plánoval som niektoré ďalšie. Niektoré z nich sa mi podarilo absolvovať, iné som z rôznych dôvodov neabsolvoval.
Svätý ostrov Patmos som vypustil, pretože dosť silný vietor nevzbudzoval vo mne dôveru, rovnako tak aj trojostrovie Kalymnos-Pserimos-Plati. Navyše Patmos sa chodil rýchloloďami (u nás zvané aj Rakety, v Grécku Hydrofoil. V takejto uzavretej lodi pri "pohupovaní" sa na vlnách a pri stálych vibráciách motorov je to vraj len pre silné žalúdky. Z rovnakého dôvodu (pomerne silný vietor) som opustil aj myšlienku bikovania, aj keď na ostrove som počas pobytu videl dosť bicyklistov, dokonca aj nejaké peletóny.
Výlet prvý, pešobusom z Marmari do Mastichari, alebo nenápadne vražedná prechádzka, pri ktorej aj trochu krvi nutno bolo pustiti
Keďže ma veľmi skoro omrzelo vylihovanie v tieni slnečníka na polstrovanon lehátku v blízkosti taverien, vybral som sa okolo desiatej na krátky výlet nehostinnou pustatinou až do strediska Mastichari. Na mape sa to nevidelo až tak ďaleko (maximálne pár centimetrov :-), a keďže som pred dovolenkou nikde nečítal, či je táto trasa schodná po pobreží, vybral som sa na skusy. Moje reálne odhady hovorili, že pri prvom náznaku nutnosti odbočenia z pláže sa vrátim. A tak hovorím polovičke, že do dvoch hodín (teda do 12. hodiny miestneho času) sa vrátim. Poučený z predchádzajúcich prechádzok som si vzal aj sandále do vody a niečo na pitie.
Prvá časť cesty viedla od móla v Marmari na západ. Najskôr som míňal jednu pláž, potom druhú, tretiu... ďalšie som už ani nepočítal. Prechádzal som okolo areálu pre Kitesurfing, potom prišli ďalšie pláže. Približne po 2 až 3 kilometroch som narazil na nejaký hotelový komplex. Tu bol ten náznak prerušenia pláže výbežkom. Rozhodol som sa, že sa vrátim, ale ešte skôr preskúmam, čo je za uvedeným výbežkom. Bolo potrebné vyjsť trochu do kopca a úzkym chodníkom sa prehúpnuť na druhú stranu. V tom najužšom mieste sme sa míňali so špongiomanom. To bol taký menší prihorený chlapík s bosými nohami, čo na pleci niesol obrovskú sieť s morskými špongiami a vykrikoval Kalymnos-sponge, Kalymnos-sponge. Jeho bosé nohy ma presvedčili, že ďalej to už bude bez problémov. Pokračoval som teda po pláži v ústrety ďalším a ďalším plážam. Pláže boli zväčša prázdne, iba sa po pláži prechádzali ľudia, čo budilo dojem, že idú z Mastichari. V podstate bez problémov som sa dostal až na pláž Troulous, kde bol dokonca malý bufet. Za touto plážou bolo opäť nutno odbočiť do vnútrozemia, avšak blízkosť Mastichari bola očividná.
Zreteľne vyšliapaný chodníček ma viedol okolo pasúcich sa kráv, pomedzi malé stromy a kríky smerom k cielu. Keďže som opustil chladné piesky pobrežia, na nohy som už cítil aj pálenie horúceho piesku, navyše tu boli v piesku aj kadejaké pichliače, ktoré nútili každú chvíľu zastať a vyberať si ich z palcov. Po pár metroch sa kľukatá cestička spustila dolu k moru. Tu v podstate končila taká široká cesta z Mastichari. Piesok vystriedali kamene, bola na nich však hrubá vrstva usušených morských tráv, ktorá príjemne pružila. Ešte pár sto metrov okolo nejakého hotela napravo a kovového mostíka, ktorý slúžil ako vstup na plávanie, aby si hostia nezlámali nohy pomedzi tie obrovské kamene a už dosahujem cestu v Mastichari. Tu sa konečne obúvam, lebo rozpálený asfalt je horší ako rozpálený piesok. Prechádzam okolo prístavu a idem do mesta kúpiť si niečo chladené na pitie, prípadne aj do zásoby na cestu späť.
Po osviežení sa vydávam na cestu naspäť. Tentoraz vydržím v sandáloch až po pláž Troulous, prídu vhod najmä na tom rozpálenom piesku. Potom už vyzúvam a pokračujem naboso po vlhkom piesku pobrežia. K polovičke sa dostávam o jednej hodine miestneho času a až tam zisťujem, ako sú na tom moje nohy. Na pravom palci obrovský krvavý pľuzgier, na ľavej nohe ďaľší obrovský krvavý pľuzgier a navyše aj jeden obrovský nekrvavý pľuzgier na klenbe. Na izbe ich preto napichujem a preliepam flastrom. Z tých krvavých odovzdávam pár "deci" krvi papierovej servítke, z čoho asi miestni komári veľkú radosť nemajú :-(.
Trasa podľa GPS merala niečo cez 16 km a trvala zhruba 3 hodiny (údaje z GPS).
Výlet druhý až štvrtý, s požičaným autom i bez, do Mastichari, na Dikti i do Agios Theologosu
V autopôžičovni Kombos sme si požičali auto. Tu sme si požičiavali aj pred štyrmi rokmi a boli sme spokojní (baba tá istá, iba autá sa trochu vynovili). Je to blízko hotela, majú dobré ceny, pomerne nové autá a dá sa požičať aj od večera do večera. Ja som totiž chcel ísť na najvyšší kopec ostrova, teda chcel som vyraziť čím skôr a to by sme si museli požičať auto na dva dni. Takto to stihnem aj za deň. Rezervovali sme si najmenší Fiat Panda za 30 Eur, deň vopred. Stačilo zastaviť sa v pôžičovni, povedať typ, počet dní, dobu a názov hotela a číslo izby. Pani si ani nič nepísala. Na druhý deň sme sa zastavili o 20.00 v pôžičovni, spísali zmluvu, pani chcela jedine vodičák a podpis na zmluvu. Potom nám pristavili na cestu modrú fiatku, ukázali, ako sa púšťajú blinkre a na palubnom počítači, že v nádrži máme sirupu na dojdenie 110 kilometrov.
Mastichari - hotel Achilleas
Hneď sme vyrazili obzrieť tento hotel. Pred dovolenkou sme rozmýšľali práve o ňom, avšak nakoniec sme usúdili, že namiesto plnej penzie v Achilleasi si radšej vezmeme niečo menej obmedzujúce a vrátili sme sa na staré známe miesto do hotela Blue Jay Beach s polpenziou. Do hotela sme trafili na prvýkrát a tak sme sa išli pozrieť k moru. Keď to trochu preženiem, tak nám trvalo takmer desať minút, kým sme sa dostali k moru. Absolvovať túto štreku niekoľkokrát denne...
Vraciame sa do Mastichari a ideme pozrieť do prístavu. Vonku sa už zotmelo, z Kalymnosu sa vracia asi posledná loď. Pri námestí horia dva ohne a miestni tu nútia svoje deti preskakovať ich. Po pár minútach odchádzame, lebo okrem toho, že je tu dosť komárov ani jedno z detí do toho ohňa nepadlo :-(.
Návrat rovnakou cestou, akurát pred Marmari v stánku miestneho JRD kupujeme jeden veľký červený a jeden žltý melón, za výdatnej asistencie miestnych komárov. Cenovo to vyšlo približne na 7 Eur.
Túra Zia - Dikti - Zia pešo, alebo výlet, ktorý dal zabrať mojím zrasovaným prstom z výletu prvého z Marmari do Mastichari
Na druhý deň vyrážam skoro ráno autom do dedinky Zia. Podľa GPS tu svitá približne pred šiestou hodinou a preto chcem vyraziť na túru spolu so slnkom. Polovička ma zatiaľ počká na pláži a keďže plánujem, že som okolo obeda naspäť, tak sa do večera ešte prevezieme na západ ostrova Kos na vlny a obed. Vyrážam preto po pol šiestej ráno z hotela. Idem pohodovým tempom (cestou aj tak musím vyháňať komáre z auta) na hlavnú cestu, odtiaľ odbočkou smer dediny Pyli a držím sa vľavo tak, aby som sa dostal do dediny Zia. Tu zaparkujem za veľkou zákrutou na parkovisku taverny (tuším Milos 2, alebo tak nejako). Odtiaľ vyrážam o šiestej hodine cestičkou šikmo hore.
Cesta na Dikteos je v dedine pomerne dobre značená, s predpokladanou dobou 1,38 hodín. Tamtamy z internetu hlásili niečo cez 1,5 hodiny, ja som predpokladal okolo dvoch hodín aj so zrasovanými palcami a v sandáloch.
V dedine Zia stretávam iba jedného starčeka, možno je to nočný strážnik. Už je vidno, aj keď slnko je zatiaľ niekde za kopcami. Chodník so smerovkami ide šikmo doprava nahor, smerom k miestemu kostolu. Odtiaľ sa vracia mierne doľava a na konci dediny narážam na neznačkovú križovatku. Keďže cesta doľava klesá, vydávam sa doprava hore. Betónová cesta sa tu mení na širokú poľnú cestu. Prechádzam okolo malého modrého kostolíka, vľavo odo mňa je za bránkou suťovisko a hore sa črtá chrbát pohoria Dikti.
Cesta pokračuje oblúkom raz vľavo, potom zas vpravo. Pred veľkou zákrutou je veľký kamenný blok, tu by sa teda bouldrovalo. V zákrute je takýchto blokov plno, navyše sú ohradené s malou bráničkou. Tu to vyzerá ako boulder-plac. Za zákrutou zrazu pes. Je uviazaný. A úplne apatický - ani nebrechne. Ešte niekoľko zákrut a dostávam sa k miestnemu prameňu. Malá pivnica pri ceste, dole vidno vodu. Tu by som sa nechcel napiť. Ale kozám možno chutí. Ešte pár metrov a keď sa mi zdá, že vidím na horizonte trávnatú poľanu, prichádzam k nenápadnému rozcestiu. Pár postavených mužíkov, pár smeroviek - Dikti doľava, Paleo Pyli rovno. Tu by sa dalo zaparkovať auto - pre lenivých.
Pri chodníku odpočíva korytnačka, ale zdá sa, že ešte spí. Tak sa vydávam doľava popri ohrade po chodníku, ktorý začína strmšie stúpať hore. Nie je to nič hrozné, chodník je pomerne dobre urobený, aj značený a vedie lesom, takže aj tieň tu bude na spiatočnej ceste. Po pár minútach vychádzam z tieňa. Chodník sa ešte niekoľkokrát zatočí a už vidieť skalnú rozsadlinu pod sedlom. Tadiaľto o chvíľu prejdem aj ja a dostanem sa na južnú stranu hrebeňa. Odtiaľto je vidieť Kardamena ako na dlani. Potom zreteľným chodníkom pomedzi bodliaky až na najvyššie sedlo pod hlavným kopcom. Tu je malá odbočka s výhľadom na južné stráne, Nysiros a podobne. Táto odbočka nie je potrebná, rovnaké výhľady sú aj z najvyššieho bodu pohoria Dikti. Ešte malý traverz sedla a záverečný mierny výstup ku kostolíku. Odtiaľ už vidno najvyšší bod ostrova s betónovým stĺpom a malou skalnatou pyramídkou. Výstup zo Zie mi trval pomalou chôdzou aj s prestávkami na fotenie necelú 1,5 hodinu.
Na Dikti sa zdržiavam o čosi dlhšie, približne hodinu. Hľadám geocache Roof of Kos (pretože som okrem iného aj príležitostný geocacher), nejaký ten zápis zaberie trochu času, fotím južné nedostupné partie ostrova, rovnako severné okolo slaného jazera medzi Marmari a Tigaki, ostrovy Kalymnos, ale aj Nysiros a mnoho iného.
Idem obzrieť vlajku i kríž na malom výbežku, nízku budovu poblíž kríža i samotný kostolík. V kostolíku sú okrem tradičných náboženských predmetov aj nejaké plastové fľaše so žltou tekutinou. Neviem, či to bolo práve víno, ak sa tam nabudúce dostanete, ochutnajte :-). Medzitým sa hore dostal aj nejaký druhý maník, ten sa však po desiatich minútach vytratil. Ja som si medzitým v závetrí kostolíka zajedol suchú bagetu a zapil prinesenou vodou.
Pomaly sa vydávam na cestu naspäť. Pred skalnou rozsadlinou objavujem na opačnej strane (južnej) skaly aj nejakú červenú šipku, chodník je však strmý a dosť zarastený. Ale je dosť možné, že tadeto sa ide do Kardameny. Ja pokračujem rovnakou cestou, ktorou som došiel ráno zdola, pretože z Kardameny by som to mal k autu dosť ďaleko ;-). Na rozcestí už korytnačku nevidím, buď niekde odbehla, alebo ju niekto ukradol. Pes je rovnako flegmatický ako ráno, na bouldrovej skale v zákrute cesty sa vyhrieva jašterica. Za zákrutou stretávam dvojicu, ktorá ide buď na Dikti, alebo do Paleo Pyli. Pri odbočke do dediny vidím druhého domáceho v ten deň. Stará babka sa vyhrieva na slniečku. Musí byť otupno... Pred kostolom v Zii stretávam dvoch turistov. Okrem toho začínajú otvárať miestni svoje krámky a taverny. Na parkovisku za reštauráciou parkujem stále sám. Mladík z taverny polieva hadicou zem, autu sa však podľa stôp vyhol.
Zo Zie idem dole do dediny Asfendou, odtiaľ rovno dole v nekonečných zákrutách do dediny Zipari. Tu na najbližšej pumpe dočapujem za 10 Eur (1,68 E/liter) a idem do Marmari, kde sa pri mori rozvaľuje polovička. Tá ani nechce veriť, že sa mi nič nestalo, pretože už o desiatej som naspäť bez újmy na zdraví a jej som hovoril, že prídem až na obed. Vraj sa ešte do obeda bude opaľovať a o dvanástej vyrážame. A tak sa idem ešte pozrieť autom do Tigaki, trochu sa tu poprechádzam, niečo na pitie a vraciam sa domov.
Celkový čas výletu zo Zia na Dikti a naspäť k autu v Zia je cca 3:36 hod.), z toho čas pohybu 2:17 hod. Vzdialenosť 9,19 km, prevýšenie 607 metrov (údaje z GPS).
Výlet autom do Agios Theologos - vlny, divné jednoduché účtovníctvo a neskorý obed v Kamari
Od hotela Blue Jay Beach vyrážame na hlavnú cestu, okolo letiska, na kruháku som netrafil správnu odbočku a tak to na ceste do Mastichari otáčam, vraciam sa cez dedinu Antimachia, okolo slávneho veterného mlyna a napájam sa na správnu cestu do Kefalosu a cez Kefalos pokračujeme na západné pobrežie do Agios Theologos. Tu za tavernou pokračujeme ešte chvíľu po poľnej prašnej ceste a pri najbližšom parkovisku zastavujeme. Vlny sa zdajú dobré, lehátka sú voľné, tak si ideme opláchnuť hubu. Miestny postarší tmavý podnikateľ v cestovnom ruchu si vypýtal 5 Eur za dve lehátka a slnečník, namiesto ústrižku z registračnej pokladne si len príjem zapísal na ruku a odišiel. Neviem, ako by to bolo s kontrolou a čo nato daňový úrad, ale iný kraj, iný...
Pláž je tu dobrá, väčšinou kamienková, aj vstup do vody je kamenitý. Ale po približne piatich metroch začína krásny piesok. Keďže sme na západe ostrova Kos, tu nič nebráni morskému prúdeniu a teda aj vlnám. Tie sú najlepšie približne 30 až 50 metrov od brehu, ibaže morské prúdy trochu berú na blízke kamenné platá a tak si treba dávať na to pozor.
Približne po dvoch hodinách odchádzame, začína nás duriť hlad a vidina neskorého obeda. Auto je zaparkované na slniečku, ešteže som nechal okienka pootvorené. Vraciame sa až pred Kefalos a odbočujeme doprava k moru do dediny Kamari. Vyberáme si miestnu reštauráciu s parkovaním v tieni, výhľadom na more a sedením "nie vo fóliovníku". Pred nami je síce asfalt, ale ide iba o slepú ulicu, takže premávka žiadna, jedine nejakí ľudia z pláže.
Miestne menu vyzerá zaujímavo. Polovička sa dá zlákať tradičnou moussakou a gréckym šalátom, ja volím "tradičné" grilované mäso a hranolky. Jedlo je chutné, minerálka chladená, pofukuje svieži vetrík, v zálive sa preháňajú surferi a kitesurferi, občas nejaký ten skúter či väčšia lodička a tak nevadí ani trochu dlhšie čakanie. Cena spolu s pitím okolo 15 Eur.
Po jedle vyrážame na hlavnú cestu, okolo letiska sa vraciame do strediska Marmari, ešte dokupujeme v miestnom shoping mall-e Konstantinos a sme v hoteli. Pred večerou sa stíhame ešte osprchovať a ja vraciam auto. Na počítači svieti, že sirupu je na 112 kilometrov a tak s kľudným svedomím odovzdávam babe kľúče. Auto bolo fajn, trochu pískali brzdy, ale baba hovorí, že je to tým, že auto je funglovka.
Kos autobusom - keď fúka v Marmari...
Na Kose fúkalo. Dosť fúkalo. Až tak, že na pláži sa nedalo vydržať, vo vode sa tvorili nepríjemné huboplesky. Bralo to slnečníky, lehátka, vetrolamy pred lehátkami, dokonca aj piesok. Tu to však nie je nič nezvyčajné. Veď preto majú k dispozícii bager. Ten radlicou spriechodňoval cestu zasypanú pieskovými závejmi. V taverne sa nám nechcelo sedieť celý deň a tak sme sa rozhodli, že pôjdeme obzrieť pevnosť v Kose.
Autobus odchádzal o 9.25 hod. takmer spred hotela. Na zastávke sa nazbieralo dosť ľudí, väčšina však stála poslušne v šóre, až na jednu nemeckú staršiu rodinu, ktorá sa natlačila spredu priamo do autobusu. Vodič vyzbieral po 2 Eurá. Pri vodičovi boli k dispozícii aj free mapy mesta Kos i ostrova, kde boli aj všelijaké zaujímavé i menej zaujímavé zľavy miestnych podnikov. Napríklad, keď si v tej a tej reštaurácii v tom a tom stredisku objednáte za 15 Eur na osobu, dostanene pohár vína zadarmo. A to se už oplatí... (ako parodoval Suchánek jednu nemenovanú shoping reklamu).
Vystupovali sme na známej autobusovej stanici v Kose, cez námestie, Agoru a ešte stále spiacu tavernovú uličku (v Jure majú v čase burčiaku svetoznámu "štokerlíkovú ulicu") sa dostávame k Hippokratovmu platanu. Okrem historických nehnuteľností tu pozornosť budí aj mladík, očividne ešte stále zlomený po preflámovanej noci na lavičke. Určite mal dobrú partiu, veď tá zlá by ho neposadila na lavičku, ale nechala by ho hanebne spať na zemi :-).
Hippokratov platan zostal približne rovnaký, ako bol pred štyrmi rokmi, ešte som neskúmal, ktorý konár mu odvtedy vyrástol a ktorý mu naopak odrezali ;-). Pred ním je vstup do pevnosti za 3 Eurá. Nejaká rodinka s deťmi práve vychádza z pevnosti a keďže deti pobehujú sem a tam, biletárovi sa nedarí spočítať, koľko ľudí má práve vnútri a koľko už nie. Chvíľu šermuje očami hore-dolu po deťoch, tak mu nakoniec svojou rúčou postavou zahatám výhľad a vypýtam si lístky.
Pevnosť v Kose je pomerne rozľahlá. V prvej časti sú vystavené artefakty, ktoré sa použili na pevnosť z iných historických stavieb, predovšetkým z Asklépionu. Zvyšky stĺpov, hlavice, reliéfy... Do pevnosti už nepasujú, a v pôvodných stavbách sa nevie, odkiaľ sa vzali. A tak ich tu vystavili a turisti ich očumujú a fotia. Pravá časť (pri pohľade od vstupu) ponúka pohľady na nový prístav a na veľké trajektové lode. Prirodzene aj na blízke Turecko. Ľavá časť ponúka pohľady cez veľké strielne na samotný prístav pre loďky a jachty. Na úplnom konci pevnosti vidno mólo pre veľké trajekty, odkiaľ práve jeden vyplával. Okrem toho nič zaujímavé. A tak je potrebné nájsť si iné objekty. Jašterica na streche. Alebo dve devuchy, ktoré sa vybrali k východu cez najviac zarastenú časť pevnosti, pomedzi suchú trávu a pichľavé rastliny. Posledná časť k východu vedie popri delostreleckej veži, kde je pár kanónov a o niečo viac delových gúľ. Potom už iba cestička k východu popri WC, kde je najviac ľudí, pretože tu je jeden z mála tieňov v celej pevnosti.
Z pevnosti v Kose sme zamierili do známej tavernovej uličky, kde sme sa nechali zlákať niečím malým pevným do brucha (gyros) a rovnako aj niečím chladeným (pyvos :-). Trochu dlhšie sme čakali na spomínaný gyros, už sme aj rozmýšľali, že odídeme, ale inde by sme aj tak museli čakať rovnako dlho. Gyros bol nakoniec aj trochu obschnutý, ale pivo to nakoniec napravilo. Šéf taverny sa snažil, naháňal ľudí všelijakými spôsobmi, aj sa mu to celkom darilo. Pred odchodom sa nás pýtal, že odkiaľ sme a keď počul, že zo Slovenska, tak si aj zaspomínal na staré zamestnanie, vraj robil v textilnom priemysle a látky od nás mali vynikajúcu kvalitu. No ale to bolo ešte v našich socialistických časoch, on musel odísť, lebo v textilnom priemysle sú slabé zárobky...
Odtiaľ sme už zamierili rovno na autobusovú stanicu, kde sme chceli ísť autobusom o jednej do Marmari. Keď sme približne o trištvrte prichádzali, už nás čakali, vraj kam ideme a podobne. Tak sme sa bez mučenia priznali a chlapík nás poslal do autobusu. Tu sme nastúpili a za chvíľu vyrazili. Ostatné ako na predchádzajúcej dovolenke. Maník vyzbieral peniaze a na začiatku Kosu pri kruhovom objazde zmizol aj s peniazmi. Vystúpili sme rovno pred hotelom Blue Jay Beach a keďže vietor trochu ustal, stihli sme aj poobedné kúpanie sa v mori.
Nisyros - pemza, smrad a síra pekelná
Na Nisyros sme išli prostredníctvom našej delegátky. Bolo to síce trochu drahšie ako cez miestne cestovky, ale človek zas nemusí premýšľať, či neznámy anglický (nemecký, ruský alebo iný, podľa zvoleného jazyka) výraz označuje sopečný proces, nejakú horninu alebo len zaužívaný výraz zo života miestnych ľudí. Odchod vraj spred hotela Marmari Beach, čo bolo od nás len pár krokov, naša delegátka nejde, ale ide česká kolegyňa. Pred hotelom Marmari Beach vypukol ten správny chaos. Jednotlivé autobusy sa striedali, ľudia pobehovali s vouchrami, pýtali sa vodiča, či majú nastúpiť alebo nie, pomaly sa všetko vyprázdnilo, len my sme tam zostávali ako poslední mohykáni (a okrem nás ešte zhruba desať ďalších). Nakoniec sa od hotela Blue Jay Beach pohol prázdny autobus, delegátka prikývla a mohli sme vyraziť. Prvá cesta viedla do Mastichari, kde v hoteli Achilleas nastúpil zvyšok autobusu. Tu sa ešte delegátka dohadovala asi s nejakou ďalšou, že do Kardameny prídu taxíkom ďalší traja ľudia. Autobusom sme vyrazili do Kardameny, tu počkali na taxikárov, pešo vyrazili pár desiatok metrov do prístavu a nalodili sa na loď. Pred loďou nám námorníci vymenili naše slušivé vouchre za palubné vstupenky (ktoré nám odoberali pri nastupovaní na loď v Nysirose). Na lodi sme boli spolu s ruskou cestovkou. Skoro všetci rusi mali také papierové škatule (neviem, čo v nich mali, ale vyzeralo to na dve sedmičky vína), s ktorými sa potom vláčili po celom ostrove Nisyros.
Plavba na Nisyros prebehla bez problémov, vietor nám vial do chrbta, slnko svietilo z ľavoboku a voda bola iba pod nami. Na lodi bol síce bufet, ale značne podzásobený. Z tvrdého jedine Ouzo, z nealko voda, nejaké to lepkavé pitivo, pár chipsov, pár nanukov. A tak najväčšou atrakciou bol približujúci sa ostrov Nisyros a rozrýpaný ostrov Gialos. Vystupovanie v prístave Mandraki prebehlo tradične v znamení chaosu. Najskôr nalodené autá, lenže pred nich sa už natlačili turisti z hornej paluby a tak auto muselo chvíľu čakať, potom auto netrafilo správnu cestu a prešlo do slepej uličky a tak sa vrátilo, lenže to už vystúpili všetci z lode, dokonca aj z ďalšej lode, a tak sa auto tlačilo na turistov. Do toho prístavná polícia, ktorá sa tlačila nielen na turistov, ale aj na uvedené auto...
Delegátka išla zistiť, či ideme najskôr autobusom do krátera, alebo pešobusom do kláštora. Nakoniec nám oznámila radostnú správu, že ideme najskôr do krátera, ale my sme sa moc netešili, lebo sme nevedeli, či to je lepšie, alebo nie. Horšia správa bola, že sme o troch navyše, ale vyvážila to dobrá správa, že máme tri deti (teda nie my, ale zájazd) a tie budú sedieť na kolenách. A tak sme sa nejak nabusili a vyrazili. Cestou sme sa dozvedeli aj niektoré mimoriadne novinky, najmä tá, že ostrov je sopečného pôvodu, ma prekvapila :-), ale samozrejme, boli aj iné. V autobuse kolovali aj dva šutre, z toho jeden mimoriadne ľahký a druhý mimoriadne hladký. Ten ľahký je vraj pemza a ten hladký je prírodné sklo - obsidián, oba sa ťažia na ostrovčeku Gialos (Ialos), okolo ktorého sme plávali. Pred niekoľkými rokmi boli na Nisyrose švagrovci a im vtedy hovorili, že na Gialose sa ťaží mramor. Buď došlo k upresneniu, alebo sa odvtedy už mramor minul ;-). Potom sme sa už autobusom prehupli do kaldery a došli až ku kráteru Stefanos. (Už podľa názvu je jasné, že kráter je viac ako spriaznený s touto stránkou a preto som mu oficiálne odovzdal všetky pozdravy zo Slovenska, popýtal sa slušne na zdravie, zaželal veľa úspechov a vyjadril presvedčenie, že naše vzájomné vzťahy budú aj naďalej korektné a že jeho fumaroly nebudú počas oficiálnej návštevy a na večné časy chŕliť na mňa a stránku Stefanynka síru a oheň pekelný :-).)
Autobusy zastali na parkovisku takmer pri kráteri Stefanos a šli sme si ho obzrieť z výšky cca 110 metrov nad morom. Hore bolo drevené zábradlie, aby náhodou niekto nepadol. Dno krátera Stefanos je približne 30 metrov pod nami, medzitým strmé rozlámané steny. Nič na lezenie. Všade naokolo zápach síry a pod nohami pórovitá pemza. Cesta rovno dolu jedine pre tých, čo si chcú ošmirgľovať zadok až na kosť. Ale zdravotná poisťovňa to určite neprepláca :-).
Dostali sme požehnanie na 50 minút a varovanie pred aktívnymi fumarolmi a išli sme si ich obzrieť zblízka. Delegátka spomínala, že už zažila, keď horúci vzduch náhle sa derúci k turistom obaril nejaké decko. Vraj sa nemáme približovať k nim na vzdialenosť menšiu ako 20 centimetrov.
Cestička na dno krátera Stefanos sa kľukatila dole, najviac sme sa zdržali za občiankami z Ruska, ktorým sa po prašnom chodníku v sandáloch na vysokých štekloch očividne zle chodilo. Potom ešte trochu zdržiavali deti, ktorým to tam nevoňalo, ale to sa dalo pochopiť. Podľa povesti vraj nejakého Titána prenasledoval Poseidon cez more, až po ňom vrhol svoj trojzubec. Trojzubec trafil ostrov Kos, odlomil z neho časť a táto časť zavalila Titana a prigniavila ho na dne mora, kde je doteraz. Neviem, akým svinstvom ho teda kŕmia, ale ten smrad je poriadny. Povedal by som, že Santovka šuviks.
Na dne krátera Stefanos boli pravidelné aj menej pravidelné diery, z ktorých vychádzal dym, ba z niektorých aj syčalo, prípadne boli obrastené žltými sírnymi kvetmi, strašne smrdeli a boli vraj aj veľmi nebezpečné (spomínané fumaroly). Navyše bol v kráteri nepríjemný a aj pomerne silný nárazový vietor, ktorý dvíhal zvyšky pemzového prachu, vrhal nám ich do očí aj do techniky a taktiež zhadzoval klobúky, šiltovky aj šatky z hlavy. Zaujímavé boli spomínané sírne kvety na niektorých aktívnych kráteroch. Neviem, aké asociácie prebúdza vulkán v jednotlivých národoch, ale občianky z Poľska a Česka sa fotili najčastejšie so širokorozpaženými rukami pred dymiacim fumarolom.
Po kráteri Stefanos som sa bol ešte pozrieť aj na horný kráter, nazývaný aj kráter Polyvotis, ku ktorému vedie cestička popri plote. Za plotom pobehoval pes a ľutoval som ho, chudáka. S jeho citlivým čuchom v tomto páchnucom svete...
Horný kráter je maličký, v priemere iba pár metrov, na jeho dno sa nedá dostať, lebo tam nevedú schody a steny má príliš strmé. Je to vlastne systém niekoľkých, minimálne dvoch menších kráterov. Kým v kráteri Stefanos prevládala bielošedá farba pemzy s prímesou žltej síry, tu hore v kráteri Polyvotis to bolo do červena od železa. Tu hore sú aj ceduľky s všelijakými nápismi, akurát mi chýbal nejaký tlačený sprievodca, čo ktorá ceduľka znamená. Niečo, napríklad Lakka, sa dá pochopiť, s ostatnými je to už ťažšie, lebo môžu mať aj iný význam, ako len pomenovanie oblasti. Pár fotiek a potom už rýchlo naspäť, aby som stihol odjazd autobusu do prístavu. Aj keď som sa cestou hore aj dolu od krátera Polyvotis hodne ponáhľal, stihol som to len tak-tak. Ledva som stihol kúpiť nejaké pohľadnice sopky v malom stánku pri parkovisku a už nás delegátka hnala k autobusu. Pri stánku bolo pár stromov na oddych a tuším aj miestne WC, to som pre krátkosť času nestíhal.
Z prístavu Mandraki (vraj to znamená ohrádka pre kozy - ale tuším všetky prístavy sa volajú Mandraki - napríklad na Rodose i inde) sme pokračovali už pešobusom cez úzke uličky. Delegátka zasvätene vykladala miestnu históriu a príbehy obyčajných ľudí na ostrove i v okolí. Mňa zaujalo napríklad to, ako miestni piekli ovce a kozy v domácich peciach. Nejaké boli postavené na ukážku pri podobizni miestneho umelca. Jeho meno som si bohužiaľ nezapamätal, rovnako ani roky, v ktorých žil.
Potom sme pokračovali k miestnej základnej škole, kde sme sa dozvedeli, ako úbohé deťúrence po vychodení základnej školy musia opustiť svoj ostrov a na strednej už študovať inde, najčastejšie na 18 km vzdialenom Kose, odkiaľ dochádzajú každý týždeň domov. Ich zjavné utrpenie ma nejak nedojalo, ja som dochádzal vyše 200 km, akurát som im trochu závidel to more. To som medzi domovom a internátom naozaj nemal :-(. Okolo radnice, kde deti v krojoch nacvičovali nejaké tančeky sme sa dostali k miestnemu múzeu. Keďže čas už pokročil a my sme si na výlet nevzali nič na jedenie, iba nejaké pitivo, rozhodol som sa, že sa obetujem a namiesto do múzea pôjdem zohnať niečo pod zub, aby som neprišiel o polovičku, ktorej sa už od hladu robili mžiky pred očami (navyše, v múzeu sa vraj nesmie fotiť). Vrátil som sa k najbližšiemu bakery-shopu a doniesol odtiaľ osúch s feta-syrom, paradajkami a olivami. Bol už trochu suchší, ale na záchranu života stačil. Potom sme sa už vydali ku kláštoru. Delegátka nás doviedla do úzkej uličky, odkiaľ viedla nenápadná, ale značená ulička so schodami do kláštora. (Uličky tu boli široké tak na jeden skúter, pri jeho výskyte sme už často museli uhýbať do iných na jeden skúter úzkych uličiek :-).)
Kláštor bol pre zahalené ramená a kolená, dokonca tu viseli aj nejaké zástery pre turistov, ale český dav pred nami nekompromisne razil cestu a tak sa jediná mníška nedokázala vzoprieť. Sedela v kresle a bez slova pozerala dolu. Neviem, či tam mala monitor, ale v susednej miestnosti boli hlavné atrakcie kláštora. Svätá ikona, zlaté pliešky, na ktorých veriaci nechávajú vytepať obrázok svojho utrpenia... Pred miestnosťou bol síce zákaz fotenia, ale poznáte to - sem tam, zrazu len tak nejaký blesk z čistého neba, či aký fras to bol, možno Svätý Nikon, Canon či len tak mobil...
Pri mníške klasický svietnik s pieskom, do ktorého sa zabodávali sviece. Sviece vzorne naukladané, pripravené, dokonca pripravená aj miska na príspevky. Tu sa válali cenťáky, dvojcenťáky, desať-, dvadsať i päťdesiatcenťáky, eurovky, dvojeurovky, ba dokonca aj väčšie hodnoty v papierovom vydaní. Aj ja som zvyknutý, že si aj takto spomenieme zo zahraničia na blízkych a preto som prispel nejakou tou mincou, vzal a zapálil sviečku. Pri našom odchode došla do kláštora ďalšia skupina našich bratov, hneď sa vrhli ku sviečkam, zapálili a zastrčili ich do piesku. Nemuseli prispieť a tak ani neprispeli. Možno ani spomínať nemuseli. Spomenul som si pri tom na jednu webstránku, na ktorú som narazil pri hľadaní informácií, kde pánko (tuším tiež čech) opisuje situáciu, ako niekde v kláštore zapálili sviečku, prišiel mních a zhasol ju. Oni zas zapálili sviečku, on ju zasa zhasol. A znovu a znovu. Neviem, aké majú gréci zvyky, či za sviečku niečo vyžadujú, ale mne sa ešte nestalo, aby mi ju mních zhasol.
Po návšteve kláštora sme už mali konečne rozchod (aj keď viem, že dobrovoľne sme mohli ísť hneď od začiatku) a preto sme sa od schodov do kláštora uličkou rovno, okolo radnice, najbližšou cestou vybrali smerom k prístavu, kde miestne taverny postavené blízko mora zaručovali ďalšie prežitie druhu. Tak sme doplnili tuhú aj tekutú stravu a pred odchodom z lode sa pobrali do prístavu.Tu sme pri nástupe na loď odovzdali lístky, aby chlapci na lodi vedeli, že sme to predsa len my, čo nás viezli sem.
Plavba do Kardameny z Nisyrosu prebehla tiež bez problémov, aj keď vlny už boli zaujímavejšie a slanú vodu sme mali nielen dolu, ale aj vpravo a vľavo, dokonca niekedy aj hore (aj keď iba kvapky) :-). Proti prípadnej morskej chorobe sme bojovali Ouzom (poniektorí) a nanukom. Asi to pomohlo :-). V Kardamene sme sa premiestnili pár desiatok metrov k autobusom a cez masticharský hotel Achilleas sme sa dostali až do Marmari.Tu nás vyhodil priamo pred hotelom Blue Jay Beach, kde sa autobusy obvykle otáčajú.
Poučenie k výletom na Kose a na Nisyros podľa Stefanynky
- Na palubu si vezmite pokrývku hlavy, jedlo, pitie. Možno si však aj niečo kúpiť (ak máte kedy, prípadne aj začo).
- Biele tričko som mal po výlete na Nisyros takmer žlté. Ale išlo vyprať. Smrad z Nysirosu sme z kože dostali do 2 až 3 dní. Z topánok ani po týždni. Ak preto cestujete bezprostredne cez iné letiská, pozor na pohraničných psov. Smrdí to ako vypálený pušný prach.
- Pri preprave miestnym busom (na Kose) môže byť tento dosť nabitý, hlavne prvé a posledné spoje. Je lepšie dojsť skôr a na horúcom slnku počkať.
- Pri túre na Dikti sa najlepšie šlapalo skoro ráno. Slnko ešte nepálilo, ale vidno už bolo. Až po rozcestie Dikti x Paleo Pyli sa dalo ísť aj potme, cesta je široká a dobrá. Vyššie radšej za svetla. Dolu pôjdete po slnku, až na nejaké výnimky je jediný súvislý úsek pod stromami nad spomínaným rozcestím.
- Nezabudnite na dostatok tekutín. Všade - bez výnimky. Na Kose a v okolí dosť fúka, preto sa teplota pocitovo znižuje.